Psí život

Hovorí sa, že pes je priateľom človeka. Ak je však priateľom, nemôže byť iba vecou, za akú bol donedávna považovaný. Po dlhých rokoch to pochopili aj zákonodarci a v roku 2018 oficiálne priznali, že pes nie je vec, ale cítiaca bytosť. Problém je však v tom, že nie pes, ale človek sa často prejavuje ako bytosť bez citu.

Hovoríme o novele Občianského zákonníka a novele Zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorou sa sprísňujú postihy za týranie zvierat, pričom za týranie sa považuje napríklad aj opustenie zvieraťa s úmyslom zbaviť sa ho. Ak napríklad niekto nahlási týranie psa u susedov, veterinárny inšpektor má na základe uvedenej novely právo vstúpiť susedovi na pozemok, alebo do obydlia, a týrané zviera mu odňať, pričom dotyčnému hrozí trestné stíhanie. Ak napríklad vidíte v rozpálenom aute umierajúceho psa a v snahe zachrániť ho rozbijete okno, nebudete už stíhaný za poškodenie cudzieho majetku. Proti nelegálnemu množeniu psov, v ktorom bohužiaľ patrí Slovensko k európskej špičke, je účinné zavedenie povinného čipovania psov. Napriek tomuto všetkému ešte potrvá generácie, kým sa v reálnom živote niečo zásadne zmení.

Sú tisíce psov, ktorých život je naozajstným peklom. Na internetových stránkach útulkov môžeme sledovať príbehy psov, vyhodených z auta, márne čakajúcich celé dni, či sa po nich pán nevráti. Príbehy psov s polámanými kosťami a vypichnutými očami, na reťazi vrastenej do mäsa, na smrť vyhladovaných, pozbieraných zo smetísk a z rómskych osád. Príbehy utrápených psích duší, smutných a zlomených zradou svojich pánov, apatických, odmietajúcich potravu. Príbehy psov, ktoré napokon mali to šťastie dostať sa do rodín, avšak boli z rôznych dôvodov vrátené späť do preplneného útulku. Príbehy psov, ktorým sa napokon dostalo veterinárnej starostlivosti, avšak nenašiel sa nikto, kto by ich prichýlil, aby sa mohli v kľude a v teple doliečiť.

Na tieto stránky prichádza obrovské množstvo pohoršených reakcii a srdcervúcich výziev v duchu „veď urobte niekto niečo“, avšak len málokto ponúkne konkrétnu pomoc. Tou konkrétnou pomocou je okrem finančného príspevku či vecného daru predovšetkým prichýlenie uzimeného či operovaného psa, a to aspoň na dočasný pobyt, kým sa mu nenájde trvalejší domov.

Treba tiež povedať, že prijať psa z útulku nebýva vždy jednoduché. Na jednej strane bývajú títo psi nesmierne vďační, na druhej strane už majú kadečo zažité a s tým treba počítať. Okrem pravidelného očkovania a odčervovania ich treba hlavne socializovať, aby sa zladili s ostatnými členmi domácnosti, vrátane psov a mačiek, aby sa doma utriasla nejaká hierarchia a aby takýto pes nebol postrachom pre okolie. A to môže trvať mesiace. Len to netreba vzdať, lebo výsledok sa vždy napokon dostaví. A veľmi dobré je obrátiť sa na odbornú pomoc skúsených cvičiteľov, ako sme to robili aj my.

Do našej rodiny prichádzali zvieratá aj z terapeutických dôvodov, kvôli deťom a ich autizmu, či už to boli králiky, mačky alebo morča. Prvý pes k nám prišiel krátko po tom, ako sme sa presťahovali do rodinného domu. Odvtedy je pes neoddeliteľnou súčasťou nášho rodinného príbehu. Všetky psíky, ktoré sa u nás objavili, prišli v predvianočnom čase. Tu je stručný chronologický prehľad:

Dorka

Prišla k nám na jeseň 2011 ako štvormesačné šťeňa. Našli ju v električkovom depe v Krasňanoch. Na internete sme na stránke „SOS psíky na adopciu“ našli jej obrázok s pohľadom, ktorému sa proste nedalo odolať. Okrem toho mala meno ako naša mladšia dcérka, tak sme neváhali. Kým k nám prišla, bola pár týždňov u dobrých ľudí, ktorí ju prichýlili ku svojmu vlastnému seterovi Kremeňovi. Títo dvaja sa rýchlo skamarátili, dokonca jedného dňa spoločne ušli, pričom Kremeň sa vrátil ešte v ten istý deň a Dorka až o deň neskôr. Dorka je miešaný bígel, veľmi bystrá, avšak nesmierne pažravá. Ktovie, ako dlho sa musela živiť sama na ulici... Dnes už má takmer 9 rokov a a je rešpektovaná ako „vodkyňa svorky“.

Arny

Na naliehanie mojej staršej dcéry Naďky sa v novembri 2017 u nás objavil ďalší chlpáč, tentoraz z OZ Majme srdce. Našli ho pobehovať niekde pri Malackách. Prišiel k nám ako dvaapolročný, s rolničkou a blikajúcimi svetielkami na obojku. Pripomína menšieho retrievera, ale podľa správania má v sebe kus akéhosi pastierskeho plemena. Je nesmierne oddaný, dobrácky, niekedy až submisívny. Ako terapeutický pes už dokonca zachránil Naďke život. Cudzích ľudí a psov zvykne obrechať, ale nikdy nie je konfliktný, či agresívny, skôr je to prejav akéhosi vrodeného inštinktu „chrániť svoje stádo“.

Teddy

Teddy bol ako vyhodené šteňa odchytený a umiestnený v Šalianskom útulku „Zatúlané psíky“. Bohužiaľ, na jeseň 2018 vraj prechladol a tak putoval do veterinárnej nemocnice v Nitre. Tam mu robili test na parvo vírus, ale nepotvrdil sa, takže ho prepustili na doliečenie. Ako sa ukázalo, bolo to nezodpovedné. Nemal kam ísť, tak sme ho hneď z nemocnice prebrali s tým, že sa dolieči u nás a potom sa uvidí.  Lenže Teddy bol na tom zle. Ukázalo sa, že to bol predsa len parvo vírus. Bol malátny a mal krvavú stolicu. Napriek tomu dával najavo radosť, keď sme sa mu prihovárali. Naši psi ho občas prišli pozrieť s takou zvláštnou bázňou, ako keby vedeli, že zomiera. Manželka bola pri ňom celú noc. Na druhý deň sme s ním išli na veterinárnu kliniku do Petržalky, kde si ho nechali. Ešte v ten deň nám odtiaľ volali, že Teddy to nezvládol. Bol u nás len pár hodín, ale tou svojou odovzdanosťou a prejavmi vďačnosti v nás zanechal hlboký dojem.

Buli

Prišiel k nám krátko po Teddyho smrti. Všimli sme si ho už keď sme išli do Šale po Teddyho. Bol vo výbehu s ďalšími cca. 20-timi psami, držal sa v úzadí a keď sme prišli k plotu výbehu, posadil sa k nám, akoby vravel "som pripravený s vami odísť". Keď sa na stránke Zatúlaných psíkov objavila prosba umiestniť Buliho niekde v teple, lebo mal krátku srsť a v noci sa traisol od zimy, išli sme si poňho. Mal byť u nás len pár dní, kým sa mu nedolieči zapálené očko, a potom mal ísť do Brna, kde mal byť umiestnený u istej slečny. Keď sme ho doviezli do Brna, pochopili sme, že ho tu nemôžeme nechať. Slečna bola pracovne dosť vyťažená, bývala v jednoizbovom byte a mala hysterickú sučku, o dosť väčšiu ako Buli. Ten mal byť jej živou hračkou, kým bude panička v práci. Prvé stretnutie však jasne ukázalo, že to nepôjde. Takže Buli napokon ostal u nás. Je to kríženec Jacka Russela s bullteriérom. Z našich psov je najmenší, ale má najviac energie. Prvý polrok všetko doma značkoval, bolo treba byť v strehu. Dokázal prehrýzť niekoľko vôdzok, dokonca bezpečnostný pás v aute, ale všetko sme napokon vyriešili. Je hyperaktívny, ale pritom nesmierne oddaný, vrúcny a veselý. S ostatnými psami hneď od začiatku uzavrel prímerie, pričom využil všetky osvedčené spôsoby, ktoré sa naučil v útulku. Len Dorka si povedala, že ho ešte treba vychovávať, takže občas sa mu od nej ušlo. Teraz majú vzťah ako syn s mamou. Skamarátil sa aj s našim 11-ročným kocúrom. Je hlučný, komický a vždy nám svojim váľaním a modulovaným vrčaním, jačavým zívaním a hlasným prdením zlepší náladu.

Lisa

Ide o staršiu sučku, ktorú našli neďaleko Galanty v priekope pri ceste, zrazenú autom, podchladenú a nevládnu. Mala prasknutú panvu, vykĺbenú zadnú nohu a zapálenú maternicu, navyše bola zjavne po pôrode. Šteniatka sa nenašli. Vo veterinárnej nemocnici v Nitre jej zoperovali zadnú nožičku a vybrali maternicu, pričom prasknutá panva sa mala postupne zahojiť. Potrebovala preto kľud a teplo, avšak nikto sa dobrovoľne nehlásil. Po zúfalých prosbách a urgenciách útulku sme ju teda koncom minulého roka napokon prijali. Bola u nás asi mesiac, prežila s nami Vianoce, musela sa znovu naučiť chodiť a vykonávať základné potreby. Veľmi k nám prilipla, hlavne k manželke. S ostatnými psami a dokonca aj s našim kocúrom sa celkom skamarátili, až na sučku Dorku, s ktorou mali zopár konfliktov. Bol to zjavne boj o hierarchické postavenie vo svorke a dávalo nám dosť zabrať menežovať obidve „slečny“ tak, aby sa čo najmenej stretávali. Tiež to mala byť len „dočaska“, ale útulku sa ju aj napriek inzercii nedarilo umiestniť. Keď už to bolo doma neúnosné, ponúkli sme Lisu našim priateľom a odvtedy má svoj nový domov. Keďže je tam ako pes jediná, má ho celý pre seba a je jej tam dobre.

Zaujímavé bolo, že pri veterinárnej prehliadke, na ktorú sme ju zobrali, bol u nej nájdený registračný čip – vo veterinárnej nemocnici to akosi prehliadli. Podľa neho sa volala Suzi a jej majiteľom bol istý pán z Topoľnice, ktorému zrejme ušla, alebo bola odcudzená. Posledný záznam na čipe bol z roku 2013. Ten pán pracovníčke útulku do telefónu blahosklonne oznámil, že si „to“ môžu nechať. Čo sa s Lisou či Suzi dialo posledných cca. 6 rokov, je záhadou.

Treba ešte dodať, že schvaľovaniu noviel zákonov, spomínaných v úvode, predchádzala búrlivá diskusia. Na jednej strane stáli ochranári, ktorí už dlhé roky volali po legislatívnom riešení problému, na druhej strane stáli obce, mestá, rómsky ombudsman či Cirkev, ktorí protestovali proti novým povinnostiam, žiadali rôzne výnimky, ale aj argumentovali tým, že jedinou cítiacou živou bytosťou je len a len človek ...

Na toto nech si odpovie každý sám, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

P.S.: Zopár ľudí, dokonca aj blízkych, už na našu adresu utrúsilo poznámku, že sa treba venovať skôr opusteným deťom, ako zvieratám. V našej rodine sme však pred rokmi k trom biologickým deťom jedno takéto opustené a navyše postihnuté dieťa prijali. O tom však až v niektorom ďalšom príspevku. Okrem toho ešte stále máme viac detí, ako psov, takže sa môžeme aj takýmto „kibicom“ smelo pozrieť do očí. Neviem si však predstaviť, žeby som niektorého zo psov z nejakého „racionálneho“ dôvodu odviezol kamsi do lesa a nechal ho tam priviazaného o strom. Potom by som musel poctivo prehodnotiť svoj vzťah aj k ľuďom, k sebe samému a k základným hodnotám života.

Alebo žeby som sa zase mýlil?