Slovenčina je pomerne zložitý jazyk s množstvom nelogických a čudne znejúcich výrazov, tvarov a výnimiek. Keď raz moja prvorodená dcéra ako dvojročná čosi babrala a povedal som jej „Nechaj to!“, bez zaváhania mi odpovedala, že „Chám to!“ a babrala ďalej. Logicky úplne správne, avšak slovo „chať“ slovenčina nepozná. Podobných prípadov existuje viac. Škoda. Ako asperger by to bývala mala v škole podstatne jednoduchšie. Z tohto hľadiska sú zrejme najmenej problematickým slovným druhom citoslovcia. Vyjadrujeme nimi city, vôľu a kadejaké zvuky. Netreba ich ohýbať, ani časovať, či hľadať v nich nejakú logiku. Hlavne tie posledné (tzv. zvukomalebné) spravidla foneticky zodpovedajú zvuku, ktorý vyjadrujú, ako napríklad kvak, alebo čľup. Aby sa ľahko zapamätali a aby ich každý pochopil. Aj tu sa však nájdu dosť podivné výnimky.
Jedou z nich je aj výraz HAPČI. Poznáme ho všetci, dokonca je vraj spisovný. Vyjadrujeme ním kýchanie, čo je reflex, ktorým sa naše telo zbavuje dráždivých častíc v nose, ako prachu, peľu, či chlpov.
Avšak nepoznám človeka, ktorý by pri kýchaní hovoril hapči. Ak ľudské telo rieši tak fyzicky náročný a hlučný úkon, tak sa to vlastne ani nedá. Veď do kýchania zapájame nielen pľúca, ale aj bránicu, brucho, hrudník, krk, viečka, viacerí aj ruky a nohy a sem-tam si niekto pritom aj cvrkne, prípadne horšie. Pri kýchnutí z nás vystrelí vzduch rýchlosťou viac než 160 km/h, čo už zodpovedá orkánu. Dokonca vplyvom tlaku v hrudníku sa nám mení prietok krvi a srdcový rytmus.
Skúste pri tom všetkom spisovne vysloviť hapči!
Mal som spolužiačku, ktorá sa vždy pri kýchaní ozvala tenučkým ČI!. Bolo to pôvabné až nadpozemské! Ako keby si z ľudí okolo seba robila srandu. Ale vraj nerobila.
Môj otec pri kýchaní reval, že HEŠ!, pričom mu ako seniorovi párkrát vypadla z úst zubná protéza. Keď niekoho nechcel zobudiť, tak to so zjavnou námahou stlmil na HKECH! Aj tak vždy dotyčného zobudil. Obdoba HEŠ býva často EEŠ!, alebo EIŠ! Vo všetkých prípadoch ide o veľmi dynamický spôsob kýchania, sprevádzaný bohatým sprejom hlienu a bacilov, hlavne vďaka finálnemu vysokotlakému „Š!“.
Moja dcéra Naďa zvykne pri prvom kýchnutí povedať HECH!, pri druhom HACH! a pri treťom HUCH! Manželka spraví síce len HECH!, ale trvá na tom a vďaka svojej alergii to zvyčajne viackrát zopakuje, zakaždým intenzívnejšie. Ani náhodou žiadne hapči!
Môj dedo z otcovej strany vždy najprv stíchol, potom očervenel a nakoniec vybuchol: PUCH! Keď človek nezaregistroval spomínané úvodné fázy, tak to bolo na infarkt.
V mužskej časti mojej rodiny z maminej strany sa vždy kýchalo nahlas a od srdca, aby o tom vedeli aj susedia. Znelo to ako bohatierske HAACHUMM! To si naozaj zaslúžilo pochvalné NAZDRAVIE!
Moja babka z maminej strany kýchala, že ŠČI!. Existuje tradičná ruská polievka Šči. A babka bola z Ruska. Varila vynikajúco. Aj Šči!
Môj zať pri kýchnutí vždy povie KEŠU! Pritom z orieškov má vraj najradšej arašidy s medom. To by sa však asi ťažko ukýchalo...
Úplnou anomáliou je v tomto smere môj nevlastný syn Milanko. Pred kýchnutím vždy zomkne pery, povystrčí jazýček a pootočí hlavu tak, aby mu slnko svietilo pod istým uhlom do tváre, pričom nosom funivo nasáva vzduch. Potom sa zrazu švihne do predklonu a vyrazí z neho čosi ako ohlušujúce a hysterické EEEAAAARRHCH! Dalo by sa to prirovnať k anglickému ROAR!, ale to je veľmi, veľmi „slabé slovo“! Chudák chlapec, do svojich štyroch rokov vyrastal v detskom domove. Keď k nám prišiel, nevedel ani kýchať a ani plakať, plač iba predstieral. Dnes už nič nepredstiera, ale kýchať sa ani po viac než 20 rokoch nenaučil.
 |
| Inustračný Milanko (rok 2008) |
Sú borci, ktorí dokážu kýchnutie zadržať, aj keď sa to dôrazne nedoporučuje. Hrozí totiž prasknutie cievky v oku, poškodenie ušného bubienka, alebo cievy v mozgu. Poznal som zopár takých, čo to praktizovali. Väčšinou to znelo, ako tlmené KM!, alebo HKM!, prípadne HAKM!. Keď som to raz skúšal, tak zo mňa vyšlo akési zachrčanie a hrozne ma rozbolelo v krku. Navyše som sa pripravil o pôžitok z kýchania. A presne toto slovíčku HAPČI chýba – nevyjadruje to živočíšne prežívanie a tú živelnú dynamiku celého procesu!
Ako vyjadrujú kýchanie v zahraničí? Keď som bol malý, jedna známa nám pravidelne posúvala francúzsky komiks PIF. Kýchanie kreslených postavičiek sa písalo ako ATCHOUM (čítaj Atjum). Vždy sme sa na tom s bratom hrozne bavili. V angličtine máme výrazy ATISHOO, ATCHOO alebo KERCHOO (Etšú, Kršú). Vo všetkých prípadoch to aj foneticky viacmenej sedí. Nemecké HATSCHI, či španielske HACHIS sa zase viac podobá na slovenské bezvýrazné HAPČI, či české HEPČI. Zato v maďarskom či v ruskom slovníku synonymum slovíčka HAPČI nenájdeme.
Nie vždy a nie všetko sa dá vyjadriť slovami...
Slovenčina je naozaj zložitý jazyk s množstvom nelogických a čudne znejúcich výrazov, tvarov a výnimiek. Viac logiky, či viac zvukomalebných slov by určite prispelo k jeho zjednodušeniu, avšak na druhej strane by mu to možno ubralo na jeho zaujímavosti. V každom prípade vývoj jazyka má svoje pravidlá a tie často nebývajú ani logické, ani zvukomalebné. Jeho hybnou silou je hľadanie, či preberanie nových výrazov a spojení mimo bezpečných hraníc spisovnosti. Tie výrazy a spojenia sa potom medzi ľuďmi buď ujmú a zľudovejú, alebo jednoducho zakapú. A jazykovedci nech sa potom aj zbláznia, veď inak by vlastne ani nemali čo robiť. Takže ak nám niekto vytkne, že toto alebo hento je nespisovné, treba trvať na svojom a nenechať sa zneistiť. Budúcnosť vždy ukáže, kde sú hodnoty!
HAACHUMM! Je to pravda!
