S DEŤMI PO HORÁCH 3: Až na hranu

V októbri 2014 sme sa vybrali s Milankom na víkend do Vysokých Tatier. Plán bol jednoduchý: Vyviezť sa na Hrebienok, odtiaľ vymakať Veľkou Studenou dolinou na Zbojnícku chatu, tam prenocovať a na druhý deň pokračovať cez sedlá Prielom a Poľský hrebeň do Velickej doliny a zbehnúť popri Sliezskom dome do Tatranskej Polianky. Plán sme síce nedodržali, ale aj tak môžeme hovoriť o šťastí.

Milanko v tom roku dovŕšil osemnástku a teda mal byť už dospelý. Avšak u atypických autistov býva dospelosť dosť diskutabilná, ak vôbec nejaká nastane. Preto je to ešte stále „S deťmi po horách“. Na druhej strane Milan nebol v Tatrách žiadnym začiatočníkom. Vzhľadom na svoj neurologický nález mal síce spočiatku na krivolakých skalnatých chodníkoch problém s rovnováhou a s koordináciou pohybu, ale v priebehu rokov urobil veľké pokroky. Prešli sme spolu prakticky celú tatranskú magistrálu, niektoré významnejšie doliny a zvládol aj obávané Priečne sedlo. Teraz však čelil výzve, v ktorej si mal preveriť svoje „hrany“.

Pohľad z Veľkej Studenej doliny na východ

V Tatrách bolo pod mrakom, ale nemrzlo a ešte nebol sneh. Vystúpili sme v poobedňajších hodinách z pozemnej lanovky na Hrebienku a zamierili sme po modrej do Veľkej Studenej doliny. Oblaky sa prevaľovali cez okolité hrebene a občas popŕchalo. 

Kamenná lavína, ktorá sa nedávno prevalila cez turistický chodník

Reťazou zabezpečený úsek pod Zbojníckou chatou

Na dohľad od Zbojníckej chaty. Ešte si vidíme pod nohy

Tesne pred zotmením sme dorazili na Zbojničku, pri ktorej sme chvíľu obdivovali stádo kamzíkov. Na chate boli iba dvaja Poliaci, inak nikto. Krátko po našom príchode sa vonku spustil dážď. Povedali sme si, že ráno uvidíme.

Na druhý deň bolo oblačno, ale nepršalo. Tak sme sa vydali smerom k Prielomu. 

Ráno na Zbojničke

Autobusová zastávka. Podobnú majú aj na chate pod Rysmi...

Prešli sme popri Zbojníckych plesách a cesta nabrala na strmosti. Značky boli len zriedka a popri chodníku boli vyšliapané viaceré slepé odbočky, ktoré nás občas miatli. 

Pred nami je najnáročnejší úsek cesty. Vľavo je Východná Vysoká, pod ňou vpravo
sedlo Prielom a v strede Divá veža

V záverečnom úseku pred sedlom zrazu značka zamierila po skalách strmo hore. Okolo nás sa mračilo, ale ešte stále sme mali výhľad do doliny. Milanko neveril, že ideme po značkovanom chodníku. Zneistel a napokon odmietol pokračovať. Vraj cez hranu nepôjde! Tak sme si sadli, aby sa upokojil, a pri malom občerstvení sme zvažovali, čo ďalej.

Cez hranu nejdem!

Cez sedlo Prielom som prešiel niekoľkokrát, ale vždy z druhej strany. Sedlo je zabezpečené reťazami a kramlami a ako také nepredstavuje mimoriadny problém. Kritický je len začiatok zostupu zo sedla do Veľkej Studenej doliny, kadiaľ mnohí turisti zliezajú po štyroch a ešte aj zhadzujú kamene na tých pod nimi. Ja som pri tejto túre volil opačný smer, nakoľko v takomto teréne sa určite lepšie lezie hore, ako zlieza dolu. Nepochybne by sa tu zišlo zabezpečenie aspoň kúskom reťaze. Počas dažďa, sneženia či poľadovice možno tento úsek označiť za nebezpečný.

A dážď tentoraz naozaj hrozil. Milanko zjavne nebol v pohode a ja som to nechcel siliť. Tak sme sa napokon rozhodli pre návrat. Čakala nás spiatočná cesta celou Veľkou Studenou dolinou až na Hrebienok.

Posledný pohľad na sedlo Prielom

Kúsok pod Zbojníčkou začalo popŕchať. Milankovi to však už nijako neprekážalo, naopak, postupne sa mu zlepšila nálada. Začal rozprávať o všetkom možnom a neprestal, kým sme nezišli do civilizácie. 

Dolina sa postupne halí do mokrej hmly

Milanko je už v pohode

Ustupujeme

Keď sme prechádzali okolo Ohniska (veľkého balvanu uprostred doliny), už celkom citeľne pršalo. A pršalo nám až na Hrebienok. Keby sme pokračovali podľa pôvodného plánu, namiesto na Hrebienku by sme v rovnakom čase a rovnako mokrí boli niekde pri Sliezskom dome a odtiaľ by nás čakal ešte dvojhodinový pochod v daždi do Tatranskej Polianky. Takže sme sa nakoniec rozhodli správne.

Napokon, pri každej túre je vždy dôležitejšie správne sa rozhodovať, ako trvať na dodržaní plánu. Obzvlášť v Tatrách.

Pred Hrebienkom

Upršané jesenné Tatry

Tento tatranský víkend mal nakoniec tragickú dohru. Hneď nasledujúci deň, keď sme už s Milankom boli dávno doma, sa síce v Tatrách vyčasilo, ale noc predtým spadli teploty pod bod mrazu a na skalnatých chodníkoch sa objavil ľad. Za týchto podmienok došlo na chodníku pod chatou Pod Rysmi k smrteľnému pošmyknutiu a pádu 36-ročnej brigádničky z chaty a krátko na to aj 78-ročného turistu, ktorý sa prišiel pozrieť na 30.ročník nosičskej súťaže „Sherpa Rallye“. Ten turista nebol len turista. Bol to horolezec, známy cestovateľ, publicista, pedagóg a geograf František Kele. Precestoval všetky kontinenty, bol v Himalájach, Andách, na severnom póle, podnikol trikrát cestu okolo sveta. Napokon to zakončil doma v Tatrách na zľadovatelom chodníku...

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Chodí veru aj po horách. Ale aj šťastie chodí po horách. Preto sa do tých hôr stále radi vraciame.