V tomto príspevku výnimočne nevystupujem ako rodič, ale ako dospelé dieťa, končiace vysokú školu, ktorého raz otec nahovoril stráviť 3 dni v Bielych Karpatoch. Po mnohých spoločných stanovačkách v Tatrách a Fatrách to bola zaujímavá zmena. Zároveň to bola posledná vážnejšia horská akcia s mojím otcom, ktorému v rozhodujúcej miere vďačim za svoj vrelý vzťah k prírode a k turistike.
Takže jedného upršaného letného dňa spolu s otcom a mojim mladším bratom Jurom vystupujeme z autobusu na severnom okraji kopaničiarskej obce Stará Myjava, ležiacej na úpätí Bielych Karpát. Kúsok od zastávky sa napájame na žltú značku, ktorá nás vedie pozdĺž priehrady a ďalej údolím riečky Myjavy popri nejakých chatkách a lyžiarskom vleku medzi kopce.
 |
| Prvý deň cesty, Stará Myjava - Květná |
Pred Vrchom Slobodných (687 m n.m.) sa napájame na červenú značku a o chvíľu sme na hlavnom hrebeni pohoria na rozhraní Slovenska a Moravy. Za mierneho dažďa postupne naberáme výšku a nakoniec prichádzame na vrch Veľká Javorina (970 m n.m.), najvyšší bod Bielych Karpát. Kúsok pod vrcholom je Holubyho chata s občesrvením a s možnosťou nocľahu, čo nás stavia pred dilemu. Nepoznám na horách väčšie pokušenie, ako sa hneď na začiatku schovať pred nepriaznivým počasím do suchých perín. Nakoniec sa po príjemnom občerstvení rozhodneme pokračovať v ceste. Dodnes obdivujem otca, ktorý sa aj napriek svojej šesťdesiatke nenechal „zlomiť“ a odoprel si pohodlie chaty.
Od Holubyho chaty zostupujeme mokrým zeleno značeným chodníkom popri neďalekom vrchu Jelenec (925 m n.m.), na ktorom je údajne asi 30 m vysoká stará vojenská rozhľadňa. Avšak v tomto počasí nikto z nás nemá chuť sa na ňu štverať. Napokon prichádzame k obci Květná na moravskej strane a tam, na čistinke pri ceste neďaleko potoka, rozbaľujeme prvý tábor. Pijeme teplý čaj, počúvame jemný šum dažďa na stanovej strieške a rozmýšľame, čo si počasie na nás ďalší deň vymyslí.
Zobúdzame sa do slnečného rána. Doprajeme si čas a užívame si kráľovské raňajky v tráve. Otec nakoniec sám uznal, že sme sa rozhodli správne. O chvíľu už zbalení pokračujeme ďalej na severovýchod po zeleno značenom chodníku, ktorý sa stráca v mokrej tráve. Krajina naokolo je veľmi príjemná, lúky s roztrúsenými chalupami sa striedajú s lesmi, žiadne prudké stúpania či klesania. Prekračujeme potok Březová a za ním sa vnárame do lesa, ktorým o chvíľu vystúpame na Veľký Lopeník (912 m n.m.). Za ním pozvoľna klesáme po hraničnej čiare na Malý Lopeník (881 m n.m.), Kobylec (845 m n.m.) až do Lopeníckeho sedla (680 m n.m.), kde priberáme žltú značku, a odkiaľ nás čaká krátky výšvih na Mikulčin vrch (799 m n.m.). Je to pekné vyhliadkové a hojne navštevované miesto, nachádzajúce sa na moravskej strane neďaleko hranice so Slovenskom. V jeho okolí je viacero chát a kopaníc, nejaký ten penzión a lyžiarske vleky (dnes Ski Park Mikulčin vrch). Keďže je čas obeda, tak bufetíme.
 |
| Druhý a tretí deň cesty, Květná - Trenčín |
 |
| Obed na Mikulčinom vrchu. |
Z Mikulčinovho vrchu pokračujeme na juhovýchod po červenej značke, vedenej po asfaltovej ceste až na kótu Vyškovec (794 m n.m.) a potom ďalej po riadnom turistickom chodníku otvorenou krajinou až na hraničný vrch Kykula (746 m n.m). Všímame si, že na moravských smerovníkoch sa vzdialenosti udávajú v kilometroch, na rozdiel od slovenských, kde sa uvádza čas trvania pochodu v hodinách a minútach. Tiež si začíname uvedomovať, že po ceste nemáme žiadne pramene, naposledy sme vodu brali na Holubyho chate. Je to dané geológiou, Biele Karpaty patria do tzv. flyšového pásma a sú budované prevažne málo zvodnenými pieskovcami, ílovcami a ílovitými bridlicami. Avšak predpokladali sme, že pri niektorej z množstva chalúp na okolí bude k dispozícii nejaká studňa. Tak sme k jednej zbehli a studňu sme našli. Klasickú murovanú, s vedrom na drevenom rumpále. Domáci neboli doma, tak sme sa „samoobslúžili“.
 |
| Po ceste z Mikulčinovho vrchu. Nejaký čas sme nútení dupať po asfalte. |
K večeru, niekde za Kykulou na kraji lesa, rozkladáme druhý tábor. Dokonca tu nachádzame aj ohnisko. V rámci zbierania dreva na oheň nachádzame aj zopár veľkých bedlí. Stačí ich trochu ošmahnúť na ražni, osoliť a máme výbornú večeru. Oproti upršanému včerajšku máme teraz pekný výhľad na malebnú krajinu, zaliatu zapadajúcim slnkom. Všade je ticho a kľud. Užívame si to. Zajtra to skončí. Ako sa hovorí, čaká nás návrat do reality. Avšak aj tento západ slnka patrí do reality. Nie je to sen, aj keď to tak vyzerá. Za tie roky na horách som sa naučil, že hory nie sú únik od reality, ale iba jej dočasná zmena. Príjemná a užitočná.
 |
| Malebný večer niekde za Kykulou. |
Ráno sa opäť nikam neponáhľame. Čaká nás prechod cez vrch Machnáč (771 m n.m.) a Sokolí Kameň (688 m n.m.), poslednú „baštu“ na našej ceste. Potom už len zbehnúť lesom z hôr a ďalej pomedzi polia cez dedinky Drietomá a Záblatie do Trenčína na vlak. Počasie je nádherné a náš pochod oddychový, žiadne prepotené tričká a navreté žily. Áno, v porovnaní s väčšinou predchádzajúcich podujatí to bola zaujímavá a príjemná zmena. A až ako otec dospelých detí si s odstupom času uvedomujem, aká je to vzácnosť, keď sa rodič s dieťaťom – hoci aj dospelým - spoločne vyberú do hôr, navzdory všetkým tým generačným rozdielom a predsudkom.
Od čias nášho spoločného výletu sa tu všeličo zmenilo. Turistické značenie je vedené inak a aj krajina za hraničnou čiarou je už pre nás cudzinou. Ale Biele Karpaty zostávajú a čakajú so svojou skromnou ponukou pre všetky generácie dobrodruhov.
Foto: Prevažne Juraj Vyskočil junior
P.S.
Z fotografií sa dochovalo iba týchto zopár. Aj tak ich nebolo veľa a chýba na nich farba. Ale sú autentické.
Venované môjmu otcovi, ktorý by sa tento rok dožil presne 100 rokov.
 |
| In memoriam of Juraj Vyskočil senior |
Krásne!:-)
OdpovedaťOdstrániť