V minulosti som si často kládol otázku, či vtipy o Záhorákoch nie sú prehnané, či vôbec majú niečo spoločné s realitou. Po rokoch, prežitých na Záhorí, môžem konštatovať, že Záhoráci naozaj nezakrývajú na noc studne, nehnoja záhradu z okna a ani vtáci tu nelietajú hore bruchom. Avšak ten ich svojský naturel, hraničiaci až s absurdizmom, ktorý nedokázali za stáročia zlomiť ani Maďari, ani Nemci, ani Chorváti a už vôbec nie Slováci, je tu aj napriek narastajúcej miere miešania obyvateľstva všadeprítomný a nezničiteľný.
Týmto sa vôbec nechcem dotknúť Záhorákov, tým viac, že som vlastne už jedným z nich. Záhorie je krásne a za tie roky sme tu spoznali veľa dobrých a múdrych ľudí. Ale keď sa človek-nezáhorák rozhodne s nimi žiť a dýchať ten istý vzduch, nemôže si po čase nepovedať: Toto je úplne iný svet, iná zemeguľa!
Začínali sme s manželkou v panelákovom jednoizbáku v Stupave. Už len počúvať čakajúcich na ranný autobus stálo za to. „Jak ses vyspau?“, pýta sa raz jeden druhého. Ten mu odpovedá: „Zle, večér zas mosím jít!“ Takto sme postupne pochopili, že záhorácke vtipy sa nevymýšľajú, ale preberajú z bežnej záhoráckej komunikácie. Ďalšie dejstvo zvyklo začať s príchodom autobusov. Spoj, ktorý chodil z Rohožníka, býval dosť naprataný. Keď sa otvorili dvere a podaktorí sme sa začali mliaždiť dnu, cestujúci sa búrili: „Co je, Stupaviané, není místo, nepuscíme vás! Toto je NÁŠ autobus, dočkajte si na mauačák!“, pričom občas podaktorí vlastnými telami zatarasili dvere. Autobus z Malaciek býval síce voľnejší, avšak keď sa človek ponáhľa, tak je každý autobus dobrý.
Pri takýchto a podobných zážitkoch som si vždy spomenul na známu historku ešte z čias Rakúsko-Uhorska o skalickej šibenici. V neďalekom Holíči vraj chytili nejakých notorických zlodejov z Moravy a odsúdili ich na smrť. Keďže v Holíči nemali ustanoveného kata, poslali ich s drábom do Skalice, aby ich obesili tam. Mestská rada v Skalici im však nevyhovela a odkázala, že „šibenica je enem pro nás a pro naše dzeci!“. Potom zlodejov nechala priviesť na moravsko-slovenské hranice, kde im dali po 7 grošov a kázali im ísť do Strážnice, aby sa nechali obesiť tam. Zlodeji sa, pochopiteľne, obesiť nedali a zdúchli. Vďaka ním sa potom rozšírila historka, že Skaličania majú šibenicu „enem pro nich a pro jejich dzeci“.
Cesta z práce späť do Stupavy bývala tiež zaujímavá. V tom čase napríklad odchádzalo z Patrónky o 16:00 niekoľko autobusov naraz, pričom jeden z nich nemal zastávku v Stupave. Samozrejme, že ako novopečený „Stupavian“ som raz práve do neho na poslednú chvíľu vliezol. Keďže väčšina z nás mala predplatný lístok, ktorý stačilo vodičovi len zdiaľky ukázať, tak vodič vlastne ani nevedel, kam chcem cestovať. Keď som potom zistil, že v Stupave nehodlá zastaviť, poprosil som vodiča, aby ma nechal vystúpiť. Keď mi nebyhovel, začal som sa s ním dohadovať, až sa mi podaktorí cestujúci začali vysmievať. Zjavne som nebol jediný, ktorý sa občas takto dostal. Nakoniec som to vzdal a naštvatý som sa musel nechať odviezť až do Lozorna. Bolo to celé hlúpe, ale poučné, to sa musí nechať. Ale aj tak sa mi o pár mesiacov stala rovnaká patália. Tak som sa zase opýtal vodiča, či by mi nemohol zastaviť. Odpovedal mi protiotázkou: PROČ? Naozaj, proč? Veď v tej odpovedi bolo vlastne povedané všetko! Tak som si povedal fajn, nič sa nedeje, veď sa až tak neponáhľam, trochu sa povozím po Záhorí a v Lozorne mi aj tak pôjde za chvíľu spoj do Stupavy, ako minule. Aká len vie byť tá záhoráčtina stručná! Akurát mi pripadalo absurdné, prečo ten spoj neobchádzal Stupavu po diaľnici, keď tam nestál.
Tiež som zažil situácie, že keď bol v autobuse jeden kočík, tak šofér ďalšie jednoducho odmietol zobrať. Vraj „NÉ“ a nič s ním nepohlo. Na Liptove a aj inde som vídaval v autobuse aj tri kočíky, pričom šofér i spolucestujúci mamičkám ochotne pomáhali. Ďalšia absurdita, na ktorú sme si museli zvyknúť.
Mimochodom, zistili sme, že s otázkami „PROČ?“, ČEHO?“ a „KERÝ?“ si priemerný Záhorák úplne vystačí. Vykomunikuje úplne všetko, čo potrebuje. Žiadna zložitá diskusia. Podrobnosti si treba buď domyslieť, alebo sa nimi vôbec nezaoberať.
Zistili sme tiež, že záhoráčtina je dosť nákazlivá. Keď sa napríklad s nami lúčila predavačka v obchode, volala za nami, že „dovidzeňá!“. A naša ročná dcérka jej volala naspäť, že „ŇOŇIŇEŇÁ!“. Tiež zvykla pri rôznych hrách rapkať, že „En ten den, ideš z koua ven!“. Občas bolo treba deťom prekladať, alebo im dokonca zapchať uši. Keď sa napríklad „nacecaný“ sused vracal z krčmy, tak zvyčajne dupal po schodoch ako slon a niečo si pritom brbotal. Potom začal búchať na dvere svojho bytu a pritom si recitoval: „BUM, BUM, búchám pjescú, BUM, BUM!“ A dvere sa otvorili. „Ty hajzle!“, vítala ho žena. Potom za zavretými dverami padlo už len zopár ostrých nezrozumiteľných slov a nastalo ticho. Žiadne zdĺhavé debaty, či vysvetľovanie. Všetko bolo jasné a zrozumiteľné.
S odstupom rokov sme si v susednej Marianke kúpili a zrekonštruovali dom. Volili sme klasické materiály, ako tehlu a hlavne drevo, z ktorého sme dali dokopy celé podkrovie. Susedia len nechápavo krútili hlavami, lebo boli presvedčení, že je len otázkou času, kedy vyhoríme. Raz som s bývalým starostom v obci Závod obdivoval drevenú konštrukciu podkrovia na jednej novostavbe. Starosta to komentoval slovami: „Pjekné je to drevo, len ket mu to začne horat, tak to porád nezadusí!“. Dotyčný staviteľ zatiaľ nemusel nič „dusiť“. A ani my nie. Paradoxne, najskôr horel náš dolný sused, chytili sa mu sadze v nevyčistenom komíne. O krátky čas horel aj horný sused, požiar spôsobil skrat na odfláknutej elektroinštalácii. V oboch prípadoch išlo o domy bezprostredne vedľa nášho. Obidva domy mali murované podkrovie a v oboch prípadoch zasahovali hasiči, pričom náš „polodrevodom“ ostal bez újmy. Celé to strašenie požiarom sa ukázalo ako mýtus, či skôr absurdita. Ďalšia.
A práve absurdity dávajú záhoráčtine ako nárečiu osobitný rozmer, zvýraznený spomínanou úspornosťou prejavu. To, čo je pre Záhoráka normálne a bežné, to sa ostatným javí ako nezvyklé s potrebou vysvetlenia. Avšak Záhorie je na vysvetľovanie dosť skúpe. „Ket nevíš, sám ziscíš a zapamatáš si“, toť celé tajomstvo. Preto záhoráčtina sa nedá naučiť len tak z počutia, alebo podľa nejakého slovníka. Iba ak napodobňovať. Učiť sa záhorácky znamená žiť na Záhorí. A tie záhorácke vtipy, nech sú akokoľvek nadnesené, vyjadrujú len každodennú realitu tohto regiónu a miestnym vôbec nepripadajú vtipné. Jedno je isté – spisovnou slovenčinou sa rozprávať nedajú, tak ako sa ani záhoráčtina ako taká do spisovnej slovenčiny jednoducho „nemescí“.
Ešteže máme tie nárečia, bez nich by bola slovenčina riadna nuda!
Ilustračné foto: P.Vyskočil (január 2024)
Doporučená
referencia: MOR HO! Po záhorácky.
https://www.diskusneforum.sk/tema/mor-ho-v-malackach
