Počas našej rodinnej dovolenky v Lúčkach pri Kremnici som si jedného dňa „požičal“ svoju prvorodenú dcéru Naďu na celodenný výlet do Kremníckych vrchov. Mala vtedy 11 rokov a bola nadmieru hyperaktívna, tak som od svojej unavenej manželky dostal súhlas na jej „zničenie“. Výlet bol síce fajn, avšak s tým „ničením“ som ani tentoraz príliš neuspel.
Písal sa rok 1999, kedy sme sa spolu deťmi s ďalšími rodinami zúčastnili týždňovej farskej letnej dovolenky. Mali sme vtedy tri deti, ale o rok neskôr sa to malo zmeniť, čo sme, samozrejme, ešte netušili...
Kremnické vrchy sú jediným sopečným pohorím na Slovensku, ktoré má súvislý hrebeň. Terén je relatívne nenáročný, avšak miestami človeka prekvapia „rezkejšie“ skalné partie. Navrhol som okružnú trasu so začiatkom i koncom v Kremnici, pričom okrem ďalších zaujímavostí bol naším cieľom starodávny tunel v hlavnom hrebeni pohoria, ktorý mal byť po dlhých rokoch opäť prístupný.
Pri pohľade na mapu som neďaleko Kremnice našiel Kremnický štít. Takže nielen v Tatrách sú štíty... Dávame si ho ako náš prvý cieľ. Hneď po raňajkách sa pešo presúvame z Lúčok do Kremnice, z ktorej sa nie a nie vymotať kvôli „úspornému“ značeniu. Napokon nás žlté značky vyviedli na nenápadný chodník, ktorým stúpame po lesnatom úbočí ponad prírodnú reterváciu Kremnický štós s andezitovými bralami a skalnými moriami, vyhľadávanú aj ako lákavú vyhliadku (a potom že vraj nemáme more...). Asi po hodine vychádzame na rozľahlú, mierne zvlnenú lúku. Kdesi uprostred, v riedkom poraste stromov, sa nachádza tabuľka, označujúca vrchol Kremnického štítu (1008 m n.m.). Len vďaka nej sme spoznali, že sme už na vrchole. Neďaleko naďabíme na indiánsky tábor, pozostávajúci z niekoľkých tyrkysových wigwamov. Osadenstvo sa tvári mierumilovne, avšak počasie už menej. Štíhla veža vysielača na Skalke, ktorú máme na dohľad a kam mierime, nás však vyzýva pokračovať ďalej.
Za jemného šumenia dažďa prichádzame na chatu so sľubným názvom Hostinec. V chate niet živej duše, takže namiesto vytúženého čaju sa môžeme iba osviežiť pri blízkej výdatnej studničke. Neskôr sa dozvedáme, že chata nie je určená pre verejnosť. Aspoň vtedy to tak bolo. Dnes je chata vyhľadávanou zastávkou turistov aj cykloturistov, pričom okrem občerstvenia sa tu dá aj prenocovať.
Na kóte Velestúr (1254 m n.m.) sa napájame na hrebeňovú červenú a smerujeme na sever na Zlatú studňu (1265 m n.m.). Obidva vrcholy sa spájajú s nálezom záhadného runového písma, ktoré je tu kdesi vytesané v skalách. Jeho pôvod dodnes nie je jasný, dokonca sa tvrdí, že runy nemusia byť pravé. Nuž čo, veď ani Kremnický štít vlastne nie je štítom, ani chata Hostinec nie je hostincom a ani na Zlatej studni sme žiadnu studňu nenašli. Ani zlato.
Počasie sa napokon umúdrilo. Postupne prechádzame cez Králické a Bystrické sedlo a napokon zostáva za nami aj spomínaný vysielač. Náš hlavný cieľ je ešte kúsok ďalej. Za Skalkou míňame pozoruhodné skalné útvary, dokonca absolvujeme krátky zostup, zabezpečený reťazou. Napokon prichádzame do sedla Tunel (1150 m n.m.).
O opodstatnenosti tohto názvu tentoraz nemusíme pochybovať. Tunel, či skôr jeho torzo, tu totiž naozaj je. Má zhruba 700 rokov a bol vybudovaný za účelom podstatného skrátenia cesty medzi Banskou Bystricou a Kremnicou. Jeho dĺžka bola najskôr 30 m a bol vybudovaný tak, aby ním prešiel povoz s koňmi. Počas svojej existencie bol viackrát zasypaný a zase obnovený, takže v súčasnosti má o min. 10 m menej. Napriek svojej nepatrnej dĺžke však bol po stáročia veľmi dôležitý, nakoľko hrebeňová línia, popod ktorou vedie, predstavoval pre vozy neprekonateľnú prekážku.
 |
| Tunel z tajovskej strany v roku 1999. Spočiatku ho využívali pútnici, smerujúci na Staré Hory. Tiež sa
tadiaľto prevážala meď a striebro z hút v Tajove a v Banskej
Bystrici do mincovne v Kremnici a odtiaľ sa späť vozili vyrobené
dukáty. V 18. storočí cez neho utekal do Bojníc cisársky generál
Schlick, neskôr tadiaľto prešiel rakúsky cisár Jozef II. V 19.
storočí cez tunel ustupovala do Banskej Bystrice pred rakúskym
cisárskym vojskom armáda pod vedením generála Artúra Görgeiho,
bojovníka za samostatné Uhorsko (podľa neho sa tunel volá
Görgeiho, či skomolene
Giergelov), pričom údajne okrem zbraní prevážali
aj šesť vozov zlata, keď zachraňovali uhorský poklad.
Následne tunel za sebou zasypali. Počas SNP tadiaľto
prevážali partizáni zlatý poklad z Kremnickej mincovne do Banskej
Bystrice, aby ho zachránili pred Nemcami. Niet divu, že táto
spojnica medzi Banskou Bystricou a Kremnicou dostala názov Zlatá
cesta. Po vojne bol tunel dlhé roky zasypaný. Obnovený bol až v
roku 1997, a to vďaka úsiliu Klubu slovenských turistov v Banskej
Bystrici. Na jeho obnovu sa použili kovové výstuhy a drevená
guľatina. Takto sme ho uzreli aj my v rámci nášho výletu. Žiaľ,
počas jednej mimoriadne daždivej jari v roku 2013 sa tunel znovu
zavalil. Terajšiu definitívnu podobu, ktorú dostal vďaka
turistickým nadšencom, obci Tajov a ďalších dobrovoľníkov a
sponzorov, má od roku 2016. Namiesto guľatiny sa použili betónové
dosky a vchody z obidvoch strán sa upravili hranatými kamennými
portálmi, pripomínajúcimi vchod do banskej štôlne. Vraj sa
uvažuje o vyhlásení tunela za technickú pamiatku.
|
Naposledy som tu bol s otcom ako chlapec. Tunel bol vtedy beznádejne zavalený. Teraz konštatujeme, že je naozaj obnovený a priechodný. Dokonca je cez neho vedená žlto značená turistická trasa z Tajova do Kremnice. Spolu s červeno značenou hrebeňovou trasou takto tvorí mimoúrovňovú turistickú križovatku, zrejme jedinú svojho druhu na Slovensku. A je tu aj informačná tabuľa. Sme tu sami, od Kremnického štítu sme nestretli ani nohu.
 |
| Nezničiteľná "Pippi" na hrebeni Kremnických vrchov. |
Čas pokročil a nás čakajú ešte 3 hodiny cesty. Najskôr sa po žlto-červenej vraciame na Skalku, kde v jednej z chát športovo-rekreačného areálu dopĺňame vodu. Odtiaľto pokračujeme po žltej smerom na Kremnicu, najskôr strmým zostupom do doliny a na pôvodnú vozovú cestu, starú prinajmenšom ako samotný tunel, a následne sa napájame na asfaltku. So sklamaním zisťujeme, že autobus z Krahulí, ktorý by nám ušetril 4 km dupania po asfalte, sme minuli len o pár minút. Naďa reaguje rozhorčeným papuľovaním a energickým skackaním. Zjavne má toho za dnešok dosť a ja tiež. Napokon sme aj tento malý nezdar zvládli, čas nás už netlačil.
Po krátkom občerstvení v Kremnici sme sa k večeru došuchtali na Lúčky k ostatným. Avšak žiadne „zničené“ dieťa sa nekonalo ani náhodou. Po krátkom oddychu a večeri bola Naďa zase ako struna...
 |
| Terajšia podoba tunela, portál z kremnickej strany. |
Doporučené referencie:
https://mybystrica.sme.sk/c/7195385/gorgeyho-tunel-pouzivali-po-starocia-zasypany-je-aj-po-roku.html
https://mybystrica.sme.sk/c/6912897/historicky-gorgeiho-tunel-opat-zasypala-zem.html
