Vyrastať v rodine, kde sa hovorí dvoma alebo viacerými jazykmi, má svoje výhody, ale aj nevýhody. Takto „poznačené“ dieťa má síce výhodu v tom, že sa niečo skôr naučí a pritom aj niečo skôr pochopí, na druhej strane však trčí z „bezpečného“ priemeru a stáva sa tak terčom kadečoho. To „kadečo“ je dané hlavne prostredím, v ktorom sa dieťa pohybuje, a taktiež náladami v spoločnosti. V tomto smere bola pre mňa najhorším prostredím základná škola a najhoršou „spoločenskou udalosťou“ sovietska okupácia Československa v roku 1968.
Moji starí rodičia
neboli Slováci, a to ani z jednej strany. Otec sa narodil a vyrastal
u Rakovníka neďaleko Prahy, mama sa narodila síce na Slovensku,
ale jej rodičia pochádzali z Ruska a po slovensky vedeli iba málo. Takže prostredie, v ktorom som vyrastal, bolo
česko-rusko-slovenské.
Spočiatku bývali rodičia mojej mamy s nami, takže doma bolo dosť husto a pred vzájomnou komunikáciou nebolo kam uniknúť. Otec sa s matkinými rodičmi rozprával niečím, čo pripomínalo Svěrákovo „Hlášení v ruském jazyce“ a oni s ním zase niečím, čo mala byť slovenčina, avšak prerozprávaná po rusky. Keď sa zase otec rozprával so svojimi rodičmi, s ktorými sme sa občas stretávali, snažil sa hovoriť rodnou češtinou, ale tú mal po rokoch, strávených na Slovensku, tak zdevastovanú, až to bolo komické.
Avšak niektoré „čechizmy“ v bežnej slovenskej komunikácii sa otec nikdy nedokázal odnaučiť. Raz som sa ako decko hrabal v akýchsi dospeláckych fascikloch a na jednom z nich som našiel nápis „Lékárské správy“. Toto čarovné prídavné meno, plné dĺžňov, vznilko kombináciou slovenského slova „lekárske“ a českého „lékařské“. Roky sme sa na tom s bratom bavili! Otec napríklad zaťahoval či odhŕňal nie záclony, ale „firhanky“, čo znie skôr nemecky, ale podľa mňa sú Česi aj tak viac prepojení s Nemcami, ako so Slovákmi, aj keď sú Slovania... Otec namiesto slovíčka „ak“ tvrdohlavo hovoril „jesli“. Keď mu po nejakej výdatnej túre zašmakovalo dobre vychladené pivo, hovoril, že to pivo má „říz“. Pritom ma posmešne nabádal, aby som slovíčko „říz“ skúsil preložiť do slovenčiny. Nevedel som a ani pre hromadu ďalších českých výrazov som v slovenčine nenachádzal ekvivalenty. Keď bol otec naštvatý, tak používal dosť frekventovanú skratku „šmarjá!“, či cudzojazyčné „hergot!“, „krucinál!“ alebo „cifix mordie!“. Bolo to škaredé, ale tak sa bežne nadávalo v Čechách. Dnes Česi nadávajú ešte horšie. A o Slovákoch škoda hovoriť...
Zábavné bolo počúvať rozhovor mojej mamy s jej bratom, mojim strýkom. To bola vždy slovensko-ruská, či rusko-slovenská opereta, plná nečakaných zvratov a bizardných hybridných výrazov, v ktorej neplatili žiadne zaužívané schémy, či pravidlá. Keď spolu telefonovali, otec sa tíško klátil v kresle od smiechu. A nielen on...
S maminými rodičmi som odmalička komunikoval po rusky. Dedo ma často vodieval do škôlky a do školy a, samozrejme, rozprával sa so mnou inak, ako ostatní, čo sa nedalo prehliadnuť. Takže posmeškov som si užil až-až. Obzvlášť po sovietskej okupácii v roku 1968, kedy vrcholili protiruské nálady, som sa o sebe dozvedal, že som „Rusák“, alebo „Rusák-hnusák“, „okupant“, durak“ a tak podobne. Keď som povyrástol, mamini rodičia sa odsťahovali do väčšieho bytu k strýkovi a u nás doma zavládla slovenčina. Okrem toho spoločnosť už bola viacmenej „znormalizovaná“, takže posmešky postupne utíchli. Ale aj tak som bol ešte zopár rokov pre niektorých svojich slovenských „známych“ iba „durak“.
Osobitnou postavou v mojom živote bol mamin otec a môj dedo, malý vzrastom, ale veľký duchom, temperamentný, vzdelaný. Dokonca býval vysokým cárskym dôstojníkom. Niekedy sa dokázal neuveriteľne rozčertiť, pritom láskavejšieho človeka v našej rodine nebolo. Keď sa v televízii pretŕčali tí naši komunistickí papaláši so svojimi falošnými rečami, tak hrozil televízoru päsťou a posielal ich „k čerťam“. Nečudo, veď kvôli komunistom a ich krvavej októbrovej revolúcii musel opustiť svoju vlasť, rovnako ako neskôr jeho nastávajúca (moja babka), ktorej jedinou „vinou“ bol urodzený pôvod. V päťdesiatych rokoch zase ich deti (moja mama a strýko) okúsili „pohostinnosť“ československého komunistického väzenia, kde z politických dôvodov strávili 3 a 4 roky. Keď mi napríklad veľkí chalani na ulici robili zle, dedo sa vychytil, po rusky na nich nahulákal a vykvákal ich za vlasy, až napokon ušli. Taký proste bol, dobrosrdečný, ale aj nebojácny a srdnatý voči akémukoľvek zlu. Čo chcel, to aj zrozumiteľne vyjadril, pritom si vystačil so svojou ruštinou. Napriek tomu, že v slovenčine nebol žiadny preborník, čítaval mi slovenské rozprávky a biblické príbehy. Bol tam síce výrazný ruský prízvuk, ale aj výrazné hrejivé srdce.
Vo vzťahu k učiteľom som mal vďaka svojej nadpriemernej ruštine dva protichodné zážitky. Ako piatak som raz upozornil ruštinárku, že slovíčko „vjazali“ (po slovensky „viazali“) sa po rusky nevyslovuje „vizáli“, ako nás učila, ale tak, ako sa to píše. To sa jej však veľmi dotklo, takže sa najskôr rázne ohradila, potom ma zosmiešnila pred celou triedou a napokon si ma ako „človiečika“ prestala do konca školského roka všímať. Naši mi doma potvrdili, že som mal pravdu, ale nebolo mi to nič platné. Potom som ako ôsmak dostal od ruštinárky (našťastie už inej) ponuku, aby som sa zúčastnil školskej olympiady z ruského jazyka. Napriek tomu, že ma presviedčala a naliehala, odmietol som. Pripadalo mi to nefér ísť excelovať z ruštiny na nejakú súťaž, keď som bol vlastne sám takmer polovičný Rus.
Od svojich rovestníkov som sa líšil aj tým, akými výrazmi som bol v rámci svojej výchovy častovaný. Keď si spolužiak napríklad nespravil úlohu, tak bol doma „darebák“, „flákač“, alebo „lenivec“, zatiaľ čo ja som bol „lempl“, „šlendrián“, alebo „balda tyedekej“. Keď mal niekto príliš dlhé a neučesané vlasy, tak bol „chuligán“, alebo „frajer“, zatiaľ čo ja som bol „vobejda“, „štricák“, „alebo „machnatyj“. Iných Petrov doma volali „Peter“, alebo „Peťo“, zatiaľ čo ja som bol „Peťa“. Ja som zase otca volal „papa“, strýka „ďaďa“ a starí rodičia boli „babi“ / babička“ a „dida / dědeček“ a to sa nikdy nezmenilo. Iba mama ostala mamou a teta ako Slovenka zostala tetou.
 |
| Moja multijazyčná rodina na Vianoce 1966: Zľava dida, babi, teta Janka, ja, mladší brat Juro, papa, mama a ďaďa |
Teraz už ruštinu a ani češtinu nepoužívam. S okolím komunikujem až na výnimky po slovensky, ale bohužiaľ, často nerozumiem, čo viacerí ľudia, skupiny ľudí či podaktorí politici vlastne hovoria. Pritom problémom nie je spisovnosť či nespisovnosť jazyka. Problémom je obsažnosť základných pojmov, viet a fráz, ktorá sa pozvoľna mení. S ňou sa mení aj celkový kontext a v ňom mi opäť čoraz viac zaznieva ruština. Nie však tá láskavá a výchovná, ako kedysi doma, ale nedobrá, okupantská. Táká istá, ako v roku 1968. Vtedy sa na múroch objavovali azbukou písané výzvy „Idite domoj!“ (choďte domov!). Pri dnešnom turbulentnom vývoji spoločnosti nie je vôbec vylúčené, že sa k týmto výzvam čoskoro vrátime.
