Bola to naša prvá vážnejšia akcia v prírode. Deti už mali skúsenosť s prenocovaním pod stanom, ale teraz išlo o viac. Mali sme zdolať krížom Malé Karpaty zo Smoleníc do Plaveckého Podhradia cez najvyšší vrchol Malých Karpát. Ako motivačný prvok som do programu zaradil vodnú nádrž Buková, pri ktorej sme mali po prvom dni nocovať a kde bola možnosť okúpať sa. Tento spôsob motivácie sa mi pri ďalších podobných akciách veľmi osvedčil.
Prípravy a balenie na cestu boli hotová veda. Naďka a Jerguš mali vtedy 8 a 6 rokov, tak sme nesmeli na nič zabudnúť. Mal som strach, či sa mi batoh vôbec zmestí do autobusu. Tiež som musel decká upozorniť, že keď nebudú vládať, nebudem môcť nikoho zobrať „na koňa“, ako som to mal na výletoch vo zvyku. Ale oni ma ubezpečili, že všetko zvládnu. Tak sme jedno júlové ráno roku 1996 dostali od manželky krížiky na čelo a vyrazili sme.
Z autobusu sme vystúpili v Smoleniciach pri kostole. Najprv sme sa vydali po žltej popod Molpír, ktorá nás viedla údolím po trase bývalej lesnej železničky a ponad asi 8 metrov vysoký vodopád, najvyšší v Malých Karpatoch. Hlavne na jar býva dosť výdatný, tentoraz bol však takmer suchý.
 |
| Zárez bývalej lesnej železničky nad Smolenicami |
 |
| Najvyšší malokarpatský vodopád |
Cesta nás vyviedla na peknú lúku zvanú Vlčiareň. Odtiaľto pokračujeme po modrej a zelenej a cez menší skalnatý kaňon s viacerými krasovými útvarmi, zvaný Čertov žľab. Deti sa dosť vyľakali, keď som si tu na skale skrvavil lýtko, ale o chvíľu bolo všetko v poriadku. Napokon slávnostne zastavujeme na vrchole Zárub, najvyššom bode Malých Karpát vo výške 768 metrov nad morom. Všade naokolo tu rastú pokrútené listnáče a výhľad je dosť obmedzený. Decká sú však spokojné a držia sa statočne.
 |
| Na vrchole Zárub |
Pokračujeme na západ po skalnatom hrebeni smerom ku hradu Ostrý kameň. Na niektorých miestach musím s obrovským batohom krkolomne podliezať kríky a nízke stromy. Decká sa na mne dobre bavia. O nejakej únave zatiaľ nepadlo ani slovo.
 |
| Po skalnatom hrebeni Zárub |
V sedielku pred hradom nás červená značka vedie vpravo dolu svahom až na asfaltovú cestu, po ktorej o chvíľku dokráčame k vodnej nádrži Buková. Táboria tu nejakí rybári, tak sa rozkladáme neďaleko nich. Decká sa nevedia dočkať vody.
 |
| Konečne Buková! |
O chvíľu ich vylovím, utieram a obliekam, popri tom chystám večeru, staviam stan a vybaľujem spacáky. Naďka si našla neďaleko akúsi kôpku sena a so zjavným potešením sa do nej zahrabáva. Šľak ma ide trafiť! Ktosi nám radil, že deti treba uťahať a potom vraj budú dobré. Figu borovú! U mojich detí to nikdy nefungovalo.
 |
| Po kúpeli dobre padne! |
 |
| Prvý nocľah |
Ráno ma zase čaká milión úkonov, kým sa dáme ako-tak do poriadku, najeme a pobalíme. Zišli by sa ešte dve ďalšie ruky a aj ďalšia hlava, ale bol som rád, že si manželka konečne trochu od nás oddýchne. Decká sú dnes akési kľudnejšie a tešia sa na ďalšiu cestu. Času máme dosť, dnes nás čaká iba 9 kilometrov a zdá sa, že počasie vydrží. Neskoro ráno teda opúšťame Bukovú a pokračujeme ďalej po červenej smerom na juhozápad.
Cesta ubieha pokojne, je teplo, chodník je príjemný. Najskôr obchádzame úpätie vrchu Veterlín, vysokého takmer ako Záruby, prechádzame cez rázcestie Červená hora, odkiaľ sa dá zbehnúť do Plaveckého Mikuláša, a napokon na rázcestí Pod Čiernou skalou si dávame obedovú prestávku. Postupne sa nám otvárajú výhľady na Záhorie, do Mokrej doliny a na skalné útvary Kršlenice. Vodu do fliaš dopĺňame pri prameni Mon Repos (čo po francúzsky znamená „môj pokoj“), kde možno vidieť základy bývalého Pálfyovského zrubového zámočku, ktorý vyhorel v r.1969, a tiež starú horáreň s erbom rodu Pálfyovcov.
 |
| Impozantná studnička Mon Repos |
Napokon, v poobedňajších hodinách prichádzame na Amonovu lúku, kde máme prenocovať. Podľa mapy tu niekde mala byť studnička s názvom „Nazdar“, ale z nejakého dôvodu sme ju nenašli. Vybrali sme si vhodné miesto na bivak a už sme vodu neriešili, mali sme jej našťastie dosť. Bolo tu síce aj malé táborisko s ohniskom, skryté v lese, ale radšej sme ostali na lúke.
 |
| Na čo všetko sa dajú použiť obyčajné karimatky! |
Mimochodom, dnes je údajne na Amonovej lúke postavená búda, vhodná pre nocľah 4 až 5 ľudí na karimatkách, a k prameňu "Nazdar" vedie značená odbočka.
Ráno pri chystaní raňajok Jerguš nešťastne zakopol do variča a vylial ešus s našou poslednou vodou. Vo fľaši som mal ešte tak zo dva hlty, ale deti ju odmietli, vraj vydržia. Mali sme zostúpiť do Plaveckého Podhradia a netušili sme, či bude po ceste nejaký použiteľný prameň. Na mape síce bol nejaký značený, ale deckám som radšej nič nehovoril. Našťastie sme ho našli. Bola to odmena za ich statočnosť :-)
 |
| Pred Plaveckým hradom |
 |
| Naďkina zbúraná "komnata" na Plaveckom hrade |
 |
| Je čas ísť na vlak... |
 |
| ... ale ešte treba vyskúšať túto nádhernú bútľavinu! |
Našu trojdňovú akciu sme zakončili na železničnej stanici v Plaveckom Podhradí, kde sme si počkali na legendárny „Záhorácky expres“. Bol to motorák, v ktorom ste mohli vidieť horolezcov, poľovníkov, vandrákov, hubárov, ženičky s košmi a kde nikto nepredával lístky. Neskôr bol tento spoj zrušený, ale vďaka nadšencom opäť funguje pod názvom „Záhoráčik“ ako sezónny spoj Záhorská ves – Plavecké Podhradie a späť, pričom jeho súčasťou je aj samostatný cyklovozeň.
 |
| Sláva nášmu výletu! |
O rok neskôr sme si túto akciu zopakovali, avšak iba s Naďkou, Jerguš nečakane ochorel. Tentoraz sme išli z Plaveckého Petra k vodnej nádrži Buková, kde sme nocovali nie s rybármi, ale s priateľmi v kempingu na druhej strane nádrže. Druhý deň sme opäť putovali až na Amonovu lúku a tretí deň sme pokračovali po červenej na Vápenú a odtiaľ do Sološnice na „Záhorácky expres“. S jedným dieťaťom a s nejakými skúsenosťami z predchádzajúceho roka to už bolo oveľa menej náročné. Obidve akcie patria k tým najkrajším, aké sme kedy v horách s deťmi absolvovali.
