Hovorí sa, že pes je priateľom
človeka. Ak je však priateľom, nemôže byť iba vecou, za akú
bol donedávna považovaný. Po dlhých rokoch to pochopili aj
zákonodarci a v roku 2018 oficiálne priznali, že pes nie je vec,
ale cítiaca bytosť. Problém je však v tom, že nie pes, ale
človek sa často prejavuje ako bytosť bez citu.
Hovoríme o novele Občianského
zákonníka a novele Zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorou
sa sprísňujú postihy za týranie zvierat, pričom za týranie sa
považuje napríklad aj opustenie zvieraťa s úmyslom zbaviť sa ho.
Ak napríklad niekto nahlási týranie psa u susedov, veterinárny
inšpektor má na základe uvedenej novely právo vstúpiť susedovi
na pozemok, alebo do obydlia, a týrané zviera mu odňať, pričom
dotyčnému hrozí trestné stíhanie. Ak napríklad vidíte v
rozpálenom aute umierajúceho psa a v snahe zachrániť ho rozbijete
okno, nebudete už stíhaný za poškodenie cudzieho majetku. Proti
nelegálnemu množeniu psov, v ktorom bohužiaľ patrí Slovensko k
európskej špičke, je účinné zavedenie povinného čipovania
psov. Napriek tomuto všetkému ešte potrvá generácie, kým sa v
reálnom živote niečo zásadne zmení.
Sú tisíce psov, ktorých život je
naozajstným peklom. Na internetových stránkach útulkov môžeme
sledovať príbehy psov, vyhodených z auta, márne čakajúcich celé
dni, či sa po nich pán nevráti. Príbehy psov s polámanými
kosťami a vypichnutými očami, na reťazi vrastenej do mäsa, na
smrť vyhladovaných, pozbieraných zo smetísk a z rómskych osád.
Príbehy utrápených psích duší, smutných a zlomených zradou
svojich pánov, apatických, odmietajúcich potravu. Príbehy psov,
ktoré napokon mali to šťastie dostať sa do rodín, avšak boli z
rôznych dôvodov vrátené späť do preplneného útulku. Príbehy
psov, ktorým sa napokon dostalo veterinárnej starostlivosti, avšak
nenašiel sa nikto, kto by ich prichýlil, aby sa mohli v kľude a v
teple doliečiť.
Na tieto stránky prichádza obrovské
množstvo pohoršených reakcii a srdcervúcich výziev v duchu „veď
urobte niekto niečo“, avšak len málokto ponúkne konkrétnu
pomoc. Tou konkrétnou pomocou je okrem finančného príspevku či
vecného daru predovšetkým prichýlenie uzimeného či operovaného
psa, a to aspoň na dočasný pobyt, kým sa mu nenájde trvalejší
domov.
Treba tiež povedať, že prijať psa
z útulku nebýva vždy jednoduché. Na jednej strane bývajú títo
psi nesmierne vďační, na druhej strane už majú kadečo zažité
a s tým treba počítať. Okrem pravidelného očkovania a
odčervovania ich treba hlavne socializovať, aby sa zladili s
ostatnými členmi domácnosti, vrátane psov a mačiek, aby sa doma
utriasla nejaká hierarchia a aby takýto pes nebol postrachom pre
okolie. A to môže trvať mesiace. Len to netreba vzdať, lebo
výsledok sa vždy napokon dostaví. A veľmi dobré je obrátiť sa
na odbornú pomoc skúsených cvičiteľov, ako sme to robili aj my.
Do našej rodiny prichádzali
zvieratá aj z terapeutických dôvodov, kvôli deťom a ich autizmu, či už to
boli králiky, mačky alebo morča. Prvý pes k nám prišiel krátko
po tom, ako sme sa presťahovali do rodinného domu. Odvtedy je pes
neoddeliteľnou súčasťou nášho rodinného príbehu. Všetky
psíky, ktoré sa u nás objavili, prišli v predvianočnom čase. Tu
je stručný chronologický prehľad:
Dorka
Prišla k nám na jeseň 2011 ako
štvormesačné šťeňa. Našli ju v električkovom depe v
Krasňanoch. Na internete sme na stránke „SOS psíky na adopciu“
našli jej obrázok s pohľadom, ktorému sa proste nedalo odolať. Okrem toho mala meno ako naša mladšia dcérka, tak sme neváhali. Kým k nám prišla, bola pár týždňov u dobrých ľudí, ktorí
ju prichýlili ku svojmu vlastnému seterovi Kremeňovi. Títo dvaja
sa rýchlo skamarátili, dokonca jedného dňa spoločne ušli,
pričom Kremeň sa vrátil ešte v ten istý deň a Dorka až o deň
neskôr. Dorka je miešaný bígel, veľmi bystrá, avšak nesmierne
pažravá. Ktovie, ako dlho sa musela živiť sama na ulici... Dnes
už má takmer 9 rokov a a je rešpektovaná ako „vodkyňa svorky“.
Arny
Na naliehanie mojej staršej dcéry
Naďky sa v novembri 2017 u nás objavil ďalší chlpáč, tentoraz
z OZ Majme srdce. Našli ho pobehovať niekde pri Malackách. Prišiel
k nám ako dvaapolročný, s rolničkou a blikajúcimi svetielkami na
obojku. Pripomína menšieho retrievera, ale podľa správania má v
sebe kus akéhosi pastierskeho plemena. Je nesmierne oddaný,
dobrácky, niekedy až submisívny. Ako terapeutický pes už dokonca zachránil Naďke život. Cudzích ľudí a psov zvykne
obrechať, ale nikdy nie je konfliktný, či agresívny, skôr je to
prejav akéhosi vrodeného inštinktu „chrániť svoje stádo“.
Teddy
Teddy bol ako vyhodené šteňa
odchytený a umiestnený v Šalianskom útulku „Zatúlané psíky“.
Bohužiaľ, na jeseň 2018 vraj prechladol a tak putoval do veterinárnej
nemocnice v Nitre. Tam mu robili test na parvo vírus, ale nepotvrdil sa, takže ho prepustili na doliečenie. Ako sa ukázalo, bolo to nezodpovedné. Nemal kam ísť, tak sme ho
hneď z nemocnice prebrali s tým, že sa dolieči u nás a potom sa uvidí. Lenže Teddy bol na tom zle. Ukázalo sa, že to bol predsa len parvo vírus. Bol malátny a mal
krvavú stolicu. Napriek tomu dával najavo radosť, keď sme sa mu
prihovárali. Naši psi ho občas prišli pozrieť s takou zvláštnou
bázňou, ako keby vedeli, že zomiera. Manželka bola pri ňom celú
noc. Na druhý deň sme s ním išli na veterinárnu kliniku do Petržalky, kde
si ho nechali. Ešte v ten deň nám odtiaľ volali, že Teddy to
nezvládol. Bol u nás len pár hodín, ale tou svojou odovzdanosťou
a prejavmi vďačnosti v nás zanechal hlboký dojem.
Buli
Prišiel k nám krátko po Teddyho
smrti. Všimli sme si ho už keď sme išli do Šale po Teddyho. Bol
vo výbehu s ďalšími cca. 20-timi psami, držal sa v úzadí a keď sme prišli k plotu výbehu, posadil sa k nám, akoby vravel "som pripravený s vami odísť". Keď sa na stránke Zatúlaných psíkov
objavila prosba umiestniť Buliho niekde v teple, lebo mal krátku
srsť a v noci sa traisol od zimy, išli sme si poňho. Mal byť u
nás len pár dní, kým sa mu nedolieči zapálené očko, a potom
mal ísť do Brna, kde mal byť umiestnený u istej slečny. Keď sme
ho doviezli do Brna, pochopili sme, že ho tu nemôžeme nechať.
Slečna bola pracovne dosť vyťažená, bývala v jednoizbovom byte
a mala hysterickú sučku, o dosť väčšiu ako Buli. Ten mal byť
jej živou hračkou, kým bude panička v práci. Prvé stretnutie
však jasne ukázalo, že to nepôjde. Takže Buli napokon ostal u
nás. Je to kríženec Jacka Russela s bullteriérom. Z našich psov
je najmenší, ale má najviac energie. Prvý polrok všetko doma značkoval, bolo treba byť v strehu. Dokázal prehrýzť niekoľko
vôdzok, dokonca bezpečnostný pás v aute, ale všetko sme napokon
vyriešili. Je hyperaktívny, ale pritom nesmierne oddaný, vrúcny a veselý. S ostatnými psami hneď od začiatku uzavrel prímerie, pričom využil všetky osvedčené spôsoby, ktoré sa naučil v útulku. Len Dorka si povedala, že ho ešte treba vychovávať, takže občas sa mu od nej ušlo. Teraz majú vzťah ako syn s mamou. Skamarátil sa aj s našim 11-ročným kocúrom. Je hlučný, komický a vždy nám svojim váľaním a
modulovaným vrčaním, jačavým zívaním a hlasným prdením
zlepší náladu.
Lisa
Ide o staršiu sučku, ktorú našli
neďaleko Galanty v priekope pri ceste, zrazenú autom, podchladenú
a nevládnu. Mala prasknutú panvu, vykĺbenú zadnú nohu a zapálenú
maternicu, navyše bola zjavne po pôrode. Šteniatka sa nenašli. Vo
veterinárnej nemocnici v Nitre jej zoperovali zadnú nožičku a
vybrali maternicu, pričom prasknutá panva sa mala postupne zahojiť.
Potrebovala preto kľud a teplo, avšak nikto sa dobrovoľne
nehlásil. Po zúfalých prosbách a urgenciách útulku sme ju teda
koncom minulého roka napokon prijali. Bola u nás asi mesiac,
prežila s nami Vianoce, musela sa znovu naučiť chodiť a vykonávať
základné potreby. Veľmi k nám prilipla, hlavne k manželke. S
ostatnými psami a dokonca aj s našim kocúrom sa celkom
skamarátili, až na sučku Dorku, s ktorou mali zopár konfliktov.
Bol to zjavne boj o hierarchické postavenie vo svorke a dávalo nám
dosť zabrať menežovať obidve „slečny“ tak, aby sa čo
najmenej stretávali. Tiež to mala byť len „dočaska“, ale
útulku sa ju aj napriek inzercii nedarilo umiestniť. Keď už to
bolo doma neúnosné, ponúkli sme Lisu našim priateľom a odvtedy
má svoj nový domov. Keďže je tam ako pes jediná, má ho celý
pre seba a je jej tam dobre.
Zaujímavé bolo, že pri
veterinárnej prehliadke, na ktorú sme ju zobrali, bol u nej nájdený
registračný čip – vo veterinárnej nemocnici to akosi
prehliadli. Podľa neho sa volala Suzi a jej majiteľom bol istý pán
z Topoľnice, ktorému zrejme ušla, alebo bola odcudzená. Posledný
záznam na čipe bol z roku 2013. Ten pán pracovníčke útulku do
telefónu blahosklonne oznámil, že si „to“ môžu nechať. Čo
sa s Lisou či Suzi dialo posledných cca. 6 rokov, je záhadou.
Treba ešte dodať, že schvaľovaniu
noviel zákonov, spomínaných v úvode, predchádzala búrlivá diskusia. Na jednej strane stáli ochranári, ktorí už dlhé roky volali po legislatívnom riešení problému, na druhej strane stáli obce, mestá, rómsky ombudsman či Cirkev, ktorí protestovali proti novým povinnostiam, žiadali rôzne výnimky, ale aj argumentovali tým, že jedinou cítiacou živou bytosťou je len a len človek ...
Na toto nech si odpovie každý sám, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.
P.S.:
Zopár ľudí, dokonca aj blízkych, už na našu adresu utrúsilo
poznámku, že sa treba venovať skôr opusteným deťom, ako
zvieratám. V našej rodine sme však pred rokmi k trom biologickým
deťom jedno takéto opustené a navyše postihnuté dieťa prijali.
O tom však až v niektorom ďalšom príspevku. Okrem toho ešte
stále máme viac detí, ako psov, takže sa môžeme aj takýmto
„kibicom“ smelo pozrieť do očí. Neviem si však predstaviť,
žeby som niektorého zo psov z nejakého „racionálneho“ dôvodu
odviezol kamsi do lesa a nechal ho tam priviazaného o strom. Potom
by som musel poctivo prehodnotiť svoj vzťah aj k ľuďom, k sebe
samému a k základným hodnotám života.
Alebo
žeby som sa zase mýlil?
