Nepekné tajomstvo pod Lomničákom 2

Kto sa vyberie pešo na Lomnický štít cez Cmiter a má pritom oči otvorené, nemôže si nevšimnúť hromady rôzneho odpadu ako pamiatku na výstavbu observatória a lanovky. Toto smetisko som vo svojom prvom príspevku z novembra 2019 nazval „nepekným tajomstvom“. Teraz sa k nemu vraciam, pretože to „nepekné tajomstvo“ sa poodhalilo.

Nedávno mi totiž môj kamarát poslal odkaz na galériu aktuálnych fotografií z jednej z webových kamier na vrchole Lomnického štítu, že aby som posúdil, o čo ide. Na prvý pohľad som v strede rozoznal Vidlový hrebeň, napravo od neho stožiar vysokého napätia a medzi nimi našu výstupovú trasu od Cmitera, ktorú sme spolu absolvovali pred viac než 20-timi rokmi. Potom som si však v ľavej dolnej časti všimol nápadný hnedý fľak, zvýraznený belobou zasnežených skál.

Pohľad cez webkameru z Lomničáku na východ.
Nechutný, ale pravdivý. Dôkaz o tom, že
na Lomničáku máme "observatórium". 
Koľká poézia a symbolika!
(Link na celú fotogalériu je na konci príspevku)

Spomenul som si na hnedé fľaky na skalách počas nášho spomínaného výstupu a bolo mi jasné, že čistiareň odpadových vôd na štíte ani po dvadsiatich rokoch nefunguje. Napriek tomu, že za posledných 20 rokov sa na vrchole Lomničáku dosť modernizovalo – okrem adrenalínovej vyhliadky pribudla kaviareň a dva apartmány - a štít je aj napriek astronomickým cenám za lanovku celoročne plný návštevníkov. Pribudli aj webové kamery. A vďaka jednej z nich, zrejme nedopatrením nasmerovanej k výusti odpadových vôd z observatória, teraz svet môže vidieť to, čo nemal vidieť nikto. 

Finále výstupovej trasy na Lomničák popod Vidlový hrebeň.
Na skalách vidno hnedé fľaky od odpadovej vody. Vtedy
sme ich videli iba my (september 2004)

Detail skál, znečistených odpadovou vodou

Výusť odpadových vôd na Lomničáku

V súvislosti s Lomničákom som si spomenul na istého youtubera, ktorý minulý rok zverejnil video z výstupu na Lomničák práve cez Cmiter. Pri výstupe skalnatým terénom si pochvaľoval, že na niekoľkých miestach našiel pramenitú vodu. Vraj keby to bol vedel, nebral by si na výstup štyri litre vody, ale iba jeden. Tak som mu napísal, že inšpirovať verejnosť, aby chlemtala zriedené splašky, nie je dobrý nápad. Poďakoval sa mi za upozornenie, vraj ho to nenapadlo. Koľko je však takých, ktorých to tiež nenapadne a ktorých nikto neupozorní!

Čistiareň odpadových vôd na Lomnickom štíte bola (alebo mala byť) rekonštruovaná ešte v roku 2008 (viď 1). Netuším, čo všetko sa s ňou v roku 2008 a po ňom udialo, ale teraz sú prevádzkové problémy čistiarne evidentné a dokonca už aj verejné. Tie obrázky z webkamery sú v príkrom rozpore s bombastickými reklamami o tom, ako je na štíte bohovsky a ako si tam hore treba užiť romantiku (viď 2). Tie obrázky z webkamery sú odvrátenou tvárou všetkej tej romantiky, na ktorú sa nikto nechce pozerať. Keď sa roztopí sneh a prídu jarné dažde, tak sa nepochybne niečo spláchne do doliny, čo si zrejme kompetentní aj želajú, ale problém tým vyriešený rozhodne nebude.  

Bude zaujímavé sledovať, či tú webkameru niekto náhodou alebo cielene neposunie alebo nepremiestni tak, aby bola tá hnedá hrôza mimo obraz. Lebo podľa indícií nie sme prví, kto si to všimol. Takže je len otázka krátkeho času, kedy a čo sa udeje.

Pre porovnanie sa ešte pozrieme na chatu pod Rysmi, ktorá sa pýši tzv. panoramatickou latrínou. Ide o maľovanú kadibúdu s lavičkou, prichytenú ku skale oceľovými lanami. Podľa chatára Viktora Beránka patrí tento výtvor medzi 100 najzaujímavejších a najkrajších záchodov na celom svete. Vraj v zahraničí vyšla kniha s touto tématikou. Avšak na rozdiel od Lomničáku tu nie je ani elektrina, ani dostatok vody a ani vykúrené priestory na vybudovanie modernej a spoľahlivej čistiarne odpadových vôd. Okrem toho chata funguje iba zopár mesiacov v roku. Zato sem chodia mraky návštevníkov a každý z nich – napriek všetkým svojím osobnostným kvalitám – je v podstate iba živočích a musí sa podriaďovať živočíšnym zákonom. A na Tatranských chatách sú podmienky na sústredené zneškodňovanie ľudských výlučkov značne obmedzené.

Ekológia si však vždy nakoniec nájde cestu!

Panoramatická latrína, či skôr "observatórium"
pri chate pod Rysmi. Romantika a krásne výhľady. 
Kto by si to nechcel skúsiť? (leto 2009)

Keď však návštevník maľovanej
kadibúdy pri zasnenom pohľade
na hory cez presklenenú prednú
stenu sklopí pohľad smerom dole,
tak je romantika preč.

Ikonickú latrínu ešte v októbri 2023 strhla víchrica, avšak na jej mieste sa už buduje nová, ekologická, kompostovacia (viď 3). O spracovanie exkrementov by sa mali postarať dážďovky. Hotová by mala byť ešte tento rok v lete. 

6-tonová kovová konštrukcia novej ekologickej
latríny je už na svojom mieste. 

Ktovie, možno budú tie dažďovky špeciálne trénované na nízke teploty. Alebo sa vždy na jar prinesú nové. Tam hore sú zimy dlhé a mrazivé, čo sú ideálne podmienky pre znefunkčnenie aj tej najdokonalejšej technológie. Takže aj tak najdôležitejším zostáva ľudský faktor.

Tak ako aj na Lomničáku, napriek všetkým vymoženostiam, ktoré sú tam k dispozícii.

Poznámka: Pár hodín po zverejnení tohto príspevku bola dotyčná webová kamera na Lomničáku vypnutá.

Foto: P.Vyskočil, S.Klaučo. Posledný obrázok prevzatý z N.Času (viď 3)

Doporučené referencie:

1. Avízo novej ČOV na Lomničáku z r.2008:

https://domov.sme.sk/c/3910633/na-lomnickom-stite-bude-nova-cistiaren-odpadovych-vod.html

2. Reklama na „nebeskú romantiku“ na Lomničáku z r.2021:

https://globalnews.sk/cestovanie/stravit-noc-v-najvyssie-polozenej-izbe-v-strednej-europe-mozete-na-lomnickom-stite/

3. Nové ekologické toalety na chate pod Rysmi:

https://www.startitup.sk/legendarna-latrina-pri-chate-pod-rysmi-je-minulostou-postavia-tam-taketo-toalety/

https://www.cas.sk/clanok/3015671/ikonicku-latrinu-pod-rysmi-nahradi-novinka-chatar-beranek-je-skepticky-je-tu-zasadny-problem/

Limk na webkameru:

https://www.vt.sk/stredisko/info-o-stredisku/webkamery/lomnicky-stit-ii-2634-m-nm

Link na fotogalériu z tohoročnej zimy:

https://photos.app.goo.gl/tm7jyJRVxgoLEcD9A

Na streche Slovenska

Gerlachovský štít je ako najvyšší vrchol Slovenska i celej karpatskej sústavy snom mnohých milovníkov hôr. Dostať sa hore však nebýva jednoduché. Okrem kondičky, ktorá je základným predpokladom úspešného výstupu, treba byť vyzbrojený trpezlivosťou pri vybavovaní horského vodcu, rozvahou pri plánovaní celej akcie a v neposlednom rade treba mať šťastie na počasie. Skrátka, ak toto všetko „neklapne“, výstup sa nepodarí.

V roku 1985 sme si ako partia mladých zamestnancov Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave vymysleli akciu s názvom Vysoká hora. Cieľom bolo absolvovať výstup na niektorý významný tatranský štít, kam nevedú žiadne turistické značky. Akciu sme dohodli na začiatok októbra, kedy už v Tatrách nie sú davy ľudí, avšak počasie už môže byť všelijaké. Voľba padla jednoznačne na Gerlachovský štít.

Gerlachovský štít, alebo jednoducho Gerlach (z Vysokej, 1986). Jeho názov je odvodený
od obce Gerlachov. V minulosti mal aj iné názvy, napríklad v období 1. svetovej vojny to
bol štít Františka Jozefa, potom v dvadsiatych rokoch štít Legionárov, počas 2. svetovej
vojny Slovenský štít a od roku 1949 dokonca Stalinov štít, pričom tento názov mal aj na mosadznej tabuľke, umiestnenej na vrchole. Turistická verejnosť však tento názov
neprijímala a tak tabuľku občas niekto rozbil. Napokon sa v roku 1959 tomuto
majestátnemu štítu vrátil pôvodný názov Gerlachovský (viď 1). Spočiatku nebol
považovaný za najvyšší, nakoľko na rozdiel od dominantného Kriváňa či Lomníckeho
štítu je viac v úzadí. Jeho primát sa potzvrdil až meraniami v roku 1838.

V tom čase mal náš ústav terénnu základňu v Liptovskom Jáne, odkiaľ to bolo do Tatier už len na skok. Akciu sme ešte vylepšili tým, že sme do nej zaradili dobrovoľné zbieranie odpadkov v Jánskej doline. Vedenie ústavu tento zámer prijalo ako dobročinnú mládežnícku aktivitu a blahosklonne nám poskytlo pracovné voľno. Tak sme sa v jeden októbrový štvrtok presunuli do Liptovského Jána a nasledujúci deň sme sa celý deň tmolili s plastovými vrecami po lúkach a lesoch v oblasti Svidovského sedla.  

S horskými vodcami sme sa mali stretnúť v sobotu ráno o siedmej na Sliezskom dome. To znamenalo budíček o štvrtej, potom presun autami do Tatranskej Polianky a ešte za tmy zahájiť dvojhodinový výstup pomedzi ručiace jelene na Sliezsky dom.

Cestou hore začalo popŕchať. Nehovorili sme nič, len sme ticho dúfali, že sa počasie umúdri. Na Sliezskom dome nás v reštaurácii už čakali dvaja horskí vodcovia. Medzitým sa seriózne rozpršalo, tak sme len sedeli a čakali. Po krátkom čase prišla z Lomníckeho štítu správa, že vo vysokých polohách dážď namŕza. To rozhodne neboli podmienky na bezpečný výstup. Takže tesne pred deviatou sme naše podujatie zrušili s tým, že na druhý deň to skúsime znova.

Na druhý deň nás na Sliezskom dome uvítalo vychádzajúce slnko. Bolo nás menej, ako predchádzajúci deň, tak prišiel iba jeden horský vodca. Tváril sa spokojne, len nám oznámil, he hore sa z dôvodu poľadovice pôjde nie po obvyklej výstupovej trase Velickou próbou, ale z druhej strany, Batizovskou próbou, ktorá bola v doobedňajších hodinách ožiarená slnkom, takže výskyt ľadu bol menej pravdepodobný.

Mimochodom, Velickou próbou viedla kedysi aj zelená turistická značka, zakreslená ešte koncom 19. storočia. Avšak po nejakom čase, keď sa návštevnosť Tatier neustále zvyšovala, ju z dôvodu rastúceho počtu zranení zrušili.

Stojí za to poznamenať, že naším horským vodcom bol samotný Ladislav Janiga, zvaný tiež Tatko, horolezec, skialpinista, záchranár, fotograf, tatranská legenda. Chlap, ktorý v júni 1979 spolu s pilotom ako jediní prežili s ťažkými zraneniami haváriu vrtuľníka v Mlynickej doline. Zahynulo tam vtedy 7 záchranárov, pritom zranená nemecká turistka, kvôli ktorej vrtuľník za nepriaznivých podmienok napokon vzlietol, sa medzitým rozhodla zostúpiť sama... 

Podrobnejšie viď 3.

Ladislav "Tatko" Janiga

Batizovská próba sa používa hlavne ako zostupová trasa. Aby sme sa k nej dostali, museli sme sa po červeno značenej magistrále presunúť do susednej Batizovskej doliny. Pri Batizovskom plese sme zišli zo značky a nenápadným chodníčkom hore dolinou popri potoku sme sa dostali až k próbe. Odtiaľto bola naša cesta už viac vertikálna, ako horizontálna. Výstup bol síce zabezpečený reťazami a kramlami, avšak problémom boli hlavne voľné kamene, ktoré ako keby čakali len na to, kým ich niekto nechtiac skopne na kamarátov pod sebou. Bolo to ako kráčanie v porceláne. Ochranné prilby sme nemali, neboli požadované. A na rozdiel od dnešných výprav sme ani nemuseli byť naviazaní na lano. Aj limity počtu turistov na jedného vodcu boli vtedy iné.

Bližšie o aktuálnych podmienkach výstupu s horským vodcom viď 2.

Slabina tzv. dynamických vertikálnych fotografii - vo väčšine prípadov
dominujú vlasy, zadky a podrážky topánok

Tesne pod vrcholovým hrebeňom. Každý sa sunie ako vie.

Geológ Gabo hrboľatými rukami sústredene šmátra po reťaziach.
Rozchodený po týždni terénnych prác zvládol výstup excelentne.

Ako sme naberali výšku, slnko svietilo čoraz intenzívnejšie a roztápalo zamrznuté vodopádiky po nedávnom daždi. Niekedy sa uvoľňovali dosť veľké kusy ľadu a trieštili sa na skale ako sklo. Kúsok pod vrcholovým hrebeňom sa zrazu ozval náš kolega Dušan, že podľa jeho terénneho výškomeru sme už 3 metre nad vrcholom. Nuž čo, každý prístroj má svoje muchy...

Konečne sme boli na vrchole, v nadmorskej výške 2655 m. Slnko žiarilo, obloha bola neskutočne modrá a môj teplomer, ktorý som zo zvyku brával so sebou, ukazoval mínus 6 stupňnov. Výhľady úžasné, nálada výborná, pocit neopísateľný, hlavne keď si človek uvedomil, že nikde na Slovensku sa už vyššie po vlastných výjsť ani vyliezť nedá. 

Na samotnom vrchole veľa miesta nebolo... 

Pred skalu, na ktorej sedím, neskôr
pripevnili kovový kríž.

Takýto!

Oddych na vrcholovom hrebeni. Neboli sme tu sami.

Zostup sme absolvovali tou istou cestou a bez väčších problémov. V nohách sme mali prevýšenie smerom hore 1650 m a smerom dole ďalších 1650 m, spolu teda takmer tri a pol kilometra po vertikále. Bola to poctivá celodenná vysokotatranská makačka, ktorá sa nakoniec vydarila po všetkých stránkach. A samozrejme, pre „veľký úspech“ sme sa hneď dohodli, že akciu si o rok zopakujeme.

O rok nás už bolo viac. Prvý deň išla jedna partia na Gerlach a my ostatní, ktorí sme tam už boli, zase na Ľadový štít. Nasledujúci deň sme spoločne absolvovali Vysokú. Všetko sa ten víkend vydarilo.

Ďalší rok bol skromnejší. Vybrali sme si obávaný Prostredný Hrot a ten sa kvôli počasiu nevydaril. Niekde uprostred Malej Studenej doliny sme sa počas výstupu museli schovať pred dažďom do priestranného bivaku medzi skalami, kde sme čakali na zázrak. Nakoniec sme to ešte doobeda vzdali. Druhý pokus sa už nekonal, nebolo za čo. Naši horskí vodcovia si totiž v ten deň nechali zaplatiť plnú taxu, ako keby ten výstup s nami absolvovali... Tak sme nasledujúci deň podnikli sami náhradný výstup na Kôprovský štít po modrej značke popri Veľkom Hincovom plese. A dobre bolo.

Ako vždy, keď sa človek po dlhšom čase vráti do hôr...

Foto:  P.Vyskočil  (len vrcholový kríž je stiahnutý z internetu). 

Doporučené referencie:

1 https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164627-ked-gerlach-premenovali-na-stalinov-stit/

2 https://www.tatryportal.sk/tury-horsky-vodca/vystup-na-gerlach-s-horskym-vodcom/

3 https://www.tatryportal.sk/pad-vrtulnika-v-mlynickej-doline/

S DEŤMI PO HORÁCH 4: Od chaty k chate

 

Opäť zas prišiel čas, kedy ma ako spolupracovníka Klubu Slovenských Turistov čakala služobná návšteva vysokohorských chát. Tentoraz to mala byť Chata pri Zelenom plese (Brnčalka), Teryho chata a Zbojnícka chata. Spoločnosť mi robil 13-ročný syn Milanko, ktorý sa vždy do Tatier tešil, aj keď po letnej návšteve Chaty pod Rysmi nemal rád reťaze. Ubezpečil som ho, že tentoraz po ceste žiadne nemáme. Mýlil som sa.

Koniec septembra 2009. V poobedňajších hodinách vystupujeme z rýchlika v Poprade. Nad mestom duní búrka a ja rozmýšľam, čo urobíme. Telefonicky sa radím s chatárom z Brnčalky, ktorý ma ubezpečuje, že búrka za chvíľu prejde. Tak sme teda nastúpili na autobus smer Ždiar a od zástavky Biela voda zahajujeme náš výstup na Brnčalku. Búrka medzitým stíchla, ale ešte slabo popŕcha. Žltá značka nás vedie dolinou miernym stúpaním pozdĺž Bieleho a Zeleného potoka. Okolo nás sa prevaľujú sivé oblaky a výhľad je minimálny. Podľa smerovníka to máme na chatu 3 hodiny dupania. Za 2,5 hodiny aj s prestávkou už máme chatu na dohľad. Milanko ma zrazu šokuje zvolaním: „Aha, chata pri Zelenom plese!“, pritom tu v živote nebol. Ukázalo sa, že ju mal zafixovanú z obľúbeného českého filmu Jak se krotí krokodýli. Pamäť mal vždy mimoriadne dobrú. Ako autista...

Zvítali sme sa s chatárom, ubytovali sme sa a vybavili, čo bolo treba.

Brnčalka na dohľad

A už sme tam!

Zelené pleso je naozaj zelené

Na druhý deň nás víta modrá obloha a nádherný výhľad na okolité štíty. Z jednej strany nás zdraví Jastrabia veža, z druhej severná stena Malého Kežmarského štítu a medzi nimi v závere doliny Baranie rohy s Baraním sedlom, kadiaľ by to bolo na Teryho chatu o pol dňa kratšie, ako celodennou obchádzkou po magistrále okolo Kežmarského a Lomníckeho štítu cez Skalnaté pleso k Zamkovského chate a hore Malou studenou dolinou. Môj kamarát Stano ma pred cestou veľmi nahováral na toto dobrodružstvo, vraj tá skratka dá zabrať, ale je zabezpečená reťazami. Problém bol však v tom, že trasa cez Baranie sedlo je (aspoň zatiaľ) neznačená a teda vyžaduje horského vodcu. Navyše, mal som pri sebe decko, s ktorým by som aj tak takúto trasu bez predchádzajúceho odskúšania neriskoval. Hlavne keď nemá rado reťaze...

Jastrabia veža

Malý Kežmarský štít

Baranie sedlo. Snáď niekedy nabudúce...

Bolo načase prestať snívať. Vyrážame od chaty po červenej popri Čiernom plese smerom na sedlo Pod Svišťovkou.

Čierne pleso je naozaj čierne

Po chvíli kráčania chodník naberá stúpanie. Zrazu počujem neklamný zvuk – nejakí turisti pred nami hrkocú s reťazou. Milanko na mňa spýtavo pozrel, že vraj som mu niečo sľúbil. „Prepáč, zabudol som“. Naposledy som tadeto išiel, keď som mal asi toľko čo on, kto by si to už pamätal. Našťastie to bol len krátky nenáročný úsek, také sa nerátajú...

Milanko zdoláva úsek zabezpečený reťazou

Naberáme výšku. Otvárajú sa nám krásne výhľady do doliny Zeleného plesa. Postupne pribúdajú oblaky. Mal som obavy, aby nás na nejakom otvorenom mieste nechytila búrka, počasie bolo dosť neisté. Kým sme vyšli do sedla, jemne nás zakryla studená hmla.

Výhľad do doliny Zeleného plesa

Tatranská hmla

Už sme skoro hore...

...v sedle pod Svišťovkou

Úsek od sedla po Skalnaté pleso prechádza úbočím Huncovského štítu cez početné skalné sute, pričom na niektorých miestach musíme cez balvany preliezať. Okolo obeda sa z hmly vynárajú kupoly hvezdárne na Skalnatom plese. Proviantu máme dosť, ale predsa len som chlapcovi v reštaurácii v budove lanovky objednal polievku, aby sa trochu zahrial. Vypýtali za ňu 7 EUR. Proste Hohe Tatra a hohe ceny. Pritom na Teryho chate, kam sa všetko vynáša na chrbtoch, máte za dve takéto polievky polopenziu na celý deň...

V pozadí hvezdáreň na Skalnatom plese

Hladný Milanko na Skalnatom plese

Poobede zostupujeme po magistrále od Skalnatého plesa k Zamkovského chate. Začína popŕchať, ale napokon sa nerozprší. Dokonca sa nám otvára výhľad na Popradskú kotlinu a východnú časť Nízkych Tatier.

Zostup k Zamkovského chate

Na Zamkovského chate to vonia dobrotami. Ľudia naokolo sa napchávajú a nám tečú sliny. Čakajú nás však ešte dve hodiny hore Malou Studenou dolinou a na Teryho chate dobrá večera. Milanko chcel ukázať, že nie je žiadna bábovka. Odolal všetkým gastropokušeniam a po malom občerstvení bol odhodlaný pokračovať. Získal u mňa dobrý bod!

Zamkovského chata

Milanko sa rozhodol vydržať až na Teryho chatu!

Pomaly stúpame hore Malou Studenou dolinou. Nízke oblaky sa miešajú so zlatistou žiarou zapadajúceho slnka. Ľudia zostali na Zamkovského chate, sme v doline sami.

Malá Studená dolina

Niekde tam je Prostredný hrot

Na Terynke

Na Teryho chate konečne prišiel rad aj na naše žalúdky. Kým som potom vybavoval, čo bolo treba, Milanko zatiaľ zabával partiu Čechov. Dokonca po česky! Vždy bol nadmieru komunikatívny. Ako atypicky autista...

Spokojný, najedený a spoločenský Milanko...

Na tretí deň sme pôvodne mali ísť ešte na Zbojnícku chatu, ale nakoniec sme sa s chatárom po telefóne dohodli na stretnutí na Hrebienku. Tak sme ležérne zbehli dolu dolinou, ktorá už bola zaliata doobedňajším slnkom, len okolité štíty sa ešte mračili. Čas nás už netlačil.

Pohľad od chaty smerom hore - kotlina Piatich spišských plies 

Pohľad od chaty smerom dolu. Ako z lietadla...

Teryho chata, v pozadí Priečne sedlo

Ešte raz Prostredný hrot, tentoraz v plnej kráse

Zostup Malou Studenou dolinou

Prechod z Teryho na Zbojnícku chatu cez obávané Priečne sedlo sme absolvovali až pri ďalšom spoločnom výjazde začiatkom leta v nasledujúcom roku. V sedle bol vtedy ešte sneh. Tesne pod sedlom sa chodník stratil v suťovisku a my sme sa omylom dostali nie na pravú stranu sedla, kde sú reťaze a kramle, ale na ľavú stranu, ktorou sa pre sneh nedalo pokračovať. Aby sme sa dostali na pravú stranu k reťaziam, bolo treba prejsť niekoľko metrov krížom cez strmé snehové pole. Keďže sme nemali zimné vybavenie a ani lano, neriskoval som to. Vrátili sme sa teda cca. o 50 metrov nižšie až pod spodný okraj snehového poľa a nastúpili sme do sedla po pravej, zabezpečenej strane. Milanko to celé dosť intenzívne prežíval. Najprv chcel volať vrtuľník, potom sa modlil. Od srdca a nahlas. Strašne bol zlatý, proste decko na zjedenie... Nakoniec sa až prekvapivo vzchopil a o chvíľu sme boli v sedle. Bol na seba dokonca hrdý a u mňa získal ďalší bod. Ja som však po tomto kikse vôbec nemal pocit hrdosti... Dôležité však bolo, že sme uváženým postupom situáciu zvládli. Chlapec si to potom ešte dlho pripomínal, keď sa mu niečo nedarilo. Akurát reťaze po tomto zážitku nemal rád ešte viac, ako predtým. Na Zbojničke už bol zase vo forme, dokonca sa dal do družnej debaty s nejakými Poliakmi. Ako inak - po poľsky...

Keď som na Hrebienku vybavil čo bolo treba, ostávalo nám už len vrátiť sa domov. Odchádzali sme zdraví, spokojní a o poznanie bohatší. Čo iné sme si mohli priať?

Spokojný Milanko v tatranskej električke

Posledný pohľad na zamračené Vysoké Tatry

S DEŤMI PO HORÁCH 3: Až na hranu

V októbri 2014 sme sa vybrali s Milankom na víkend do Vysokých Tatier. Plán bol jednoduchý: Vyviezť sa na Hrebienok, odtiaľ vymakať Veľkou Studenou dolinou na Zbojnícku chatu, tam prenocovať a na druhý deň pokračovať cez sedlá Prielom a Poľský hrebeň do Velickej doliny a zbehnúť popri Sliezskom dome do Tatranskej Polianky. Plán sme síce nedodržali, ale aj tak môžeme hovoriť o šťastí.

Milanko v tom roku dovŕšil osemnástku a teda mal byť už dospelý. Avšak u atypických autistov býva dospelosť dosť diskutabilná, ak vôbec nejaká nastane. Preto je to ešte stále „S deťmi po horách“. Na druhej strane Milan nebol v Tatrách žiadnym začiatočníkom. Vzhľadom na svoj neurologický nález mal síce spočiatku na krivolakých skalnatých chodníkoch problém s rovnováhou a s koordináciou pohybu, ale v priebehu rokov urobil veľké pokroky. Prešli sme spolu prakticky celú tatranskú magistrálu, niektoré významnejšie doliny a zvládol aj obávané Priečne sedlo. Teraz však čelil výzve, v ktorej si mal preveriť svoje „hrany“.

Pohľad z Veľkej Studenej doliny na východ

V Tatrách bolo pod mrakom, ale nemrzlo a ešte nebol sneh. Vystúpili sme v poobedňajších hodinách z pozemnej lanovky na Hrebienku a zamierili sme po modrej do Veľkej Studenej doliny. Oblaky sa prevaľovali cez okolité hrebene a občas popŕchalo. 

Kamenná lavína, ktorá sa nedávno prevalila cez turistický chodník

Reťazou zabezpečený úsek pod Zbojníckou chatou

Na dohľad od Zbojníckej chaty. Ešte si vidíme pod nohy

Tesne pred zotmením sme dorazili na Zbojničku, pri ktorej sme chvíľu obdivovali stádo kamzíkov. Na chate boli iba dvaja Poliaci, inak nikto. Krátko po našom príchode sa vonku spustil dážď. Povedali sme si, že ráno uvidíme.

Na druhý deň bolo oblačno, ale nepršalo. Tak sme sa vydali smerom k Prielomu. 

Ráno na Zbojničke

Autobusová zastávka. Podobnú majú aj na chate pod Rysmi...

Prešli sme popri Zbojníckych plesách a cesta nabrala na strmosti. Značky boli len zriedka a popri chodníku boli vyšliapané viaceré slepé odbočky, ktoré nás občas miatli. 

Pred nami je najnáročnejší úsek cesty. Vľavo je Východná Vysoká, pod ňou vpravo
sedlo Prielom a v strede Divá veža

V záverečnom úseku pred sedlom zrazu značka zamierila po skalách strmo hore. Okolo nás sa mračilo, ale ešte stále sme mali výhľad do doliny. Milanko neveril, že ideme po značkovanom chodníku. Zneistel a napokon odmietol pokračovať. Vraj cez hranu nepôjde! Tak sme si sadli, aby sa upokojil, a pri malom občerstvení sme zvažovali, čo ďalej.

Cez hranu nejdem!

Cez sedlo Prielom som prešiel niekoľkokrát, ale vždy z druhej strany. Sedlo je zabezpečené reťazami a kramlami a ako také nepredstavuje mimoriadny problém. Kritický je len začiatok zostupu zo sedla do Veľkej Studenej doliny, kadiaľ mnohí turisti zliezajú po štyroch a ešte aj zhadzujú kamene na tých pod nimi. Ja som pri tejto túre volil opačný smer, nakoľko v takomto teréne sa určite lepšie lezie hore, ako zlieza dolu. Nepochybne by sa tu zišlo zabezpečenie aspoň kúskom reťaze. Počas dažďa, sneženia či poľadovice možno tento úsek označiť za nebezpečný.

A dážď tentoraz naozaj hrozil. Milanko zjavne nebol v pohode a ja som to nechcel siliť. Tak sme sa napokon rozhodli pre návrat. Čakala nás spiatočná cesta celou Veľkou Studenou dolinou až na Hrebienok.

Posledný pohľad na sedlo Prielom

Kúsok pod Zbojníčkou začalo popŕchať. Milankovi to však už nijako neprekážalo, naopak, postupne sa mu zlepšila nálada. Začal rozprávať o všetkom možnom a neprestal, kým sme nezišli do civilizácie. 

Dolina sa postupne halí do mokrej hmly

Milanko je už v pohode

Ustupujeme

Keď sme prechádzali okolo Ohniska (veľkého balvanu uprostred doliny), už celkom citeľne pršalo. A pršalo nám až na Hrebienok. Keby sme pokračovali podľa pôvodného plánu, namiesto na Hrebienku by sme v rovnakom čase a rovnako mokrí boli niekde pri Sliezskom dome a odtiaľ by nás čakal ešte dvojhodinový pochod v daždi do Tatranskej Polianky. Takže sme sa nakoniec rozhodli správne.

Napokon, pri každej túre je vždy dôležitejšie správne sa rozhodovať, ako trvať na dodržaní plánu. Obzvlášť v Tatrách.

Pred Hrebienkom

Upršané jesenné Tatry

Tento tatranský víkend mal nakoniec tragickú dohru. Hneď nasledujúci deň, keď sme už s Milankom boli dávno doma, sa síce v Tatrách vyčasilo, ale noc predtým spadli teploty pod bod mrazu a na skalnatých chodníkoch sa objavil ľad. Za týchto podmienok došlo na chodníku pod chatou Pod Rysmi k smrteľnému pošmyknutiu a pádu 36-ročnej brigádničky z chaty a krátko na to aj 78-ročného turistu, ktorý sa prišiel pozrieť na 30.ročník nosičskej súťaže „Sherpa Rallye“. Ten turista nebol len turista. Bol to horolezec, známy cestovateľ, publicista, pedagóg a geograf František Kele. Precestoval všetky kontinenty, bol v Himalájach, Andách, na severnom póle, podnikol trikrát cestu okolo sveta. Napokon to zakončil doma v Tatrách na zľadovatelom chodníku...

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Chodí veru aj po horách. Ale aj šťastie chodí po horách. Preto sa do tých hôr stále radi vraciame.