piatok 5. januára 2024

Za hranice spisovnej slovenčiny 3: NA ZÁHORÍ PO ZÁHORÁCKY!

V minulosti som si často kládol otázku, či vtipy o Záhorákoch nie sú prehnané, či vôbec majú niečo spoločné s realitou. Po rokoch, prežitých na Záhorí, môžem konštatovať, že Záhoráci naozaj nezakrývajú na noc studne, nehnoja záhradu z okna a ani vtáci tu nelietajú hore bruchom. Avšak ten ich svojský naturel, hraničiaci až s absurdizmom, ktorý nedokázali za stáročia zlomiť ani Maďari, ani Nemci, ani Chorváti a už vôbec nie Slováci, je tu aj napriek narastajúcej miere miešania obyvateľstva všadeprítomný a nezničiteľný.


Týmto sa vôbec nechcem dotknúť Záhorákov, tým viac, že som vlastne už jedným z nich. Záhorie je krásne a za tie roky sme tu spoznali veľa dobrých a múdrych ľudí. Ale keď sa človek-nezáhorák rozhodne s nimi žiť a dýchať ten istý vzduch, nemôže si po čase nepovedať: Toto je úplne iný svet, iná zemeguľa!

Začínali sme s manželkou v panelákovom jednoizbáku v Stupave. Už len počúvať čakajúcich na ranný autobus stálo za to. „Jak ses vyspau?“, pýta sa raz jeden druhého. Ten mu odpovedá: „Zle, večér zas mosím jít!“ Takto sme postupne pochopili, že záhorácke vtipy sa nevymýšľajú, ale preberajú z bežnej záhoráckej komunikácie.

Ďalšie dejstvo zvyklo začať s príchodom autobusov. Spoj, ktorý chodil z Rohožníka, býval dosť naprataný. Keď sa otvorili dvere a podaktorí sme sa začali mliaždiť dnu, cestujúci sa búrili: „Co je, Stupaviané, není místo, nepuscíme vás! Toto je NÁŠ autobus, dočkajte si na mauačák!“, pričom občas podaktorí vlastnými telami zatarasili dvere. Autobus z Malaciek býval síce voľnejší, avšak keď sa človek ponáhľa, tak je každý autobus dobrý.

Pri takýchto a podobných zážitkoch som si vždy spomenul na známu historku ešte z čias Rakúsko-Uhorska o skalickej šibenici. V neďalekom Holíči vraj chytili nejakých notorických zlodejov z Moravy a odsúdili ich na smrť. Keďže v Holíči nemali ustanoveného kata, poslali ich s drábom do Skalice, aby ich obesili tam. Mestská rada v Skalici im však nevyhovela a odkázala, že „šibenica je enem pro nás a pro naše dzeci!“. Potom zlodejov nechala priviesť na moravsko-slovenské hranice, kde im dali po 7 grošov a kázali im ísť do Strážnice, aby sa nechali obesiť tam. Zlodeji sa, pochopiteľne, obesiť nedali a zdúchli. Vďaka ním sa potom rozšírila historka, že Skaličania majú šibenicu „enem pro nich a pro jejich dzeci“.

Cesta z práce späť do Stupavy bývala tiež zaujímavá. V tom čase napríklad odchádzalo z Patrónky o 16:00 niekoľko autobusov naraz, pričom jeden z nich nemal zastávku v Stupave. Samozrejme, že ako novopečený „Stupavian“ som raz práve do neho na poslednú chvíľu vliezol. Keďže väčšina z nás mala predplatný lístok, ktorý stačilo vodičovi len zdiaľky ukázať, tak vodič vlastne ani nevedel, kam chcem cestovať. Keď som potom zistil, že v Stupave nehodlá zastaviť, poprosil som vodiča, aby ma nechal vystúpiť. Keď mi nebyhovel, začal som sa s ním dohadovať, až sa mi podaktorí cestujúci začali vysmievať. Zjavne som nebol jediný, ktorý sa občas takto dostal. Nakoniec som to vzdal a naštvatý som sa musel nechať odviezť až do Lozorna. Bolo to celé hlúpe, ale poučné, to sa musí nechať. Ale aj tak sa mi o pár mesiacov stala rovnaká patália. Tak som sa zase opýtal vodiča, či by mi nemohol zastaviť. Odpovedal mi protiotázkou: PROČ? Naozaj, proč? Veď v tej odpovedi bolo vlastne povedané všetko! Tak som si povedal fajn, nič sa nedeje, veď sa až tak neponáhľam, trochu sa povozím po Záhorí a v Lozorne mi aj tak pôjde za chvíľu spoj do Stupavy, ako minule. Aká len vie byť tá záhoráčtina stručná! Akurát mi pripadalo absurdné, prečo ten spoj neobchádzal Stupavu po diaľnici, keď tam nestál.

Tiež som zažil situácie, že keď bol v autobuse jeden kočík, tak šofér ďalšie jednoducho odmietol zobrať. Vraj „NÉ“ a nič s ním nepohlo. Na Liptove a aj inde som vídaval v autobuse aj tri kočíky, pričom šofér i spolucestujúci mamičkám ochotne pomáhali. Ďalšia absurdita, na ktorú sme si museli zvyknúť.

Mimochodom, zistili sme, že s otázkami „PROČ?“, ČEHO?“ a „KERÝ?“ si priemerný Záhorák úplne vystačí. Vykomunikuje úplne všetko, čo potrebuje. Žiadna zložitá diskusia. Podrobnosti si treba buď domyslieť, alebo sa nimi vôbec nezaoberať.

Zistili sme tiež, že záhoráčtina je dosť nákazlivá. Keď sa napríklad s nami lúčila predavačka v obchode, volala za nami, že „dovidzeňá!“. A naša ročná dcérka jej volala naspäť, že „ŇOŇIŇEŇÁ!“. Tiež zvykla pri rôznych hrách rapkať, že „En ten den, ideš z koua ven!“. Občas bolo treba deťom prekladať, alebo im dokonca zapchať uši. Keď sa napríklad „nacecaný“ sused vracal z krčmy, tak zvyčajne dupal po schodoch ako slon a niečo si pritom brbotal. Potom začal búchať na dvere svojho bytu a pritom si recitoval: „BUM, BUM, búchám pjescú, BUM, BUM!“ A dvere sa otvorili. „Ty hajzle!“, vítala ho žena. Potom za zavretými dverami padlo už len zopár ostrých nezrozumiteľných slov a nastalo ticho. Žiadne zdĺhavé debaty, či vysvetľovanie. Všetko bolo jasné a zrozumiteľné.

S odstupom rokov sme si v susednej Marianke kúpili a zrekonštruovali dom. Volili sme klasické materiály, ako tehlu a hlavne drevo, z ktorého sme dali dokopy celé podkrovie. Susedia len nechápavo krútili hlavami, lebo boli presvedčení, že je len otázkou času, kedy vyhoríme. Raz som s bývalým starostom v obci Závod obdivoval drevenú konštrukciu podkrovia na jednej novostavbe. Starosta to komentoval slovami: „Pjekné je to drevo, len ket mu to začne horat, tak to porád nezadusí!“. Dotyčný staviteľ zatiaľ nemusel nič „dusiť“. A ani my nie. Paradoxne, najskôr horel náš dolný sused, chytili sa mu sadze v nevyčistenom komíne. O krátky čas horel aj horný sused, požiar spôsobil skrat na odfláknutej elektroinštalácii. V oboch prípadoch išlo o domy bezprostredne vedľa nášho. Obidva domy mali murované podkrovie a v oboch prípadoch zasahovali hasiči, pričom náš „polodrevodom“ ostal bez újmy. Celé to strašenie požiarom sa ukázalo ako mýtus, či skôr absurdita. Ďalšia.

A práve absurdity dávajú záhoráčtine ako nárečiu osobitný rozmer, zvýraznený spomínanou úspornosťou prejavu. To, čo je pre Záhoráka normálne a bežné, to sa ostatným javí ako nezvyklé s potrebou vysvetlenia. Avšak Záhorie je na vysvetľovanie dosť skúpe. „Ket nevíš, sám ziscíš a zapamatáš si“, toť celé tajomstvo. Preto záhoráčtina sa nedá naučiť len tak z počutia, alebo podľa nejakého slovníka. Iba ak napodobňovať. Učiť sa záhorácky znamená žiť na Záhorí. A tie záhorácke vtipy, nech sú akokoľvek nadnesené, vyjadrujú len každodennú realitu tohto regiónu a miestnym vôbec nepripadajú vtipné. Jedno je isté – spisovnou slovenčinou sa rozprávať nedajú, tak ako sa ani záhoráčtina ako taká do spisovnej slovenčiny jednoducho „nemescí“.

Ešteže máme tie nárečia, bez nich by bola slovenčina riadna nuda!




Ilustračné foto:     P.Vyskočil (január 2024)


Doporučená referencia:    MOR HO! Po záhorácky.

https://www.diskusneforum.sk/tema/mor-ho-v-malackach



utorok 5. decembra 2023

Vláčikom do Stupavy

Niekedy v polovici sedemdesiatych rokov som ako tínedžer s niekoľkými spolužiakmi absolvoval túru po Malých Karpatoch so zakončením na železničnej stanici v Stupave. Odtiaľto sme sa miestnou lokálkou dopravili na Devínske jazero, kde sme prestúpili na osobák z Kútov do Bratislavy. Bola to moja prvá a zároveň posledná jazda touto lokálkou, zvanou tiež „Stupavka“, ktorá dnes už dávno neexistuje.

Jednokoľajová trať "Stupavky" od Devínskeho Jazera. Naľavo pri trati vidno svetelné návestidlo. Obrázok je z roku 2007, teda 1 rok pred oficiálnym zrušením Stupavky.

To, čo nás vtedy viezlo zo Stupavy na Devínske Jazero, vlastne ani nebol vlak, len akási drezina. Bolo nás len šesť-sedem cestujúcich, ale do kabíny dreziny sme sa zmestili len tak-tak. Nevedno, či sa im vtedy pokazil motorový vozeň, alebo to tak robievali bežne, nakoľko osobná doprava na tejto trati do Devínskeho jazera postupne upadala a ľudia stále viac cestovali do Bratislavy autobusmi.

Ubehol nejaký čas a svet okolo mňa dospel. Rok 1987 bol novým začiatkom, kedy sme spolu s manželkou začali náš spoločný samostatný život v Stupave. To už tu bola osobná železničná doprava 8 rokov zrušená, avšak nákladná ešte stále fungovala. Narodili sa nám tu dve deti, ktoré nás potom sprevádzali pri objavovaní zaujímavostí v okolí. Obzvlášť dôležitým objavom bol pre nás poznatok, že žiť sa dá aj inde ako v Bratislave, dokonca v istých ohľadoch oveľa kvalitnejšie. Malé Karpaty sme mali prakticky „za rohom“, avšak často sme chodievali aj na opačnú stranu, na západ ponad diaľnicu a ďalej do blízkych lesov a ovocných sadov, kde nám bolo umožnené za malý peniaz nazbierať si na zimu jablká. Dnes sú tie sady dávno opustené, rovnako ako aj všetky ostatné sady a vinice v širšom okolí Stupavy. Tiež sme zvykli zbierať šípky, občas aj huby, alebo sa len tak tešiť z pohybu v tieni šumiacich stromov, ďaleko od turistických značiek a turistov. Po páde „železnej opony“ sme mohli chodiť na bicykloch až k rieke Morave a popri nej zátopovým územím a po hrádzi až ku štrkovisku neďaleko Vysokej pri Morave, v ktorom sme sa v lete kúpavali. Keďže to bývalo prísne strážené pohraničné pásmo, dala sa tu obdivovať nedotknutá príroda s množstvom bocianov a bez davu cyklistov, ktorí sú dnes úplne všade.  


.Príjemný rodinný piknik na predtým neprístupných lúkach pri rieke Morave (Naďka,
manželka Alena a Jerguško, 1992). Za vysokých stavov sa voda zvykne vyliať
z koryta a premeniť tieto lúky na obrovské jazerá.

Takmer ročná dcéra Naďka v nosiči na dávno nepoužívanom úseku trate "Stupavky"
(rok 1988(, zaslepenom výstavbou diaľnice D2 na Brno. V rámci preložky "Stupavky", realizovanej niekedy začiatkom 70-tých rokov, bola trať presmerovaná na most ponad
diaľnicu  pár metrov južnejšie od tejto pôvodnej trasy, pri ktorej zostal nepoužívaný
strážny domček. Nejaký čas sme sa o neho márne usilovali... 


Osobitne zaujímavý bol pás lesa medzi úzkou zanedbanou asfalkou na Devínske Jazero a „Stupavkou“, lemovanou početnými chatami a záhradami. Na topografickej mape z roku 1990 sa to tu volá „Na kliesti“ a "Spálená“. Túlavali sme sa tu spleťou tajuplných ciest a cestičiek uprotred mladých borovíc, dubov a agátov. Našli sme tu čisté jazierko, z ktorého vyteká potôčik a v ktorom sa mohli deti v lete aspoň omočiť, či opekať si špekáčky v ohmisku na jeho brehu. Objavili sme tu tiež dva opustené vojenské bunkre, akúsi neprístupnú hájovňu, zvanú Sidónia, a kus impozantnej aleje zo statných dubov, lemujúcich akúsi dávno zrušenú vozovú cestu. Uprostred lesa sme vždy obdivovali velikánsku oplotenú lúku, na ktorej bolo možné pozorovať voľne sa pasúce kone a občas dokonca aj lamy. Deti však boli osobitne zvedavé na železnicu. Cez víkendy sme pri nej čakávali na nákladný vlak, ktorý bol vždy doobeda pravidelne vypravovaný zo Stupavy. Takmer nikdy nesklamal!

Čarovná lúka uprostred lesa neďaleko bývalej "Stupavky". Keď viete za kým ísť
a vystihnete ten správny čas, dá sa tu vybaviť jazda na koni, alebo cvičenie psa.
Ibaže chodiť k nej autom po zdemolovanej asfaltke znamená nemať to auto rád...

Lesná cesta medzi spomínanou asfaltkou a miestom bývalej staničky "Stupava-zastávka".

Tajuplné pramenité jazierko uprostred lesa.

Dnešný obraz tejto lokality je už trochu iný, ale stále zaujímavý. Preto ju aj po odchode zo Stupavy sporadicky navštevujeme. V roku 2004 tu prestali premávať nákladné vlaky a trať ako taká bola napokon definitívne zrušená, najskôr papierovo v roku 2008 a o pár rokov neskôr bola kompletne rozobratá (viď 9). Nejednému železničnému „fajnšmekrovi“ z toho ostalo smutno. Spomínané torzo aleje bolo dávno vyrúbané a pozdĺž spomínanej asfaltky do Devínskeho Jazera bola v roku 2007 postavená cyklotrasa. Samotná asfaltka je však aj dnes v dezolátnom stave. 

Najmladšia Dorotka s flautičkou na výlete zo Stupavy do Devínskeho Jazera testuje
rozostavanú cyklotrasu pozdĺž zdemolovanej asfaltky (rok 2007).

Dorotka s Milankom na jednej z malebných lesných ciest (rok 2007). 
Dobrá nálada im nikdy nechýbala!

Trať "Stupavky" bola ešte aj rok pred oficiálnym zrušením zjavne v dobrom stave (2007).

Pózovanie s lyžicou od bagra (Devínske Jazero, 2007).

Trasa bývalej "Stupavky", križovaná vozovou cestou
(lokalita Spálená, rok 2013).

Na "psej" prechádzke v mieste bývalej staničky "Stupava-zastávka",
v pozadí Devínska Kobyla (rok 2023)

Násyp bývalej trate „Stupavky“ už takmer splynul s okolitou prírodou, avšak niektoré stopy sú stále čitateľné, vrátane historicky zaujímavej staničnej budovy v Stupave, ktorá nie a nie sa sama rozpadnúť...   


Vytrhaná trať "Stupavky" v roku 2013 neďaleko bývalej staničky "Stupava-zastávka" 

Zhruba ten istý úsek trate v roku 2023.
Príroda si postupne berie späť, čo jej vzali.

Dorotka, Jerguš a Naďka pred opustenou staničnou budovou v Stupave (rok 2000).

Opustená staničná budova v Stupave v roku 2023. Zub času je neúprosný
a ľahostajnosť Stupavčanov nepochopiteľná...

Posledný kúsok koľajníc "Stupavky" na bývalom železničnom
prejazde Železničnej ulice v Stupave (rok 2023).

Tento stĺp s anténami bol kedysi železničnou lampou, ktorá
osvetľovala staničku "Stupava-zastávka". Všetky ostatné
železničné lampy pozdĺž "Stupavky" boli odstránené (rok 2023). 

Železničný most bývalej "Stupavky" ponad diaľnicu D2 (stav v r.2023).

O „Stupavke“ sú na internete dostupné dosť podrobné informácie (viď 1, 3 a 9) a taktiež postrehy tých, ktorí si prišli „Stupavku“, resp. to čo z nej zostalo, obzrieť priamo v teréne (viď 4, 5, 6 a 7).

Stupavka“ začala fungovať v roku 1891. To znamená, že máme do činenia s viac než storočnicou zaujímavej histórie. Trať mala dĺžku 6,5 km a bola projektovaná ako odbočka z pôvodne jednokoľajovej trate z Devínskej Novej Vsi do Kútov a Skalice s miestom pripojenia v Devínskom Jazere. V tom čase bola už viac než 40 rokov v prevádzke pôvodne jednokoľajová trať z Bratislavy cez Devínsku Novú Ves do rakúskeho Marcheggu a ďalej až do Viedne. V tejto súvislosti treba spomenúť aj tzv. Marcheggskú spojku, ktorá fungovala v rokoch 1892 aš 1918 (viď 2). Bol to traťový oblúk, ktorý sa odpájal v Devínskom Jazere a tesne pred mostom ponad rieku Moravu sa napájal na spomínanú trať do Marcheggu. Tým bolo umožnené priame spojenie medzi Stupavou a Marcheggom resp. Viedňou bez nutnosti prestupu v Devínskej Novej Vsi. Devínske Jazero sa takto stalo malým železničným uzlom. Dnes je to už len bezvýznamná zastávka pre osobné vlaky. Pozostatky Marcheggskej spojky je možné dodnes vidieť priamo v teréne a aj na satelitných snímkoch.

Topografická mapa 1:25000 z roku 1990 s vyznačením "Stupavky", bývalej staničky
"Stupava-zastávka", Devínskeho Jazera a Marcheggskej spojky,

Stupavka“ slúžila na prepravu rôzneho tovaru, vrátane chýrnej stupavskej kapusty (viď 10), tiež dreva, kameňa, dokonca aj dobytka a za predvojnovej ČSR malo pomerne veľký význam aj poskytovanie poštových služieb. Počas prevádzky Stupavskej cementárne v rokoch 1930 až 1982 (viď 8) sa do Stupavy vozili niektoré suroviny na výrobu cementu, napríklad vysokopecná struska, a z cementárne sa zase vozil hotový cement. Osobná doprava, ktorá bola zrušená v roku 1979, bola zaujímavá aj tým, že niektoré vlaky boli radené ako osobno-nákladné. To sa len tak nevidí.


Nakladanie kapusty, či skôr "zelá" do železničných vagónov na stanici v Stupave
(viď 10 - fotoarchív Jána Suchého). Vozievalo sa do Viedne a aj do Nemecka.
Od roku 2017 je značka Stupavské zelé zapísaná v Európskom vestníku
ako produkt s chráneným označením pôvodu na území Európskej únie.  

O zrušení „Stupavky“ (viď 9) by bolo možné dlho diskutovať. Predovšetkým tu bola silná konkurencia kamiónovej a autobusovej dopravy. Taktiež bolo treba na Devínskom Jazere mať zabezpečený nejaký dopravný dispečing a to za danej situácie predstavovalo pre železnice neefektívne prevádzkové náklady. Čo sa týka osobnej dopravy, tak za čias „normalizácie“ bola v oblasti Devínskeho Jazera vedená línia „železnej opony“ len pár metrov od hlavnej trate z Bratislavy na Kúty. Súdruhom z ÚVKSČ rozhodne nebolo po vôli, aby cestujúci v Devínskom Jazere prestupovali z vlaku na vlak v blízkosti ostnatého elektrického plota, strážnych veží a po zuby ozbrojených vojakov. Pamätám si na príhodu kolegyne z práce, ktorá bývala v Stupave a ktorá sa raz niekedy v 80-tych rokoch rozhodla ísť domov nie autobusom, ale vlakom do Devínskeho Jazera a odtiaľ pešo do Stupavy. Proste sa chcela prejsť. Akonáhle vystúpila z vlaku, zaistili ju pohraničiari a hodiny ju držali na výsluchu. Od ostnatých drôtov sa skrátka bolo treba držať čo najďalej, či už to bolo v Devínskom jazere, vo Vysokej pri Morave, alebo okolo hradu Devín, kde nám na Slovanskom nábreží zakaždým nejaký snaživý ozbrojenec dôsledne kontroloval doklady a tvárili sa strašne dôležito. Paradoxne sa dnes práve tu, na sútoku Dunaja a Moravy, nachádza tzv. Brána slobody, pamätník štyrom stovkám usmrtených pri pokuse o útek za "železnú oponu" v rokoch 1945 až 1989, ako aj násilne vyhnaných zo svojej vlasti.

Po páde „železnej opony“ síce obmedzenia tohto charakteru pominuli, avšak motivácia pre znovuobjavenie železnice ako pružného a ekologického spôsobu dopravy bola mizivá. Na Slovensku sa v tom čase ešte zďaleka netvorili také dopravné zápchy, aké bežne zažívali občania západoeurópskych štátov, takže autobusová doprava bola relatívne rýchla a spoľahlivá. Okrem toho sa tu po revolúcii riešili naliehavejšie problémy. Dnes už cestovanie autobusom v čase dopravných špičiek od Stupavy do Bratislavy nie je ani rýchle, ani spoľahlivé, a to ani relatívne. Dnes by určite viacerým Stupavčanom dobre padlo namiesto nervózneho čakania v nekonečných kolónach si ráno sadnúť do pohodlného vykúreného vozňa a za málo minút príjemného podriemkávania vystúpiť na Hlavnej stanici, Novom meste, či v Petržalke.

Takáto perspektíva bola načrtnutá ešte začiatkom 80-tych rokov (viď 1), kedy bolo uverejnené riešenie bratislavskej rýchlodráhy, vypracované Dopravoprojektom, a v ktorom sa rátalo aj s prepojením Stupavy. Konkrétne, v 2. variante trasy A (severná a západná radiála) to malo byť prepojenie z Rače cez Filiálku (pri Trnavskom mýte), Šafárikovo nám., Karlovu ves a Dúbravku do Stupavy, a v 3. variante trasy A (východná a západná radiála) prepojenie z Vrakune cez Ružinov, Filiálku, Avion, Šafárikovo nám. a ďalej ako v 2. variante. U 1. variantu trasy B (južná a západná radiála) sa uvažovalo s prepojením Rusoviec cez Mlynské Nivy, Avion, Hlavnú stanicu, Patrónku a Dúbravku do Stupavy. Pritom napríklad trasa od Filiálky mala využiť jestvujúcu trať na Mlynské Nivy a Šafárikovo nám., avšak tento úsek trate bol už dávnejšie zrušený a nad samotnou Filiálkou, utopenou v burine, dodnes visí veľký otáznik.

V novších predstavách sa napríklad hovorilo o podzemnom prepojení Filiálky so stanicou Petržalka a s letiskom. Tým by sa železnica mohla podieľať na mestskej doprave, a to formou regionálnych „vlakoelektričiek“, aké napríklad fungujú v okolí Viedne.

Dnes sa pre istotu na túto tému verejne mlčí. A ak sa práve nemlčí, tak nanajvýš o dlho očakávanej električke do Petržalky, ktorú nie a nie dokončiť.

Žiaľ, na Slovensku naďalej pretrváva opačný trend - rušiť lokálne železnice a čo najviac vytesniť koľajovú dopravu z väčších miest, napriek jej nesporným výhodám.

Škoda...


--------


Foto:  P.Vyskočil (okrem poslednej čiernobielej)


Použité a doporučené referencie:

1. Stupavka (Jozef Kollár, 2009)

https://www.stupava.sk/e_download.php?file=data/uredni_deska/obsah1555_1.pdf&original=stupavka.pdf

2. Tajomná a zabudnutá: Marcheggská spojka – RAILTRANS.SK

https://www.railtrains.sk/modules/AMS/article.php?storyid=1335

3. Železničná databáza, trať Devínske jazero - Stupava

https://www.atlasdrah.net/sk/bratislavsky/?id=linia&poz=2162

4. Zrušená železničná trať Stupava – Devínske jazero – blog.SME

https://blog.sme.sk/lisinovic/cestovanie/zrusena-zeleznicna-trat-devinke-jazero-stupava

5. Železničná trať Stupava – Devínske jazero – VLAKY.NET

https://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/000952-Zeleznicna-trat-Devinske-Jazero-Stupava/

6. Do Stupavy vlakom I. časť – VLAKY.NET

https://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/001266-Do-Stupavy-vlakom-I-cast/

7. Do Stupavy vlakom II. časť – VLAKY.NET

https://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/001580-Do-Stupavy-vlakom-II-cast/

8. Cementáreň Stupava

http://www.kulturneforum.sk/files/Stupavskacementaren.pdf

9. Zrušené trate – železničná trať do Stupavy

https://www.zeleznicne.info/pda/pdaview.php?link=2012050007&PDAkatNazev=Zru%9Aen%E9%20trate

10. Stupavské zelé (archív Jána Suchého)

https://dennikn.sk/288222/preco-je-stupavske-zele-take-specialne-ze-moze-byt-znackou-historicke-foto/




nedeľa 23. júla 2023

Výlet za hranice spisovnej slovenčiny 2: NA SLOVENSKU PO SLOVENSKY!

Vyrastať v rodine, kde sa hovorí dvoma alebo viacerými jazykmi, má svoje výhody, ale aj nevýhody. Takto „poznačené“ dieťa má síce výhodu v tom, že sa niečo skôr naučí a pritom aj niečo skôr pochopí, na druhej strane však trčí z „bezpečného“ priemeru a stáva sa tak terčom kadečoho. To „kadečo“ je dané hlavne prostredím, v ktorom sa dieťa pohybuje, a taktiež náladami v spoločnosti. V tomto smere bola pre mňa najhorším prostredím základná škola a najhoršou „spoločenskou udalosťou“ sovietska okupácia Československa v roku 1968.


Moji starí rodičia neboli Slováci, a to ani z jednej strany. Otec sa narodil a vyrastal u Rakovníka neďaleko Prahy, mama sa narodila síce na Slovensku, ale jej rodičia pochádzali z Ruska a po slovensky vedeli iba málo. Takže prostredie, v ktorom som vyrastal, bolo česko-rusko-slovenské.

Spočiatku bývali rodičia mojej mamy s nami, takže doma bolo dosť husto a pred vzájomnou komunikáciou nebolo kam uniknúť. Otec sa s matkinými rodičmi rozprával niečím, čo pripomínalo Svěrákovo „Hlášení v ruském jazyce“ a oni s ním zase niečím, čo mala byť slovenčina, avšak prerozprávaná po rusky. Keď sa zase otec rozprával so svojimi rodičmi, s ktorými sme sa občas stretávali, snažil sa hovoriť rodnou češtinou, ale tú mal po rokoch, strávených na Slovensku, tak zdevastovanú, až to bolo komické.

Avšak niektoré „čechizmy“ v bežnej slovenskej komunikácii sa otec nikdy nedokázal odnaučiť. Raz som sa ako decko hrabal v akýchsi dospeláckych fascikloch a na jednom z nich som našiel nápis „Lékárské správy“. Toto čarovné prídavné meno, plné dĺžňov, vznilko kombináciou slovenského slova „lekárske“ a českého „lékařské“. Roky sme sa na tom s bratom bavili! Otec napríklad zaťahoval či odhŕňal nie záclony, ale „firhanky“, čo znie skôr nemecky, ale podľa mňa sú Česi aj tak viac prepojení s Nemcami, ako so Slovákmi, aj keď sú Slovania... Otec namiesto slovíčka „ak“ tvrdohlavo hovoril „jesli“. Keď mu po nejakej výdatnej túre zašmakovalo dobre vychladené pivo, hovoril, že to pivo má „říz“. Pritom ma posmešne nabádal, aby som slovíčko „říz“ skúsil preložiť do slovenčiny. Nevedel som a ani pre hromadu ďalších českých výrazov som v slovenčine nenachádzal ekvivalenty. Keď bol otec naštvatý, tak používal dosť frekventovanú skratku „šmarjá!“, či cudzojazyčné „hergot!“, „krucinál!“ alebo „cifix mordie!“. Bolo to škaredé, ale tak sa bežne nadávalo v Čechách. Dnes Česi nadávajú ešte horšie. A o Slovákoch škoda hovoriť...

Zábavné bolo počúvať rozhovor mojej mamy s jej bratom, mojim strýkom. To bola vždy slovensko-ruská, či rusko-slovenská opereta, plná nečakaných zvratov a bizardných hybridných výrazov, v ktorej neplatili žiadne zaužívané schémy, či pravidlá. Keď spolu telefonovali, otec sa tíško klátil v kresle od smiechu. A nielen on...

S maminými rodičmi som odmalička komunikoval po rusky. Dedo ma často vodieval do škôlky a do školy a, samozrejme, rozprával sa so mnou inak, ako ostatní, čo sa nedalo prehliadnuť. Takže posmeškov som si užil až-až. Obzvlášť po sovietskej okupácii v roku 1968, kedy vrcholili protiruské nálady, som sa o sebe dozvedal, že som „Rusák“, alebo „Rusák-hnusák“, „okupant“, durak“ a tak podobne. Keď som povyrástol, mamini rodičia sa odsťahovali do väčšieho bytu k strýkovi a u nás doma zavládla slovenčina. Okrem toho spoločnosť už bola viacmenej „znormalizovaná“, takže posmešky postupne utíchli. Ale aj tak som bol ešte zopár rokov pre niektorých svojich slovenských „známych“ iba „durak“.

Osobitnou postavou v mojom živote bol mamin otec a môj dedo, malý vzrastom, ale veľký duchom, temperamentný, vzdelaný. Dokonca býval vysokým cárskym dôstojníkom. Niekedy sa dokázal neuveriteľne rozčertiť, pritom láskavejšieho človeka v našej rodine nebolo. Keď sa v televízii pretŕčali tí naši komunistickí papaláši so svojimi falošnými rečami, tak hrozil televízoru päsťou a posielal ich „k čerťam“. Nečudo, veď kvôli komunistom a ich krvavej októbrovej revolúcii musel opustiť svoju vlasť, rovnako ako neskôr jeho nastávajúca (moja babka), ktorej jedinou „vinou“ bol urodzený pôvod. V päťdesiatych rokoch zase ich deti (moja mama a strýko) okúsili „pohostinnosť“ československého komunistického väzenia, kde z politických dôvodov strávili 3 a 4 roky. Keď mi napríklad veľkí chalani na ulici robili zle, dedo sa vychytil, po rusky na nich nahulákal a vykvákal ich za vlasy, až napokon ušli. Taký proste bol, dobrosrdečný, ale aj nebojácny a srdnatý voči akémukoľvek zlu. Čo chcel, to aj zrozumiteľne vyjadril, pritom si vystačil so svojou ruštinou. Napriek tomu, že v slovenčine nebol žiadny preborník, čítaval mi slovenské rozprávky a biblické príbehy. Bol tam síce výrazný ruský prízvuk, ale aj výrazné hrejivé srdce.

Vo vzťahu k učiteľom som mal vďaka svojej nadpriemernej ruštine dva protichodné zážitky. Ako piatak som raz upozornil ruštinárku, že slovíčko „vjazali“ (po slovensky „viazali“) sa po rusky nevyslovuje „vizáli“, ako nás učila, ale tak, ako sa to píše. To sa jej však veľmi dotklo, takže sa najskôr rázne ohradila, potom ma zosmiešnila pred celou triedou a napokon si ma ako „človiečika“ prestala do konca školského roka všímať. Naši mi doma potvrdili, že som mal pravdu, ale nebolo mi to nič platné. Potom som ako ôsmak dostal od ruštinárky (našťastie už inej) ponuku, aby som sa zúčastnil školskej olympiady z ruského jazyka. Napriek tomu, že ma presviedčala a naliehala, odmietol som. Pripadalo mi to nefér ísť excelovať z ruštiny na nejakú súťaž, keď som bol vlastne sám takmer polovičný Rus.

Od svojich rovestníkov som sa líšil aj tým, akými výrazmi som bol v rámci svojej výchovy častovaný. Keď si spolužiak napríklad nespravil úlohu, tak bol doma „darebák“, „flákač“, alebo „lenivec“, zatiaľ čo ja som bol „lempl“, „šlendrián“, alebo „balda tyedekej“. Keď mal niekto príliš dlhé a neučesané vlasy, tak bol „chuligán“, alebo „frajer“, zatiaľ čo ja som bol „vobejda“, „štricák“, „alebo „machnatyj“. Iných Petrov doma volali „Peter“, alebo „Peťo“, zatiaľ čo ja som bol „Peťa“. Ja som zase otca volal „papa“, strýka „ďaďa“ a starí rodičia boli „babi“ / babička“ a „dida / dědeček“ a to sa nikdy nezmenilo. Iba mama ostala mamou a teta ako Slovenka zostala tetou.

Moja multijazyčná rodina na Vianoce 1966: Zľava dida, babi,
teta Janka, ja, mladší brat Juro, papa, mama a ďaďa

Teraz už ruštinu a ani češtinu nepoužívam. S okolím komunikujem až na výnimky po slovensky, ale bohužiaľ, často nerozumiem, čo viacerí ľudia, skupiny ľudí či podaktorí politici vlastne hovoria. Pritom problémom nie je spisovnosť či nespisovnosť jazyka. Problémom je obsažnosť základných pojmov, viet a fráz, ktorá sa pozvoľna mení. S ňou sa mení aj celkový kontext a v ňom mi opäť čoraz viac zaznieva ruština. Nie však tá láskavá a výchovná, ako kedysi doma, ale nedobrá, okupantská. Táká istá, ako v roku 1968. Vtedy sa na múroch objavovali azbukou písané výzvy „Idite domoj!“ (choďte domov!). Pri dnešnom turbulentnom vývoji spoločnosti nie je vôbec vylúčené, že sa k týmto výzvam čoskoro vrátime.




piatok 30. júna 2023

V dunajskej delte

Od roku 1956 sa každoročne organizuje medzinárodný splav Dunaja (Tour International Danubien - TID). Prvý rok sa splavovalo len z Bratislavy do Budapešti, ďalšie 2 roky sa trasa predĺžila až do Belehradu a o ďalší rok za začínalo už vo Viedni. A tak ďalej. Dnes sa splav začína v Ingolstadte v Nemecku a končí v Sfintu Gheorghe v Rumunsku, teda až pri Čiernom mori. Trasa meria 2516 km a trvá zhruba 2 mesiace. Splav je rozdelený na etapy, z ktorých si záujemca môže vybrať. Avšak sú borci, ktorí to ťahajú celé. V roku 1981, keď Rumunsko ešte nebolo oficiálnym členom TID a trasa končila v bulharskej Silistre, som ako študent a začínajúci vodák spolu s ďalšími z fakulty dostal možnosť zúčastniť sa vtedy ešte neoficiálnej slovenskej etapy TID zo Silistry až k moru, do dunajskej delty.


Tento nápad si podaktorí z účastníkov akcie odskúšali už rok predtým, takže mali cenné skúsenosti. Vymysleli to tak, že všetky plavidlá vybavili prívesnými motormi, čo posádkam poskytovalo menej driny a viac času na samotnú deltu. Prípravy na akciu boli dosť dramatické. Do poslednej chvíle nebolo jasné, ako to bude s motormi a koľkí z našej partie vlastne budú môcť ísť. Dvaja spolužiaci, s ktorými som tak trochu rátal, uprednostnili "plážové inžinierstvo" v Bulharsku, takže som nakoniec zostal v štvorčlennej zostave ako jediný chlap.

Koncom augusta sme sa skompletizovali v Silistre. Podaktorí priplávali ako účastníci predchádzajúcej etapy TID, ostaní sa spolu s nami doviezli autobusom. Bola nám pridelená pramica, na ktorú bolo treba najskôr za pomoci rôznych špagátov, drôtov a konárov primontovať požičaný prívesný motor, zohnať do kanistra benzín a do ďalšieho kanistra pitnú vodu. Keďže v lodi bolo voľné miesto a v posádke privysoké percento žien, prevelili k nám chlapíka, ktorého volali "Veľký Pes", pre nás "kapitán Veľký Pes". Pokiaľ bol sýty a triezvy, dalo sa s ním, ale inak to bola riadna divočina.

Celkovo nás nebolo veľa, tak za necelý autobus. Niektorí mali kanoe, alebo pramice ako my, a podaktorí si zmajstrovali akési katamarány z dvoch kanoe a z dosiek, pričom mali aj sťažeň, ktorý napokon používali hlavne na sušenie šatstva. Všetky lode sa podarilo vybaviť prívesnými motormi.

Na druhý deň sme sa nalodili a vyrazili. Hneď po naštartovaní motora začala naša loď nekontrolovane opisovať na hladine kruhy a osmičky, kým kapitán ako-tak zvládol provizórne riadenie. Napokon sme za rehotu ostatných posádok uviazli na plytčine. Bolo treba vliezť do vody a uvoľniť plavidlo. "Musíte vedieť čítať z vody!", pokrikovali na nás. Napokon sme sa bližšie "zoznámili" aj s naším lodným motorom. Bol to akýsi starší "šijací stroj", ktorému keď sa prerušilo sanie chladiacej vody, napríklad pri väčšej vlne, tak jednoducho skapal a nedal sa naštartovať, kým trochu nevychladol. Našťastie, podobné problémy mali aj iní, takže z času na čas nás niekto zobral do vleku, alebo sme naopak zase chvíľu niekoho ťahali my. Napriek tomu ubiehala cesta pomerne rýchlo, aj keď dolný úsek Dunaja zďaleka nie je taký rýchly, ako pri Bratislave, a pripomína skôr nekonečné jazero.

Niekde na Dunaji medzi Silistrou a Braillou

"Velenie" našej posádky, v pozadí kapitán Veľký Pes

Na 4. deň plavby a po 200 kilometroch sme zavítali do Brailly, prvého väčšieho mesta na Dunaji od Silistry. Sem už plávali obrovské morsko-riečne lode, pričom nám bolo doporučené držať sa od nich čo najďalej. Ďalší deň a po ďalších 30 kilometroch sme dorazili do ešte väčšieho Galati. V obidvoch mestách sme mali čas na menšiu obhliadku a doplnenie zásob.

Zastávka v Braille

Zastávka v Galati. Po čase sa pri nás zhromaždili zvedaví mestskí chlapci.

Tieto obrovské lode znamenali, že sa blížime k moru. 

Západ slnka nad prístavom v Galati

Kúsok za Galati nasledoval 30-kilometrový úsek, na ktorom Dunaj kopíruje rumunsko-moldavsko-ukrajinskú (vtedy rumunsko-sovietsku) hranicu. Dostali sme prísne inštrukcie držať sa čo najbližšie pri pravom - rumunskom brehu, nakoľko stretnutie so sovietskou pohraničnou strážou by vraj určite nebolo príjemné. Napokon sme minuli ľavostrannú odbočku severného – Kiliijského ramena Dunaja, sledujúceho sovietsku hranicu smerom na Izmail a Kiliiu. Pokračovali sme juhozápadne na rumunské mesto Tulcea, "bránu" dunajskej delty a posledný "civilizovaný" bod na našej trase. Ďalej už vraj mala byť len divočina, nejaké dedinky, rybári, ryby a vodka. Prenocovali sme nad Tulceou a Keďže sme mali zásob dosť, preplávali sme mestom bez zastavenia.

Mapka dunajskej delty z letáku rumunského ministerstva
cestovného ruchu niekedy z roku 1980


Za Tulceou sa Dunaj opäť delí na dve hlavné vetvy, a to na západné Sulinské rameno, ktoré je umelého pôvodu a pri dedine Sulina ústí do Čierneho mora, a juhozápadné rameno Sv. Juraja, ktoré sa od roku 2009 v rámci TID splavuje až po Sfintu Gheorghe. My sme mierili k jazeru Isacov, ktoré sa malo nachádzať niekde medzi týmito ramenami. Pokračovali sme teda po ramene Sv. Juraja až k bodu, kde bolo treba cez ľavobrežnú hrádzu poprenášať lode do úzkeho kanála a ten nás napokon doviedol do cieľa. Toto už bola naozajstná delta, bludisko kanálov, prieplavov a jazier. Kam len oko dovidelo len voda a rákosie. Táborili sme tu 2 dni a čas sme trávili praním, varením, krátkymi výletmi na lodiach a nákupom rýb od miestnych rybárov. Aj medzi nami sa našli rybári-amatéri. Nastražili akési improvizované udice a keď sa k ním po pár hodinách vrátili, našli na jednom háčiku miniaturného jesetera a na druhom hlúpu čajku. Obidvaja "zajatci" boli, samozrejme, prepustení na slobodu.

Pri dedinke Uzlina sme sa opäť napojili na rameno sv.Juraja. Kúsok nižšie, pri dedinke Murighiol, sme sa utáborili v akomsi kempe. Zopár z nás sa vybralo do dediny zohnať niečo pod zub. Po rusky sme sa pýtali ľudí, či náhodou nemajú chlieb, alebo domáce vajcia, ale bez úspechu. Napokon sme sa zastavili v miestnej krčme, kde sa mi podarilo od jedného pripitého Rumuna vyhandlovať bochník chleba. Hneď nato mi ponúkol aj druhý. Bohvie, odkiaľ ich, chudák, niesol. Podaktorí nám ten úlovok aj závideli, ale čoskoro sme aj my boli odkázaní na Knädke Brot, ako ostatní.  

Stravovanie bolo niekedy dosť individuálne :-)

Každodenná rozcvička pri stavaní a skladaní stanov

Celý čas som sa pri kormidle striedal s Veľkým Psom. Ešte pred Braillou si kapitán Veľký Pes k večeru zmyslel, že sa potrebuje najesť niečoho teplého. Hádať sa s ním nemalo zmysel. Zabočil k brehu, rozložil si varič a bufetil, akoby sa nechumelilo. Ostatní nám, samozrejme, medzitým ušli. Keďže bol pokročilý čas, ostali sme táboriť sami. Ráno nás objavil "vyslanec" zvyšku výpravy, ktorá nás čakala asi 3 kilometre po prúde. V podstate sme mali šťastie, že sme sa nakoniec našli. Dnes by to vďaka mobilom zrejme nebol problém. O kus ďalej, niekde pred Galati, si kapitán (zase) pred vyplávaním poriadne uhol a za nepríčetného rehotu tvrdohlavo držal loď v strede toku. Za nami sa objavila rakúska nákladná loď, ktorá musela kvôli nám dokonca spomaliť, pričom na nás výdatne trúbila. Keď sme ho konečne donútili, aby otočil loď k brehu, uľavilo sa nám. Zato Jaro Kytlica, vedúci výpravy, nám to nedaroval: "Keby to bol Rumun tak vás rozpára na kusy!" Mal pravdu, ale čo už... Na ramene sv.Juraja nás zase raz prepadli "piráti" z radov kapitánových kumpánov. Kapitán sa im odhodlane postavil s pádlom v rukách a keď sa pirátske plavidlo priblížilo, nastal ohromný špľachot a kapitán skončil aj s pádlom v Dunaji. Tak sme sa museli oblúkom vrátiť a vyloviť ho. Po nečakanom kúpeli sa zdal byť pokojnejší a triezvejší. Asi sme ho mali v záujme "všeobecného blaha" pravidelne máčať vo vode. Samozrejme, nepripraveného...

Naše osamelé táborenie nad Braillou

Pár kilometrov za dedinkou Murighiol sme sa zase vnorili do bludiska delty, tentoraz na pravej strane ramena sv. Juraja. Odbočíli sme do kanála Dranov, ktorý nás viedol juhozápadným smerom k veľkému jazeru Dranov s rozlohou takmer 22 km2. Odtiaľto sme pokračovali najskôr týmto kanálom, potom akousi úzkou skratkou, dosť zarastenou vodným rastlinstvom, takže sme miestami museli vypnúť motor a poctivo pádlovať.

Mimochodom, aj s odstupom času sa čudujem, že sme po celý čas nikde nezablúdili. Hlavné 3 dunajské ramená boli pomerne jednoznačné, ale kanálová sieť bola na rôznych mapách zakreslená rôzne. Dnes by si sotva niekto trúfol túlať sa s loďou po dunajskej delte bez GPS.

Napokon sme vplávali na obrovské jazero Razelm, nad ktorým poletovali kŕdle pelikánov. Toto jazero je najväčšie v Rumunsku, má rozlohu až 500 km2 a hĺbku len 2 až 3 m. Je sladkovodné a na juhu oddelené od Čierneho mora iba úzkym piesočným pásom. Plavili sme sa popri juhovýchodnom brehu až k moru. More nebolo príliš čisté a vo vode bolo pod nohami cítiť čosi ako rybacie zvyšky. Zato na brehu sa v piesku váľali neskutočne veľké slimačie ulity. Bolo tu niekoľko stanov, pomedzi ktoré pobehovali polodivé prasce. Čítal som o nich v knižke "V dunajské deltě" od Otakara Štěrbu. A neboli to len prasce. V delte sme vídeli aj nejaký bezprízorný dobytok a dokonca aj stádo koní, len tak voľne.

V tej knižke sa tiež opisujú hrozné veci v súvislosti s komármi. Každý večer vraj v dunajskej delte udrie "hodina Veľkého komára", kedy je jedinou záchranou zaliezť do stanu a poriadne sa zazipsovať. My sme, našťastie, žiadny takýto horor nezažili, aj keď komáre sa, samozrejme, vyskytli. Zrejme sme mali šťastie, nakoľko už bol začiatok septembra a komáre už mali "po sezóne".

Bezprízorným domácim zvieratám sme už
takmer nevenovali pozornosť...,

...avšak osamelé stádo koní je vždy zaujímavé

Jazero Razelm. Len kvôli predstave.
To proste treba vidieť. 

Posledný deň prišlo finále, ako sa patrí. Museli sme sa dostať krížom cez úžinu, širokú asi 3 km, na západný breh jazera. Niekde tam ležala dedina Jurilovca, kam mal pre nás prísť autobus. Slnko svietilo, fúkal silný protivietor a na hrebeňoch vĺn na jazere sa objavovala pena. Ale inej cesty nebolo. Krátko po vyplávaní nás jazero začalo riadne hojdať a zmáčať. Motor nám, samozrejme, po chvíli zdochol. Kým sme sa s ním babrali, vietor nás odtlačil späť až takmer k rákosiu pri brehu. Napokon sa nám ho nejakým zázrakom podarilo nakopnúť. Po chvíli nám skrížilo cestu kanoe, ktorému rovnako vypovedal motor, avšak jeho posádka to na rozdiel od nás nezvládala. Kým sme si ho uväzovali, lode do seba narážali a občas sa dokonca ocitli krížom cez seba. Ale podarilo sa. Do cieľa sme prišli s dobrým pocitom, už aj preto, že tentoraz sme neboli terčom posmeškov my, ale niekto iný, dokonca skúsenejší od nás. A aj s odstupom času oceňujem statočnosť ženskej časti našej posádky, ktorú preukazovali počas celého splavu.

Krátko po našom vylodení dorazil autobus s prívesom pre lode. Naložili sme sa a vyrazili domov. Tým sa naše putovanie skončilo. Za dva týždne sme preplávali takmer 500 km a videli sme zákutia, ktoré ani dnešní účastníci TID nemajú šancu vidieť a zažiť. Náš nevyspytateľný lodný motor ostal v Rumunsku, majiteľ ho tam komusi strelil. Pramica sa vrátila na Slovensko do lodenice, kam sme ju potom prišli vydrhnúť. Zaslúžila si to. Kapitán Starý Pes sa, samozrejme, neunúval. Krátko po návrate dostal každý účastník od organizátora výpravy bonus vo forme vratky 500 korún. Pravdepodobne sme ušetrili tým, že sme až na nejaké výnimky táborili, kde sa dalo a kde od nás peniaze nikto nepýtal. Dnes už má záverečná etapa TID organizovanejšiu podobu.   

Každý účastník obdržal takúto pamiatku na TID

Po nejakých týždňoch sa uskutočnilo v lodenici spomienkové stretnutie účastníkov výpravy. V rámci spoločného premietania diapozitívov som odprezentoval svoj farebný 8 mm film, ktorý mal celkom slušnú odozvu. Po niekoľkých rokoch som však o tento film spolu s ďalšími filmami a magnetofónovými páskami, uloženými v spoločnej krabici, trestuhodne prišiel. Počas už neviemkoľkého sťahovania s rodinou nejaký dobrák využil chvíľku našej nepozornosti a krabicu si jednoducho zobral rovno od auta. Zjavne sa ani nepresvedčil, čo v nej je. Ostali mi nejaké fotografie, zopár nekompletných poznámok a hlavne množstvo spomienok, ktoré si stále uchovávam a ktoré mi už len tak niekto nezoberie.  



 Foto

 P.Vyskočil


Doporučené referencie:

http://tid.sk/

Štěrba, Otakar: V dunajské deltě. Panorama, 1979.

 



štvrtok 8. júna 2023

Na streche Slovenska

Gerlachovský štít je ako najvyšší vrchol Slovenska i celej karpatskej sústavy snom mnohých milovníkov hôr. Dostať sa hore však nebýva jednoduché. Okrem kondičky, ktorá je základným predpokladom úspešného výstupu, treba byť vyzbrojený trpezlivosťou pri vybavovaní horského vodcu, rozvahou pri plánovaní celej akcie a v neposlednom rade treba mať šťastie na počasie. Skrátka, ak toto všetko „neklapne“, výstup sa nepodarí.


V roku 1985 sme si ako partia mladých zamestnancov Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave vymysleli akciu s názvom Vysoká hora. Cieľom bolo absolvovať výstup na niektorý významný tatranský štít, kam nevedú žiadne turistické značky. Akciu sme dohodli na začiatok októbra, kedy už v Tatrách nie sú davy ľudí, avšak počasie už môže byť všelijaké. Voľba padla jednoznačne na Gerlachovský štít.

Gerlachovský štít, alebo jednoducho Gerlach (z Vysokej, 1986). Jeho názov je odvodený
od obce Gerlachov. V minulosti mal aj iné názvy, napríklad v období 1. svetovej vojny to
bol štít Františka Jozefa, potom v dvadsiatych rokoch štít Legionárov, počas 2. svetovej
vojny Slovenský štít a od roku 1949 dokonca Stalinov štít, pričom tento názov mal aj na mosadznej tabuľke, umiestnenej na vrchole. Turistická verejnosť však tento názov
neprijímala a tak tabuľku občas niekto rozbil. Napokon sa v roku 1959 tomuto
majestátnemu štítu vrátil pôvodný názov Gerlachovský (viď 1). Spočiatku nebol
považovaný za najvyšší, nakoľko na rozdiel od dominantného Kriváňa či Lomníckeho
štítu je viac v úzadí. Jeho primát sa potzvrdil až meraniami v roku 1838.


V tom čase mal náš ústav terénnu základňu v Liptovskom Jáne, odkiaľ to bolo do Tatier už len na skok. Akciu sme ešte vylepšili tým, že sme do nej zaradili dobrovoľné zbieranie odpadkov v Jánskej doline. Vedenie ústavu tento zámer prijalo ako dobročinnú mládežnícku aktivitu a blahosklonne nám poskytlo pracovné voľno. Tak sme sa v jeden októbrový štvrtok presunuli do Liptovského Jána a nasledujúci deň sme sa celý deň tmolili s plastovými vrecami po lúkach a lesoch v oblasti Svidovského sedla.  

S horskými vodcami sme sa mali stretnúť v sobotu ráno o siedmej na Sliezskom dome. To znamenalo budíček o štvrtej, potom presun autami do Tatranskej Polianky a ešte za tmy zahájiť dvojhodinový výstup pomedzi ručiace jelene na Sliezsky dom.

Cestou hore začalo popŕchať. Nehovorili sme nič, len sme ticho dúfali, že sa počasie umúdri. Na Sliezskom dome nás v reštaurácii už čakali dvaja horskí vodcovia. Medzitým sa seriózne rozpršalo, tak sme len sedeli a čakali. Po krátkom čase prišla z Lomníckeho štítu správa, že vo vysokých polohách dážď namŕza. To rozhodne neboli podmienky na bezpečný výstup. Takže tesne pred deviatou sme naše podujatie zrušili s tým, že na druhý deň to skúsime znova.

Na druhý deň nás na Sliezskom dome uvítalo vychádzajúce slnko. Bolo nás menej, ako predchádzajúci deň, tak prišiel iba jeden horský vodca. Tváril sa spokojne, len nám oznámil, he hore sa z dôvodu poľadovice pôjde nie po obvyklej výstupovej trase Velickou próbou, ale z druhej strany, Batizovskou próbou, ktorá bola v doobedňajších hodinách ožiarená slnkom, takže výskyt ľadu bol menej pravdepodobný.

Mimochodom, Velickou próbou viedla kedysi aj zelená turistická značka, zakreslená ešte koncom 19. storočia. Avšak po nejakom čase, keď sa návštevnosť Tatier neustále zvyšovala, ju z dôvodu rastúceho počtu zranení zrušili.

Stojí za to poznamenať, že naším horským vodcom bol samotný Ladislav Janiga, zvaný tiež Tatko, horolezec, skialpinista, záchranár, fotograf, tatranská legenda. Chlap, ktorý v júni 1979 spolu s pilotom ako jediní prežili s ťažkými zraneniami haváriu vrtuľníka v Mlynickej doline. Zahynulo tam vtedy 7 záchranárov, pritom zranená nemecká turistka, kvôli ktorej vrtuľník za nepriaznivých podmienok napokon vzlietol, sa medzitým rozhodla zostúpiť sama. 

Podrobnejšie viď 3.

Ladislav "Tatko" Janiga

Batizovská próba sa používa hlavne ako zostupová trasa. Aby sme sa k nej dostali, museli sme sa po červeno značenej magistrále presunúť do susednej Batizovskej doliny. Pri Batizovskom plese sme zišli zo značky a nenápadným chodníčkom hore dolinou popri potoku sme sa dostali až k próbe. Odtiaľto bola naša cesta už viac vertikálna, ako horizontálna. Výstup bol síce zabezpečený reťazami a kramlami, avšak problémom boli hlavne voľné kamene, ktoré ako keby čakali len na to, kým ich niekto nechtiac skopne na kamarátov pod sebou. Bolo to ako kráčanie v porceláne. Ochranné prilby sme nemali, neboli požadované. A na rozdiel od dnešných výprav sme ani nemuseli byť naviazaní na lano. Aj limity počtu turistov na jedného vodcu boli vtedy iné.

Bližšie o aktuálnych podmienkach výstupu s horským vodcom viď 2.


Slabina tzv. dynamických vertikálnych fotografii - vo väčšine prípadov
dominujú vlasy, zadky a podrážky topánok

Tesne pod vrcholovým hrebeňom. Každý sa sunie ako vie.

Geológ Gabo hrboľatými rukami sústredene šmátra po reťaziach.
Rozchodený po týždni terénnych prác zvládol výstup excelentne.

Ako sme naberali výšku, slnko svietilo čoraz intenzívnejšie a roztápalo zamrznuté vodopádiky po nedávnom daždi. Niekedy sa uvoľňovali dosť veľké kusy ľadu a trieštili sa na skale ako sklo. Kúsok pod vrcholovým hrebeňom sa zrazu ozval náš kolega Dušan, že podľa jeho terénneho výškomeru sme už 3 metre nad vrcholom. Nuž čo, každý prístroj má svoje muchy...

Konečne sme boli na vrchole, v nadmorskej výške 2655 m. Slnko žiarilo, obloha bola neskutočne modrá a môj teplomer, ktorý som zo zvyku brával so sebou, ukazoval mínus 6 stupňnov. Výhľady úžasné, nálada výborná, pocit neopísateľný, hlavne keď si človek uvedomil, že nikde na Slovensku sa už vyššie po vlastných výjsť ani vyliezť nedá. 

Na samotnom vrchole veľa miesta nebolo... 

Pred skalu, na ktorej sedím, neskôr
pripevnili kovový kríž.

Takýto!


Oddych na vrcholovom hrebeni. Neboli sme tu sami.

Zostup sme absolvovali tou istou cestou a bez väčších problémov. V nohách sme mali prevýšenie smerom hore 1650 m a smerom dole ďalších 1650 m, spolu teda takmer tri a pol kilometra po vertikále. Bola to poctivá celodenná vysokotatranská makačka, ktorá sa nakoniec vydarila po všetkých stránkach. A samozrejme, pre „veľký úspech“ sme sa hneď dohodli, že akciu si o rok zopakujeme.

O rok nás už bolo viac. Prvý deň išla jedna partia na Gerlach a my ostatní, ktorí sme tam už boli, zase na Ľadový štít. Nasledujúci deň sme spoločne absolvovali Vysokú. Všetko sa ten víkend vydarilo.

Ďalší rok bol skromnejší. Vybrali sme si obávaný Prostredný Hrot a ten sa kvôli počasiu nevydaril. Niekde uprostred Malej Studenej doliny sme sa počas výstupu museli schovať pred dažďom do priestranného bivaku medzi skalami, kde sme čakali na zázrak. Nakoniec sme to ešte doobeda vzdali. Druhý pokus sa už nekonal, nebolo za čo. Naši horskí vodcovia si totiž v ten deň nechali zaplatiť plnú taxu, ako keby ten výstup s nami absolvovali... Tak sme nasledujúci deň podnikli sami náhradný výstup na Kôprovský štít po modrej značke popri Veľkom Hincovom plese. A dobre bolo.

Ako vždy, keď sa človek po dlhšom čase vráti do hôr...







Foto:  P.Vyskočil  (len vrcholový kríž je stiahnutý z internetu). 



Doporučené referencie:




Za hranice spisovnej slovenčiny 3: NA ZÁHORÍ PO ZÁHORÁCKY!

V minulosti som si často kládol otázku, či vtipy o Záhorákoch nie sú prehnané, či vôbec majú niečo spoločné s realitou. Po rokoch, prežitých...