Daňový úrad a koronavírus

Keď som prvýkrát podával daňové priznanie, mal som pocit hrdosti. Bol to znak toho, že ako živnostník fungujem a že v čase účtovania som schopný odovzdať štátu podiel, ktorý mu náleží. A bol som presvedčený, že aj daňováci vedia oceniť moju evidentnú snahu neobabrávať štát. Bolo však z mojej strany naivné očakávať práve od finančnej správy nejakú pozitívnu motiváciu. Tento rok sa však udiala jedna veľmi vzácna výnimka.   



Prvé roky som fungoval „od zakázky k zakázke“ a nikde som nemal záruku, že ďalšia zákazka vôbec bude. A bolo aj tak, že mala byť a nebola. Inokedy zase nemala byť a zrazu bola. Táto nepravidelnosť sa odrážala v tom, že som často nedokázal byť pravidelný tam, kde to štát odo mňa požadoval.

A tak prišli rôzne platobné omeškania a s nimi aj sankcie. A v tomto bol daňový úrad mimoriadne dôsledný. Akoby priam striehol na každú moju chybu. Teraz nehovorím o poisťovniach, to je kapitola sama osebe. Mimochodom, najmenšia pokuta, ktorú som kedy daňovákom platil, bola 5 Eur. Za chybu v daňovom priznaní, na ktorú som prišiel síce sám, ale s ročným odstupom. Pritom hromžiť na nejakú úradníčku nemá zmysel, lebo tak je postavený zákon a ona s tým nič nenarobí.

A tak ten prvotný pocit hrdosti sa pri ďalších daňových priznaniach už nezopakoval. Naopak, skôr ma vždy obchádzalo nasrdené odhodlanie nedať štátu ani o cent viac ako treba. Tým viac, že som ledva stíhal sledovať daňové pravidlá, ktoré sa menili a menia prakticky každý rok.

Postupne som si však uvedomil, že takéto rozpoloženie môže viesť iba k pozvoľnému nárastu zatrpknutosti a demotivácie. Pritom práca, ktorú vykonávam, ma stále baví. Trvalo roky, kým som sa ako živnostník ako-tak ustabilizoval a bolo by odo mňa nevďačné, aby som sa na niečo sťažoval. Ale niekedy je naozaj žiadúce, aby sa človeku dostalo nejakej pozitívnej odozvy, či povzbudenia. Motivácia je aj po rokoch stále dôležitá.

Tento rok prišiel koronavírus a s ním sa veľa vecí zmenilo. Som viacej doma, ale práce mám stále dosť. Aspoň zatiaľ. A to je naozaj povzbudzujúce.

To hlavné tohoročné povzdudenie však prišlo 1.apríla. Nebol to prvoaprílový žart. Bolo to poďakovanie. Poďakovanie z daňového úradu za podanie daňového priznania!

V živote by ma nenapadlo, že sa niečoho takého dožijem...

Tá pandémia má predsa len aj nejaké pozitívne stránky. Napriek všetkej tej biede okolo nás sme k sebe akísi ľudskejší. Viac si všímame dôchodcov, Rómov, utečencov, bezdomovcov. Znížili sa exhaláty, vyčistili sa moria, celá planéta si akoby vydýchla. Viac sa venujeme tomu, čo je dôležité, ostatné veci idú nabok. A do toho všetkého vám zrazu príde poďakovanie z finančnej správy...

Pandémia sa raz skončí. Ale verím tomu, že viaceré pozitívne zmeny pretrvajú aj naďalej. Že je pred nami nový svet a nová nádej. To je zrejme to najdôležitejšie posolstvo tohoročných netradičných Veľkonočných Sviatkov.