V dunajskej delte

Od roku 1956 sa každoročne organizuje medzinárodný splav Dunaja (Tour International Danubien - TID). Prvý rok sa splavovalo len z Bratislavy do Budapešti, ďalšie 2 roky sa trasa predĺžila až do Belehradu a o ďalší rok za začínalo už vo Viedni. A tak ďalej. Dnes sa splav začína v Ingolstadte v Nemecku a končí v Sfintu Gheorghe v Rumunsku, teda až pri Čiernom mori. Trasa meria 2516 km a trvá zhruba 2 mesiace. Splav je rozdelený na etapy, z ktorých si záujemca môže vybrať. Avšak sú borci, ktorí to ťahajú celé. V roku 1981, keď Rumunsko ešte nebolo oficiálnym členom TID a trasa končila v bulharskej Silistre, som ako študent a začínajúci vodák spolu s ďalšími z fakulty dostal možnosť zúčastniť sa vtedy ešte neoficiálnej slovenskej etapy TID zo Silistry až k moru, do dunajskej delty.

Tento nápad si podaktorí z účastníkov akcie odskúšali už rok predtým, takže mali cenné skúsenosti. Vymysleli to tak, že všetky plavidlá vybavili prívesnými motormi, čo posádkam poskytovalo menej driny a viac času na samotnú deltu. Prípravy na akciu boli dosť dramatické. Do poslednej chvíle nebolo jasné, ako to bude s motormi a koľkí z našej partie vlastne budú môcť ísť. Dvaja spolužiaci, s ktorými som tak trochu rátal, uprednostnili "plážové inžinierstvo" v Bulharsku, takže som nakoniec zostal v štvorčlennej zostave ako jediný chlap.

Koncom augusta sme sa skompletizovali v Silistre. Podaktorí priplávali ako účastníci predchádzajúcej etapy TID, ostaní sa spolu s nami doviezli autobusom. Bola nám pridelená pramica, na ktorú bolo treba najskôr za pomoci rôznych špagátov, drôtov a konárov primontovať požičaný prívesný motor, zohnať do kanistra benzín a do ďalšieho kanistra pitnú vodu. Keďže v lodi bolo voľné miesto a v posádke privysoké percento žien, prevelili k nám chlapíka, ktorého volali "Veľký Pes", pre nás "kapitán Veľký Pes". Pokiaľ bol sýty a triezvy, dalo sa s ním, ale inak to bola riadna divočina.

Celkovo nás nebolo veľa, tak za necelý autobus. Niektorí mali kanoe, alebo pramice ako my, a podaktorí si zmajstrovali akési katamarány z dvoch kanoe a z dosiek, pričom mali aj sťažeň, ktorý napokon používali hlavne na sušenie šatstva. Všetky lode sa podarilo vybaviť prívesnými motormi.

Na druhý deň sme sa nalodili a vyrazili. Hneď po naštartovaní motora začala naša loď nekontrolovane opisovať na hladine kruhy a osmičky, kým kapitán ako-tak zvládol provizórne riadenie. Napokon sme za rehotu ostatných posádok uviazli na plytčine. Bolo treba vliezť do vody a uvoľniť plavidlo. "Musíte vedieť čítať z vody!", pokrikovali na nás. Napokon sme sa bližšie "zoznámili" aj s naším lodným motorom. Bol to akýsi starší "šijací stroj", ktorému keď sa prerušilo sanie chladiacej vody, napríklad pri väčšej vlne, tak jednoducho skapal a nedal sa naštartovať, kým trochu nevychladol. Našťastie, podobné problémy mali aj iní, takže z času na čas nás niekto zobral do vleku, alebo sme naopak zase chvíľu niekoho ťahali my. Napriek tomu ubiehala cesta pomerne rýchlo, aj keď dolný úsek Dunaja zďaleka nie je taký rýchly, ako pri Bratislave, a pripomína skôr nekonečné jazero.

Niekde na Dunaji medzi Silistrou a Braillou

"Velenie" našej posádky, v pozadí kapitán Veľký Pes

Na 4. deň plavby a po 200 kilometroch sme zavítali do Brailly, prvého väčšieho mesta na Dunaji od Silistry. Sem už plávali obrovské morsko-riečne lode, pričom nám bolo doporučené držať sa od nich čo najďalej. Ďalší deň a po ďalších 30 kilometroch sme dorazili do ešte väčšieho Galati. V obidvoch mestách sme mali čas na menšiu obhliadku a doplnenie zásob.

Zastávka v Braille

Zastávka v Galati. Po čase sa pri nás zhromaždili zvedaví mestskí chlapci.

Tieto obrovské lode znamenali, že sa blížime k moru. 

Západ slnka nad prístavom v Galati

Kúsok za Galati nasledoval 30-kilometrový úsek, na ktorom Dunaj kopíruje rumunsko-moldavsko-ukrajinskú (vtedy rumunsko-sovietsku) hranicu. Dostali sme prísne inštrukcie držať sa čo najbližšie pri pravom - rumunskom brehu, nakoľko stretnutie so sovietskou pohraničnou strážou by vraj určite nebolo príjemné. Napokon sme minuli ľavostrannú odbočku severného – Kiliijského ramena Dunaja, sledujúceho sovietsku hranicu smerom na Izmail a Kiliiu. Pokračovali sme juhozápadne na rumunské mesto Tulcea, "bránu" dunajskej delty a posledný "civilizovaný" bod na našej trase. Ďalej už vraj mala byť len divočina, nejaké dedinky, rybári, ryby a vodka. Prenocovali sme nad Tulceou a Keďže sme mali zásob dosť, preplávali sme mestom bez zastavenia.

Mapka dunajskej delty z letáku rumunského ministerstva
cestovného ruchu niekedy z roku 1980

Za Tulceou sa Dunaj opäť delí na dve hlavné vetvy, a to na západné Sulinské rameno, ktoré je umelého pôvodu a pri dedine Sulina ústí do Čierneho mora, a juhozápadné rameno Sv. Juraja, ktoré sa od roku 2009 v rámci TID splavuje až po Sfintu Gheorghe. My sme mierili k jazeru Isacov, ktoré sa malo nachádzať niekde medzi týmito ramenami. Pokračovali sme teda po ramene Sv. Juraja až k bodu, kde bolo treba cez ľavobrežnú hrádzu poprenášať lode do úzkeho kanála a ten nás napokon doviedol do cieľa. Toto už bola naozajstná delta, bludisko kanálov, prieplavov a jazier. Kam len oko dovidelo len voda a rákosie. Táborili sme tu 2 dni a čas sme trávili praním, varením, krátkymi výletmi na lodiach a nákupom rýb od miestnych rybárov. Aj medzi nami sa našli rybári-amatéri. Nastražili akési improvizované udice a keď sa k ním po pár hodinách vrátili, našli na jednom háčiku miniaturného jesetera a na druhom hlúpu čajku. Obidvaja "zajatci" boli, samozrejme, prepustení na slobodu.

Pri dedinke Uzlina sme sa opäť napojili na rameno sv.Juraja. Kúsok nižšie, pri dedinke Murighiol, sme sa utáborili v akomsi kempe. Zopár z nás sa vybralo do dediny zohnať niečo pod zub. Po rusky sme sa pýtali ľudí, či náhodou nemajú chlieb, alebo domáce vajcia, ale bez úspechu. Napokon sme sa zastavili v miestnej krčme, kde sa mi podarilo od jedného pripitého Rumuna vyhandlovať bochník chleba. Hneď nato mi ponúkol aj druhý. Bohvie, odkiaľ ich, chudák, niesol. Podaktorí nám ten úlovok aj závideli, ale čoskoro sme aj my boli odkázaní na Knäcke Brot, ako ostatní.  

Stravovanie bolo niekedy dosť individuálne :-)

Každodenná rozcvička pri stavaní a skladaní stanov

Celý čas som sa pri kormidle striedal s Veľkým Psom. Ešte pred Braillou si kapitán Veľký Pes k večeru zmyslel, že sa potrebuje najesť niečoho teplého. Hádať sa s ním nemalo zmysel. Zabočil k brehu, rozložil si varič a bufetil, akoby sa nechumelilo. Ostatní nám, samozrejme, medzitým ušli. Keďže bol pokročilý čas, ostali sme táboriť sami. Ráno nás objavil "vyslanec" zvyšku výpravy, ktorá nás čakala asi 3 kilometre po prúde. V podstate sme mali šťastie, že sme sa nakoniec našli. Dnes by to vďaka mobilom zrejme nebol problém. O kus ďalej, niekde pred Galati, si kapitán (zase) pred vyplávaním poriadne uhol a za nepríčetného rehotu tvrdohlavo držal loď v strede toku. Za nami sa objavila rakúska nákladná loď, ktorá musela kvôli nám dokonca spomaliť, pričom na nás výdatne trúbila. Keď sme ho konečne donútili, aby otočil loď k brehu, uľavilo sa nám. Zato Jaro Kytlica, vedúci výpravy, nám to nedaroval: "Keby to bol Rumun tak vás rozpára na kusy!" Mal pravdu, ale čo už... Na ramene sv.Juraja nás zase raz prepadli "piráti" z radov kapitánových kumpánov. Kapitán sa im odhodlane postavil s pádlom v rukách a keď sa pirátske plavidlo priblížilo, nastal ohromný špľachot a kapitán skončil aj s pádlom v Dunaji. Tak sme sa museli oblúkom vrátiť a vyloviť ho. Po nečakanom kúpeli sa zdal byť pokojnejší a triezvejší. Asi sme ho mali v záujme "všeobecného blaha" pravidelne máčať vo vode. Samozrejme, nepripraveného...

Naše osamelé táborenie nad Braillou

Pár kilometrov za dedinkou Murighiol sme sa zase vnorili do bludiska delty, tentoraz na pravej strane ramena sv. Juraja. Odbočíli sme do kanála Dranov, ktorý nás viedol juhozápadným smerom k veľkému jazeru Dranov s rozlohou takmer 22 km2. Odtiaľto sme pokračovali najskôr týmto kanálom, potom akousi úzkou skratkou, dosť zarastenou vodným rastlinstvom, takže sme miestami museli vypnúť motor a poctivo pádlovať.

Mimochodom, aj s odstupom času sa čudujem, že sme po celý čas nikde nezablúdili. Hlavné 3 dunajské ramená boli pomerne jednoznačné, ale kanálová sieť bola na rôznych mapách zakreslená rôzne. Dnes by si sotva niekto trúfol túlať sa s loďou po dunajskej delte bez GPS.

Napokon sme vplávali na obrovské jazero Razelm, nad ktorým poletovali kŕdle pelikánov. Toto jazero je najväčšie v Rumunsku, má rozlohu až 500 km2 a hĺbku len 2 až 3 m. Je sladkovodné a na juhu oddelené od Čierneho mora iba úzkym piesočným pásom. Plavili sme sa popri juhovýchodnom brehu až k moru. More nebolo príliš čisté a vo vode bolo pod nohami cítiť čosi ako rybacie zvyšky. Zato na brehu sa v piesku váľali neskutočne veľké slimačie ulity. Bolo tu niekoľko stanov, pomedzi ktoré pobehovali polodivé prasce. Čítal som o nich v knižke "V dunajské deltě" od Otakara Štěrbu. A neboli to len prasce. V delte sme vídeli aj nejaký bezprízorný dobytok a dokonca aj stádo koní, len tak voľne.

V tej knižke sa tiež opisujú hrozné veci v súvislosti s komármi. Každý večer vraj v dunajskej delte udrie "hodina Veľkého komára", kedy je jedinou záchranou zaliezť do stanu a poriadne sa zazipsovať. My sme, našťastie, žiadny takýto horor nezažili, aj keď komáre sa, samozrejme, vyskytli. Zrejme sme mali šťastie, nakoľko už bol začiatok septembra a komáre už mali "po sezóne".

Bezprízorným domácim zvieratám sme už
takmer nevenovali pozornosť...,

...avšak osamelé stádo koní je vždy zaujímavé

Jazero Razelm. Len kvôli predstave.
To proste treba vidieť. 

Posledný deň prišlo finále, ako sa patrí. Museli sme sa dostať krížom cez úžinu, širokú asi 3 km, na západný breh jazera. Niekde tam ležala dedina Jurilovca, kam mal pre nás prísť autobus. Slnko svietilo, fúkal silný protivietor a na hrebeňoch vĺn na jazere sa objavovala pena. Ale inej cesty nebolo. Krátko po vyplávaní nás jazero začalo riadne hojdať a zmáčať. Motor nám, samozrejme, po chvíli zdochol. Kým sme sa s ním babrali, vietor nás odtlačil späť až takmer k rákosiu pri brehu. Napokon sa nám ho nejakým zázrakom podarilo nakopnúť. Po chvíli nám skrížilo cestu kanoe, ktorému rovnako vypovedal motor, avšak jeho posádka to na rozdiel od nás nezvládala. Kým sme si ho uväzovali, lode do seba narážali a občas sa dokonca ocitli krížom cez seba. Ale podarilo sa. Do cieľa sme prišli s dobrým pocitom, už aj preto, že tentoraz sme neboli terčom posmeškov my, ale niekto iný, dokonca skúsenejší od nás. A aj s odstupom času oceňujem statočnosť ženskej časti našej posádky, ktorú preukazovali počas celého splavu.

Krátko po našom vylodení dorazil autobus s prívesom pre lode. Naložili sme sa a vyrazili domov. Tým sa naše putovanie skončilo. Za dva týždne sme preplávali takmer 500 km a videli sme zákutia, ktoré ani dnešní účastníci TID nemajú šancu vidieť a zažiť. Náš nevyspytateľný lodný motor ostal v Rumunsku, majiteľ ho tam komusi strelil. Pramica sa vrátila na Slovensko do lodenice, kam sme ju potom prišli vydrhnúť. Zaslúžila si to. Kapitán Veľký Pes sa, samozrejme, neunúval. Krátko po návrate dostal každý účastník od organizátora výpravy bonus vo forme vratky 500 korún. Pravdepodobne sme ušetrili tým, že sme až na nejaké výnimky táborili, kde sa dalo a kde od nás peniaze nikto nepýtal. Dnes už má záverečná etapa TID organizovanejšiu podobu.   

Každý účastník obdržal takúto pamiatku na TID

Po nejakých týždňoch sa uskutočnilo v lodenici spomienkové stretnutie účastníkov výpravy. V rámci spoločného premietania diapozitívov som odprezentoval svoj farebný 8 mm film, ktorý mal celkom slušnú odozvu. Po niekoľkých rokoch som však o tento film spolu s ďalšími filmami a magnetofónovými páskami, uloženými v spoločnej krabici, trestuhodne prišiel. Počas už neviemkoľkého sťahovania s rodinou nejaký dobrák využil chvíľku našej nepozornosti a krabicu si jednoducho zobral rovno od auta. Zjavne sa ani nepresvedčil, čo v nej je. Ostali mi nejaké fotografie, zopár nekompletných poznámok a hlavne množstvo spomienok, ktoré si stále uchovávam a ktoré mi už len tak niekto nezoberie.  

 Foto: 

 P.Vyskočil

Doporučené referencie:

http://tid.sk/

Štěrba, Otakar: V dunajské deltě. Panorama, 1979.

 

Pozdrav od Nikolaja Ceausesca

Študentské obdobie je krásne a nebezpečné. Človek má pocit voľnosti, často aj neprimeraného sebavedomia, avšak vďaka sprievodnej hlúposti a naivite je vystavený nástrahám sveta viac, než inokedy. Boli sme nadupaní, nič pre nás nebolo nemožné a mali sme more času. Tak sme sa raz šiesti rozhodli zdolať hrebeň pohoria Fagaraš, najkrajšiu časť Južných Karpát, či Transylvánskych Álp v Rumunsku, a potom ešte niekoľko dní stráviť v Bulharsku pri mori. Ten plán nemal mať chybu. Ale vyskytla sa. A nie iba jedna...

Jednej letnej prázdninovej noci v roku 1982 prichádzame v bujarej nálade na hlavnú stanicu v Bratislave a s obrovskými batohmi sa mliaždime do lehátkového vozňa medzinárodného rýchlika. Jano, najukecanejší člen našej výpravy, svojim rinčivým tenorom vytrvalo prerážal všetky okolité zvuky. Postupne však utíchol a premohli nás driemoty.

Na maďarskej hranici vlak zastavil a ozvali sa hlasy hraničnej kontroly. Vtom začujem Janov pohnutý šepot: „Ja som si zabudol občiansky k doložke!!“

Doložky k občianskemu preukazu boli v tom čase akousi náhradou za cestovný pas, avšak platili iba v socialistických krajinách a iba s občianskym preukazom....

Spánok bol ihneď preč. Prišiel kontrolór, zamračil sa a nakoniec dal Janovi 3 minúty na to, aby vystúpil. Jano sa ledva stačil obuť a pozbierať svoju bagáž. Narýchlo sme sa dohodli, že na druhý deň aj s občianskym jednoducho nasadne do ďalšieho spoja a my ho počkáme na stanici v Budapešti. Ak by to nevyšlo, tak budeme čakať ďalší deň v rumunskom Brašove.

Do rána sme už nezaspali. Vystúpili sme na stanici Nyugati pu v Budapešti a rozložili sme sa na lavičkách. Ponúkali sme sa z vlastných zásob a čas bežal zúfalo pomaly. Naokolo predávali kadejaké dobroty a čerstvé ovocie, ale my sme so zastávkou v Maďarsku nerátali, tak sme nemali dosť Forintov. Jano neprišiel.

K večeru sme sa opäť vydali na cestu. Na vlak sme sa však museli presunúť pešo cez mesto na stanicu Keleti pu. Na ďalší deň ráno sme vystúpili z nočného rýchlika v Brašove, kde sme mali prestúpiť do osobného vlaku. Podľa plánu sme sa po absolvovaní hrebeňa mali vrátiť do Brašova a pokračovať ďalej do Bulharska, takže sme časť našich vecí odložili v staničnej úschovni.

Deň sme strávili na stanici v podobnom štýle, ako v Budapešti. Akurát občerstvenie tu nebolo žiadne, hoci rumunských Lei sme mali tentoraz dosť. Čas sa vliekol a dochádzala nám aj trpezlivosť. Jano opäť neprišiel.

Neskôr sme sa dozvedeli, že Jano po návrate domov chytil depku a z trucu odcestoval za rodičmi na chalupu natierať plot. Zabiť ho bolo málo!

Veru, o čo by to bolo celé jednoduchšie, keby boli v tom čase mobily...

K večeru sme už psychicky vyčerpaní nastúpili na osobný vlak smerom na Sibiu a v Podu Olt sme prestúpili na ďalší vlak do neďalekej dedinky Turnu Rosu, východiskového bodu našej trasy. Odtiaľto sme mali vykráčať na hrebeň a pokračovať smerom na východ, späť k Brašovu.

Cesta nemala konca-kraja. Už som ani nerátal stanice. Našťastie, podaktorí z nás stále bdeli, tak sme sa nakoniec neskoro v noci šťastlivo dostali do cieľa.

Ani neviem, ako sme sa vymotali tmavými uličkami od stanice. Podľa Ivetinej mapy bolo treba jednoducho ísť hore dedinou a potom pokračovať južným smerom stále popri potoku do doliny. Na kraji dediny na nás pokrikovala akási skupinka mladých, ale nebolo im rozumieť. Dosiahli sme okraj lesa, kde sme sa na čistinke pri potoku konečne zložili na nocľah. Batohy sme zhodili na jedno miesto a stany sme ani nerozbaľovali.

Ráno nás čakalo nepríjemné prekvapenie – niektoré veci chýbali. Saša márne hľadala svoj stan, Borisovi zmizli nejaké drobnosti a ja som zistil, že už nemám batoh. S kompletnou výbavou, šatstvom, potravinami, varičom, stanom, peniazmi a cestovným pasom! Spomenuli sme si na tých mladých a bolo nám jasné, že niekto alebo niektorí z nich nás vysliedili a keď sme tvrdo spali, tak sa jednoducho obslúžili. Boli sme unavení, zakutraní v spacákoch a kúsok od nás šumel potok. Mali na to ideálne podmienky.

Tým sa naše putovanie zavŕšilo hneď na začiatku. Zostávajúca výbava bola na taký náročný prechod nedostačujúca, aj keby pokračovali len dvaja. Chýbali hlavne stany, neostal nám ani jeden.

Najskôr sme sa vybrali na policajnú stanicu v Turnu Rosu, ale bola to len strata času. Neďaleko odtiaľ postávala skupinka miestnych a so značným záujmom na nás civeli. Neviem, čo to do mňa v tej chvíli vošlo. „Kde mám batoh, smradi?“, zahulákal som na nich. Čosi mi odvrkli, ale našťastie sme si nerozumeli.

Neostávalo nič iné, ako zájsť na československú ambasádu, aby som sa vôbec mohol vrátiť domov. Znamenalo to vrátiť sa vlakom do Brašova a odtiaľ pokračovať rýchlikom do Bukurešti. Lenže z Turnu Rosu mal ísť vlak až niekedy poobede a čakania sme už mali naozaj dosť. Museli sme sa teda presunúť niekoľko kilometrov pešo k trati od Sibiu, kadiaľ chodili vlaky častejšie. Počas pochodu rozpálenou asfaltkou sme videli miestne ženy, ako perú v potoku a medzi nimi sa tmolia decká. Najviac sme však upierali zrak na nádherný hrebeň Fagarašu, zaliaty dopoludňajším slnkom, a predstavovali sme si, aké by to bolo teraz tam hore....

Mimochodom, aj s odstupom rokov si veľmi cením solidárnosť ostatných. V podstate sa mohli bez problémov vrátiť bezo mňa, prípadne podaktorí mohli pokračovať do Bulharska k moru, veď to celé bol hlavne môj problém. Ale ostali so mnou. Iveta, Eva, Boris, Saša, vďaka vám. Veľmi ma to vtedy morálne podržalo.

Okolo obeda sme v Podu Olt nastúpili na osobný vlak do Brašova. Keďže sme boli okradnutí a spravodlivo rozhorčení, ani nás nenapadlo kupovať si lístky. Keď na nás potom chcel sprievodca volať políciu a my sme nadšene súhlasili, mávol rukou a odišiel. V Brašove sme si vyzdvihli z úschovne zvyšok vecí a nasadli sme na rýchlik do Bukurešti. Po ceste zažil Boris šok, keď si potreboval odskočiť a vo WC nejaký dobrosrdečný Rumun prevážal prasa. Normálne živé prasa v medzinárodnom rýchliku!

Do Bukurešti sme prišli až za tmy. Pred stanicou bol akýsi park, tak sme si tam na tráve bez ostychu ustlali. V rozpoložení, v akom sme boli, nám to vôbec nepripadalo blbé.

Ráno si nás už zvedavo obzerali okoloidúci ľudia. Zbalili sme, čo nám zostalo, a vydali sme sa ulicami mesta hľadať ambasádu. Našťastie nás dobrí ľudia lámanou angličtinou nasmerovali, kam bolo treba. Po ceste sme si všímali starobylé budovy, ktoré aj pod ošumelou fasádou pôsobili impozantne. Nie nadarmo sa o Bukurešti hovorilo, ako o Paríži východu. Čo sa však nedalo prehliadnuť boli početné plagáty s podobizňou vtedajšieho rumunského prezidenta, komunistického diktátora Nikolaja Ceausesca. Boli na stenách, v oknách, vo výkladoch, skrátka všade.

O pár rokov neskôr, počas nie veľmi nežnej revolúcie v decembri 1989, bol ten istý Nikolaj Ceausescu aj s manželkou nemilosrdne rozstrieľaný vlastnými krajanmi...

Konečne sme sedeli na ambasáde a vysvetľovali, čo sa nám stalo. Jeden úradník len pokrútil hlavou a polohlasne utrúsil: „Já jsem prolez trampem celou Evropu, ale doklady a peníze jsem měl dycky u sebe!“. Mal úplnú pravdu, bohužiaľ.

Hanbil som sa ako pes!

Po krátkom úradovaní mi bolo vystavené potvrdenie, s ktorým som mohol vycestovať z Rumunska. Vrátili sme sa na stanicu a poobede sme chytili medzinárodný rýchlik do Bratislavy. Noc sme strávili zase vo vlaku, už po tretí raz. Nasledujúci deň sme konečne vystúpili na hlavnej stanici v Bratislave. Namiesto batoha som mal igelitový mech so spacákom, karimatkou, nejakými drobnosťami a zvyškom potravín, vrátane fľaše borovičky, ktorú som na dovŕšenie všetkého rozbil o schod. Ale po tom všetkom, čo sme za posledných päť dní prežili, ma to už nerozhodilo. Pamätám sa, že nám vtedy všetko pripadalo nezvyčajne čisté – staničná budova, autobusy, chodníky, ulice... Neboli sme v tých časoch jediní, ktorí mali po návrate z Rumunska podobné pocity.

Rodičia boli, našťastie, odcestovaní, tak som sa mohol doma nerušene zo všetkého spamätať. Vynadali mi až po niekoľkých dňoch, keď sme sa stretli. Zaslúžil som si to. Finančný debakel som sa potom snažil kompenzovať brigádami na pošte na hlavnej stanici, kde som prevažne po nociach triedil balíky. Morálny debakel sa tak ľahko vykompenzovať nedal. Avšak poučenie z toho celého som si dobre zapísal za uši. Pri všetkých ďalších akciách, či už som spal v stane, v útulni, alebo len tak pod širákom, som mal peniaze a doklady vždy na tele a batoh na dosah ruky. A odvtedy sa mi už nikdy nič podobné neprihodilo.

S Janom sme sa skontaktovali až s odstupom času. Kajal sa. Tak sme ho nezabili...

Fotografie z tejto nepodarenej akcie nemám, fotoaparát ostal v batohu a dodnes si nepamätám, či vôbec niekto z nás niečo fotil. Aj tak by som sa nedokázal z tých obrázkov tešiť...

O tri mesiace po návrate mi z Rumunska prišiel poštou môj cestovný pas. Bol len tak hodený v obálke, bez akéhokoľvek sprievodného listu.

Pozdrav od súdruha Nikolaja Ceausesca.

Nech mu je zem ľahká.