S DEŤMI PO HORÁCH 7: Keď turistika nie je len o turistike

Letné prázdniny boli pri štyroch deťoch vždy hektickým obdobím. Niekedy bolo treba vypracovať prehľadný grafikón, kedy ktoré z nich má akú akciu, či tábor, aby sme sa v tom nestratili. S tým bolo spojené kadejaké vybavovanie, balenie a vybaľovanie, sprevádzanie, prípadne vyprevádzanie či zbieranie detí po staniciach. Omyly, samozrejme, neprichádzali do úvahy. V lete 2004 som takto strávil 5 intenzívnych dní sprevádzaním a vyprevádzaním dvoch starších detí. Najskôr sme v trojici vycestovali vlakom na východ do Slovenskej Vsi, kde dcérke Nadi (16) začínali misijné prázdniny so saleziánmi, odtiaľ sme sa so synom Jergušom (14) presunuli do Liptovského Jána, odkiaľ sme mali prejsť pešo Nízkymi Tatrami až na Donovaly, a nakoniec som mal Jerguša vyprevadiť do Kremnice k priateľom na mládežnícke stretnutie.

Ako naschvál, hneď prvý a celý deň beznádejne pršalo, takže hlavný bod programu - prechod Nízkymi Tatrami - bol reálne ohrozený.

V Liptovskom Jáne nás čakal Peter, tretí účastník expedície. Peter je redemptorista, kňaz a náš dlhoročný rodinný priateľ. Napriek mizernému počasiu vyzeral byť odhodlaný. Tak sme neskoro popoludní za dažďa v pršiplášťoch vyrazili po modrej hore Jánskou dolinou. Za nejakú hodinu sme dorazili k horárni Pred Bystrou, kde sme chceli v nejakej súcej búde prenocovať. Aj sme takú našli, ale prezieravý Peter sa zrazu vybral sám hore dolinou. O chvíľu sa vrátil s tým, že asi 300 metrov vyššie je riadna útulňa. Bol to pomerne nový drevený domček, v ktorom okrem priční na spanie a klincov v stenách nebolo vôbec nič. Tak sme si na tie klince rozvešali mokré šatstvo a začali sme si chystať niečo pod zub. Keď sme sa opýtali Petra, či by sa ako kňaz nemohol prihovoriť za lepšie počasie, lakonicky odpovedal, že uvidí, čo sa dá robiť. Po chvíli naozaj prestalo pršať a oblaky sa zafarbili do oranžovo-ružova od zapadajúceho slnka. Peter nič nehovoril a tváril sa tajuplne. No veď uvidíme zajtra. 

Naše prvé nocľažisko v útulni nad horárňou Pred Bystrou.

Na druhý deň nás zobudil lesný traktor. Ťažba dreva uprostred národného parku? Čudné. Vychystali sme sa a vyrazili do slnečného rána. Vozová cesta sa postupne mení na lesný chodník. Na jednom mieste prekračujeme medvedie lajno, čo nám pripomína, že tu nie sme sami. Postupne sa medzi stromami objavuje kosodrevina. V ohybe doliny sme naďabili na dosť slušne vybavenú útulňu, ktorá patrí urbárom. Dobre vedieť. Po chvíli už máme na dohľad strmý skalnato-trávnatý záver doliny s niekoľkými fľakmi starého snehu. Ako posledný v zástupe sa musím uhýbať pred Petrovými snehovými guľami. Páterko je zjavne vo forme a užíva si to!

Vždy mal zmysel pre humor...

Hore Jánskou dolinou.

Jerguš vždy oddychoval v horizontálnej polohe.

Urbárska útulňa pred záverom doliny.

Záver doliny, v pozadí vidno zvyšky snehu. V popredí zamyslený Peter.

Konečne sme okolo obeda dorazili na Štefánikovu chatu. Mali sme v pláne prenocovať až na Chopku, takže po malom občerstvení sme sa pohli po červenej úbočím Ďumbiera do Krúpovho sedla a ďalej po hrebeni až na Kamennú chatu pod Chopkom. 

Pri Štefánikovej chate.

Jerguš spočiatku nebol celkom v pohode.
Bola to jeho prvá serióznejšia vysokohorská akcia.

V tom čase boli lanovky na Chopok z obidvoch strán nefunkčné, zásoby sa na chatu vynášali z Demänovskej doliny na chrbtoch. A to si horúce hlavy z radov mečiarovských poslancov verejne robili megalomanské nádeje na slovenské zimné olympijske hry v roku 2006, teda už o 2 roky! Pritom kompletná rekonštrukcia lanoviek, vrátane vybudovania novej budovy vrcholovej stanice, sa napokon odkladala až do roku 2013.  

Ruina budovy vrcholovej stanice nefunkčných lanoviek z Jasnej a z Kosodreviny.

Na vrchole Chopka.

Kamenná chata pod Chopkom.

Kamenná chata bola dosť plná, takže asi 15 nás nocovalo na zemi na karimatkách. O desiatej padla večierka a jedáleň sa o chvíľu zmenila na núdzové nocľažisko.

Ráno som sa zobudil na kovové zvuky a na tvár mi popadali akési zrniečka. Priamo nad hlavou mi visela klietka s akýmsi vtáctvom. Netrvalo dlho a jedáleň bola opäť v pôvodnom stave. Po raňajkách sme vyrazili do zamračeného rána. Z južnej strany hrebeňa sa tlačila hmla, ktorú zadržiaval prúd teplého vzduchu od severu z Demänovskej doliny. Zaujímavý jav! Našťastie ani tento deň nepršalo, dokonca na nás pred Chabencom začalo vykukovať slnko.

Poobede sme dorazili do útulne Ďurková. Postupne sa sem začali trúsiť aj účastníci tradičného Prechodu SNP Nízkymi Tatrami, medzi nimi aj môj brat Juro so svojim synom Jurom. Ozaj náhoda! Podľa plánu mali mať dnes cieľ na Magurke, avšak podaktorým sa nechcelo schádzať z hrebeňa. Našťastie ich nakoniec nebolo až tak veľa, takže útulňa to kapacitne zvládla. 

Útulňa Ďurková.

Pri útulni v kompletnej zostave.

Drsná zákazová tabuľka pri studničke neďaleko útulne. 

Večer sme sa odobrali kúsok od útulne. Peter si na vhodnom kameni rozložil svoje „nádobíčko“ a v komornom zložení sme slávili Eucharistiu. Len tak v tráve a v tichu, pod klenbou farebnej oblohy. Také niečo človek naozaj nezažije každý deň!  

Eucharistia v tráve. Po krátkom ostychu sa pridal aj brat so svojím synom.

Skoro ráno bolo slnečno a veterno. Teplomer na útulni ukazoval neuveriteľných 20 stupňov. Predpoveď na tento deň bola hrozivá: Búrky a zas búrky. Už som na horách zažil nepríjemnosti s búrkami a teraz som hlavne syna nechcel vystaviť nebezpečenstvu. Snažili sme sa preto vyraziť čím skôr, aby sme podľa možnosti stihli zvládnuť najexponovanejšie hôľnaté partie ešte doobeda. Spomenul som si tiež na tragédiu z roku 1972, pri ktorej blesk zabil účastníka prechodu SNP práve pri zostupe z Prašivej, teda na našej trase. Jeho pomníček bolo kedysi vidno z chodníka, teraz by som ho už v kosodrevine nenašiel.

Po ceste môj brat opakoval, že búrka dnes určite príde, vraj to už pozná, prechodu SNP sa totiž zúčastňoval pravidelne. Ja som mu oponoval. Peter nás mlčky počúval, na tvári mal ten svoj tajuplný výraz a chvíľami sa mi dokonca zdalo, že sa na nás baví. Naďalej bolo pekne, len vietor bol miestami taký silný, že v jednej nestráženej chvíli zvalil Jerguša aj s batohom do trávy. Rozveselilo nás to, vyzeralo to hrozne komicky, ako tak zrazu žuchol. Postupne sme prešli cez všetky hole až na Veľkú a Malú Chochuľu a Prašivú a búrky nikde. Až neskôr som sa dozvedel, že počasie sa v ten deň vybláznilo v Čechách, na Slovensko mu už nezostali sily.

Žeby páterko predsa len čosi kdesi „zariadil“?

Vždy mal zmysel pre humor...  

Oddych v závetrí.

Zostup z Prašivej

Rodinné foto v Hiadeľskom sedle.

V Hiadeľskom sedle sme sa s bratom a jeho synom rozlúčili. Oni spolu s ostatnými prechodniarmi pokračovali po červenej na Kozí chrbát a ďalej na táborisko pod Hrubým vrchom. My sme s časovým odstupom vyrazili žltým traverzom po severnom úbočí Kozieho chrbta, čo sa medzi tvrdými "hrebeniarmi" príliš nenosí. Ale keďže naša expedícia mala charakter hrebeňovky len čiastočne, mohli sme si to bez hanby dovoliť.   

Výstup na Kečku. V pozadí vpravo Kozí chrbát, vľavo Prašivá. 

K večeru sme sa dotrmácali na Donovaly. Sadli sme na autobus a o chvíľu sme boli v dome redemptoristov na Starých Horách. Osprchovaní, najedení a spokojní. Brata so synom a ostatných účastníkov prechodu SNP čakal ešte nasledujúci deň, kedy mali doraziť na Španiu Dolinu, konečného cieľa prechodu SNP Nízkymi Tatrami. Mňa s Jergušom zase čakala cesta autobusom a vlakom do Kremnice, odkiaľ som sa ešte v ten istý deň vrátil sám domov. 

Spoločné foto v Kremnici. Jergušovi sa
zase vrátil úsmev. Zvládol to!

Mimochodom, tradičného prechodu SNP Nízkymi Tatrami som sa zúčastnil iba raz, v roku 1986. Nebolo to zlé, ale zistil som, že ma hromadná turistika príliš neberie. Teraz to bolo v trojici síce netradičné, ale úplne vyhovujúce. A keď je súčasťou partie aj kňaz a navyše srandista, tak potom celá akcia má o rozmer viac. O to príjemnejšie sa potom spomína. A aj píše.

Foto:   P.Vyskočil, p.Peter

Zlatá horúčka na slovenský spôsob

 Ak si niekto myslí, že na Slovensku sa už žiadne zlato ťažiť nedá, je na omyle. Dokonca je to jednoduchšie, ako by si človek pomyslel. Stačí k tomu vhodná miska, čižmy a aspoň orientačná znalosť regionálnej geológie. A ešte niečo – trpezlivosť a odhodlanie. To posledné sa často zamieňa so šibnutosťou, ale správneho zlatokopa takáto zámena nijako neznechutí.

Ryžovanie zlata sa na území Slovenska praktizovalo odjakživa. A čuduj sa svete, stále sa aj praktizuje, aj keď motivácia je dnes iná, ako v minulosti. Napríklad od roku 1979 sa u nás usporiadavajú majstrovstvá v ryžovaní zlata, najskôr v rámci bývalého Československa, neskôr v rámci Českej a Slovenskej republiky. Okrem toho sa organizujú aj ďalšie súťaže na regionálnej a lokálnej úrovni. Pre úplnosť treba dodať, že ryžovanie (šlichovanie) zlata a ďalších minerálov sa praktizuje aj v rámci geologického prieskumu ako štandardná metóda vyhľadávania (prospekcie) rudných ložísk, pri ktorej sa okrem klasických ryžovacích misiek využívajú aj tzv. ryžovacie splavy, či žľaby, v ktorých sa zlatinky a iné minerály zachytávajú na hustej tkanine (súkno), alebo na vhodnej rohoži.

Najjednoduchší spôsob ryžovania je pomocou ryžovacej misky, do ktorej naberieme vodu a za hrsť naplaveného piesku, alebo jemného štrkopiesku. Potom krúživým pohybom tento materiál postupne odplavujeme cez okraj misky, pričom prednostne odchádzajú ľahšie frakcie, ako kremičitý piesok, íl a organické čiastočky. Ťažšie minerály s obsahom kovov, vrátane rýdzeho zlata, ostávajú v strede misky. Jednotlivé zlatinky potom vyberieme najlepšie pomocou pinzety. Keďže zlatinky sú veľmi malé, musia sa ešte skontrolovať pod mikroskopom, alebo aspoň silnou lupou, aby sa vylúčilo tzv. mačacie zlato, čo sú minerály, ktoré sa na zlato len podobajú. Vyryžované zlato má spravidla vysokú kvalitu.

Finančná bilancia ryžovania zlata v slovenských potokoch a riekach vyzerá zhruba nasledovne: Súčasná výkupná cena čistého zlata sa pohybuje okolo 60 EUR za gram, čo znie lákavo. Avšak na 1 gram zlata potrebujeme zhruba 3000 zlatiniek, na získanie ktorých treba premrviť tony materiálu, čo predstavuje týždne lopoty a čabrania sa v studenej vode. Samozrejme, že niekde je zlata viac, inde menej, takže treba mať aj istú dávku šťastia. Nech si teda o finančnej rentabilnosti ryžovania urobí úsudok každý sám. V každom prípade ak človek nemá inú ako finančnú motiváciu, tak nech to radšej ani neskúša.

S ryžovaním zlata som sa stretol ako zamestnanec Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave, ktorý v roku 1985 v spolupráci s Ústredným ústavom geologickým v Prahe a obcou Partizánska Ľupča organizoval majstrovstvá Československa v ryžovaní zlata v Ľupčianskej doline neďaleko Magurky. Keďže v tom čase nás na ústave bolo dosť mladých a primerane šibnutých nadšencov, nebol problém zostaviť mládežnícky tím, ktorý mal celú akciu pripraviť. Väčšina z nás mala „naštudovanú“ základnú románovú literatúru o zlatej horúčke na Aljaške, takže mali sme istú predstavu čo a ako. A keďže zo strany vedenia ústavu nám neboli stanovené žiadne ideologické či iné obmedzenia, mohli sme sa pri príprave akcie náležite vyblázniť.

Tak sme v jeden júnový pondelok vyrazili s plne naloženou dodávkou na Liptov. Do piatku poobedia muselo byť všetko pripravené. Ubytovaní sme boli v horárni neďaleko miesta konania súťaže. Makalo sa každý deň a celý deň, v čase aj nečase. Bol síce začiatok leta, ale na krátke rukávy to rozhodne nebolo. V prvom rade bolo treba na Ľupčianke vybudovať priehradu. Obec Partizánska Ľupča nám poskytla potrebné rezivo a lesný traktor, ktorý dovliekol očistený kmeň obrovského stromu a umiestnil ho krížom cez koryto potoka. Ostatné už bolo na nás – utesniť hrádzu balvanmi a vybudovať po obvode priehrady mólo. Potom bolo treba vybudovať vhodnú latrínu a spoločnú umyváreň, lebo to je pri takýchto akciách základ, vykolíkovať priestor pre stanovanie, postaviť drevené pódium pre vyhlasovanie víťazov a riadny „saloon“, aby bolo kde posedieť, popiť a niečo prehryznúť. Pripravené boli pohľadnice, vyrobené špeciálne pre túto akciu, tiež plastové ryžovacie misky v troch farebných prevedeniach, primerané občerstvenie, riadna šibenica pre prípadných podvodníkov a na sobotný večer po hlavnej súťaži bola dojednaná country kapela, ktorá mala navodiť atmosféru „divokého západu“. Zriadili sme aj riadny mailbox, z ktorého sa každý deň za slávnostného trúbenia fanfáry (či čo to bolo) vyberala a odvážala pošta. Všetko bolo riadne označené priamo na mieste vyrobenými tabuľkami, šípkami a výveskami. 

Pohľadnica z akcie. Takto nejak to celé malo vyzerať.

Zatĺkanie kolov "priamo z koňa". Také niečo ani Amerika zezažila!

Základ spoločnej umyvárne - kus rúry s dierkami, napojenej na prívod vody.

Bez saloonu by to nebolo ono!

Súčasťou prác bola aj hromada kreslenia, vystrihovania a lepenia.

V piatok poobede sa začali trúsiť prví návštevníci. Nastal čas, kedy sa z nás ako budovateľov provizórnej zlatokopeckej osady stali „pomocníci šerifa“ (aj toho sme mali), informátori, povzbudzovači, vyhadzovači a zberači odpadkov a postrácaných detí.

V sobotu ráno „zlatú horúčku 85“ za účasti viac než 200 duší slávnostne zahájil samotný riaditeľ Geologického ústavu Dionýza Štúra spolu s predsedom miestneho národného výboru (starostom) v Partizánskej Ľupči. Hlavná súťaž spočívala vo vyryžovaní piatich zlatiniek o veľkosti asi 1 milimeter, umelo zamiešaných do predpísaného množstva (3 až 4 kg) preosiatého dunajského štrkopiesku, a to v stanovenom časovom limite 20 minút. Vrecia so štrkopieskom a so zlatinkami sme pripravili ešte v Bratislave. Mne sa podarilo po dlhom trápení vyryžovať 4 zlatinky, pričom jednu z nich som pri vyberaní z misky stratil. To tam boli inakší borci, ktorí v rekordnom podlimitnom čase vyryžovali všetkých päť. Potom bola tzv. voľná súťaž, pri ktorej mali súťažiaci v priebehu tuším dvoch hodín vyryžovať čo najväčší počet zlatiniek priamo z potoka. Každý nález kontrolovala niekoľkočlenná porota - „Jury“, zostavená z kvalifikovaných mineralogičiek, vybavených mikroskopmi. Istý Čech sa tam vytasil s toľkými zlatinkami, že nás všetkých ostatných hanebne zotrel. Avšak dosť nahlas sa medzi súťažiacimi pobrblávalo, že dotyčný si zlatinky nalovil vopred ešte v Čechách. Keďže Jury mu to nevedela dokázať, neskončil na šibenici.  

Zlatá horúčka v plnom prúde.

Kto mal čím, fotil a filmoval odušu.

Najlepší borci získali aj diplom.

Pamätám sa na ten úžasný pocit, keď sa mi podarilo prvý krát vyryžovať ozajstné zlatinky priamo z potoka. Zrazu ma ovládla túžba pokračovať a ďalej to skúšať, veď čo keď o kúsok ďalej nájdem niečo väčšie? Áno, vylúčiť sa to nikdy nedá. Je to naozaj ako horúčka. Ale každá horúčka, našťastie, po krátkom čase skončí. Ostanú len príjemné zážitky a chrobák v hlave, ktorý občas vyvolá nutkanie skúsiť to znova. Len tak!

Ohlas akcie v tlači.

Tak ubehol víkend. Účasť bola nad očakávanie, atmosféra výborná a odozva skvelá, dokonca aj v tlači. Pohľadnice a ryžovacie misky išli na dračku. Len spomínanej country kapele sa v sobotu večer akosi nechcelo, zakaždým zahrali 3–4 pesničky a potom mali polhodinovú pauzu. Tak sme si od nich požičali nástroje a riadne sme to roztočili. Bolo to až neuveriteľné, zrazu nás obkolesil dav skandujúcich ľudí a nedal nám prestať. A vtedy sa zrodila myšlienka pokračovať v hraní aj po skončení akcie. Tak sme nakoniec utriasli štvorčlennú zostavu (tzv. „tvrdé jadro“) a zopár rokov sme hrávali na rôznych folkových i nefolkových akciách. 

Zrod prospektorskej kapely...

... a jedno z jej neskorších "civilných" vystúpení.

Keď už bolo po všetkom a väčšina návštevníkov už odišla, objavil sa z ničoho nič samotný Karel Pech s filmovým štábom, v tom čase známy to český režisér a scenárista. Okrem iného bol autorom niekoľkých televíznych seriálov, napríklad o Japonsku a o svojej japonskej „přítelkyni Šimako“. Teraz prišiel do Ľupčianskej doliny nakrúcať zlatokopov. Museli sme ho sklamať. Karel Pech mal proste pech!

Foto:   Dobré duše.