Keď matka príroda oškaredie

Príroda sa neustále mení a dostáva rôzne prívlastky: pekná, krásna, smutná, ospalá, svieža, liečivá, atď. Ale nikdy nie je sama osebe škaredá. Tento prívlastok jej dáva iba človek, a to tým, že ju urobí škaredou.

Netreba chodiť ďaleko. Nasledujúce fotografie sú z okruhu niekoľkých kilometrov od Marianky. Zámerne som nefotil všadeprítomné čierne skládky všelijakého odpadu, na tie sme si už tak nejako zvykli. Zameral som sa na stopy po tých, ktorí majú v popise práce o prírodu sa starať. A to tak, aby bola pre všetkých, nielen pre tých, ktorí z nej ťažia, či už za pomoci motorovej píly, alebo poľovníckej pušky. Tak, aby návštevník či turista neprichádzal z prírody smutnejší, ako do nej vchádzal, a aby sme sa nemuseli falošne utešovať, že veď exploatácia prírody musí byť škaredá, lebo inak sa to nedá.

Dá sa!

Ak sa v lese ťaží drevo, použijú sa lesné cesty, ktoré sa za daždivého počasia rozbahnia. Nestalo by sa tak, keby sa tieto cesty občas posypali drveným kameňom, alebo keby sa ťažba realizovala za priaznivejšieho počasia. 

Táto cesta je frekventovanou turistickou trasou a cyklotrasou.
Pri ťažbe dreva sa mení na takéto rozbahnené trasovisko.
Keď do neho pripadne aj mokrý sneh, stáva sa
táto cesta nepriechodnou a neprejazdnou.

Táto malebná čistinka...

...poslúžila lesným mechanizmom ako skratka a tak
prestala byť malebná. No a čo?

Vyťažené drevo sa odvezie a po ňom ostáva takýto svinčík.
Veď ono sa to aj tak nejako samo niekedy možno... a možno
aj nie!

Okolo tejto rozbahnenej cesty sa v čase fotenia
široko-ďaleko nijaká ťažba dreva nerealizovala.
Zato na konci cesty sa nachádza poľovnícky
posed. Ozbrojený poľovník si svoj veľactený
zelený zadok vyvezie až pod posed, vytrepe
sa hore a potom v ňom zákerne striehne na nič
netušiacu zver, aby si konečne zastrieľal do
niečoho živého a bezzbranného. Keď ho to
omrzí, naloží sa do auta a odíde. Okrem
prázdnych nábojníc a prázdnej fľašky
po ňom ostáva aj takáto škaredá cesta.  

Prakticky každý poľovnícky posed v okolí má pod sebou takúto
vyjazdenú "otočku" ako znak toho, že poľovníci sú leniví chodiť pešo.

Tieto škaredé pneumatiky...

...a ani túto ešte škaredšiu pneumatiku tu nezanechal náhodný
nedisciplínovaný vodič osobného auta. Pochádzajú z lesného
vozidla či traktora. Kto asi tak na týchto mechanizmoch
v lese jazdí? 

Takmer 100-ročný násyp bývalej lesnej železničky a na ňom hrdzavé
nefunkčné oplotenie zvernice, zrušenej ešte niekedy po nežnej
revolúcii. Rekultivácia terénu, alebo aspoň odstránenie starého
pletiva sa ani náhodou nekonalo a už sa konať ani nebude.
Asi v tom treba hľadať hlboký odkaz predošlých generácii!

Tento opustený ovocný sad je už vlastne tiež príroda, ktorá má svoj
vlastný pôvab a kde sa dá plnohodnotne relaxovať. Avšak takýto
opustený sad je takpovediac územím nikoho, ak nerátame
miestne poľovnícke združenie, ktoré zaujíma iba streľba na
pohyblivé terče. Tak prečo to hneď nezahnusiť takýmto obrovským
divokým hnojiskom? Dodnes sa sem vyváža hnoj z neďalekej
jazdiarne. Čo tam po nejakých podzemných vodách, poriadna
dávka živočíšneho dusíka im nezaškodí. Pritom ide o vysokokvalitné
hnojivo. Nechce sa mi veriť, žeby sa doteraz nikto serióznejšie
nezaoberal  myšlienkou jeho aplikácie na okolitých poliach.

Ak sa v lese poriadne rozprší, na mnohých lesných
cestách tečú pootoky vody a robia hlboké výmole.
Nedialo by sa tak, keby sa voda z lesných ciest
odvádzala odtokovými žľabmi a prahmi a keby sa
väčšie potoky aspoň z času  na čas v rámci
protipovodňových opatrení čistili, keďže okolie
Marianky nie je bezzásahovou zónou. Potom by
ani následky nedávnych povodní neboli až takéto!

Za obzvlášť škaredé pokladám súčasnú urputnú snahu vlády o presadenie stavby nerentabilného 12-kilometrového diaľničného tunela cez Malé Karpaty, dokonca za pomoci súdruhov z Číny! Táto stavba by na dlhé roky nedobre zmenila život v Marianke a celé jej prírodné okolie. Za situácie, keď Slovensko nie je ďaleko od krachu, keď dokončenie diaľnice z Bratislavy do Košíc je stále v nedohľadne a keď „len“ 7-kilometrový tunel Višňové sa stavia už viac než štvrťstoročie, možno hovoriť o nereálnom megalomanstve, v ktorom akékoľvek náladové opisy a prívlastky strácajú svoj zmysel. Tak ako sa stráca cit pre maličkosti, pre harmóniu a príroda ako taká, pekná či škaredá, sa berie len ako terénna prekážka pre kus asfaltky.

Človek je asi vnútorne ten najškaredší tvor na svete!    

Foto:  P.Vyskočil

 

Vrchná hora

Medzi Stupavou a Mariankou sa nachádza nenápadný kopec s čudesným názvom Vrchná hora s nadmorskou výškou len 282 m. Takmer zo všetkých strán je oblepený záhradkami, chatami a, samozrejme, plotmi, ktoré značne obmedzujú možnosti prístupu na jeho vrchol. A ten vrchol so svojimi slnkom zaliatými lúčkami mi jedného dňa zakýval, žeby nebolo od veci ho navštíviť a rozhliadnuť sa z neho po okolí.

Vrchná hora

Celé roky som okolo tohto kopca behával, bicykloval s deťmi a teraz sem chodím so psami. Pohyb okolo neho umožňujú nespevnené vozové cesty, väčšinou lemované plotmi. Až nedávno, na juhozápadnom svahu kopca, kde prevládajú nepriechodné listnaté lesíky, som si všimol nenápadný chodník, ťahajúci sa od cesty hore trávnatým svahom. Týmto chodníkom sme sa krátko pred vlaňajšími Vianocami spolu so synom Milanom a dvoma psami dostali do vrcholovej časti kopca, kde sa nám začala otvárať nečakane zaujímavá krajina.

Po ceste z Marianky na okraji záhradkárskej oblasti míňame
zosuv cesty po nedávnych povodniach

Vo vrcholových partiách je zreteľné terasovité formovanie terénu, svedčiace
o dlhodobom intenzívnom využívaní týchto pozemkov v minulosti.

Na viacerých miestach sú viditeľné odkryvy piesčitého podložia, na ktorých
sa nemalou mierou podieľala aj lokálna ťažba piesku na stavebné účely. 

Zistili sme, že Vrchná hora nie je len taký bezvýznamný kopček v predhorí Malých Karpát, ale je to územie európskeho významu s 3. stupňom ochrany, ktoré je od roku 2017 zaradené do sústavy európskych chránených území NATURA 2000. Budované je horninami z obdobia mladších treťohôr, ktoré sú pozostatkom ustupujúceho mora. Striedajú sa tu piesky s lavicami pevnejších pieskovcov, v ktorých možno nájsť mnoho odtlačkov a odliatkov jadier lastúrnikov a ulitníkov a zvyšky ich schránok, podobne ako na neďalekom Sandbergu na Devínskej Kobyle. Vyskytujú sa tu aj bochníkové pieskovcové konkrécie a časté sú aj polohy piesčitých riasových vápencov, rozpadnutých na veľké bloky. Na svahoch a vrcholových plošinách nachádzajú unikátne rastlinné spoločenstvá s množstvom chránených a vzácnych druhov rastlín aj živočíchov. Podmienky pre ich výskyt boli vytvárané už v 16. storočí, odkedy sa tu pestoval vinič.Tieto časy pripomína aj kaplnka, zasvätená sv. Urbanovi, patrónovi vinárov, postavená na úpätí Vrchnej hory na juhovýchodnom okraji Stupavy neďaleko križovatky ulíc Marianská a Slnečná. Vrcholové partie a severné svahy v minulosti pravdepodobne slúžili ako obecný pasienok. Po znárodnení v päťdesiatych rokoch 20. storočia boli viaceré vinice rozparcelované a premenené na záhrady. Zvyšné vinice na Vrchnej hore spustli, podobne ako postupne spustli aj všetky ostatné vinice a ovocné sady v širšom okolí Stupavy.

Podrobnejší popis Vrchnej hory je v doporučených referenciách č.1 až 5.

Tabuľka s vyznačením kategórie územia
a zakázaných činností

Napriek svojmu významu nenájdeme na Vrchnej hore ani informačnú tabuľu, ani náučný chodník, či turistické značky, len nenápadnú zelenú tabuľku a spleť chodníkov, u ktorých treba vedieť rozlíšiť, či ide o chodníky vyšliapané lesnou zverou, alebo či ich používajú aj ľudia. Ostatné je už vecou improvizácie a orientácie. Milan sa v priebehu výletu vytasil s GPS-kou, ale jeho úsilie hanebne zlyhalo. Výstup aj zostup sme riešili z lesnej vozovej cesty, ktorá sa tiahne juhozápadným úbočím kopca, a to od odbočky z Marianskej cesty ponad spomínanú kaplnku sv. Urbana až po záhradkárskú osadu neďaleko Marianky. Z tejto cesty je možné na niekoľkých miestach dostať sa na vrcholové partie kopca. Tam vás čakajú rozprávkové výhľady na všetky svetové strany. 

Výhľad na Stupavu

Výhľad na Devínsku Kobylu a Devínsku Novú Ves

Niektoré chodníky vyzerajú, ako keby boli udržiavané ...

Staršie osamelé stromy vyzerajú v tejto krajine obzvlášť pôsobivo

Hrad Pajštún

Nález oddychovej lavičky nás ubezpečuje, že to tu nie je až také opustené

Vždy ma poteší, keď vidím na strome vtáčiu búdku, alebo krmítko

Túto malebnú pešinku onedlho preruší pletivo záhradných plotov, ...

... ale aspoň je odtiaľto pekný výhľad na Malé Karpaty

Väčší odkryv piesčitého podložia, alebo pieskovisko,
na mapách značené ako Pieskovisko

Vrchná hora je Devínskej Kobyle podobná nielen výskytom vzácnej fauny, flóry, či skamenelín. Ide o územie, ktoré vzhľadom na chýbajúci manažment v minulosti (kosenie, pasenie) postupne zarastá náletovými kríkmi, čo vedie k poklesu populácii chránených druhov rastlin a živočíchov. Preto sa tu organizujú brigády, v rámci ktorých sa hlavne odstraňujú náletové kroviny (napr. vo februári 2022), alebo sa zbierajú odpadky a likvidujú sa zvyšky starých oplotení (napr. v marci 2024), pričom tieto podujatia majú aj formu exkurzií za účasti odborníkov (viď rdoporučené referencie č.6 a 7).

Treba veriť, že tomuto vzácnemu územiu sa raz dostane náležitá pozornosť a ochrana a že toto územie nebude nakoniec rozparcelované na stavebné pozemky a záhrady, ako to u nás býva zvykom.  

Foto:    P.Vyskočil

Doporučené referencie:

1. Mapa územia

https://mapy.cz/zakladni?source=osm&id=1067270879&x=17.0468449&y=48.2612870&z=17

2.Vrchná hora v sústave Natura 2000

https://www.sopsr.sk/natura/index.php?p=4&sec=5&kod=SKUEV0911

3.Stručný popis územia

https://ibot.sav.sk/usr/Ivet/docs/pdf15_A5knihazal.pdf

4.Podrobnejší popis územia

https://pastekar.blogspot.com/2019/06/vrchna-hora-pri-stupave.html

5.Nelesné rastlinné spooločenstvá územia

https://ibot.sav.sk/usr/Ivet/docs/Vrchna%20hora.pdf

6. a 7. Brigády na Vrchnej hore

https://www.stupava.sk/seniori/o-meste/aktuality-1/brigada-na-vrchnej-hore-uz-tuto-sobotu-5055sk.html

https://chkozahorie.sopsr.sk/brigada-na-vrchnej-hore-dopadla-na-vybornu/

O bicykloch a ľuďoch

 Dolu chodníkom sa rúti cyklista. Neunúva sa zvonením, len tesne pri nás čosi vykríkne. Syna minie o pár centimetrov, dcérku stíham zobrať na ruky a uskočiť s ňou do bezpečia. Chlapík sa ani neobzrie, rúti sa ďalej a o chvíľu sa s praskotom stratí medzi stromami. Spamätávam sa zo šoku, kontrolujem chlapca a zahryznem si do jazyka, aby som pred deťmi nevypustil z úst niečo nevhodné.

Bol to bežný turistický chodník, nie značená cyklotrasa. Ale keby aj... Mlčky privlečiem suchú haluz a nechávam ju ležať za nami krížom cez chodník. A o pár krokov ďalej ďalšiu. To keby sa náhodou objavil podobný blázon, aby mal dôvod aspoň spomaliť.

Podobných „cyklozážitkov“ mám nespočetne veľa, či už s deťmi, so psami alebo aj sám. Samozrejme, stretávam aj množstvo korektných a ohľaduplných cyklistov, ktorí sa dokonca aj pozdravia, či poďakujú za uvoľnenie cesty. Ale stále ich je, bohužiaľ, dosť málo.

Odmalička som sa venoval cyklistike a dlhé roky sledujem, ako sa vyvíjajú nielen bicykle, ale aj pravidlá pre ich premávku a, samozrejme, aj samotní cyklisti. Je to zaujímavé sledovanie.

Ako decko som sa vozil na niekoľkých vypožičaných bicykloch a hlavne na otcovej predvojnovej Eske s pneumatikami Michelin. Také na ulici nemal nikto, poznali sme iba Barumky. Keď som mal trinásť, dostal som svojho prvého Favorita. Mať novučičkého Favorita bol sen každého chalana. Bavilo ma nielen na ňom jazdiť, ale sa v ňom aj celé hodiny vŕtať. Postupne som si nainštaloval kvalitnejšie brzdy, viac prevodov, zvládal som aj centrovanie kolies a ďalšie veci. Bolo bežné, že sme si ako chalani vedeli poradiť sami. Ak mal niekto s niečím problém, pomohli sme si navzájom. Dnes dosť ľudí uteká s bicyklom do servisu aj kvôli obyčajnému defektu. Jazdievali sme po bežných a v tom čase ešte relatívne prázdnych cestných komunikáciách a chodievali sme aj po lesných asfaltkách v Malých Karpatoch. To bol vždy úžasný zážitok – bezpečná jazda bez áut a naokolo len príroda a kľud.

Po narodení môjho prvého dieťaťa som na svoj bicykel namontoval detskú sedačku. Postupne pribúdali ďalšie deti a tá sedačka tak ostala na mojom bicykli nepretržite takmer 20 rokov. Stále to bol ten istý Favorit, ktorý som kedysi dostal a ktorý som len nedávno po viac než 40-tich rokoch vyradil z prevádzky. Vydržal neuveriteľné veci. Niekedy som mal jedno dieťa v sedačke, druhé na chrbte v nosiči a k tomu ešte kompletnú tábornícku výbavu. A ak náhodou rupla nejaká špajgla, nebol problém ju zohnať a vymeniť, rovnako ako hociktorú inú súčiastku.

S jedným dieťaťom na dunajskej cyklotrase. Kompa pri Vojke, leto 1995.

S dvoma deťmi na jednom bicykli. 
Malé Karpaty, Malý Slavín, leto 1993.

Pamätám si na boom horských bicyklov niekedy v osemdesiatych rokoch. Na rovné cesty to nebolo nič moc, ale vďaka dovtedy nevídaným prevodovým možnostiam a hrubým kolesám sa človek z horským bicyklom dostal prakticky všade. Už nestačili lesné asfaltky, bolo treba otestovať aj tie najodľahlejšie turistické chodníky, podaktorí šialenci sa rúbali len tak lesom aj mimo nich, dokonca to skúšali aj na zasnežených lyžiarskych zjazdovkách. A samozrejme, dochádzalo aj ku konfliktom s chodcami. Bolo jasné, že je treba stanoviť nejaké pravidlá hry.

V deväťdesiatych rokoch sa začala v Malých Karpatoch formovať sieť značených cyklotrás a k tomu aj nejaká mapová dokumentácia. Ani to nebolo bez problémov. Hovorilo sa, že tvorba cyklomáp bola pozdržaná kvôli akejsi zrážke cyklistu s dôchodcom, ktorý pritom zomrel na zlyhanie srdca. Stalo sa to vraj na chodníku, ktorý sa mal stať cyklotrasou. To je, bohužiaľ, problém aj dnes – väčšina cyklotrás v Malých Karpatoch (a zrejme aj inde) vznikla jednoduchým preznačením už existujúcich turistických chodníkov. A keďže tieto trasy sú mimo záber policajných hliadok, platí pravidlo „kto z koho“. Bohužiaľ, často pri absencii elementárnej ohľaduplnosti. A ohľaduplný by mal byť predovšetkým ten, kto je rýchlejší, alebo kto sa približuje odzadu, teda cyklista. To všeobecne platí aj pre lyžiarov na lyžiarskych svahoch.

Po prvých horskáčoch postupne prišli aj ich rôzne modifikácie, tiež trekové bicykle, nové generácie cestných galuskáčov a v poslednom čase aj elektrobicykle. K tomu kadejaké prilby najrôznejších tvarov a farieb, cyklonohavice, cyklotričká, cyklotretry, cyklorukavičky, cyklookuliare, cyklopočítače, pulzomery a kopa ďalšieho, často úplne zbytočného príslušenstva. A samozrejme, rozmohli sa bicyklové servisy, ponúkajúce okrem rôznych „servisných balíčkov“ aj odvoz a dovoz bicykla až domov. Nemôžem si pomôcť, ale tento kolosálny biznis mi chvíľami zaváňa snobstvom. Podobné pocity som už dávnejšie mával ako lyžiar na lyžiarskych svahoch, kým som postupne nedal prednosť bežkám. Napokon som skončil ako „hiker“, pešiak, chodec. Má to svoje veľké výhody. Len už pomaly neviem, kam vyraziť, aby tam neboli cyklisti...

Osobitnou kapitolou sú cykloparky, alebo tzv. „bikeparky“, obzvlášť typu „downhill“, umožňujúce krkolomný zjazd na horskáči dolu lesnatým svahom cez rôzne prekážky a skoky. A keďže pri zjazde ide nielen o čas, ale aj o krk, radí sa táto zábavka k extrémnym športom. K dispozícii je spravidla niekoľko značených zjazdových trás, tzv. „trailov“ rôznej obtiažnosti, a tiež lanovka, alebo vlek, aby sa páni športovci pri návrate na kopec príliš nezadýchali. Cieľom je dosiahnuť čo najvyššiu hladinu adrenalínu v krvi. Človek, ktorý tejto nebezpečnej zábavke podľahne, sotva vníma obrovské riziko, ktoré je s prevádzkou downhill bikeparkov spojené.

Niekedy začiatkom mája sa na facebooku objavilo otrasné video z bikeparku Košútka, pri ktorom cyklista v značnej rýchlosti pri skoku takmer zahlušil decko, ktoré sa nejakým nedopatrením dostalo na trail (viď https://fb.watch/5qE3xkPzhI/). Komentár k videu bol asi v tom duchu, že dotyčný "biker" Rasťo hrdinsky odvrátil katastrofu a že rodičia by si na svoje deti mali dávať väčší pozor, veď sú tam výstražné tabuľky a niekde aj pásky.

V prvom rade si treba uvedomiť, že ide o neprehľadný lesný terén, pritom cyklista sa prirúti rýchlo, nečakane a takmer nehlučne. Ak sa na traili vyskytne nejaké zvedavé decko, alebo nepozorný dôchodca, zatúlaný pes, prípadne spadnutý strom, v tom adrenalínovom ošiali ho zbadá na poslednú chvíľu a ani nemá šancu adekvátne zareagovať. Pritom napríklad v pravidlách pre bikepark Koliba, v okolí ktorého sa pohybujú davy Bratislavčanov, sa píše, že sa jazdí na vlastnú a plnú zodpovednosť, pričom treba "mať bicykel stále pod kontrolou tak, aby ste mohli zastaviť a vyhnúť sa ostatným osobám, alebo iným objektom" (viď http://bikeparkkoliba.sk/pravidla/).

Ten Rasťo na videu reagoval neskoro, lebo v neprehľadnom teréne zbadal chlapca až keď už takmer letel nad ním, nehovoriac o jeho neprimeranej rýchlosti. Jednoducho, mal len šťastie a to decko tiež. Je dosť naivné a nezodpovedné si myslieť, že toto riziko sa dá zažehliť niekoľkými tabuľkami a kúskom pásky. Otázka je aj to, či tá trocha adrenalínu za to riziko vôbec stojí, keďže cyklista neohrozuje len sám seba, ale aj iných. Obzvlášť ak si takýto šialenec za adrenalínový downhill trail nezriedka zvolí bežnú cyklotrasu, alebo dokonca turistický chodník, kde bicykle nemajú čo robiť.

Na tomto mieste mladý cyklista Richard v roku 2014 neprimeranou
jazdou prišiel o život. Zabil ho adrenalín.
Malé Karpaty, zjazd na Medené Hámre. 

Problém pri stretoch cyklistu a chodca býva v tom, že cyklista nielenže nespomalí, ale nedá o sebe včas vedieť. Častou výhovorkou je tvrdenie, že zvonček na bicykli hrká, tak ho väčšina cyklistov ani nemá. Podľa pravidiel cestnej premávky síce zvonček z akéhosi dôvodu nie je na zozname povinnej výbavy bicykla, ale na stránke ministerstva dopravy a výstavby (oddelenie BECEP) sa uvádza, že bicykel by mal mať dostatočne silný a jasný zvonček. Vraj sa túto informáciu oplatí brať ako dobrú radu. Zato prilby dnes nosia úplne všetci, nakoľko podľa pravidiel cestnej premávky je každý cyklista povinný chrániť si hlavu, pričom deti do 15 rokov musia mať prilbu aj v obci.

Za našich čias to bolo opačne. Zvonček, klaksón či húkačku mal každý, bez toho proste bicykel nebol bicyklom. Prilby sme nepoznali. Nechcem spochybňovať ich význam, ale na bicykli som si za dlhé roky rozbil úplne všetko, okrem hlavy. Môjmu bratovi sa raz počas jazdy ulomila vidlica s predným kolesom. Polovicu tváre mal jednu veľkú chrastu. Keby mal prilbu, nepomohla by mu. Inokedy sme s deťmi na dunajskej cyklotrase videli chlapíka, ktorý spadol s bicykla a ležal tam v kaluži krvi. Okolo neho boli ľudia a čakali na sanitku. Aj on mal na hlave prilbu. Niekomu prilba možno naozaj zachránila život, ale povedal by som, že takéto prípady sú naozaj ojedinelé. V každom prípade prilbou človek chráni seba, zatiaľ čo zvončekom chráni tých druhých. Pred svojím adrenalínom a bicyklom. Trend je teda taký, že s chodcami cyklisti rátajú akosi čoraz menej. Podobne, ako vodiči áut stále menej rátajú s cyklistami (prípadne aj opačne).

Ešte sa dotknem občasných ekologických kampaní za používanie bicykla. Aj tento týždeň prebieha súťaž s názvom „Do práce na bicykli“. Vraj tým pomôžeme životnému prostrediu. Má to však jeden háčik. Na Slovensku ešte stále nie je vybudovaných dosť cyklotrás, a aj z tých už vybudovaných sú viaceré problémové, lebo sú buď kombinované s chodníkmi pre peších, alebo sú len tak namaľované na okrajoch rušných ciest a ulíc. A jazda mimo cyklotrasy v meste či mimo neho je pri súčasnej hustote dopravy o dosť nebezpečnejšia, ako pred rokmi. Takže je na zváženie, či byť ekologický a riskovať pritom život, alebo nechať bicykel doma a radšej sa bezpečne odviezť autom, či autobusom.

Mimochodom, vodiči verzus cyklisti je tiež kapitola, o ktorej by sa dalo písať dosť a dosť. Niekedy to býva obojstranné, ale práve bezohľadnosť niektorých vodičov voči cyklistom ako tým „slabším“ by mala byť akýmsi mementom pre cyklistov, aby neuplatňovali „právo silnejšieho“ voči chodcom, ktorí budú vždy ťahať za kratší koniec.

Veľa sa v cyklistike zmenilo a aj sa bude musieť zmeniť. To, čo by však mal byť nemenné, je primeraná ohľaduplnosť a slušnosť jedného voči druhému. Pravidlá, vyhlášky a predpisy budú síce stále dokonalejšie, ale vždy budú mať slabé miesta. Je to teda do značnej miery aj o kultúre národa, o empatii a ľudskosti. V tomto nám žiadne právne normy nepomôžu. Zatiaľ je to stále nerovný boj silnejšieho so slabším, či už tým silnejším je bicykel, alebo auto. Je to boj človeka s ľudským sebectvom, kde je každé víťazstvo len občasné a dočasné.

Osudy studničiek v okolí Bratislavy

 Len málokde na Slovensku sa vyskytuje pokope toľko studničiek, ako v južnej časti Malých Karpát pri Bratislave. Mnohé bezmenné pramene boli vďaka nadšencom sprístupnené a upravené do podoby, v akej potom dlhé roky slúžili a slúžia návštevníkom ako zdroj príjemného občerstvenia. Dnes už bežný návštevník nie je na studničky natoľko odkázaný, ale pekná studnička vždy poteší. Každá má svoju históriu a svoj osud a nad každou visí otáznik, či je ešte stále možné z nej piť.

Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov ma pochytila odhodlanosť zmapovať a zdokumentovať všetky studničky od Bratislavy až po líniu Lozorno – Košarisko – Sv. Jur. Dostala sa mi totiž vtedy do rúk podrobná mapa tejto časti Malých Karpát, viď (1), kde bolo vyznačených studničiek oveľa viac, ako v hociktorej inej mape. Podaktoré som ani nepoznal, hoci Malé Karpaty mám prechodené krížom-krážom. Tak som ozbrojený fotoaparátom a meracím prístrojom začal robiť výpady do prírody, najčastejšie s deťmi. Nazbieral som hromadu materiálu a zdokumentoval som aj také studničky, ktoré neboli na žiadnej mape. Dohromady ich bolo asi päťdesiat.

Ako kritérium pre pojem „studnička“ som zohľadňoval akýmkoľvek spôsobom upravený a sprístupnený prameň, najčastejšie obetónovaný, s výtokovou rúrkou, so šindľovou strieškou alebo bez nej, situovaný buď priamo pri lesnom chodníku, alebo na konci krátkej odbočky, značenej alebo neznačenej, často so schodíkmi či dreveným zábradlím, niektoré aj s lavičkami a stolom v bezprostrednej blízkosti. 

Studnička Dujnič (Košarisko), 1993 

Ako živnostník som sa dokonca v tom čase zúčastnil konkurzu na údržbu studničiek v bratislavskom lesoparku, ktorý vypísal jeho vtedajší správca. Dostal som sa do užšieho výberu, ale napokon som neuspel. Neskôr som tomu istému správcovi ponúkol spoluprácu. Mal som v úmysle v rámci bratislavského lesoparku zaviesť systematický monitoring kvality vody v studničkách a prostredníctvom informačných tabuliek poskytovať informácie širokej verejnosti. K dispozícii som mal nejaké vlastné merania a nejaké údaje mi poskytol Štátny Zdravotný ústav (dnes Regionálny úrad verejného zdravotníctva), ktorý v tom čase sporadicky vykonával odbery vzoriek vzorky vody z niekoľkých známejších studničiek, avšak výsledky rozborov nezverejňoval. Ani vtedy som nepochodil. Správca sa vytasil s argumentom, že veď nemôžu kontrolovať každú srnku, ktorá sa rozhodne v blízkosti nejakej studničky vyprázdniť. Vec potom riešili tak, že na najnavštevovanejšie studničky jednoducho umiestnili tabuľky s nápisom „voda nie je pitná!“. A bolo vymaľované. 

Z nazbieraného materiálu som napokon dal dokopy dvojdielny článok, ktorý vyšiel niekedy v polovici 90-tych rokov v časopise Krásy Slovenska. 

Tie tabuľky, samozrejme, nemali žiadny zmysel a po krátkom čase sa buď znehodnotili, alebo zmizli. S odstupom rokov sa popri niektorých studničkách objavili nové tabuľky ako výsledok aktuálnej spolupráce Hlavného mesta Bratislava, Mestských lesov v Bratislave a Bratislavskej Vodárenskej spoločnosti. Ich úlohou by malo byť informovanie návštevníkov, či je voda aktuálne pitná, a ak nie, tak v akom ukazovateli nevyhovuje. Problém je však v tom, že tabuľky sú väčšinou nečitateľné, alebo neaktuálne, nakoľko ich aktualizácia sa realizuje iba raz do roka.

Ukážka informačnej tabuľky pri studničke

K posudzovaniu kvality vody v studničkách je dobré vedieť, že kritériom je tá istá vyhláška č.247/2017, ktorá sa vzťahuje na hromadné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou. Táto vyhláška by mala garantovať, že dlhodobé užívanie vody z verejného vodovodu, za dodávku ktorej si všetci platíme, nemá nepriaznivé dôsledky na naše zdravie. U studničiek je to iné. Na jednej strane studničky nemajú vytýčené ochranné pásma, voda v nich sa nedezinfikuje a početnosť odberu vzoriek – ak sa vôbec realizuje - je podstatne nižšia, ako u verejných vodovodov. Za týchto okolností nemôže nikto garantovať požadovanú kvalitu vody, a teda takáto studnička nemôže byť oficiálne označená ako zdroj pitnej vody. Avšak na druhej strane ani oznam, že voda nie je pitná, nič nerieši. Už aj preto, že vodu zo studničiek pijeme nie dlhodobo, ale len sporadicky. A ak v blízkosti studničky nie je žiadny potenciálny zdroj znečistenia, ako napríklad chov hospodárskych zvierat, obrábané pole, septik či latrína, nemusíme sa báť napiť, aj keby neboli všetky sledované ukazovatele vyhovujúce. Týka sa to aj baktérií, z ktorých väčšina sa vo vode vyskytuje prirodzene. Samozrejme, ak nemáme istotu, tak si radšej na výlet zoberme kofolu, alebo čaj v termoske. Ale opláchnuť sa môžeme v každej studničke, ktorá nie je práve vyschnutá.

V máji 2020 boli napríklad v bratislavskom lesoparku odobraté vzorky z trinástich studničiek, pričom v desiatich z nich bola zistená nevyhovujúca hodnota pH, viď (2). Spomínaná vyhláška určuje, že hodnota pH pitnej vody by mala byť v rozmedzí 6,5 až 8,5, teda voda by mala byť viacmenej neutrálna. Ak je voda slabo kyslá, teda má hodnotu pH menej ako 6,5, čo je v prípade malokarpatských studničiek normálne, tak je označená ako nepitná. Avšak to by sme potom nesmeli piť ani zo studničiek v turisticky atraktívnejších pohoriach, vrátane Tatier, pretože tam býva hodnota pH často aj okolo 5. Aj niektoré minerálky sú slabo kyslé (tzv. kyselky) a iné naopak slabo alkalické, vhodné napríklad na neutralizáciu žalúdočnej kyseliny. Ide o prirodzenú vlastnosť vody a hoci nie každá voda každému vyhovuje, nemožno tvrdiť, že ak voda nie je neutrálna, tak nie je pitná. Najmä ak na nejakom odľahlom mieste v horách vysmädnutí naďabíme na studničku, tak tieto veci príliš neriešime. V každom prípade, studnička je vždy bezpečnejšia, ako potok, jazero či výtok z nejakej banskej štôlne.

Teraz sa trochu prejdeme po Malých Karpatoch a pristavíme sa pri niektorých známejších studničkách. Uvidíme, čo sa za tých takmer 30 rokov zmenilo:

Studnička Pod Červeným mostom (tiež označovaná ako Partizánska Lúka). Hojne navštevovaná, ako jedna z mála sa dočkala veľkolepej rekonštrukcie. Za Železnou studničkou smerom k lanovke a ďalej pozdĺž Vydrice sa nachádza ešte niekoľko ďalších známych studničiek, napríklad Pri rybníku, Pod Slalomkou, Pri Snežienke, Kameňolom II, Dlhá lúka, či Máriin prameň.

Pod Červeným mostom, 1994

Pod Červeným mostom, 2021

Svätá studňa v Marianke. Jediná studnička, ktorá je zároveň aj oficiálnym zdrojom pitnej vody. Voda sa dezinfikuje UV-žiarením, má vytýčené ochranné pásma a výsledky rozborov sú zverejnené na výveske. Mimochodom, ani v minulosti tu nebola zistená závadnosť vody. Nedávno studnička prešla kompletnou rekonštrukciou. Hojne navštevovaná pútnikmi zblízka i z ďaleka. 

 

Svätá studňa, 1994

Svätá studňa, 2019

Studnička Malý Slavín. Výdatná a nevysychajúca, v dobrom stave. Nachádza sa na hojne navštevovanom mieste, na križovatke turistických značiek a cyklotrás. Prístupná je z Marianky aj zo Železnej studničky. Mimochodom, podľa aktualizovanej a návštevníkmi vylepšenej tabuľky je voda "(ne)pitná"...  

Malý Slavín, 1994

Malý Slavín, 2021

Studnička Kráľovská (pod Pajštúnom). Nachádza sa pri červeno značenej výstupovej trase na Pajštún, kúsok nad Borinkou. V minulosti viackrát nefunkčná, pri poslednej návšteve bola zaznamenaná zjavná snaha o jej zveľadenie. 

Kráľovská, 1994. Nefunkčná kvôli zapchatému odtoku.

Kráľovská, 2021. Pribudla rozrobená strieška a nový záchyt prameňa.

Zbojnička. Kto by ju nepoznal. nachádza sa na križovatke turistických značiek a cyklotrás na juhovýchodnej strane Malých Karpát, kúsok nad Račou. Keďže studnička je z betónu, čas jej za posledné desaťročia príliš neublížil. Iba drevená strieška, pod ktorou sa mohol pocestný schovať pred dažďom, kamsi zmizla, zato pribudol drevený stôl s lavicami. V oblasti nad Račou sa nachádza aj niekoľko ďalších známych studničiek, ako napríklad Himligárka, Šenkárka, Brezová, Chladná, či Zlatá studňa.

Zbojnička so strieškou, Bez časového určenia (stiahnuté z internetu)

Zbojnička, 2021

Piť, či nepiť?

Popálené (Felixova studnička). Ku studničke sa dostaneme po lesnej asfaltke z Medených hámrov, využívanej hlavne cyklistami, najskôr modro značenej, neskôr sa modrá značka odpája a mieri na Biely kríž. Pokračujeme po neznačenej asfaltke až na vrchol a na druhej strane kopca ju nájdeme vľavo pri ceste. Studnička je dlhé roky funkčná, pôvodná šindľová strieška ešte stále drží pokope.. 

Popálené, 1994

Popálené, 2021

Stupavienka. Nachádza sa pod ohybom žlto značenej lesnej cesty a cvyklotrasy zo Stupavy na Biely kríž na Svätom vrchu. Neviem, čo si tu kto kedy riešil, ale z pôvodne malebnej a pekne upravenej studničky ostalo len zbúranisko. Voda sa dá nabrať len s obtiažami.

Stupavienka, 1994

Stupavienka, 2021

  Studnička Stánisko.  Málo výdatný, ale stály prameň, obetónovaný a prekrytý najskôr šindľovou, neskôr krytinovou strieškou. Nachádza sa na na neznačenej lesnej ceste, ktorá prechádza cez rovnomennú a často navštevovanú lúku. Paralelne s touto cestou vedie modrá značka z Marianky do Krasňan. 

Stánisko, 1993

Stánisko, 2021

Mangánová studnička (pri Červenom domčeku). Posledné roky je nefunkčná, avšak voda sa dá nabrať z nátoku za studničkou (výver nie je priamo pod strieškou). V čase dlhšie trvajúceho sucha tu voda netečie. Prístupná je po zelenej značke zo Stupavy, alebo z Lozorna (Lintavské lúky).   

Mangánová st., 1993

Mangánová st., 2008

Záhoračka (Vápenný jarok). Nachádza sa v doline Vápenný jarok, ktorou prechádza modrá značka zo Stupavy na Košarisko. Prameň je nestály, v čase sucha netečie. Na studničke vymenili pôvodný šindeľ za krytinu, ale v poslednom období je studnička nepoužiteľná, aj keď je vody všade dosť - voda tečie mimo výtokovú rúrku. 

Záhoračka, 1994

Záhoračka, 2020

Studnička Nad košiarom. Jedna z piatich studničiek na Devínskej Kobyle. Pôvodne sa nachádzala na rázcestí červenej a žltej značky na Devínskej strane. Neskôr značkované trasy preložili o kus ďalej a studnička sa stala ťažko dostupnou. Je zanedbaná, voda z nej netečie. 

Nad košiarom, 1994

Nad košiarom, 2021

(Už) neexistujúce studničky. Niektoré studničky už dnes z rôznych dôvodov neexistujú, napr. studnička na Medených hámroch, či na Pánovej lúke (Krepčík). Pred viacerými rokmi bola taktiež možnosť osviežiť sa na Kačíne, či pri horárni nad Krasňanmi.

Medené hámre, 1994

Pánova lúka, 1993

Nové studničky. K novým patrí studnička nad Košariskom, v doline Prepadlé. Inak na Košarisku v hornej časti chatovej oblasti sa nachádza studnička zvaná Dujnič (výtok zo zachyteného prameňa do malého jazierka, viď úvodný obrázok). 

Studnička v doline Prepadlé, 2007

Nestudnička. V doline Vápenný jarok, kúsok pod studničkou Záhoračka, sa nachádza artézsky vrt s hĺbkou 300 m, vybudovaný niekedy v r.1992. Voda z neho vyteká prirodzeným tlakom a výdatnosť je stála. Keďže vyviera zo značnej hĺbky, nemala by byť ovplyvnená povrchovým znečistením. Voda má železitú príchuť. Mimochodom, ďalší podobný artézsky vrt sa nachádza južne od Stupavy a ešte jeden pri cestnom parkovisku medzi Stupavou a Lozornom. 

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 1993

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 2020

---

Foto:   P.Vyskočil

Referencie:   

1)  Bratislavský lesopark. Mapa miestnej rekreácie, 1:25000. Slovenská kartografia v spolupráci s Klubom slovenských turistov, Bratislava, 1991.

2)  Kvalita vody v studničkách rok 2020: http://www.ba-lesy.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=451035&id=1001