Výlet za hranice spisovnej slovenčiny 2: NA SLOVENSKU PO SLOVENSKY!

Vyrastať v rodine, kde sa hovorí dvoma alebo viacerými jazykmi, má svoje výhody, ale aj nevýhody. Takto „poznačené“ dieťa má síce výhodu v tom, že sa niečo skôr naučí a pritom aj niečo skôr pochopí, na druhej strane však trčí z „bezpečného“ priemeru a stáva sa tak terčom kadečoho. To „kadečo“ je dané hlavne prostredím, v ktorom sa dieťa pohybuje, a taktiež náladami v spoločnosti. V tomto smere bola pre mňa najhorším prostredím základná škola a najhoršou „spoločenskou udalosťou“ sovietska okupácia Československa v roku 1968.

Moji starí rodičia neboli Slováci, a to ani z jednej strany. Otec sa narodil a vyrastal u Rakovníka neďaleko Prahy, mama sa narodila síce na Slovensku, ale jej rodičia pochádzali z Ruska a po slovensky vedeli iba málo. Takže prostredie, v ktorom som vyrastal, bolo česko-rusko-slovenské.

Spočiatku bývali rodičia mojej mamy s nami, takže doma bolo dosť husto a pred vzájomnou komunikáciou nebolo kam uniknúť. Otec sa s matkinými rodičmi rozprával niečím, čo pripomínalo Svěrákovo „Hlášení v ruském jazyce“ a oni s ním zase niečím, čo mala byť slovenčina, avšak prerozprávaná po rusky. Keď sa zase otec rozprával so svojimi rodičmi, s ktorými sme sa občas stretávali, snažil sa hovoriť rodnou češtinou, ale tú mal po rokoch, strávených na Slovensku, tak zdevastovanú, až to bolo komické.

Avšak niektoré „čechizmy“ v bežnej slovenskej komunikácii sa otec nikdy nedokázal odnaučiť. Raz som sa ako decko hrabal v akýchsi dospeláckych fascikloch a na jednom z nich som našiel nápis „Lékárské správy“. Toto čarovné prídavné meno, plné dĺžňov, vznilko kombináciou slovenského slova „lekárske“ a českého „lékařské“. Roky sme sa na tom s bratom bavili! Otec napríklad zaťahoval či odhŕňal nie záclony, ale „firhanky“, čo znie skôr nemecky, ale podľa mňa sú Česi aj tak viac prepojení s Nemcami, ako so Slovákmi, aj keď sú Slovania... Otec namiesto slovíčka „ak“ tvrdohlavo hovoril „jesli“. Keď mu po nejakej výdatnej túre zašmakovalo dobre vychladené pivo, hovoril, že to pivo má „říz“. Pritom ma posmešne nabádal, aby som slovíčko „říz“ skúsil preložiť do slovenčiny. Nevedel som a ani pre hromadu ďalších českých výrazov som v slovenčine nenachádzal ekvivalenty. Keď bol otec naštvatý, tak používal dosť frekventovanú skratku „šmarjá!“, či cudzojazyčné „hergot!“, „krucinál!“ alebo „cifix mordie!“. Bolo to škaredé, ale tak sa bežne nadávalo v Čechách. Dnes Česi nadávajú ešte horšie. A o Slovákoch škoda hovoriť...

Zábavné bolo počúvať rozhovor mojej mamy s jej bratom, mojim strýkom. To bola vždy slovensko-ruská, či rusko-slovenská opereta, plná nečakaných zvratov a bizardných hybridných výrazov, v ktorej neplatili žiadne zaužívané schémy, či pravidlá. Keď spolu telefonovali, otec sa tíško klátil v kresle od smiechu. A nielen on...

S maminými rodičmi som odmalička komunikoval po rusky. Dedo ma často vodieval do škôlky a do školy a, samozrejme, rozprával sa so mnou inak, ako ostatní, čo sa nedalo prehliadnuť. Takže posmeškov som si užil až-až. Obzvlášť po sovietskej okupácii v roku 1968, kedy vrcholili protiruské nálady, som sa o sebe dozvedal, že som „Rusák“, alebo „Rusák-hnusák“, „okupant“, durak“ a tak podobne. Keď som povyrástol, mamini rodičia sa odsťahovali do väčšieho bytu k strýkovi a u nás doma zavládla slovenčina. Okrem toho spoločnosť už bola viacmenej „znormalizovaná“, takže posmešky postupne utíchli. Ale aj tak som bol ešte zopár rokov pre niektorých svojich slovenských „známych“ iba „durak“.

Osobitnou postavou v mojom živote bol mamin otec a môj dedo, malý vzrastom, ale veľký duchom, temperamentný, vzdelaný. Dokonca býval vysokým cárskym dôstojníkom. Niekedy sa dokázal neuveriteľne rozčertiť, pritom láskavejšieho človeka v našej rodine nebolo. Keď sa v televízii pretŕčali tí naši komunistickí papaláši so svojimi falošnými rečami, tak hrozil televízoru päsťou a posielal ich „k čerťam“. Nečudo, veď kvôli komunistom a ich krvavej októbrovej revolúcii musel opustiť svoju vlasť, rovnako ako neskôr jeho nastávajúca (moja babka), ktorej jedinou „vinou“ bol urodzený pôvod. V päťdesiatych rokoch zase ich deti (moja mama a strýko) okúsili „pohostinnosť“ československého komunistického väzenia, kde z politických dôvodov strávili 3 a 4 roky. Keď mi napríklad veľkí chalani na ulici robili zle, dedo sa vychytil, po rusky na nich nahulákal a vykvákal ich za vlasy, až napokon ušli. Taký proste bol, dobrosrdečný, ale aj nebojácny a srdnatý voči akémukoľvek zlu. Čo chcel, to aj zrozumiteľne vyjadril, pritom si vystačil so svojou ruštinou. Napriek tomu, že v slovenčine nebol žiadny preborník, čítaval mi slovenské rozprávky a biblické príbehy. Bol tam síce výrazný ruský prízvuk, ale aj výrazné hrejivé srdce.

Vo vzťahu k učiteľom som mal vďaka svojej nadpriemernej ruštine dva protichodné zážitky. Ako piatak som raz upozornil ruštinárku, že slovíčko „vjazali“ (po slovensky „viazali“) sa po rusky nevyslovuje „vizáli“, ako nás učila, ale tak, ako sa to píše. To sa jej však veľmi dotklo, takže sa najskôr rázne ohradila, potom ma zosmiešnila pred celou triedou a napokon si ma ako „človiečika“ prestala do konca školského roka všímať. Naši mi doma potvrdili, že som mal pravdu, ale nebolo mi to nič platné. Potom som ako ôsmak dostal od ruštinárky (našťastie už inej) ponuku, aby som sa zúčastnil školskej olympiady z ruského jazyka. Napriek tomu, že ma presviedčala a naliehala, odmietol som. Pripadalo mi to nefér ísť excelovať z ruštiny na nejakú súťaž, keď som bol vlastne sám takmer polovičný Rus.

Od svojich rovestníkov som sa líšil aj tým, akými výrazmi som bol v rámci svojej výchovy častovaný. Keď si spolužiak napríklad nespravil úlohu, tak bol doma „darebák“, „flákač“, alebo „lenivec“, zatiaľ čo ja som bol „lempl“, „šlendrián“, alebo „balda tyedekej“. Keď mal niekto príliš dlhé a neučesané vlasy, tak bol „chuligán“, alebo „frajer“, zatiaľ čo ja som bol „vobejda“, „štricák“, „alebo „machnatyj“. Iných Petrov doma volali „Peter“, alebo „Peťo“, zatiaľ čo ja som bol „Peťa“. Ja som zase otca volal „papa“, strýka „ďaďa“ a starí rodičia boli „babi“ / babička“ a „dida / dědeček“ a to sa nikdy nezmenilo. Iba mama ostala mamou a teta ako Slovenka zostala tetou.

Moja multijazyčná rodina na Vianoce 1966: Zľava dida, babi,
teta Janka, ja, mladší brat Juro, papa, mama a ďaďa

Teraz už ruštinu a ani češtinu nepoužívam. S okolím komunikujem až na výnimky po slovensky, ale bohužiaľ, často nerozumiem, čo viacerí ľudia, skupiny ľudí či podaktorí politici vlastne hovoria. Pritom problémom nie je spisovnosť či nespisovnosť jazyka. Problémom je obsažnosť základných pojmov, viet a fráz, ktorá sa pozvoľna mení. S ňou sa mení aj celkový kontext a v ňom mi opäť čoraz viac zaznieva ruština. Nie však tá láskavá a výchovná, ako kedysi doma, ale nedobrá, okupantská. Táká istá, ako v roku 1968. Vtedy sa na múroch objavovali azbukou písané výzvy „Idite domoj!“ (choďte domov!). Pri dnešnom turbulentnom vývoji spoločnosti nie je vôbec vylúčené, že sa k týmto výzvam čoskoro vrátime.

Keď chýba dobrý učiteľ

V istom klasickom českom filme odznela veta: Žiak nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale pochodeň, ktorú treba zapáliť. Na základe skúseností vlastných i skúseností mojich detí musím konštatovať, že školstvo sa za posledných 50 rokov zmenilo len veľmi málo, aj keď dnes sa mladí tvária, že už žijú iné časy, ako my kedysi. Naďalej sa „plnia nádoby“, lebo na nejaké „zapaľovanie pochodní“ vraj nie je čas, ani podmienky a ani peniaze...

Áno, nemali sme mobily, nebol internet a namiesto farebných umelohmotných plecniakov sme nosili voňavé celokožené aktovky. Avšak to rozhodujúce, čo určovalo a určuje vzťah žiaka ku škole a k učeniu, je osobnosť učiteľa.

Poznal som niekoľkých vynikajúcich učiteľov a dodnes sú pre mňa nielen príjemnou spomienkou, ale aj životným príkladom a povzbudením. Oveľa viac však bolo tých, ktorí si svoje učiteľské povolanie vybrali akýmsi nedopatrením, alebo si jednoducho nedokázali nájsť inú prácu. Zastavím sa teraz pri troch z nich:

I.

Začiatok sedemdesiatych rokov. Bol som ôsmak na základke a z nových predmetov nám pribudla aj chémia, ktorú som si hneď od začiatku obľúbil. Učila nás mladá temperamentná žena, ktorá dvere triedy zatvárala vždy nohou a triednu knihu aj s kľúčami hádzala na stôl z metrovej vzdialenosti. Ja som mal kvôli zhoršenému zraku problémy s čítaním z tabule. Raz sme takto čosi odpisovali z tabule a učiteľka, ako sa prechádzala medzi lavicami, zrazu nakukla do môjho zošita a zbadala, že tam mám popísané akési nezmysly. Rozčúlila sa, nakričala na mňa a dala mi päťku. Nechápal som, cítil som sa ukrivdený a bohužiaľ aj previnilý, hoci nebol dôvod. Napokon to boli v škole riešiť rodičia. Päťka mi bola síce zmazaná, ale už som sa na hodiny chémie netešil. Začal som mať problém s vyčísľovaním chemických rovníc, takže som bol stále medzi dvojkou a trojkou. Nakoniec mi strýko poradil jednu šikovnú fintu, vďaka ktorej som to konečne pochopil. Keď som však chcel zabojovať o koncoročnú dvojku, pri prvej chybe ma „súdružka učiteľka“ vyhodila z kabinetu, kde ma skúšala. Bolo vymaľované. V deviatom ročníku sa potom vyberali adepti na chemický laboratórny krúžok, ktorý mal bežať po celý rok. Ja som veľmi chcel chodiť, ale nedovolili mi, lebo som mal na vysvečku trojku. Krúžok bol totiž iba pre jednotkárov a dvojkárov. Tak som si pokusy robil sám doma. Vyrábal som si strelný prach, vodík na nafukovanie lietajúcich balónov, experimentoval som s elektrolytickým nanášaním medi na rôzne predmety, atď. Väčšinu návodov som našiel priamo v učebnici chémie a chemikálie sa dali zohnať v drogérii. To mi však nijako nevykompenzovalo ten nepríjemný pocit ľútosti a odstrčenia, aj keď som nakoniec na konci deviatky tú dvojku obhájil.

Iróniou bolo, že som sa po neúspešných prijímačkách na gymnázium nakoniec dostal na stredné odborné učilište chemické. Nemal som príliš na výber. Spočiatku som vôbec nebol nadšený, aj som si ťažko zvykal na učňovské prostredie. Postupne ma to však chytilo. Na praxi v laboratóriu sme pracovali s laboratórnym sklom, skúšali sme rôzne chemické reakcie, extrahovali sme olej zo slnečnicových semiačok, vyrábali strelnú bavlnu a umelý med a do zbláznenia rátali chemické príklady. Obzvlášť ma bavila analytická chémia, ktorej som sa venoval aj po skončení vysokej školy ako hydrogeochemik v rámci svojho prvého zamestnania. Aj dnes je chémia dôležitou súčasťou mojich pracovných aktivít. Spomienka na nepríjemný začiatok však zostala.

Deviaty ročník na ZDŠ na Hlbokej ul. v Bratislave (1974)

II.

Moja staršia dcéra Naďa sa narodila ako nadpriemerné, hyperaktívne a nesmierne náročné decko. Tieto vlastnosti sa naplno prejavili po nástupe do školy. Dnes sa takéto deti diagnostikujú skratkou ADHD, ale vtedy to bolo len nevychované a nedisciplínované dievčisko. Bola síce výnimočná, ale nakoľko nedokázala udržať pozornosť, bolo jej to nanič. Učitelia, až na výnimky, na nás-rodičov len zazerali, krútili hlavami a nepekne o nás hovorili. Nedokázali ju motivovať, ani pochopiť, ani jej pomôcť a ostatné deti sa jej vysmievali. A tak trpela a my-rodičia sme trpeli s ňou. Pritom bola na cirkevnej škole, tak sme čakali trochu viac porozumenia... Stalo sa, ale iba na chvíľu, v druhej a v tretej triede. V šiestej triede jej pribudla fyzika, ktorá ju začala veľmi baviť. Raz dostala za úlohu cez víkend merať v istých intervaloch teplotu ovzdušia a zakresliť ju do grafu ako časovú závislosť. A tak Naďa celý víkend usilovne merala, zapisovala, kreslila a napokon prácu zdarne dokončila. Keď potom v pondelok prišla zo školy, bola smutná. Zistili sme, že jej usilovnosť bola odmenená trojkou. Nechápali sme, veď sme jej to kontrolovali... Tak som navštívil pani fyzikárku, staršiu zamračenú dámu, vraj bývalú školskú inšpektorku. Vysvetlila mi, že Naďa dala ypsilonovú os nie naľavo, ako sa to zvykne robiť, ale napravo. Vytreštil som oči – veď úlohu pochopila a sama bez našej pomoci ju spracovala, vynesená krivka bola v poriadku a že dala ypsilonovú os napravo bola predsa len formálna chyba... Nie! Mala to urobiť presne tak, ako bolo prikázané! Namietol som, že v nej tou trojkou možno práve zabila záujem o fyziku, ale pani fyzikárka vôbec nevedela a nechcela vedieť, o čom hovorím. Neskôr sa prihodilo ešte zopár podobných udalostí a výsledok bol taký, že Naďa definitívne stratila o fyziku záujem. Horko-ťažko preliezala so štvorkami a my sme s tým nedokázali nič urobiť, hoci manželka je vyštudovaná fyzička a naplno sa jej venovala. Pani fyzikárka sa potom na rodičovských združeniach tvárila odmerane a vyčítavo, ale debatovať už nemalo zmysel.

Fyzika nebol pre Naďu jediný problémový predmet. Nebyť toho, že manželka mala víziu, že dokázala nájsť všetkých možných odborníkov a že sa jej denne venovala, základku by sme nezvládli. Dokonca sa kvôli deťom vzdala kariéry a ostala dobrovoľne nezamestnaná. Keď bola Naďa na druhom stupni, bola manželka prizvaná na konzultáciu na ministerstvo školstva kvôli tvorbe novej legislatívy, týkajúcej sa integrácie ADHD detí do vyučovacieho procesu. Už v tom čase však existovali nejaké smernice pre učiteľov, ako postupovať pri takýchto deťoch, ale učitelia ju otvorene ignorovali. Dokonca na adresu nás-rodičov zaznela z úst Nadinej triednej učiteľky veta: Vy nie ste kresťania, vy nie ste ani ľudia!  Mala pravdu. Naďa bola napokon dodiagnostikovaná ako asperger. Takže nie sme ľudia, sme autisti... Po skončení základky Naďu prijali na strednú školu, zmaturovala a dnes má ukončený bakalársky stupeň z archeológie. Svoj kríž si však stále nesie zo sebou, z niektorých vecí dieťa proste nevyrástla a nevyrastie, dokonca sa môžu pridať aj ďalšie, najmä ak sa k tomu pridá aj zranenosť z neprijatia. Dnes ako dospelá vydatá žena hodnotí obdobie na základnej škole sv. Vincenta de Paul na Bachovej ul. v Bratislave ako najhoršie vo svojom živote.

. 

Naďa po rokoch trápenia dostáva bakalársky diplom

III.

Môj starší syn Jerguš mal od narodenia problém s očami. Po nepríjemných skúsenostiach s nástupom staršej dcéry do prvého ročníka ZŠ sme zvažovali alternatívu špeciálnej základnej školy pre slabozrakých. Keďže nám to doporučovali aj odborníci, prihlásili sme ho tam. Jerguš bol bezproblémový, dobre sa učil a nikto sa na neho nesťažoval. Keď bol vo štvrtom ročníku, zvažovali sme, či ho predsa len nepreložíme na druhý stupeň do „normálnej“ základky. Nevideli sme v tom problém, určite by sa chytil a nemusel by do školy cestovať cez pol mesta. Avšak na škole pre slabozrakých fungovala aj mimoriadne kvalitná základná umelecká škola, kde dostal dobrý základ pre svoje neskoršie hudobné aktivity. Počas druhého polroka sa však odohrala udalosť, ktorá nám v rozhodovaní dosť pomohla. Deti sa jedno poobede po vyučovaní hrali na školskom dvore pod dozorom čerstvo zamestnanej mladej vychovávateľky. Neviem presne, čo sa vlastne vtedy stalo, ale keď som prišiel pre Jerguša, bol som zavolaný do riaditeľne, kde mi sekretárka s vážnou tvárou odovzdala na podpis pre Jerguša riaditeľské pokarhanie. Vraj za sústavné porušovanie školského poriadku! Dokument bol podpísaný riaditeľom a dokonca aj triednou učiteľkou, staršou pani, ktorá mi roky opakovane tvrdila, že s Jergušom nemala nikdy žiadny problém. Okrem mňa tam boli aj rozhorčení rodičia troch ďalších pokarhaných detí. Ich rozhorčenie však nebolo nasmerované na deti, ale na riaditeľa, ktorého počin sa nám všetkým zdal neprimeraný a nepochopiteľný. Od Jerguša som sa dozvedel, že len trochu behali a kričali, nič nerozbili, nikomu neublížili a ani neboli bezočiví. Tak aké sústavné porušovanie školského poriadku? Chalani sa zjavne len na chvíľku uvoľnili, v ich veku to bolo úplne normálne. Išiel som teda najskôr za dotyčnou mladou vychovávateľkou. Vraj ich nevedela zvládnuť, tak išla za riaditeľom požalovať sa. Ubezpečovala ma, že je malým pánom na to, aby mohla niekomu navrhnúť pokarhanie. Pritom sa mi tam skoro rozplakala, snáď si myslela, že ju budem lynčovať. Asi ju už predo mnou lynčoval niektorý iný „pokarhaný“ rodič... Bolo mi jej ľúto. Išiel som teda za riaditeľom. Bral som to tak, že mal proste len blbý deň. Riaditeľ mi tvrdil, že len reagoval na to, čo mu povedala vychovávateľka, pričom mu jeho nečakané udelenie štyroch pokarhaní vôbec nepripadalo neprimerané. Napokon som zašiel za Jergušovou triednou učiteľkou. Na moju otázku, prečo si nestála za tým, čo mi celé roky tvrdila a prečo ten pochybný dokument vôbec podpísala, mi odpovedala typicky socialistickým spôsobom: Donútili ma! Tým boli debaty ukončené. Nebolo s kým debatovať, alebo dokonca niečo riešiť. Mal som dojem, že sa bavím so sopľavými deckami, ktoré sa len vyhovárajú jedno na druhé.

Jerguš teda piaty ročník začal už na „normálnej“ škole. Po jej skončení bol prijatý na gymnázium, zmaturoval a následne vyštudoval medicínu. Dnes je z neho lekár. Dobrý lekár. Aj keď nad ním ako nad slabozrakým pani učiteľka zlomila palicu, nespomína na ňu v zlom. Veď v podstate celá tá vec išla aj tak mimo neho. Potrestaní sme boli my, rodičia. Ako nakoniec vždy...

Jerguš a David Koller zo skupiny Lucie, odovzdávajúci dar pre ZUŠ pri ZŠ pre slabozrakých na Svrčej ul. v Bratislave

Nezávidím učiteľom, majú to naozaj ťažké. Ak ale učiteľ s rodičom komunikuje len v rámci rodičovských združení a žiackej knižky a za každým problémom žiaka vidí zlyhanie rodiča, prípadne si deti „vyberá“ podľa určitých kritérií, mal by si nájsť iné zamestnanie. Niekedy stačí, ak dieťa narazí na jedného naozaj dobrého učiteľa a dá mu to silu, aby vedelo odolávať aj tým nemej dobrým. Niekedy však stačí jeden nedobrý učiteľ, aby dieťaťu urobil zo života peklo. A nielen jemu, ale aj jeho rodičom. Obzvlášť základné školy majú skôr charakter „veľkochovu“, kde na nejaký individuálnejší prístup, či "zapaľovanie pochodní" ani nie sú podmienky. Tým skôr, že svet detí v školskom prostredí býva dosť nemilosrdný. Na tom nič nezmenila ani nežná revolúcia, ani mobily, ani internet. Modlime sa za našich učiteľov. Zaslúžia si to.

P.S.: 

Na margo tragédie, ktorá sa začiatkom júna odohrala v spojenej škole vo Vrútkach a ktorá na prvý pohľad vyzerá tak čiernobielo, sa mi žiada dodať: Je mi ľúto aj chlapca, ktorý útočil. Podľa dostupných informácii tento človek roky zažíval krutú šikanu, možno nielen od spolužiakov. Na to predsa stačí, aby bol človek v niečom iný, ako ostatní. On bol zohavený rázštepom pery, pochádzal zo sociálne slabšej rodiny, zrejme mal ADHD, prípadne psychické problémy, ale odborníkmi podchytený nebol, aj keď vraj nejaký čas chodil do poradne. V istej reportáži akási terapeutka spomínala, ako práve na tejto škole odmietli jej odbornú pomoc. Ak máme školský zákon, v ktorom sa hovorí o integrácii žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, žiadna škola si jednoducho nemôže dovoliť odmietať odbornú pomoc, tým viac, že bežné pedagogicko-psychologické poradenstvo – ak je vôbec k dispozícii – v takýchto prípadoch nepostačuje. Nutná je spolupráca so špeciálnymi pedagógmi, psychiatrami, neurológmi. Ten chlapec mal byť takto integrovaný a teda aj včas odborne podchytený, ale namiesto toho sa stal na škole odpadom. Pre svoju uzavretosť sa okoliu zjavne nezdieľal a od školy za týchto okolností pomoc očakávať ani nemohol. A vlastne ani od spoločnosti ako takej. Keďže zjavne nemal na to, aby s tým dokázal žiť, tak to riešil skratovo a nakoniec bol zastrelený ako pes. Nemuselo sa to stať. Zažil som na škole šikanu, aj moje deti ju zažili. Tak ako aj ľahostajnosť učiteľov a bezmocnosť rodičov, ktorí sa o problémoch so šikanou od svojich detí často dozvedajú až po rokoch. Určite nestačí vymeniť na vchodových dverách škôl kľučky za gule, či viac investovať do kamerových systémov. Pokiaľ bude v triedach po 30 detí, pokiaľ budú školy „integrovať“ deti so špeciálnymi potrebami len za pomoci jedného, prípadne žiadneho psychológa a pokiaľ nebude legislatívne podchytená nutnosť účasti ďalších odborníkov, ostaneme len pri represii. Treba sa o problémy zverených detí zaujímať a včas ich odborne riešiť a nečakať, kým sa stane niečo strašné.