Čo môžeš urobiť v zime, neodkladaj na jar

Keď som prvýkrát absolvoval prechod hrebeňa Nízkych Tatier, napadlo ma skúsiť to niekedy v zime. Postupne sa z myšlienky stalo rozhodnutie. Potreboval som do partie aspoň dvoch dostatočne povoľných bláznov. Našiel som ich. Problém bol v tom, že každý z nás mal nejaké neodkladné povinnosti, takže kým sme sa konečne sformovali, začala jar. Utešovali sme sa, že aspoň nám na hrebeni nebude taká zima...

V jedno slnečné aprílové ráno r.1986 teda vyrážame s obrovskými batohmi z Telgártu (vtedy Švermova) po červenej na Kráľovú hoľu. Sme vybavení všetkým možným, od páperových spacákov, cez stan, potraviny na týždeň, až po krátke široké lyže značky Traper. Veď sme sa s nimi aj naTrápili... Bežky vraj na takýto podnik nie sú príliš vhodné a zháňať skialpinistickú výbavu nebolo v tých časoch také jednoduché.

Je teplo, snehu nikde, len kdesi hore sa čosi belie. Začína sa neúprosný boj s gravitáciou. Zbavujeme sa vetroviek a svetrov a len tak v košeliach stúpame po trávnatom úbočí. Značka nás vedie do lesa, kde sa objavuje sneh. Hlboký a mokrý. Zabárame sa doň vyše kolien, podchvíľou padáme s ťažkými batohmi a znovu vstávame. Skúšame to s lyžami, ale je to ešte horšie, sneh vôbec nedrží. Kým sa konečne vyhrabeme na Kráľovu hoľu, sme úplne premočení.

Snehová fréza na Kráľovej holi

Konečne na vrchole

Ďalšie nemilé prekvapenie nás čaká na hrebeni. Namiesto snehu len tráva, sneh sa drží len na bočných svahoch. To znamená, že hôľnu časť hrebeňa musíme poctivo odkráčať s lyžami na chrbte...

Prichádzame ku krátkemu úseku lesa nad Ždiarskym sedlom. Konečne nahadzujeme lyže a opatrne sa sunieme dolu. Lenže ono to samo nejde, musíme tomu dosť pomáhať. Samozrejme, bez občasného váľania sa v snehu sa to nezaobíde. Takže ak sme od Kráľovej hole trochu obschli, zasa sme mokrí.

Ždiarske sedlo

K večeru prichádzame k útulni Andrejcová. Niet tu ani nohy. Veď kto by sem o takomto čase chodil...

Útulňa Andrejcová

Ráno je opäť pekne, pofukuje teplý vetrík. Od útulne smerom na Veľkú Vápenicu sa dá ísť na lyžiach, sneh cez noc predsa len trocha spevnel. Ale ešte behom dopoludnia sa zase mení na biele blato...  

Prudký zostup do sedla Priehyba absolvujeme voľným štýlom – každý ako vie. Ostáva po nás rozrytý sneh ako po divých sviniach. Ďuro má tej lopoty plné zuby a v sedle sa rozhodne zostúpiť do Heľpy. Na druhý deň nás bude čakať na Čertovici. Keď tam do dvoch dní neprídeme, pošle po nás horskú službu.

Takže po krátkom oddychu a prebalení batohov pokračujeme s Petrom už len vo dvojici. Krátky výšvih na Kolesárovú dáva zabrať, každý krok si musíme v snehu vydupať. Postupne sa stúpanie zmierňuje a my si opäť pripíname lyže. Ide to, ale dosť pomaly. Les sa začína striedať s lúkami, ktoré sú, samozrejme, bez snehu. Vždy na začiatku lúky odopneme lyže a nesieme ich v rukách, kým zase nepríde kúsok lesa, kde si ich opäť pripneme. A tak stále dookola. Napriek lopote vnímame neskutočnú krásu prírody okolo nás, ktorú znásobuje modrofialová záplava šafranu karpatského. Miestami ani nie je kam stúpiť...

Šafran a batoh s nohami

A zase šafran

Zisťujeme, že časy, uvádzané na smerovníkoch, musíme násobiť dvomi. To je reálna rýchlosť nášho postupu. Takto to ale k útulni na Ramži za svetla nemôžeme stihnúť.

Nestíhame. Niekde medzi Oravcovou a Zadnou hoľou rozbaľujeme stan, zbierame do ešusu sneh a rozmýšľame, či sa Ďuro zajtra vzchopí.

Núdzový nocľah na hrebeni

Pohľad zo stanu na Veľký Bok

Mimochodom, práve tento úsek hrebeňa bol veternou kalamitou v roku 2004 v rámci NAPANTu najviac postihnutý. Dokonca bol niekoľko rokov pre množstvo popadaných stromov prakticky nepriechodný. Dnes už je kalamitné drevo vyťažené a trasa je preznačkovaná. Lesov zjavne ubudlo, takže tie na fotografiách už viacmenej patria do minulosti. Príroda má však nesmiernu silu a je len otázkou času, kedy sa spamätá. Najmä ak jej človek citlivým zásahom pomôže a nenechá všetko len na ňu samotnú.

Sila jarnej prírody

Ráno balíme stan a vyrážame ďalej na západ. V povetrí ryčí jar a my opäť cvičíme s lyžami, ktoré si na kratších trávnatých úsekoch už ani neodopíname. 

Čo je veľa, to je málo!

Niekde pred Ramžou schádzame zo značky a po krátkom blúdení sa na ňu vraciame. Až tu si uvedomujem, že zimné tyčové značenie sme prakticky nikde nevideli, iba sem-tam nejaké pahýle. V prípade hmly či sneženia by sme sa orientačným problémom určite nevyhli.

Míňame útulňu na Ramži a o krátky čas sa vítame s Ďurom na Čertovici. Vyzerá byť v pohode a odhodlaný pokračovať.

Nocľah sa nám podarilo zohnať v chate Čertovica, ktorá bola síce beznádejne plná, ale nechali nás prespať v akejsi kutici pre personál.

Mimochodom, táto chata je už roky zatvorená a v súčasnosti chátra. Nocovali sme tu medzi zimnou a letnou sezónou, teda v čase, kedy býva najmenej návštevníkov, a predsa chata praskala vo švíkoch. Dnes je tu nová chata, lyžiarske stredisko, motorest a niekoľko penziónov, ale pôvodná chata je dlhodobo opustená. To proste nepochopím.

Neskoro večer k nám na nocľah dorazil jeden Pražák. Mal so sebou len malý ruksak so spacákom a trochou proviantu. Išiel na bežkách po našich stopách a trvalo mu to len poldruha dňa, teda o polovicu menej, ako nám. My sme išli na istotu a možno sme to v tomto ohľade trochu prehnali – mali sme toho na chrbtoch príliš veľa. On zjavne zariskoval a náhodou mu to vyšlo. 
Niekedy je predsa len lepšie voliť tú strednú cestu...
Ráno nás zobudilo plieskanie dažďa do okna. Pozeráme na seba a hádame, o čom kto rozmýšľa. Keďže nie sme za jedno, vyberám sa na neďalekú stanicu horskej služby. Tam sa dozvedám, že prechádza studený front, že Chopok hlási dážď so snehom a silný vietor a že ďalej by sme v ceste rozhodne pokračovať nemali.

Tým sa naša výprava na polceste skončila.

Ak by som ju mal stručne zhrnúť: Nádherný zážitok z jarnej prírody, avšak za cenu neskutočnej fyzickej námahy. Ukážková lekcia. Nič neľutujem.

Ponaučenia:

1. Pomaly ďalej nezájdeš.

2. Čo môžeš urobiť v zime, neodkladaj na jar.

3. Mokrejší ustúpi.

Foto: P.Vyskočil
Poznámka: Fotografie sú skenované z diapozitívov. Asi nemám ten správny skener...

Doporučené zdroje:

Chata Čertovica – viď https://abandonedhotels.eu/chata-certovica-certovica/

Ako si developer zub vylomil

Mala to byť rutinná záležitosť. V Marianke sa mali stavať akési čistiarne odpadových vôd a bolo treba zhodnotiť ich vplyv na Marianský potok. Tak som sa do toho pustil. Ukázalo sa však, že problém je oveľa zložitejší.

Do Marianky totiž prišiel developer, ktorý bez verejnej vyhlášky začal pripravovať územie bývalého kameňolomu na lokalite Panský les, získaného v reštitúcií, pre výstavbu 50 rodinných domov. Mal v pláne vytvoriť lukratívnu zónu, „Beverly Hills“ Marianky, so závorou a SBS-kou. Podľa pôvodného územného plánu mali byť na tomto mieste ihriská a športoviská, to sa však zrazu zmenilo na výstavbu rodinných domov. Majiteľov susedných pozemkov sa nikto nepýtal, či s výstavbou súhlasia. Prekážkou nebol ani nevyhovujúci stav jedinej prístupovej komunikácie, ktorá bola na tak veľké sídlisko príliš úzka. Developer si dokonca o pol kilometra posunul hranice chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, ktorá prechádzala jeho pozemkom, a nezastavilo ho ani to, že pozemok bol Chráneným ložiskovým územím (bridlicový lom). Bez problémov ho rozparceloval na stavebné pozemky. A keďže v obci ešte nebola kanalizácia, navrhol postaviť dve čistiarne odpadových vôd a zaústiť ich do Marianského potoka, ktorý od Panského lesa preteká celou obcou a hlavne cez pamiatkovú zónu Svätého údolia. A Okresný úrad v Malackách na tie čistiarne veľkoryso vydal stavebné povolenie. Bez toho, aby od developera požadoval vyhodnotenie vplyvu stavby na životné prostredie (EIA), ako to v takýchto prípadoch ukladá zákon, alebo aspoň posúdenie vplyvu vypúšťania odpadových vôd na Marianský potok, čo je pre povolenie čistiarne minimum. Proste frajerina ako vyšitá. A zjavne dobre zaplatená.

Marianský potok, kaplnka a Svätá studňa

O posúdenie vplyvu vypúšťania na Marianský potok ma napokon požiadal Rímskokatolícky farský úrad v Marianke, ktorého pozemky susedia s lokalitou Panský les. Bolo to niekedy v r.2002 a v Marianke už bežala proti stavbe petičná akcia. Jedným z jej bodov bola ochrana Svätej studne, v blízkosti ktorej Mariansky potok preteká, a celého Svätého údolia, miesta so 700-ročnou tradíciou, kam prichádzajú veriaci z celého Slovenska i zo zahraničia (bližšie viď doporučené zdroje).

Sväté údolie

Z údajov, ktoré som mal k dispozícii, mi vyšlo, že Mariansky potok, či skôr potôčik, je príliš malý na to, aby bez problémov pojal odpadové vody z 50-tich domov. Okrem toho kvalita vody v potoku bola aj bez plánovaného vypúšťania cez limit a teda jeho ďalšie zaťaženie už nebolo ako odôvodniť. V tomto duchu som napísal aj požadované posúdenie. Dokonca som bol tak drzý, že som si za ním aj stál.

A to som nemal!

Najskôr mi volal dodávateľ ČOV a podráždene ma presviedčal, aká je ich technológia spoľahlivá, a že čo som si to vlastne dovolil kaziť im obchod. Potom ma volali z Marianky na akúsi poradu a neskôr na ďalšie. Developer všetkým oznámil, že si moje meno preveril, vraj nemám také a také osvedčenia a vraj dá môj pochybný posudok preveriť serióznym inštitúciám. Pritom nešetril invektívami a vyhrážal sa mi súdom. Nebol som však jediný, komu sa vyhrážali a nadávali, členovia petičného výboru i správca marianskej farnosti už o tom vedeli svoje.

K môjmu posudku a k situácii v Marianke vydal stanovisko Výskumný ústav vodného hospodárstva a Štátny Geologický ústav Dionýza Štúra. K technologickým záležitostiam sa síce nevyjadrovali, ale v zásade mi dali za pravdu. Len správca Marianského potoka, Slovenský Vodohospodársky podnik, sa k veci vyjadril asi v tom zmysle, že veď čistiareň odpadových vôd je ekologická stavba, tak čo mám za problém...

Krajský úrad napokon stavebné povolenie na čistiarne odpadových vôd zrušil. Developer sa nakoniec s obcou i s farnosťou dohodol, že odpadové vody budú odvádzané obecnou kanalizáciou, ktorá sa ešte len začínala budovať. Farský úrad a petičný výbor však trvali na tom, aby bola kanalizácia vedená mimo Sväté údolie, inak by mohla fungovať ako drenáž a došlo by k stiahnutiu podzemných vôd a k ohrozeniu výdatnosti studne. Túto možnosť potvrdil aj hydrogeologický prieskum, ktorý bol na podnet farského úradu započatý na Svätej studni, aby ju bolo možné legalizovať ako zdroj pitnej vody. Stal som sa členom riešiteľského tímu a dva roky som potom chodil do Marianky na pravidelné merania Svätej studne i Marianskeho potoka.

Ďalším problémom bolo to, že developer pri zemných prácach bez súhlasu úradov a v rozpore s vodným zákonom nahrnul hlinu do koryta Marianského potoka. V dôsledku toho bola voda v potoku po niekoľko mesiacov silne zakalená, dokonca na jednom úseku bola úplne vytlačená z koryta a tiekla po nespevnenej lesnej ceste.

Rozruch okolo výstavby v Marianke prekročil obecné hranice. Vznikla ďalšia petícia, tentoraz celoslovenská, „za ochranu prameňa Svätej studne, za zachovanie súčasného charakteru Svätého údolia a riadne prešetrenie zákonnosti vydaných územných a stavebných rozhodnutí IBV Marianka-Panský les“, ktorú podpísali desaťtisíce ľudí. Vecou sa dokonca zaoberala vláda, sám minister životného prostredia sa prišiel pozrieť, čo sa to v tej Marianke vlastne deje. A čuduj sa svete, zastavila sa vraj aj Jeho výsosť Vladimír Mečiar, aby v tomto „krízovom období“ pomojkal názorovo rozdelených mariančanov teplým slovom...

Zaujímavý bol postoj vtedajšieho starostu Marianky. Na poradách vystupoval ako hovorca developera, jeho zámery velkoryso podporoval a zástupcom petičného výboru nevedel prísť na meno. Sťažoval sa hlavne na správcu farnosti, vraj mu kvôli Panskému lesu „robil zle“, dokonca písal vtedajšiemu arcibiskupovi Sokolovi, aby si s farárom urobil poriadok. A aby toho nebolo málo, dal návrh zakázať verejnosti piť vodu zo Svätej studne. Aby vraj nedošlo k ohrozeniu zdravia obyvateľstva, nakoľko táto studňa nebola oficiálne vyhlásená ako zdroj pitnej vody. Pritom dobre vedel, že už bol zahájený spomínaný hydrogeologický prieskum a legalizácia studne bola len otázkou niekoľkých mesiacov. Skúste však také niečo zakázať tým tisíckam veriacich, ktorí sem už stáročia chodia zblízka aj zďaleka aj kvôli vode zo Svätej studne, lebo veria v jej uzdravujúce účinky! Pritom farský úrad kvalitu vody v studni pravidelne kontroloval a nikdy nebolo preukázané, žeby bola voda závadná.

Napokon sa prieskum ukončil a boli vytýčené a schválené pásma hygienickej ochrany, ktoré zahŕňali aj miesto plánovaného vyústenia odpadových vôd z Panského lesa. Tým bola hrozba „ekologických čističiek“ definitívne zažehnaná. Do studne bol osadený UV sterilizátor na zabezpečenie bakteriálnej nezávadnosti vody. Svätá studňa sa tak stala oficiálne zdrojom pitnej vody a výsledky analýz sa začali zverejňovať na prezentačnej tabuli neďaleko studne.

Panský les 2019

Zvyšok bridlicového lomu na Panskom lese

Dodnes mám pocit úzkosti zo všetkých tých „porád“ s developerom a so zástupcami rôznych inštitúcií a úradov. Všetky boli rovnako nepríjemné, rovnako únavné a emocionálne vyhrotené. Posun nastal iba v tom, že developer začal byť v úzkych, lebo jeho aktivity boli neplánovane pozastavené, takže nakoniec sa riešilo viac jeho prežitie, ako samotná Marianka. Postupne prišiel na to, že si nemôže dovoliť všetko a že aroganciou nič nedosiahne.

Napokon všetko utíchlo, žiadne avízované súdy s „nespratníkmi“ sa samozrejme nekonali a horlivý starosta odišiel do minulosti. Lokalita Panský les sa odkanalizovala mimo Sväté údolie a v súčasnosti tu pribúdajú lukratívne domy. Závora i SBS-ka boli napokon zrušené, avšak prístupová cesta naďalej zostala súkromná. Svätá studňa bola nedávno zrekonštruovaná a dnes má punc podobných svätých studní, aké sú napríklad na Starých Horách, či v Lurdoch. Zrekonštruovala sa aj jaskynka Panny Márie a do údolia sa výrazne obmedzil prístup motorových vozidiel. Zrekonštruovala sa tiež kaplnka, v ktorej sa Svätá studňa nachádza, a odkiaľ voda pozvoľna vyteká potrubím cez akumulačnú nádrž k odberným miestam.

Svätá studňa v roku 1994

Svätá studňa v roku 2019

Jaskynka Panny Márie

Otázka je, čo so studňou urobí plánovaná výstavba diaľničného tunela popod Malé Karpaty, ktorého západný portál má byť situovaný blízko Marianky. Podľa hydrogeológov môžu byť výstavbou ovplyvnené výdatnosti miestnych prameňov, a teda aj samotnej studne. Avšak pri dnešnom spôsobe financovania výstavby diaľnic to - chvála Bohu - tak skoro nehrozí...

P.S.:

Týmto chcem vzdať poctu pátrovi Augustínovi – Jurajovi Kardošovi, niekdajšiemu správcovi farnosti v Marianke, ktorý sa telom i dušou najviac zasadil za ochranu Svätého údolia a ktorý v roku 2012 tragicky zahynul.

Foto: P.Vyskočil

Použité a doporučené zdroje:

https://bratislava.sme.sk/c/994905/nerozhodli-ani-presvedcive-argumenty.html

http://www.magnificat.sk/old/mrosa/0203/marianka.htm

https://finweb.hnonline.sk/ekonomika/144859-svata-studna-je-cista-a-vztahy-v-obci

http://bazilikamarianka.sk/ako-prebieha-rekonstrukcia-svatej-studne-v-marianke/