Dolu vodou

Raz za mnou prišla moja mladšia dcéra Dorotka a predostrela mi návrh splaviť nejakú rieku. Ako bývalý vodák som to teda bral ako výzvu a príležitosť zorganizovať dobrodružstvo. Voľba padla na Moravu, a to z „Hoštetna“, teda z Vysokej pri Morave, aby toho nebolo príliš, ale nielen po Devín, ale ďalej po Dunaji až do Bratislavy, aby to zasa nebolo že iba.

To ma však zaväzovalo k maximálnej opatrnosti a rozvahe. Vedel som, aké nástrahy sú na Dunaji, ako študent som absolvoval splav na kanoe z Bratislavy až do Štúrova. Teraz však budem mať v lodi jedenásťročné decko... Povedal som si, že keď sa riadne pripravím, dodržím všetko čo treba a nebudem robiť sprostosti, dobre to dopadne.

Oprášil som teda svoj dvojmiestny nafukovací kajak, ktorý si pamätal ešte sedemdesiate roky minulého storočia. Občas som ho používal na rôzne merania na jazerách. Dokonca som si pozháňal akúsi plavebnú príručku, aby som si overil, či vôbec môžem s takým chatrným plavidlom na Dunaj. Jediné, čo som tam našiel, bolo doporučenie vybaviť plavidlo štátnou vlajkou, keďže poplávame po štátnej hranici.

Takže jedného slnečného májového rána roku 2008 vystupujeme z autobusu vo Vysokej pri Morave a na brehu rieky rozbaľujeme vercajg. Čaká nás 30 kilometrov dolu vodou. Ešte vlajku a môžeme vyplávať.

Rybárske chatky na rakúskom brehu

Morava je pri normálnom stave hladiny dosť lenivá, takže prúd nám príliš nepomáhal. Navyše sme mali protivietor, takže až po Devín to bolo treba poctivo odmakať. Dorotka mi spočiatku pomáhala, neskôr si už len užívala pohodu, neúnavne štebotala a vymýšľala všelijaké slovné hry. Nikam sme sa neponáhľali. Okolo nás šumeli stromy, spievali vtáci a hladina sa jemne čerila. Od rakúskeho brehu nám zamávali posádky dvoch menších plavidiel, inak sme boli na rieke úplne sami.

Na obed sme sa zastavili neďaleko železničného mosta pri Marcheggu a vystúpili sme na rakúsky breh. Až tu som si uvedomil, že ešte pred pár rokmi by nás za toto slovenskí pohraničiari cellkom legálne zastrelili. Však už len vystúpiť z vlaku vo Vysokej pri Morave či v Devínskom jazere znamenalo riskovať zdĺhavý výsluch a kadejaké nepríjemnosti. Koľko životov zbytočne vyhaslo pri pokusoch o útek za železnú oponu! Dnes už to všetko dávno neplatí, železná opona je preč a ide sa ďalej. Len mladým sa tieto veci akosi ťažko vysvetľujú, s odstupom rokov je to všetko také neuveriteľné...

Obed u susedov

V lese sú skryté perfektne upravené chodníčky.

Železnica do Marcheggu

Čoskoro sa pred nami objavuje hrad Devín. O chvíľu sme pri ňom a s rešpektom pozorujeme valiacu sa masu dunajskej vody. Zdola k nám dolieha rachot akéhosi motora. Vzápätí popred nás prefrčí rýchloloď, smerujúca do Viedne. Jej rýchlosť je ohromujúca a nebezpečná. Mám v úmysle preplávať k pravému brehu Dunaja a pozdĺž neho až popod Starý most, kde by malo byť nástupné mólo petržalskej lodenice. Dúfam že tam ešte je...

Hrad Devín

Sútok Moravy a Dunaja

O chvíľu prechádza ďalšia rýchloloď, tentoraz v opačnom smere. Vyčkávam, kým na dohľad a na dosluch nič nehrozí, a vyrážame krížom cez Dunaj. Voda sa okolo nás všelijako krúti a charakteristicky syčí, čo spôsobuje pohyb dnových štrkopieskov. Konečne sme pri brehu. Prúd je rýchly ako bežec, čo vidno podľa konárov stromov, prevísajúcich až do vody. 

Je rýchlejšia ako my...

Popod tri mosty

O chvíľu sa objavuje most Lafranconi a za ním most SNP. Veslovať nemusím, len udržiavam loď v bezpečnej vzdialenosti od zakotvených pontónov. Medzi Starým mostom a mostom Apollo už vidno mólo. Stáčam loď proti prúdu, ktorý je aj tesne pri brehu prekvapivo silný, a bezpečne prirážam k mólu. Naše cestovanie sa šťastlivo skončilo. Balíme loď a spokojní mierime pešo po hrádzi a cez Prístavný most do Prievozu, kde sme v tom čase bývali.

Konečná

K samotnej Morave je dobré spomenúť dlhoročné snahy o jej splavnenie – ešte stále sa v médiách skloňuje kanál Dunaj-Odra-Labe (viď doporučené zdroje). Tento zámer podporujú hlavne Češi, zatiaľ čo Rakúšania o tom nechcú ani počuť. Dokonca jednostranne zakázali pohyb motorových člnov po Morave. Práve oni najviac presadzujú projekt revitalizácie Moravy, ktorej cieľom je vrátiť rieke charakter, aký mala pred 150 rokmi. To znamená sprietočniť pôvodné meandre a ramená, ktoré boli postupne od hlavného toku odrezané z dôvodu protipovodňových opatrení. Dnes časť rieky Moravy a jej okolia tvoria súčasť chránenej krajinnej oblasti Záhorie a chránený areál Devínske alúvium Moravy, ktoré sa tiahne od úrovne Stupavy až po Devín, predstavuje dokonca územie európskeho významu. Prísť sem s loďou je úžasný zážitok a vynikajúci relax. Dúfam, že to tak zostane aj naďalej.

Foto:  P.Vyskočil

Doporučené zdroje:

https://zivot.pluska.sk/reportaze/kanal-pre-lodnu-dopravu-chranenym-uzemi

https://ct24.ceskatelevize.cz/regiony/2798429-plany-na-splavneni-rek-a-propojeni-tri-mori-plni-archivy-uz-leta-realizace-je-stale

https://dennikn.sk/130278/kanal-zeman-fico-moze-byt-tunelom-storocia/

Podivuhodné premeny Biskupického ramena

Za študentských čias sme vždy na jeseň pri nízkych stavoch vody chodili pešo suchými ramenami Dunaja z Bratislavy až do Hamuliakova, prípadne opačne. Vodné dielo Gabčíkovo však väčšinu ramennej sústavy pohltilo, vrátane známeho Ostrova Kormoránov. Biskupické rameno je jedno z mála ramien, ktoré sa v oblasti pod Bratislavou zachovali.

Horná časť Biskupického ramena

Biskupické rameno sa nachádza neďaleko Bratislavského Slovnaftu, bezprostredne pri známej prírodnej rezervácii Ostrov Kopáč s unikátnym lesostepným ekosystémom. 

Lesostep ostrova Kopáč

Mŕtve rameno ostrova Kopáč

Mŕtve rameno ostrova Kopáč

Labutie hniezdo na mŕtvom ramene

Kedysi Biskupickým ramenom viedla hlavná prúdnica Dunaja, neskôr si voda našla inú cestu. V rámci splavňovania Dunaja boli jeho ramená postupne od hlavného toku odrezané. Sústredením vody do hlavného koryta a výstavbou priehrad v Nemecku a v Rakúsku, ktorou sa zastavil prirodzený pohyb dnových štrkopieskov, sa zintenzívnila erózia dna a Dunaj sa postupne zahlboval, k čomu prispievalo aj občasné bagrovanie plavebnej dráhy. Tým v oblasti Biskupického ramena významne klesla aj hladina podzemných vôd, a to až o niekoľko metrov, čo postihlo aj tzv. mäkké lužné lesy priľahlého ostrova Kopáč. Z Biskupického ramena sa tak stalo izolované a prakticky suché zarastené koryto s čiernymi skládkami odpadu a na niekoľkých miestach predelené násypmi lesných ciest.

Podrobná história územia ostrova Kopáč a Biskupického ramena je popísaná v (1). Situácia ramennej sústavy pred výstavbou vodného diela Gabčíkovo a rozsah jej likvidácie je zrejmý z mapových príloh (7) a (8).

Myšlienkou revitalizácie Biskupického ramena sa nadšenci začali zaoberať už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Napokon z iniciatívy Asociácie priemyslu a ochrany prírody (APOP) vznikol projekt zavodnenia a sprietočnenia Biskupického ramena, v rámci ktorého sa okrem vyčistenia ramena mali uvedené násypy lesných ciest odstrániť, na ich mieste vybudovať tri stupne na reguláciu hladiny vody a do ramena sa mala priviesť dunajská voda z prívodného kanála chladiacich vôd pre Slovnaft. Malo sa tým pomôcť vysychajúcej vegetácii na ostrove Kopáč.

V r.1992 sa však uviedlo do prevádzky vodné dielo Gabčíkovo, čím došlo k opätovnému vzostupu hladín podzemnej vody. Voda sa konečne objavila aj v Biskupickom ramene, ktoré bolo v rámci budovania Hrušovskej zdrže zaústené do ľavostranného priesakového kanála vodného diela. Nad realizáciou projektu APOPu visel otáznik, či to ešte má vôbec zmysel. Podľa odborníkov však bolo potrebné hladinu v ramene zvýšiť ešte o ďalších 50 – 70 cm, takže sa dielo napokon do r.1998 zrealizovalo, a to za finančnej podpory Slovnaftu.

Stredná časť Biskupického ramena

Dolná časť Biskupického ramena

Prítok vody z prívodného kanála Slovnaftu do hornej časti Biskupického ramena

Podľa projektu sa malo do ramena privádzať minimálne 300 l/s vody, počas vegetačného obdobia zhruba dvojnásobok. V skutočnosti sa do ramena privádzala zhruba iba desatina požadovaného minima. V r.2003 bol v denníku SME publikovaný článok o Biskupickom ramene a o nefunkčnosti vybudovaného ekologického diela (viď (2) a (3)). Následne Slovnaft krátkodobo zvýšil prítok vody do ramena na 170 l/s a neskôr na 110 l/s a potom už len stále menej a menej. V r.2017 sa do ramena privádzalo v priemere už len 7,3 l/s, čo nestačí ani na pokrytie výparu z hladiny v ramene (viď (4)). 

Prakticky nulový prietok na druhom (strednom,) regulačnom stupni

Prakticky stojatá voda pri dolnej výusti Biskupického ramena do ľavostranného priesakového kanála vodného diela Gabčíkovo

Pri mojej poslednej návšteve v novembri 2019 bol prívodný kanál sčasti suchý, sčasti zatopený vzdutou vodou v dôsledku upchatia rúry pod cestným premostením.

Súčasný stav prítoku Slovnaftskej vody do Biskupického
ramena - suchá dolná časť prívodného kanála ...

... a horná "upchatá" časť prívodného kanála

V tom období som sa problematikou Biskupického ramena ako konzultant intenzívne zaoberal. Chodil som do terénu, písal som hodnotenia, návrhy, zúčastňoval som sa rôznych porád, ale všetko bolo zbytočné, pretože Slovnaft v rámci svojich úsporných opatrení postupne znižoval množstvo vody pre svoju potrebu a tým sa znižoval aj podiel vody pre Biskupické rameno. Hlavný problém však bol v tom, že na troch regulačných stupňoch sa mal osadením tzv. provizórnych hradidiel (fošní) regulovať vzostup hladiny na predpísanú výšku, avšak tieto hradidlá nikdy neboli osadené, takže požadovaný vzostup hladiny sa nikdy nedosiahol. V podstate sa to ani nedá, keďže voda v ramene takmer netečie, alebo tečie v úplne inom hydrologickom režime, aký predpokladali projektanti. Za istých podmienok totiž voda do ramena nateká zhora i zdola a kdesi v prostriedku sa stráca. Nepochybne aj pričinením tzv. hydraulickej clony Slovnaftu, slúžiacej na ochranu podzemných vôd horného Žitného ostrova pred ropnými látkami.

O ekologickom diele na Biskupickom ramene sa svojho času zo strany APOPu a Slovnaftu písalo v superlatívoch. Áno, ako divadielko pre vytvorenie ekologického imidžu toto dielko určite splnilo svoju historickú úlohu...

V r.2018 sa objavila správa, že sa v rámci projektu Diaľnica D4 Bratislava, Jarovce - Ivanka sever, projekt kompenzačných opatrení“ začalo pracovať na revitalizácii Biskupického ramena, do ktorého bude privedená voda priamo z Dunaja prostredníctvom nového prívodného kanála (viď (5) a (9)). Táto revitalizácia by mala byť konečne plnohodnotná, nielen kozmetická. Dosiahne sa tým aj zlepšenie zásobovania zavlažovacích kanálov horného Žitného ostrova vodou s možnosťou regulácie privádzaného množstva vody, najmä počas povodňových stavov. Tento zámer bol zo strany Slovenského Vodohospodárskeho podniku spracovaný formou štúdie ešte v r.2002 (viď 6)) a vlastne až teraz dostáva reálnu podobu.

Nový prívodný kanál vody priamo z Dunaja pre Biskupické rameno

Budúci regulačný stupeň na prívode Dunajskej vody

Horné zakončenie Biskupického ramena - niekde tu bude pritekať Dunajská voda

Po ukončení prác na revitalizácii bude Biskupické rameno nepochybne hodné ďalšieho príspevku do tohto blogu.

Foto: P.Vyskočil

Použité zdroje:

1) PIŠÚT, P., TIMÁR, G.: História územia ostrova Kopáč, Bratislava 2007http://sas2.elte.hu/tg/Pisut_Timar_Historia_uzemia_ostrova_kopac.pdf

2) INGRID DROZDÍKOVÁ: Ani po šiestich rokoch dielo nefunguje. SME, 8. sep 2003. https://bratislava.sme.sk/c/1091413/ani-po-siestich-rokoch-dielo-nefunguje.html

3) Ad. Ani po šiestich rokoch dielo nefunguje. SME, 1. okt 2003 https://bratislava.sme.sk/c/1117745/reagovali-ste.html

4) Wikipedia: Biskupické rameno. https://sk.wikipedia.org/wiki/Biskupick%C3%A9_rameno

5) Dunajská voda vráti územiu život. Bratislavské noviny 20/2018 https://e2fs.banoviny.sk/docs/2018/11/05/8e357e1b-0025-48a5-a073-2b1b2dc4c25b.pdf

6) Štúdia návrhov opatrení pre zlepšenie hladinového režimu podzemných vôd na hornom Žitnom ostrove. Slovenský Vodohospodársky podnik, š.p., OZ Povodie Dunaja Bratislava, február 2002.

7) Vodácka a rybárska mapa Dunaja. Mierka 1:50000. Slovenská Kartografia n.o. Bratislava v spolupráci so Zväzom turistiky SÚV ČSZTV, 1973.

8) Bratislavský Lesný park. Mama prímestskej rekreácie. Mierka 1:25000. Slovenská Kartografia Bratislavy v spolupráci s Klubom Slovenských turistov, 1991.

9) https://voda.oma.sk/biskupicke-rameno (Situácia nového prívodného kanála a jeho napojenie na Biskupické rameno)

Trofej?

Obrázky pod týmto textom snáď nepotrebujú komentár. Ale predsa aspoň niečo, lebo otázok je viac než dosť.

Je február 2018. V Malých Karpatoch panuje zima ako z rozprávky. Stúpame so synom od Medených Hámrov po modrej značke smerom na Biely Kríž. Úvodná časť cesty je lesná asfaltka, ktorá sa tiahne dolinou popri potoku. 

A práve tu, takmer uprostred asfaltky, nachádzame mŕtveho srnca s odrezanou hlavou.

Spamätávame sa z otrasného zážitku a odťahujeme od zvieraťa psov. Nález sme zdokumentovali a ohlásili starostovi Borinky. Na druhý deň tam srnec stále ležal, iba krvavé stopy milosrdne pozakrýval čerstvý poprašok snehu. 

Čo sa dialo potom už netuším, mŕtve zviera zrejme odpratali poľovníci. Sotva sa už niekto dozvie, čo za obludu má toto na svedomí. Pytliak by si zrejme odniesol celé zviera, ale možno si „zo skromnosti“ odniesol len hlavu... Ťažko predpokladať, žeby zviera uhynulo práve tu, na pomerne frekventovanom mieste, a niekto ho jednoducho našiel, vylovil z vrecka nôž a zobral si pamiatku. A ak by srnca strhla napríklad svorka túlavých psov, načo by im bola práve hlava? Niekomu zjavne išlo o rožky ako trofej, ktoré má teraz ako veľký hrdina doma na stene, alebo ich jednoducho niekomu strelil. Ani jedno ani druhé nemá úroveň.

Je mi ľúto srnca, ale aj toho, ktorý mu vzal život a hlavu. Naozaj neviem, čo by som mu zaželal...

Foto: P.Vyskočil

Trochu inak o Pezinskej skládke

Na Slovensku hádam niet človeka, ktorý by nepočul o Pezinskej skládke a o tom, čo sa okolo nej dialo. Hovoríme o tzv. novej Pezinskej skládke, ktorá vlastne ani neexistuje. Menej sa však už vie o tzv. starej Pezinskej skládke, ktorá je už síce uzatvorená, ale práve ona vyvolala všetok ten rozruch, vďaka ktorému bola nová Pezinská skládka napokon zakázaná.

Stará Pezinská skládka bola založená vo vyťaženej tehliarskej jame v areáli vtedajších Tehelní Pezinok š.p. Spočiatku ako divoká, neskôr riadená skládka, do ktorej sa takmer 40 rokov zvážalo všetko možné zblízka i zďaleka – komunálny odpad z domácností i z nemocníc, priemyselný odpad, napríklad aj z vtedajších Chemických závodov Juraja Dimitrova. A to všetko pod dohľadom štátu... Najhoršie bolo, že sa priestor ťažobnej jamy postupne zaplnil dažďovou vodou, silne znečistenou pribúdajúcim odpadom. Na jej hladine sa postupne vytvorila vrstva plávajúceho odpadu, prerastená koreňmi rastlín, ktoré sa na nej uchytili, takže to po čase vyzeralo ako „zarastená plocha, vhodná na skládkovanie odpadu“. To je citát z akejsi správy, ktorá sa mi pred rokmi dostala do rúk. Až neskôr sa ukázalo, že v skutočnosti bolo pod plávajúcou „lúkou“ viac ako 20 m silne znečistenej vody. Táto „lúka“ tak bola aj značne nebezpečná, tým viac, že vzhľadom na nedostatočné zabezpečenie areálu skládky mal k nej prístup prakticky hocikto. Vrátane miestnych rómskych detí, ktoré podľa svedkov bez zábran skackali po plávajúcom odpade...

Serióznejšia dokumentácia skládky sa začala realizovať až v roku 1991. Bolo potrebné overiť jej aktuálne parametre, zmerať hĺbku nahromadenej vody, odobrať vzorky vody a samozrejme stanoviť mieru rizika znečistenia podzemných vôd (viď (1) a (2)). To všetko sa nedalo technicky zvládnuť z brehu a ani z nejakého plavidla, pretože vodná plocha už bola „obsadená“ plávajúcim odpadom a rastlinstvom. Použil sa teda vrtuľník a teplovzdušný balón, z ktorého bolo možné spúšťať meracie sondy a odoberať vzorky. Bol to jedinečný nápad a v daných podmienkach jediné riešenie.

V r.1996 prebehla privatizácia tehelní a skládka sa ocitla v súkromných rukách. Bolo treba riešiť problém, ktorý štát roky neriešil. A problém bol jasný. Okrem obrovského množstva odpadu bolo v jame cca. 200 tisíc kubických metrov silne znečistenej tzv. priesakovej vody, ktorej hladina s pribúdajúcim odpadom pozvoľne stúpala. V prvom rade bolo treba túto vodu odčerpať a vyčistiť, lebo ju nebolo možné len tak niekde vypustiť. Odborníci zo štátnych ústavov dávali prakticky od stola bizardné návrhy na jej čistenie s využitím extrémne nákladných a v tom čase aj v takýchto podmienkach na Slovensku neodskúšaných technologických postupov, ako reverzná osmóza či ionovýmena. V každom prípade išlo o dosť veľkú investíciu a keďže išlo o súkromný majetok, nebola nádej, žeby sa do veci finančne vložil štát.

V zásade boli dve možnosti: Sanovať skládku tak ako bola, alebo ju jednoducho „dokončiť“, t.j. zavoziť odpadom a uzatvoriť. Sanácia skládky bola technicky veľmi náročná a finančne nereálna. Druhá možnosť bola reálnejšia, nakoľko skládkovanie ďalšieho odpadu predstavovalo príjem prostriedkov pre financovanie likvidácie priesakových vôd a uzatvorenie skládky. Keď sa začiatkom r.2000 vyskytli extrémne zrážky s následnými povodňami a priesaková voda sa začala prelievať cez okraj skládky, padlo rozhodnutie dokončiť skládku. 

Na vzorkách priesakovej vody sa urobili laboratórne testy, podľa ich výsledkov sa navrhla optimálna technologia čistenia a zrealizovala sa chemická čistiareň odpadových vôd, ktorá potom pracovala až do r.2008, kedy bola skládková jama prakticky plná odpadu (podrobnejšie viď (3)).

Čistiareň odpadových vôd

Akumulácia a prevzdušnenie vyčistených vôd

Vypúšťanie vyčistených vôd do toku Mahulianka

Toto obdobie, počas ktorého sa dokončovala táto tzv. stará pezinská skládka, nebolo jednoduché ani pre samotných Pezinčanov. Zo skládky sa šíril zápach, jednak zo samotného odpadu a jednak z priesakovej vody. Z času na čas nejaký miestny dobrák založil na skládke požiar a smradu bolo ešte viac. Počas veterných dní lietali vo vzduchu igelitové sáčky, takže na záveternej strane skládky bolo nutné naťahať záchytné siete.

Robil som v tom čase odborný dohľad nad prevádzkou chemickej čistiarne odpadových vôd a predtým som sa podieľal na spomínaných laboratórnych testoch. Niekoľkokrát som sprevádzal kontrolné návštevy z úradov a z inšpekcie, ktoré chodili do areálu tehelní a do priestorov samotnej ČOV a kontrolovali, čo sa dalo. Niežeby neboli problémy, ale všetko podstatné sme napokon ustáli v medziach zákona.

Dnes je skládka už uzatvorená a zavezená zeminou, aj keď jej finálna rekultivácia sa ešte nedokončila. Avšak nebyť rozhodnutia o dokončení skládky, tak by tu bola možno ešte aj dnes „plávajúca lúka“ ako zázrak hydroponie na Slovensku. Zavezená skládka odpadu je síce aj naďalej „starou ekologickou záťažou“, ale v každom prípade je táto ekologická záťaž neporovnateľná s tou, ktorá tu bola pred rokom 2000. A hlavne – už nie je nikomu nebezpečná.

Nová Pezinská skládka je už samostatná kapitola. Dovolím si len poznamenať, že keby investor plánoval tu v novej ťažobnej jame uskladňovať nie komunálny, ale len inertný stavebný odpad, zrejme by sa to zaobišlo bez všetkých tých protestov a petícii a skládka by sa napokon povolila a nikomu by neprekážala. Možno by dnes vďaka tomu neexistovala napríklad ani obrovská čierna skládka stavebného odpadu na odlesnenom kopci nad Cajlou v chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, na mieste, kde sa donedávna ťažil antimón. Táto skládka, nazývaná tiež „Pezinské Kilimandžáro“, je popísaná v príspevku (4) z februára 2019, ktorý som náhodne našiel na internete. Tomuto príspevku by som vytkol len naivné očakávanie autora, že riešenie všetkých Pezinských skládok malo byť úlohou pani Čaputovej. Nepochybujem o tom, že v Pezinku je dosť ambicióznych a šikovných ľudí, ktorí sa napokon dokážu s nechcenými legálnymi i čiernymi skládkami odpadu náležite vysporiadať. Úprimne im držím palce.

Foto: P.Vyskočil, S.Klaučo

Použité zdroje:

(1) Klaučo S. a kol.: Vplyv skládky TKO Pezinok na podzemné vody v okolí a návrh ich ochrany. SKOV, Bratislava, 1991

(2) Klaučo S. a kol.:  Expertíza pre zabezpečenie vybraných podmienok prevádzky skládky odpadov v Pezinku, SKOV, Bratislava 1996

(3) Klaučo S., Vyskočil P.: Problém priesakových vôd na skládkach odpadov. Časopis Odpady, ročník 2., číslo 3, rok 2002

(4)  https://magazin.panobcan.sk/nad-pezinkom-sa-tyci-novy-kopec-je-to-obrovska- cierna- skladka-stavebneho-odpadu-zda-sa-ze-nikomu-neprekaza-pani-caputova-bojuje-iba- proti-tej-z-ktorej-nemohol-profitovat-jej-otec/

Nepekné tajomstvo pod Lomničákom

Do Vysokých Tatier chodí spústa ľudí. Obdivujú nádherné scenérie, zhlboka vdychujú ostrý tatranský vzduch, naháňajú adrenalín, popri tom trúsia odpadky, iní ich potom zbierajú a podaktorí zakresľujú do máp, kde ešte treba zbierať. A prichádzajú na neuveriteľné veci.

V r.2004 sa takéto mapovanie uskutočnilo v okolí Lomnického štítu. Mal som vtedy tú česť zúčastniť sa. Zdokumentovalo sa napríklad rozsiahle smetisko za Skalnatou chatou a rôznorodý odpad prakticky po celej Skalnatej doline, pričom sa zďaleka nejednalo len o nejaké konzervy od turistov. Výrazne dominoval stavebný odpad, zjavne súvisiaci s budovou lanovky na Skalnatom plese, s lanovkou na Lomnické sedlo a hlavne s budovou observatória na Lomnickom štíte.

Jedno septembrové dopoludnie vyrážame od Skalnatého plesa a stúpame smerom na Lomničák. Nie však vľavo tradičnou výstupovou trasou cez Lomnické sedlo, ale vpravo, cez Lievikový kotol a tzv. Cmiter, najvyššiu terasu Skalnatej doliny pod úpätím Vidlových veží. 

Terén postupne naberá na strmosti, skala je lámavá. Tu, ďaleko od turistických chodníkov a značiek, nachádzame prvé známky „dávnej civilizácie“ – hrdzavé plechy, tyče a rúrky, kusy lán, závažia z lanovky a aj hrdzavé kovové monštrum, ktoré malo byť starým vykurovacím kotlom na uhlie. Odkiaľ? No predsa z vrcholu Lomnického štítu.

Lanovka na Lomnický štít sa začala budovať už v r.1934. Na štíte sa okrem hornej stanice lanovky zriadila meteorologická stanica a neskôr aj astronomické observatórium. Samozrejme, všetko nepotrebné počas výstavby a neskôr aj prevádzky objektov zhrmelo do doliny, väčšinou práve do Cmitera a niečo zletelo aj do susednej Malej Studenej doliny a do Veľkej Zmrzlej doliny (cez Medené lávky). V tom čase to samozrejme nikto neriešil a dnes už o tom verejnosť nemá prakticky žiadne dostupné informácie.

Vystupujeme nad Lievikový kotol a popod Vidlový hrebeň mierime na vrchol. Neverím vlastným očiam. Nachádzame ďalší kovový šrot, kusy drôtov, plastov, lepenkovej krytiny, laná, starú elektroniku a dokonca kusy olova, zrejme z vedeckých zariadení, ledva sa dajú zodvihnúť. V miestach kde je suť nachádzame primiešanú škváru a koks ešte z čias, keď sa na vrchole kúrilo uhlím. Tony odpadového materiálu v srdci TANAPu! A pomedzi to všetko sa vinú pásy hnedého povlaku na skalách, pochádzajúceho z nedostatočne vyčistenej odpadovej vody, stekajúcej po úbočí od budovy observatória.

Na vrchol prichádzame vo večerných hodinách. Okrem niekoľkých pracovníkov tu už niet nikoho. 

Je nám dovolené prenocovať v jednej z miestností pracoviska. V noci prichádza zmena počasia. Zobúdzame sa do hmly a silného vetra. Lanovka nepremáva a my musíme čakať až do poobedia, kým nás služobná jazda lanovky pri značnom kymácaní konečne nedopraví späť na Skalnaté pleso.

K samotnému výstupu je potrebné zdôrazniť, že výstupová trasa cez Cmiter, rovnako ako aj ostatné výstupové trasy na Lomničák, je možné absolvovať iba s horským vodcom. Aj my sme ho mali. Navyše, trasa cez Cmiter predstavuje strmý a dosť rozlámaný terén pri prevýšení takmer 900 metrov, nie sú tu žiadne reťaze a neznalosť terénu môže hlavne pri nečakanom zhoršení počasia skončiť fatálne. Ako výstupová trasa sa používa len zriedka, hlavne v zime, kedy sneh pozakrýva všetok ten megabordel, ktorý by tu v TANAPe sotva niekto očakával.

Čo však s tým? Náborom dobrovoľných zberačov odpadkov s plastovými vrecami riskujeme ich zdravie a životy a nevyriešime nič. Je potrebné investovať, postaviť provizórnu lanovku, zabezpečiť vrtuľník, zabezpečiť ľudí schopných pohybovať sa v exponovanom teréne a hlavne zohnať ochotného investora. Doteraz sa na to nikto neodhodlal a v dohľadnom čase zrejme ani neodhodlá. Veď čo oko nevidí, srdce nebolí.

Alebo žeby predsa?

Foto: P.Vyskočil, S.Klaučo

Použité zdroje:

Klaučo, S.a kol.: Mapovanie znečistenia v okolí Lomnického štítu. Záverečná správa expertíznej štúdie. SKOV – Služba pre kvalitu a ochranu vôd, Bratislava, 2005

História lanovej dráhy: Tatranská Lomnica – Lomnický štít. https://lanovky.sk/?page=rep&id=48