Veď nejako bude ...

Táto horská akcia bola ako mnoho iných, a predsa bola iná. Bola to hurá akcia, vybavená telefonicky a na poslednú chvíľu. Nebol by to problém, keby sa nejednalo o vysokohorské prostredie a keby sme boli zohratejšia partia.

V roku 1983 počas mojej preddiplomovej praxe na Liptove som mal v pláne odskočiť si na pár dní k rodičom na chalupu na Španej Doline. Ako mi matka telefonicky zvestovala, okrem mladšieho brata Jura tam mal byť aj Martin, syn otcovko kolegu z práce. Vraj by bolo super, keby sme ho zobrali na pár dní do hôr. S Martinom sme sa síce poznali už roky, ale nejaké veľké kamarátstvo to nebolo. Ale nikto z nás nebol proti. Výbavu sme mali k dispozícii, času bolo dosť a detaily sme neriešili. Veď nejako bude.

Pricestoval som teda na Španiu Dolinu a narýchlo sme sa zbalili. Plán bol jednoduchý: Trojica rozmaznaných Bratislavčanov podnikne spanilý trojdňový okruh po Veľkej Fatre a Starohorských vrchoch. Najskôr lanovkou na Krížnu, odtiaľ po hrebeni na Ostredok, najvyšší vrchol Veľkej Fatry, a ďalej cež Ploskú na Čierny kameň. Ďalší deň z hrebeňa dolu do Liptovskej Revúcej, potom hore na vrch Zvolen a zase dolu na Donovaly. Posledný deň už len hrebeňom Starohorských vrchov späť na Španiu Dolinu.

Hneď na druhý deň nás mama odviezla autom do Tureckej, kde sme sa naložili na lanovku. Bola to neskutočne pomalá jednosedačka, ktorá prekonávala až 730 výškových metrov. Keď sme tu v zime lyžovali a bolo pod nulou, prípadne aj vietor, tak po každej jazde si človek dole pod kopcom sadol rozohriaty do sedačky a hore na kopci, vymrznutý ako cencúľ, z nej ledva vystúpil. Táto lanovka bola v roku 1993 zrušená a demontovaná. Na jej mieste sa mala vybudovať nová, modernejšia. Dokonca sa už aj začala stavať, avšak zámer bol z nejakého dôvodu zrušený. Rok 1993 bol zároveň prvým rokom samostatnej Slovenskej republiky, čo by mnohé vysvetľovalo... To, čo z lanovky zostalo, dodnes chátra. 

Cesta z Krížnej prebiehala bez problémov. Počasie bolo fajn a výhľady boli prekrásne. Okolo obeda sme zbehli ku chate pod Borišovom. Chata bola zatvorená a široko-ďaleko ani nohy. Občerstvili sme sa teda z vlastných zásob a potom sme sa po úbočí Ploskej počas zbierania čučoriedok štverali smerom k Čiernemu kameňu. 

Chata Pod Borišovom

Medzitým sa rozfúkalo a pribudli aj nejaké oblaky. Bolo to varovanie, ktoré sme nebrali vážne. Čierny kameň, ktorého skalné bralá nás zdravili už zdiaľky, sme obchádzali po zelenej značke zo severozápadu. Tu sme konečne narazili na nejaké pramene. V sedle Pod Čiernym kameňom sme si v mladej smrečine našli skrytú čistinku, na ktorej sme zabivakovali. Ako veľkí frajeri sme si namiesto dvoch dvojmiestnych stanov zobrali iba jednu otcovu starú stanovú striešku, pod ktorú sme sa ledva zmestili. Chceli sme takto ušetriť nejaké kilogramy nákladu, čo sa nám aj vypomstilo. 

Čierny kameň z Ploskej

V noci začalo pršať. „Chalani, kopať jarčeky!“, zabľabotal vzrušene rozospatý Juro. Rozosmialo ma to. Zvykli sme totiž s rodičmi na dovolenkách táboriť v rôznych kempingoch a keď začalo liať, tak jarčeky okolo stanu boli vždy účinným „protipovodňovým opatrením“. To sme však mávali so sebou pevnú kovovú lopatku. Teraz by sa našiel tak akurát otvárací nôž. Že vraj kopať jarčeky... Smiech ma však čoskoro prešiel. Stanová strieška, pod ktorou sme spali, bola dosť chatrná a ukážkovo premokala. No jasné, mali sme ju pred odchodom naimpregnovať, ale na to už nebol čas. Najhoršie som to mal ja s Jurom, nakoľko sme ležali na krajoch a naše spacáky sa dotýkali vodou nasiaknutej striešky. Martin ako „čestný hosť“ bol v strede a bol z nás najmenej mokrý. Do rána sme toho veľa nenaspali, dážď s prestávkami pretrval až do nasledujúceho dňa. Akonáhle začalo svitať, náhlivo sme sa zbalili a dali sme sa na ústup mokrým hmlistým lesom smerom na Liptovské Revúce.

Čo by sa nám bolo stalo, keby sme si pred odchodom pozreli predpoveď počasia a trochu sa zamysleli?

Kúsok pod hrebeňom, na čistinke medzi stromami, sne naďabili na modrý stan. Určite v ňom bolo príjemne sucho, takže osadenstvo mohlo nerušene drichmať. Áno, toto bolo rozhodne múdrejšie. Poriadny stan a nie priamo na hrebeni. Mali sme v podstate šťastie, že neprišla búrka. Ten nočný dážď totiž signalizoval prechod nejakého frontu, takže noc mohla byť nielen mokrá, ale aj nebezpečná...

Konečne sme sa premočení, hladní a nevyspatí dostali do dediny. Deň predtým sme dojedli naše skromné zásoby chleba s útechou, že ďalší deň si po ceste niečo kúpime. Zabudli sme, že v tom čase sa v menších dedinách záujemci o chlieb dopredu zapisovali u predavačky, aby sa im nejaký chlieb vôbec ušiel. Fungovalo to tak aj na Španej Doline. Takže keď sme v obchodíku v Liptovskej Revúcej konečne prišli na rad, mali už len sladké rožky. Nemali sme na výber, tak sme nakúpili. Po krátkych sladko-slaných raňajkách sme sa pustili asfaltkou na dolný koniec dediny a ďalej až do susednej Nižnej Revúcej, kde sme narazili na žltú značku. Tá nás vyviedla pozvoľným stúpaním na vrchol Zvolena. Počasie sa medzitým umúdrilo. Zase svietilo slnko, len vrcholky vyšších kopcov ostali v mrakoch.

S Jurom na vrchole Zvolena

Okolo obeda sme už prechádzali cez Donovaly. V tom čase tam neboli žiadne bufety a obchod sa nám hľadať nechcelo. Pokračovali sme až k neďalekej osade Polianka. Keďže bolo slnečno, na kraji lesa sme sa zložili do trávy a rozhodili sme na ňu naše premočené spacáky a šatstvo, aby trochu preschli. K večeru sme za Poliankou zišli z červeno značenej cesty, ktorá pokračovala na hrebeň Nízkych Tatier, a pokračovali sme vpravo neznačenou vozovou cestou ďalej na juh, pričom sme hľadali vhodné miesto na ďalší bivak. Zrazu sme neďaleko cesty zbadalí poľovnícky posed s rebríkom, vybudovaný medzi stromami. Dokonca bolo pod ním aj ohnisko. Nerozmýšľali sme. O chvíľu sme už sedeli pri príjemnom ohni a opekali špekáčky, ktoré nám ešte ostali. Ani nám neprekážalo, že si nimi pokvapkávame sladké pečivo. Už sme neboli ani mokrí, ani hladní a v posede bolo dosť miesta na spanie. Akurát noc bola dosť chladná a naše spacáky nestihli úplne vyschnúť. Takže ani túto noc to nebolo príliš útulné.  

Ráno sme sa zbalili a pokračovali sme po ceste ku križovatke značiek nad osadou Bully a odtiaľ po zelenej juhozápadným smerom po hrebeni Starohorských vrchov na Španiu Dolinu. Je to veľmi príjemná cesta, mierne stúpania a klesania a striedanie lúk a lesov. Keď sme sa už blížili k sedlu Šachtičky, spomenul som si na salaš, ktorý v tom čase fungoval pod Panským Dielom. Bola to mierna zachádza, avšak náš „čestný hosť“ Martin prejavil nezlomnú vôľu nikam sa neodkláňať a zamieriť rovno na chalupu. Asi už toho mal plné zuby, paštekár jeden. Nakoniec sme predsa len ten salaš navštívili. Po dobrej žinčici si Martin nenápadko šupol žuvačku zo svojich zásob, ako už párkrát predtým. Mňa ani Jura neponúkol ani raz. Niežeby mi na horách chýbali žuvačky, ale to ústretové gesto by potešilo. No nič. Dôležité bolo, že chlapec celú tú strelenú akciu v zdraví prežil a že bol v poriadku vrátený svojím rodičom. 

V kompletnej zostave, niekde v Starohorských vrchoch

Akcia sa teda v podstate vydarila. Akurát mi po nej zostal taký rozpačitý pocit. Každé dobrodružstvo znamená vystaviť sa neistote, ale keď tá neistota vyplýva hlavne z hlúposti a ľahkomyselnosti, tak sa nie je veľmi čím chváliť. Navyše, keď sa z „čestného hosťa“ výpravy vykľuje sebček, alebo keď sa všeobecne vyskytnú problémy s „chémiou“, tak účastníci prichádzajú o spoločný zážitok. V tomto smere je potom férovejšie turistikovať osamote, čo som vzhľadom na svoje samotársko-autistické sklony aj praktizoval, kým neprišli deti. Vždy to bola príležitosť upratať si v hlave, čo sa v kolektíve veľmi nedalo. Ale vydarená spoločná akcia je predsa len iný level. Táto síce nesplnila všetky očakávania, ale aj tak bola užitočná. Ako pripomienka, že „dobré mravy“ sa na horách rozhodne oplatí dodržiavať.

Foto:    Tak rôzne... a čo sa ešte našlo.

Na streche Slovenska

Gerlachovský štít je ako najvyšší vrchol Slovenska i celej karpatskej sústavy snom mnohých milovníkov hôr. Dostať sa hore však nebýva jednoduché. Okrem kondičky, ktorá je základným predpokladom úspešného výstupu, treba byť vyzbrojený trpezlivosťou pri vybavovaní horského vodcu, rozvahou pri plánovaní celej akcie a v neposlednom rade treba mať šťastie na počasie. Skrátka, ak toto všetko „neklapne“, výstup sa nepodarí.

V roku 1985 sme si ako partia mladých zamestnancov Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave vymysleli akciu s názvom Vysoká hora. Cieľom bolo absolvovať výstup na niektorý významný tatranský štít, kam nevedú žiadne turistické značky. Akciu sme dohodli na začiatok októbra, kedy už v Tatrách nie sú davy ľudí, avšak počasie už môže byť všelijaké. Voľba padla jednoznačne na Gerlachovský štít.

Gerlachovský štít, alebo jednoducho Gerlach (z Vysokej, 1986). Jeho názov je odvodený
od obce Gerlachov. V minulosti mal aj iné názvy, napríklad v období 1. svetovej vojny to
bol štít Františka Jozefa, potom v dvadsiatych rokoch štít Legionárov, počas 2. svetovej
vojny Slovenský štít a od roku 1949 dokonca Stalinov štít, pričom tento názov mal aj na mosadznej tabuľke, umiestnenej na vrchole. Turistická verejnosť však tento názov
neprijímala a tak tabuľku občas niekto rozbil. Napokon sa v roku 1959 tomuto
majestátnemu štítu vrátil pôvodný názov Gerlachovský (viď 1). Spočiatku nebol
považovaný za najvyšší, nakoľko na rozdiel od dominantného Kriváňa či Lomníckeho
štítu je viac v úzadí. Jeho primát sa potzvrdil až meraniami v roku 1838.

V tom čase mal náš ústav terénnu základňu v Liptovskom Jáne, odkiaľ to bolo do Tatier už len na skok. Akciu sme ešte vylepšili tým, že sme do nej zaradili dobrovoľné zbieranie odpadkov v Jánskej doline. Vedenie ústavu tento zámer prijalo ako dobročinnú mládežnícku aktivitu a blahosklonne nám poskytlo pracovné voľno. Tak sme sa v jeden októbrový štvrtok presunuli do Liptovského Jána a nasledujúci deň sme sa celý deň tmolili s plastovými vrecami po lúkach a lesoch v oblasti Svidovského sedla.  

S horskými vodcami sme sa mali stretnúť v sobotu ráno o siedmej na Sliezskom dome. To znamenalo budíček o štvrtej, potom presun autami do Tatranskej Polianky a ešte za tmy zahájiť dvojhodinový výstup pomedzi ručiace jelene na Sliezsky dom.

Cestou hore začalo popŕchať. Nehovorili sme nič, len sme ticho dúfali, že sa počasie umúdri. Na Sliezskom dome nás v reštaurácii už čakali dvaja horskí vodcovia. Medzitým sa seriózne rozpršalo, tak sme len sedeli a čakali. Po krátkom čase prišla z Lomníckeho štítu správa, že vo vysokých polohách dážď namŕza. To rozhodne neboli podmienky na bezpečný výstup. Takže tesne pred deviatou sme naše podujatie zrušili s tým, že na druhý deň to skúsime znova.

Na druhý deň nás na Sliezskom dome uvítalo vychádzajúce slnko. Bolo nás menej, ako predchádzajúci deň, tak prišiel iba jeden horský vodca. Tváril sa spokojne, len nám oznámil, he hore sa z dôvodu poľadovice pôjde nie po obvyklej výstupovej trase Velickou próbou, ale z druhej strany, Batizovskou próbou, ktorá bola v doobedňajších hodinách ožiarená slnkom, takže výskyt ľadu bol menej pravdepodobný.

Mimochodom, Velickou próbou viedla kedysi aj zelená turistická značka, zakreslená ešte koncom 19. storočia. Avšak po nejakom čase, keď sa návštevnosť Tatier neustále zvyšovala, ju z dôvodu rastúceho počtu zranení zrušili.

Stojí za to poznamenať, že naším horským vodcom bol samotný Ladislav Janiga, zvaný tiež Tatko, horolezec, skialpinista, záchranár, fotograf, tatranská legenda. Chlap, ktorý v júni 1979 spolu s pilotom ako jediní prežili s ťažkými zraneniami haváriu vrtuľníka v Mlynickej doline. Zahynulo tam vtedy 7 záchranárov, pritom zranená nemecká turistka, kvôli ktorej vrtuľník za nepriaznivých podmienok napokon vzlietol, sa medzitým rozhodla zostúpiť sama... 

Podrobnejšie viď 3.

Ladislav "Tatko" Janiga

Batizovská próba sa používa hlavne ako zostupová trasa. Aby sme sa k nej dostali, museli sme sa po červeno značenej magistrále presunúť do susednej Batizovskej doliny. Pri Batizovskom plese sme zišli zo značky a nenápadným chodníčkom hore dolinou popri potoku sme sa dostali až k próbe. Odtiaľto bola naša cesta už viac vertikálna, ako horizontálna. Výstup bol síce zabezpečený reťazami a kramlami, avšak problémom boli hlavne voľné kamene, ktoré ako keby čakali len na to, kým ich niekto nechtiac skopne na kamarátov pod sebou. Bolo to ako kráčanie v porceláne. Ochranné prilby sme nemali, neboli požadované. A na rozdiel od dnešných výprav sme ani nemuseli byť naviazaní na lano. Aj limity počtu turistov na jedného vodcu boli vtedy iné.

Bližšie o aktuálnych podmienkach výstupu s horským vodcom viď 2.

Slabina tzv. dynamických vertikálnych fotografii - vo väčšine prípadov
dominujú vlasy, zadky a podrážky topánok

Tesne pod vrcholovým hrebeňom. Každý sa sunie ako vie.

Geológ Gabo hrboľatými rukami sústredene šmátra po reťaziach.
Rozchodený po týždni terénnych prác zvládol výstup excelentne.

Ako sme naberali výšku, slnko svietilo čoraz intenzívnejšie a roztápalo zamrznuté vodopádiky po nedávnom daždi. Niekedy sa uvoľňovali dosť veľké kusy ľadu a trieštili sa na skale ako sklo. Kúsok pod vrcholovým hrebeňom sa zrazu ozval náš kolega Dušan, že podľa jeho terénneho výškomeru sme už 3 metre nad vrcholom. Nuž čo, každý prístroj má svoje muchy...

Konečne sme boli na vrchole, v nadmorskej výške 2655 m. Slnko žiarilo, obloha bola neskutočne modrá a môj teplomer, ktorý som zo zvyku brával so sebou, ukazoval mínus 6 stupňnov. Výhľady úžasné, nálada výborná, pocit neopísateľný, hlavne keď si človek uvedomil, že nikde na Slovensku sa už vyššie po vlastných výjsť ani vyliezť nedá. 

Na samotnom vrchole veľa miesta nebolo... 

Pred skalu, na ktorej sedím, neskôr
pripevnili kovový kríž.

Takýto!

Oddych na vrcholovom hrebeni. Neboli sme tu sami.

Zostup sme absolvovali tou istou cestou a bez väčších problémov. V nohách sme mali prevýšenie smerom hore 1650 m a smerom dole ďalších 1650 m, spolu teda takmer tri a pol kilometra po vertikále. Bola to poctivá celodenná vysokotatranská makačka, ktorá sa nakoniec vydarila po všetkých stránkach. A samozrejme, pre „veľký úspech“ sme sa hneď dohodli, že akciu si o rok zopakujeme.

O rok nás už bolo viac. Prvý deň išla jedna partia na Gerlach a my ostatní, ktorí sme tam už boli, zase na Ľadový štít. Nasledujúci deň sme spoločne absolvovali Vysokú. Všetko sa ten víkend vydarilo.

Ďalší rok bol skromnejší. Vybrali sme si obávaný Prostredný Hrot a ten sa kvôli počasiu nevydaril. Niekde uprostred Malej Studenej doliny sme sa počas výstupu museli schovať pred dažďom do priestranného bivaku medzi skalami, kde sme čakali na zázrak. Nakoniec sme to ešte doobeda vzdali. Druhý pokus sa už nekonal, nebolo za čo. Naši horskí vodcovia si totiž v ten deň nechali zaplatiť plnú taxu, ako keby ten výstup s nami absolvovali... Tak sme nasledujúci deň podnikli sami náhradný výstup na Kôprovský štít po modrej značke popri Veľkom Hincovom plese. A dobre bolo.

Ako vždy, keď sa človek po dlhšom čase vráti do hôr...

Foto:  P.Vyskočil  (len vrcholový kríž je stiahnutý z internetu). 

Doporučené referencie:

1 https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164627-ked-gerlach-premenovali-na-stalinov-stit/

2 https://www.tatryportal.sk/tury-horsky-vodca/vystup-na-gerlach-s-horskym-vodcom/

3 https://www.tatryportal.sk/pad-vrtulnika-v-mlynickej-doline/

S DEŤMI PO HORÁCH 9: Tunel

Počas našej rodinnej dovolenky v Lúčkach pri Kremnici som si jedného dňa „požičal“ svoju prvorodenú dcéru Naďu na celodenný výlet do Kremníckych vrchov. Mala vtedy 11 rokov a bola nadmieru hyperaktívna, tak som od svojej unavenej manželky dostal súhlas na jej „zničenie“. Výlet bol síce fajn, avšak s tým „ničením“ som ani tentoraz príliš neuspel. 

Písal sa rok 1999, kedy sme sa spolu deťmi s ďalšími rodinami zúčastnili týždňovej farskej letnej dovolenky. Mali sme vtedy tri deti, ale o rok neskôr sa to malo zmeniť, čo sme, samozrejme, ešte netušili...

Kremnické vrchy sú jediným sopečným pohorím na Slovensku, ktoré má súvislý hrebeň. Terén je relatívne nenáročný, avšak miestami človeka prekvapia „rezkejšie“ skalné partie. Navrhol som okružnú trasu so začiatkom i koncom v Kremnici, pričom okrem ďalších zaujímavostí bol naším cieľom starodávny tunel v hlavnom hrebeni pohoria, ktorý mal byť po dlhých rokoch opäť prístupný.

Pri pohľade na mapu som neďaleko Kremnice našiel Kremnický štít. Takže nielen v Tatrách sú štíty... Dávame si ho ako náš prvý cieľ. Hneď po raňajkách sa pešo presúvame z Lúčok do Kremnice, z ktorej sa nie a nie vymotať kvôli „úspornému“ značeniu. Napokon nás žlté značky vyviedli na nenápadný chodník, ktorým stúpame po lesnatom úbočí ponad prírodnú reterváciu Kremnický štós s andezitovými bralami a skalnými moriami, vyhľadávanú aj ako lákavú vyhliadku (a potom že vraj nemáme more...). Asi po hodine vychádzame na rozľahlú, mierne zvlnenú lúku. Kdesi uprostred, v riedkom poraste stromov, sa nachádza tabuľka, označujúca vrchol Kremnického štítu (1008 m n.m.). Len vďaka nej sme spoznali, že sme už na vrchole. Neďaleko naďabíme na indiánsky tábor, pozostávajúci z niekoľkých tyrkysových wigwamov. Osadenstvo sa tvári mierumilovne, avšak počasie už menej. Štíhla veža vysielača na Skalke, ktorú máme na dohľad a kam mierime, nás však vyzýva pokračovať ďalej.

Za jemného šumenia dažďa prichádzame na chatu so sľubným názvom Hostinec. V chate niet živej duše, takže namiesto vytúženého čaju sa môžeme iba osviežiť pri blízkej výdatnej studničke. Neskôr sa dozvedáme, že chata nie je určená pre verejnosť. Aspoň vtedy to tak bolo. Dnes je chata vyhľadávanou zastávkou turistov aj cykloturistov, pričom okrem občerstvenia sa tu dá aj prenocovať.

Na kóte Velestúr (1254 m n.m.) sa napájame na hrebeňovú červenú a smerujeme na sever na Zlatú studňu (1265 m n.m.). Obidva vrcholy sa spájajú s nálezom záhadného runového písma, ktoré je tu kdesi vytesané v skalách. Jeho pôvod dodnes nie je jasný, dokonca sa tvrdí, že runy nemusia byť pravé. Nuž čo, veď ani Kremnický štít vlastne nie je štítom, ani chata Hostinec nie je hostincom a ani na Zlatej studni sme žiadnu studňu nenašli. Ani zlato.

Počasie sa napokon umúdrilo. Postupne prechádzame cez Králické a Bystrické sedlo a napokon zostáva za nami aj spomínaný vysielač. Náš hlavný cieľ je ešte kúsok ďalej. Za Skalkou míňame pozoruhodné skalné útvary, dokonca absolvujeme krátky zostup, zabezpečený reťazou. Napokon prichádzame do sedla Tunel (1150 m n.m.).

O opodstatnenosti tohto názvu tentoraz nemusíme pochybovať. Tunel, či skôr jeho torzo, tu totiž naozaj je. Má zhruba 700 rokov a bol vybudovaný za účelom podstatného skrátenia cesty medzi Banskou Bystricou a Kremnicou. Jeho dĺžka bola najskôr 30 m a bol vybudovaný tak, aby ním prešiel povoz s koňmi. Počas svojej existencie bol viackrát zasypaný a zase obnovený, takže v súčasnosti má o min. 10 m menej. Napriek svojej nepatrnej dĺžke však bol po stáročia veľmi dôležitý, nakoľko hrebeňová línia, popod ktorou vedie, predstavoval pre vozy neprekonateľnú prekážku. 

Tunel z tajovskej strany v roku 1999. Spočiatku ho využívali pútnici, smerujúci na Staré Hory. Tiež sa tadiaľto prevážala meď a striebro z hút v Tajove a v Banskej Bystrici do mincovne v Kremnici a odtiaľ sa späť vozili vyrobené dukáty. V 18. storočí cez neho utekal do Bojníc cisársky generál Schlick, neskôr tadiaľto prešiel rakúsky cisár Jozef II. V 19. storočí cez tunel ustupovala do Banskej Bystrice pred rakúskym cisárskym vojskom armáda pod vedením generála Artúra Görgeiho, bojovníka za samostatné Uhorsko (podľa neho sa tunel volá Görgeiho, či skomolene Giergelov), pričom údajne okrem zbraní prevážali aj šesť vozov zlata, keď zachraňovali uhorský poklad. Následne tunel za sebou zasypali. Počas SNP tadiaľto prevážali partizáni zlatý poklad z Kremnickej mincovne do Banskej Bystrice, aby ho zachránili pred Nemcami. Niet divu, že táto spojnica medzi Banskou Bystricou a Kremnicou dostala názov Zlatá cesta. Po vojne bol tunel dlhé roky zasypaný. Obnovený bol až v roku 1997, a to vďaka úsiliu Klubu slovenských turistov v Banskej Bystrici. Na jeho obnovu sa použili kovové výstuhy a drevená guľatina. Takto sme ho uzreli aj my v rámci nášho výletu. Žiaľ, počas jednej mimoriadne daždivej jari v roku 2013 sa tunel znovu zavalil. Terajšiu definitívnu podobu, ktorú dostal vďaka turistickým nadšencom, obci Tajov a ďalších dobrovoľníkov a sponzorov, má od roku 2016. Namiesto guľatiny sa použili betónové dosky a vchody z obidvoch strán sa upravili hranatými kamennými portálmi, pripomínajúcimi vchod do banskej štôlne. Vraj sa uvažuje o vyhlásení tunela za technickú pamiatku.

Naposledy som tu bol s otcom ako chlapec. Tunel bol vtedy beznádejne zavalený. Teraz konštatujeme, že je naozaj obnovený a priechodný. Dokonca je cez neho vedená žlto značená turistická trasa z Tajova do Kremnice. Spolu s červeno značenou hrebeňovou trasou takto tvorí mimoúrovňovú turistickú križovatku, zrejme jedinú svojho druhu na Slovensku. A je tu aj informačná tabuľa. Sme tu sami, od Kremnického štítu sme nestretli ani nohu.

Nezničiteľná "Pippi" na hrebeni Kremnických vrchov.

Čas pokročil a nás čakajú ešte 3 hodiny cesty. Najskôr sa po žlto-červenej vraciame na Skalku, kde v jednej z chát športovo-rekreačného areálu dopĺňame vodu. Odtiaľto pokračujeme po žltej smerom na Kremnicu, najskôr strmým zostupom do doliny a na pôvodnú vozovú cestu, starú prinajmenšom ako samotný tunel, a následne sa napájame na asfaltku. So sklamaním zisťujeme, že autobus z Krahulí, ktorý by nám ušetril 4 km dupania po asfalte, sme minuli len o pár minút. Naďa reaguje rozhorčeným papuľovaním a energickým skackaním. Zjavne má toho za dnešok dosť a ja tiež. Napokon sme aj tento malý nezdar zvládli, čas nás už netlačil.

Po krátkom občerstvení v Kremnici sme sa k večeru došuchtali na Lúčky k ostatným. Avšak žiadne „zničené“ dieťa sa nekonalo ani náhodou. Po krátkom oddychu a večeri bola Naďa zase ako struna...

Terajšia podoba tunela, portál z kremnickej strany.

Doporučené referencie:

1. https://mybystrica.sme.sk/c/7195385/gorgeyho-tunel-pouzivali-po-starocia-zasypany-je-aj-po-roku.html

2. https://mybystrica.sme.sk/c/6912897/historicky-gorgeiho-tunel-opat-zasypala-zem.html

3. https://www.cas.sk/clanok/491893/tajny-tunel-medzi-banskou-bystricou-a-kremnicou-jeho-historia-vas-dostane/

4. https://zivot.pluska.sk/reportaze/legenda-stratenom-poklade-naozaj-je-kremnickych-vrchoch-zakopane-zlato-cias-vojny

S DEŤMI PO HORÁCH 7: Keď turistika nie je len o turistike

Letné prázdniny boli pri štyroch deťoch vždy hektickým obdobím. Niekedy bolo treba vypracovať prehľadný grafikón, kedy ktoré z nich má akú akciu, či tábor, aby sme sa v tom nestratili. S tým bolo spojené kadejaké vybavovanie, balenie a vybaľovanie, sprevádzanie, prípadne vyprevádzanie či zbieranie detí po staniciach. Omyly, samozrejme, neprichádzali do úvahy. V lete 2004 som takto strávil 5 intenzívnych dní sprevádzaním a vyprevádzaním dvoch starších detí. Najskôr sme v trojici vycestovali vlakom na východ do Slovenskej Vsi, kde dcérke Nadi (16) začínali misijné prázdniny so saleziánmi, odtiaľ sme sa so synom Jergušom (14) presunuli do Liptovského Jána, odkiaľ sme mali prejsť pešo Nízkymi Tatrami až na Donovaly, a nakoniec som mal Jerguša vyprevadiť do Kremnice k priateľom na mládežnícke stretnutie.

Ako naschvál, hneď prvý a celý deň beznádejne pršalo, takže hlavný bod programu - prechod Nízkymi Tatrami - bol reálne ohrozený.

V Liptovskom Jáne nás čakal Peter, tretí účastník expedície. Peter je redemptorista, kňaz a náš dlhoročný rodinný priateľ. Napriek mizernému počasiu vyzeral byť odhodlaný. Tak sme neskoro popoludní za dažďa v pršiplášťoch vyrazili po modrej hore Jánskou dolinou. Za nejakú hodinu sme dorazili k horárni Pred Bystrou, kde sme chceli v nejakej súcej búde prenocovať. Aj sme takú našli, ale prezieravý Peter sa zrazu vybral sám hore dolinou. O chvíľu sa vrátil s tým, že asi 300 metrov vyššie je riadna útulňa. Bol to pomerne nový drevený domček, v ktorom okrem priční na spanie a klincov v stenách nebolo vôbec nič. Tak sme si na tie klince rozvešali mokré šatstvo a začali sme si chystať niečo pod zub. Keď sme sa opýtali Petra, či by sa ako kňaz nemohol prihovoriť za lepšie počasie, lakonicky odpovedal, že uvidí, čo sa dá robiť. Po chvíli naozaj prestalo pršať a oblaky sa zafarbili do oranžovo-ružova od zapadajúceho slnka. Peter nič nehovoril a tváril sa tajuplne. No veď uvidíme zajtra. 

Naše prvé nocľažisko v útulni nad horárňou Pred Bystrou.

Na druhý deň nás zobudil lesný traktor. Ťažba dreva uprostred národného parku? Čudné. Vychystali sme sa a vyrazili do slnečného rána. Vozová cesta sa postupne mení na lesný chodník. Na jednom mieste prekračujeme medvedie lajno, čo nám pripomína, že tu nie sme sami. Postupne sa medzi stromami objavuje kosodrevina. V ohybe doliny sme naďabili na dosť slušne vybavenú útulňu, ktorá patrí urbárom. Dobre vedieť. Po chvíli už máme na dohľad strmý skalnato-trávnatý záver doliny s niekoľkými fľakmi starého snehu. Ako posledný v zástupe sa musím uhýbať pred Petrovými snehovými guľami. Páterko je zjavne vo forme a užíva si to!

Vždy mal zmysel pre humor...

Hore Jánskou dolinou.

Jerguš vždy oddychoval v horizontálnej polohe.

Urbárska útulňa pred záverom doliny.

Záver doliny, v pozadí vidno zvyšky snehu. V popredí zamyslený Peter.

Konečne sme okolo obeda dorazili na Štefánikovu chatu. Mali sme v pláne prenocovať až na Chopku, takže po malom občerstvení sme sa pohli po červenej úbočím Ďumbiera do Krúpovho sedla a ďalej po hrebeni až na Kamennú chatu pod Chopkom. 

Pri Štefánikovej chate.

Jerguš spočiatku nebol celkom v pohode.
Bola to jeho prvá serióznejšia vysokohorská akcia.

V tom čase boli lanovky na Chopok z obidvoch strán nefunkčné, zásoby sa na chatu vynášali z Demänovskej doliny na chrbtoch. A to si horúce hlavy z radov mečiarovských poslancov verejne robili megalomanské nádeje na slovenské zimné olympijske hry v roku 2006, teda už o 2 roky! Pritom kompletná rekonštrukcia lanoviek, vrátane vybudovania novej budovy vrcholovej stanice, sa napokon odkladala až do roku 2013.  

Ruina budovy vrcholovej stanice nefunkčných lanoviek z Jasnej a z Kosodreviny.

Na vrchole Chopka.

Kamenná chata pod Chopkom.

Kamenná chata bola dosť plná, takže asi 15 nás nocovalo na zemi na karimatkách. O desiatej padla večierka a jedáleň sa o chvíľu zmenila na núdzové nocľažisko.

Ráno som sa zobudil na kovové zvuky a na tvár mi popadali akési zrniečka. Priamo nad hlavou mi visela klietka s akýmsi vtáctvom. Netrvalo dlho a jedáleň bola opäť v pôvodnom stave. Po raňajkách sme vyrazili do zamračeného rána. Z južnej strany hrebeňa sa tlačila hmla, ktorú zadržiaval prúd teplého vzduchu od severu z Demänovskej doliny. Zaujímavý jav! Našťastie ani tento deň nepršalo, dokonca na nás pred Chabencom začalo vykukovať slnko.

Poobede sme dorazili do útulne Ďurková. Postupne sa sem začali trúsiť aj účastníci tradičného Prechodu SNP Nízkymi Tatrami, medzi nimi aj môj brat Juro so svojim synom Jurom. Ozaj náhoda! Podľa plánu mali mať dnes cieľ na Magurke, avšak podaktorým sa nechcelo schádzať z hrebeňa. Našťastie ich nakoniec nebolo až tak veľa, takže útulňa to kapacitne zvládla. 

Útulňa Ďurková.

Pri útulni v kompletnej zostave.

Drsná zákazová tabuľka pri studničke neďaleko útulne. 

Večer sme sa odobrali kúsok od útulne. Peter si na vhodnom kameni rozložil svoje „nádobíčko“ a v komornom zložení sme slávili Eucharistiu. Len tak v tráve a v tichu, pod klenbou farebnej oblohy. Také niečo človek naozaj nezažije každý deň!  

Eucharistia v tráve. Po krátkom ostychu sa pridal aj brat so svojím synom.

Skoro ráno bolo slnečno a veterno. Teplomer na útulni ukazoval neuveriteľných 20 stupňov. Predpoveď na tento deň bola hrozivá: Búrky a zas búrky. Už som na horách zažil nepríjemnosti s búrkami a teraz som hlavne syna nechcel vystaviť nebezpečenstvu. Snažili sme sa preto vyraziť čím skôr, aby sme podľa možnosti stihli zvládnuť najexponovanejšie hôľnaté partie ešte doobeda. Spomenul som si tiež na tragédiu z roku 1972, pri ktorej blesk zabil účastníka prechodu SNP práve pri zostupe z Prašivej, teda na našej trase. Jeho pomníček bolo kedysi vidno z chodníka, teraz by som ho už v kosodrevine nenašiel.

Po ceste môj brat opakoval, že búrka dnes určite príde, vraj to už pozná, prechodu SNP sa totiž zúčastňoval pravidelne. Ja som mu oponoval. Peter nás mlčky počúval, na tvári mal ten svoj tajuplný výraz a chvíľami sa mi dokonca zdalo, že sa na nás baví. Naďalej bolo pekne, len vietor bol miestami taký silný, že v jednej nestráženej chvíli zvalil Jerguša aj s batohom do trávy. Rozveselilo nás to, vyzeralo to hrozne komicky, ako tak zrazu žuchol. Postupne sme prešli cez všetky hole až na Veľkú a Malú Chochuľu a Prašivú a búrky nikde. Až neskôr som sa dozvedel, že počasie sa v ten deň vybláznilo v Čechách, na Slovensko mu už nezostali sily.

Žeby páterko predsa len čosi kdesi „zariadil“?

Vždy mal zmysel pre humor...  

Oddych v závetrí.

Zostup z Prašivej

Rodinné foto v Hiadeľskom sedle.

V Hiadeľskom sedle sme sa s bratom a jeho synom rozlúčili. Oni spolu s ostatnými prechodniarmi pokračovali po červenej na Kozí chrbát a ďalej na táborisko pod Hrubým vrchom. My sme s časovým odstupom vyrazili žltým traverzom po severnom úbočí Kozieho chrbta, čo sa medzi tvrdými "hrebeniarmi" príliš nenosí. Ale keďže naša expedícia mala charakter hrebeňovky len čiastočne, mohli sme si to bez hanby dovoliť.   

Výstup na Kečku. V pozadí vpravo Kozí chrbát, vľavo Prašivá. 

K večeru sme sa dotrmácali na Donovaly. Sadli sme na autobus a o chvíľu sme boli v dome redemptoristov na Starých Horách. Osprchovaní, najedení a spokojní. Brata so synom a ostatných účastníkov prechodu SNP čakal ešte nasledujúci deň, kedy mali doraziť na Španiu Dolinu, konečného cieľa prechodu SNP Nízkymi Tatrami. Mňa s Jergušom zase čakala cesta autobusom a vlakom do Kremnice, odkiaľ som sa ešte v ten istý deň vrátil sám domov. 

Spoločné foto v Kremnici. Jergušovi sa
zase vrátil úsmev. Zvládol to!

Mimochodom, tradičného prechodu SNP Nízkymi Tatrami som sa zúčastnil iba raz, v roku 1986. Nebolo to zlé, ale zistil som, že ma hromadná turistika príliš neberie. Teraz to bolo v trojici síce netradičné, ale úplne vyhovujúce. A keď je súčasťou partie aj kňaz a navyše srandista, tak potom celá akcia má o rozmer viac. O to príjemnejšie sa potom spomína. A aj píše.

Foto:   P.Vyskočil, p.Peter

Spoznať krajinu znamená splynúť s ňou

Keď sa krátko po revolúcii otvorili hranice, dostal som možnosť absolvovať takmer ročný postgraduálny diplomový kurz v holandskom Delfte. Samozrejme, že som v rámci tohto pobytu navštívil viacero zaujímavostí, ktorých je v Holandsku naozaj dosť. Tieto exkurzie väčšinou organizoval inštitút, ktorý ma prijal, a teda mali prevažne charakter hromadných autobusových výletov. Stále som však túžil len tak sám splynúť s krajinou, nielen ju vidieť. S krajinou, ktorej som dodnes vďačný za pohostinnosť a ktorú som si nakoniec obľúbil, aj keď ako milovník hôr som si prvé mesiace nevedel zvyknúť.

Tak som sa jedného letného dňa vychytil na celodenný peší výlet, a to bez vytýčenia konkrétnej trasy. Iba som si povedal, že sa budem uberať najskôr na sever k moru a potom budem pokračovať po jeho pobreží na juhozápad do Haagu, kde chytím nejaký vlak späť do Delftu. 

Vyrážam na sever.

Holandsko je dosť husto osídlená krajina. Na ploche len o málo menšej ako Slovensko žije viac než 17 miliónov obyvateľov. To znamená, že voľnú prírodu, ako ju poznáme na Slovensku, Holanďania prakticky nemajú. A ani hory, s výnimkou nejakých pahorkov v juhovýchodnej časti krajiny, pričom najvyšší z nich má nadmorskú výšku iba 322 m. Naopak, viac než tretina územia Holandska má zápornú nadmorskú výšku, teda je nižšie, ako hladina mora. Je to výsledok stáročia trvajúceho boja Holanďanov s morom, ktorý má dnes podobu dômyselného systému regulovaných kanálov, hrádzí a prečerpávacích staníc. Aj samotný Delft a celá moja trasa k pobrežiu sa ťahala pod úrovňou mora. Zvláštny to pocit!

Na obrázku z jednej z exkurzii vidno časť obrovského protipovodňového systému regulačných hrádzí, ktorý sa budoval 30 rokov v rámci tzv. Delta projektu s cieľom uzavrieť za nepriaznivých podmienok ústia riek Rýn, Maas a Schelde. K projektu sa prikročilo po katastrofickej povodni vo februári 1953, kedy v dôsledku dlhotrvajúcej búrky a za najvyššieho prílivu došlo ku zničeniu stoviek kilometrov hrádzí, pričom zahynulo takmer 2000 ľudí, 70 000 ľudí prišlo o strechu nad hlavou a bolo zdevastovaných viac než 2000 km2 pôdy. Systém hrádzí má celkovú dĺžku 30 km a funguje tak, že sa počas prílivu alebo pri vzdutí morskej hladiny počas búrky uzavrie a po jej poklese sa zase otvorí, aby bol umožnený odtok vody zo spomínaných riek do mora. Tak isto je cez ňu umožnená regulovaná lodná doprava do prístavov Rotterdam a belgických Antwerp. Podobná, 32 km dlhá hrádza Afsluitdijk bola vybudovaná ešte v medzivojnovom období neďaleko Amsterdamu cez záliv Zuiderzee a vedie po nej dôležitá spojnica pre automobilovú dopravu. 

Presnú trasu môjho putovania si už dnes nepamätám. Najskôr som sa preštrikoval cez uličky Delftu k akémusi kanálu a potom som nejaký čas išiel popri ňom cez Rijsvijk a ďalej na Voorburg, najskôr cestičkou popri železnici a následne pomedzi skleníky, políčka, tenisové kurty a parčíky. Naozaj, dokonale využité územie, do posledného štvorcového metra! Pokračujem okrajovými uličkami Voorburgu a Leidschendamu. Obdivujem úhľadné domy so záhradkami, vdychujem vôňu pekárničiek, všade je čisto, pokoj a láskaví ľudia. Po anglicky sa dohovorím bez problémov, a to aj s miestnymi deťmi. Na prechodoch pre chodcov mi autá ochotne zastavujú. Užívam si to. Na Slovensku sme v tom čase o takom niečom ani nechyrovali, rovnako ani o systéme tzv. inteligentných diaľnic, o bankomatoch, či nákupných košíkoch na mince. Rozdiely vnímam aj v celkovej atmosfére medzi ľuďmi, v ich prístupe ku zdanlivým maličkostiam a v spôsobe práce odborníkov na inštitúte, s ktorým som sa ako vtedajší zamestnanec štátneho ústavu, či počas štúdia na vysokej škole nikdy predtým nestretol.   

Prekrásne historické centrum Delftu. Delft je stotisícové mesto medzi Haagom a Rotterdamom,
turisticky hojne navštevované, známe svojou keramikou, podobnou tej našej modranskej. Je to
aj univerzitné mesto, žije tu množstvo študentov rôzneho veku z celého sveta.

Jedna z typických delftských ulíc. Ak máte súce plavidlo, tak sa môžete prostredníctvom
hustej siete kanálov plaviť po celom Holandsku.

Pozdĺž kanála na sever

Domček ako z rozprávky

A ešte jeden domček s rákosovou strechou. To sa dnes len tak nevidí.

Jedna z malebných uličiek Voorburgu. Toto mestečko sa považuje za najstaršie sídlo
v celom Holandsku.

Nakoniec prichádzam k akémusi štadiónu. Prejdem popri ňom a narazím na drevené schodisko, ktoré ma vyvedie na piesočné duny pri pobreží. Zrazu sa ocitám v úplne inom svete. Sú tu akési cestičky, ploty a smerové a zákazové tabule. Kam dovidím je len zeleň, pomedzi ktorú sa ukazujú vodné plochy. Ale k ním nesmiem, môžem sa pohybovať iba po vyznačených chodníkoch. 

Po piesočných dunách. 

Oblasť piesočných dún od Haagu až po Amsterdam slúži ako zásobáreň pitnej vody. Holanďania získavajú pitnú vodu z riek, kanálov a jazier, ktorú po predčistení čerpajú dlhé kilometre do oblastí    dún, kde táto voda infiltruje do podložia. Potom sa prostredníctvom vrtov čerpá na konečnú doúpravu a nakoniec do distribučnej vodovodnej siete. 

Duny tvoria tiež prirodzenú bariéru proti dorážajúcemu Severnému moru.

Pietné miesto uprostred dún na počesť obetiam druhej svetovej vojny.

Cestička pomedzi duny ma konečne doviedla až k moru. Po malom občerstvení si doprajem krátky kúpeľ v slanej vode, jediný počas celého môjho pobytu v Holandsku. Pláž je poloprázdna, voda studená a na rozdiel od takého Jadranu aj málo priehľadná. Prispieva k tomu aj skutočnosť, že do morského prúdu, smerujúceho na sever pozdĺž celého pobrežia Holandska, sa primiešavajú kalnejšie vody z Rýna a ďalších dvoch riek, ústiacich do mora južne od Haagu. 

Pohľad z pobrežných dún na nekonečnú pláž.

Až sem sa dá dostať električkou z Haagu.

Konečne som v Haagu. Zase úplne iný svet. Toto mesto je čo do počtu obyvateľov porovnateľné s Bratislavou, avšak atmosféra je tu úplne iná. Okrem Medzinárodného súdneho dvora, kam sa utieka toľko Slovákov aj kvôli pandemickým opatreniam, tu sídli holandská vláda a aj kráľovská rodina, hoci Haag nie je hlavným mestom Holandska.

Vyťahujem mapu a vyrážam do ulíc mesta navštíviť svojich holanských priateľov, ktorí mi nedávno navrhli, aby som sa niekedy len tak zastavil. Keď sa dozvedeli, odkiaľ a kadiaľ kráčam, chytili sa za hlavu. V Holandsku sa totiž masovo uprednostňuje bicykel. Sú ich tu nie desiatky, ale tisícky. Každého, kto na Slovensku nejakým spôsobom navrhuje a buduje cyklotrasy, by som najskôr povinne poslal do Holandska. Lepšia škola nie je nikde na svete.  

Budova železničnej stanice v Delfte s parkoviskom bicyklov.

Nakoniec som ani nemusel hľadať stanicu, priatelia ma ochotne odviezli autom až pred vchod do môjho internátu v Delfte. V nohách som mal nadupaných asi 20 kilometrov a v hlave plno úžasných dojmov. To sa proste s autobusovým zájazdom nedá vôbec porovnať.

Toto „splynutie s krajinou“ ma neskôr inšpirovalo k viacerým výletom s deťmi po rovinách popri Dunaji a na Záhorí, pomedzi polia, lesíky, po riečnych hrádzach a k obľúbeným jazerám. Nakoniec mi aj samotné deti potvrdili, že nielen hory sú tým správnym miestom pre turistiku. Okrem iného aj preto, že to nie je do kopca...

Foto:  P. Vyskočil