štvrtok 11. novembra 2021

Spoznať krajinu znamená splynúť s ňou

Keď sa krátko po revolúcii otvorili hranice, dostal som možnosť absolvovať takmer ročný postgraduálny diplomový kurz v holandskom Delfte. Samozrejme, že som v rámci tohto pobytu navštívil viacero zaujímavostí, ktorých je v Holandsku naozaj dosť. Tieto exkurzie väčšinou organizoval inštitút, ktorý ma prijal, a teda mali prevažne charakter hromadných autobusových výletov. Stále som však túžil len tak sám splynúť s krajinou, nielen ju vidieť. S krajinou, ktorej som dodnes vďačný za pohostinnosť a ktorú som si nakoniec obľúbil, aj keď ako milovník hôr som si prvé mesiace nevedel zvyknúť.


Tak som sa jedného letného dňa vychytil na celodenný peší výlet, a to bez vytýčenia konkrétnej trasy. Iba som si povedal, že sa budem uberať najskôr na sever k moru a potom budem pokračovať po jeho pobreží na juhozápad do Haagu, kde chytím nejaký vlak späť do Delftu. 

Vyrážam na sever.

Holandsko je dosť husto osídlená krajina. Na ploche len o málo menšej ako Slovensko žije viac než 17 miliónov obyvateľov. To znamená, že voľnú prírodu, ako ju poznáme na Slovensku, Holanďania prakticky nemajú. A ani hory, s výnimkou nejakých pahorkov v juhovýchodnej časti krajiny, pričom najvyšší z nich má nadmorskú výšku iba 322 m. Naopak, viac než tretina územia Holandska má zápornú nadmorskú výšku, teda je nižšie, ako hladina mora. Je to výsledok stáročia trvajúceho boja Holanďanov s morom, ktorý má dnes podobu dômyselného systému regulovaných kanálov, hrádzí a prečerpávacích staníc. Aj samotný Delft a celá moja trasa k pobrežiu sa ťahala pod úrovňou mora. Zvláštny to pocit!

Na obrázku z jednej z exkurzii vidno časť obrovského protipovodňového systému regulačných hrádzí, ktorý sa budoval 30 rokov v rámci tzv. Delta projektu s cieľom uzavrieť za nepriaznivých podmienok ústia riek Rýn, Maas a Schelde. K projektu sa prikročilo po katastrofickej povodni vo februári 1953, kedy v dôsledku dlhotrvajúcej búrky a za najvyššieho prílivu došlo ku zničeniu stoviek kilometrov hrádzí, pričom zahynulo takmer 2000 ľudí, 70 000 ľudí prišlo o strechu nad hlavou a bolo zdevastovaných viac než 2000 km2 pôdy. Systém hrádzí má celkovú dĺžku 30 km a funguje tak, že sa počas prílivu alebo pri vzdutí morskej hladiny počas búrky uzavrie a po jej poklese sa zase otvorí, aby bol umožnený odtok vody zo spomínaných riek do mora. Tak isto je cez ňu umožnená regulovaná lodná doprava do prístavov Rotterdam a belgických Antwerp. Podobná, 32 km dlhá hrádza Afsluitdijk bola vybudovaná ešte v medzivojnovom období neďaleko Amsterdamu cez záliv Zuiderzee a vedie po nej dôležitá spojnica pre automobilovú dopravu. 

Presnú trasu môjho putovania si už dnes nepamätám. Najskôr som sa preštrikoval cez uličky Delftu k akémusi kanálu a potom som nejaký čas išiel popri ňom cez Rijsvijk a ďalej na Voorburg, najskôr cestičkou popri železnici a následne pomedzi skleníky, políčka, tenisové kurty a parčíky. Naozaj, dokonale využité územie, do posledného štvorcového metra! Pokračujem okrajovými uličkami Voorburgu a Leidschendamu. Obdivujem úhľadné domy so záhradkami, vdychujem vôňu pekárničiek, všade je čisto, pokoj a láskaví ľudia. Po anglicky sa dohovorím bez problémov, a to aj s miestnymi deťmi. Na prechodoch pre chodcov mi autá ochotne zastavujú. Užívam si to. Na Slovensku sme v tom čase o takom niečom ani nechyrovali, rovnako ani o systéme tzv. inteligentných diaľnic, o bankomatoch, či nákupných košíkoch na mince. Rozdiely vnímam aj v celkovej atmosfére medzi ľuďmi, v ich prístupe ku zdanlivým maličkostiam a v spôsobe práce odborníkov na inštitúte, s ktorým som sa ako vtedajší zamestnanec štátneho ústavu, či počas štúdia na vysokej škole nikdy predtým nestretol.   

Prekrásne historické centrum Delftu. Delft je stotisícové mesto medzi Haagom a Rotterdamom,
turisticky hojne navštevované, známe svojou keramikou, podobnou tej našej modranskej. Je to
aj univerzitné mesto, žije tu množstvo študentov rôzneho veku z celého sveta.


Jedna z typických delftských ulíc. Ak máte súce plavidlo, tak sa môžete prostredníctvom
hustej siete kanálov plaviť po celom Holandsku.

Pozdĺž kanála na sever

Domček ako z rozprávky

A ešte jeden domček s rákosovou strechou. To sa dnes len tak nevidí.

Jedna z malebných uličiek Voorburgu. Toto mestečko sa považuje za najstaršie sídlo
v celom Holandsku.

Nakoniec prichádzam k akémusi štadiónu. Prejdem popri ňom a narazím na drevené schodisko, ktoré ma vyvedie na piesočné duny pri pobreží. Zrazu sa ocitám v úplne inom svete. Sú tu akési cestičky, ploty a smerové a zákazové tabule. Kam dovidím je len zeleň, pomedzi ktorú sa ukazujú vodné plochy. Ale k ním nesmiem, môžem sa pohybovať iba po vyznačených chodníkoch. 


Po piesočných dunách. 

Oblasť piesočných dún od Haagu až po Amsterdam slúži ako zásobáreň pitnej vody. Holanďania získavajú pitnú vodu z riek, kanálov a jazier, ktorú po predčistení čerpajú dlhé kilometre do oblastí    dún, kde táto voda infiltruje do podložia. Potom sa prostredníctvom vrtov čerpá na konečnú doúpravu a nakoniec do distribučnej vodovodnej siete. 

Duny tvoria tiež prirodzenú bariéru proti dorážajúcemu Severnému moru.

Pietné miesto uprostred dún na počesť obetiam druhej svetovej vojny.

Cestička pomedzi duny ma konečne doviedla až k moru. Po malom občerstvení si doprajem krátky kúpeľ v slanej vode, jediný počas celého môjho pobytu v Holandsku. Pláž je poloprázdna, voda studená a na rozdiel od takého Jadranu aj málo priehľadná. Prispieva k tomu aj skutočnosť, že do morského prúdu, smerujúceho na sever pozdĺž celého pobrežia Holandska, sa primiešavajú kalnejšie vody z Rýna a ďalších dvoch riek, ústiacich do mora južne od Haagu. 

Pohľad z pobrežných dún na nekonečnú pláž.

Až sem sa dá dostať električkou z Haagu.

Konečne som v Haagu. Zase úplne iný svet. Toto mesto je čo do počtu obyvateľov porovnateľné s Bratislavou, avšak atmosféra je tu úplne iná. Okrem Medzinárodného súdneho dvora, kam sa utieka toľko Slovákov aj kvôli pandemickým opatreniam, tu sídli holandská vláda a aj kráľovská rodina, hoci Haag nie je hlavným mestom Holandska.

Vyťahujem mapu a vyrážam do ulíc mesta navštíviť svojich holanských priateľov, ktorí mi nedávno navrhli, aby som sa niekedy len tak zastavil. Keď sa dozvedeli, odkiaľ a kadiaľ kráčam, chytili sa za hlavu. V Holandsku sa totiž masovo uprednostňuje bicykel. Sú ich tu nie desiatky, ale tisícky. Každého, kto na Slovensku nejakým spôsobom navrhuje a buduje cyklotrasy, by som najskôr povinne poslal do Holandska. Lepšia škola nie je nikde na svete.  

Budova železničnej stanice v Delfte s parkoviskom bicyklov.

Nakoniec som ani nemusel hľadať stanicu, priatelia ma ochotne odviezli autom až pred vchod do môjho internátu v Delfte. V nohách som mal nadupaných asi 20 kilometrov a v hlave plno úžasných dojmov. To sa proste s autobusovým zájazdom nedá vôbec porovnať.

Toto „splynutie s krajinou“ ma neskôr inšpirovalo k viacerým výletom s deťmi po rovinách popri Dunaji a na Záhorí, pomedzi polia, lesíky, po riečnych hrádzach a k obľúbeným jazerám. Nakoniec mi aj samotné deti potvrdili, že nielen hory sú tým správnym miestom pre turistiku. Okrem iného aj preto, že to nie je do kopca...



Foto:  P. Vyskočil



sobota 6. novembra 2021

STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 4 – Tajomné Podhradie

Oblasť na dunajskom nábreží pod Bratislavským hradom od mosta SNP po električkový tunel, nazývaná tiež Podhradie, bola dlhé desaťročia zanedbávaná, ostalo tu len zopár ošarpaných budov a nejaké zbúraniská, utopené v kroví, bez náznaku nejakej snahy o konkrétnejší vzhľad či charakter tejto lokality. Avšak nedávno pod budovou parlamentu pomerne rýchlo vyrástli akési moderné objekty a smerom k mostu SNP je teraz rozsiahle živé stavenisko. Tak som jedného septembrového dňa zobral fotoaparát a vybral som sa na to pozrieť.


O Hradnom vrchu kolovali legendy o tajných chodbách v jeho útrobách. Párkrát sme sa tu ako tínedžeri motali po svahu pod hradom a vzrušene zízali do polozbúraných pivníc. Na vysokej škole som jeden semester chodieval na prednášky na katedru ložiskovej geológie, ktorá vtedy sídlila v jednej z ošarpaných budov na Žižkovej ulici. Po skončení školy som ako novopečený organizovaný horolezec chodil nejaký čas trénovať na žulovú platňu nad tunelom a na cvičný múr pod židovským cintorínom, avšak po narodení môjho prvého dieťaťa som sa definitívne rozhodol zostať radšej pri turistike. Odvtedy som tieto končiny nenavštevoval, ale vždy som bol zvedavý, dokedy to tu zostane takéto nijaké.

Celkový pohľad na Podhradie z mosta SNP. Tých zopár oranžových striech vľavo dole
je vlastne všetko, čo sa v Podhradí zachovalo. Nad nimi vidno budovu parlamentu
a rovno pod hradom sú zvyšky Vodnej veže. Fotografia je z roku 2007.

V tejto oblasti kedysi existovali samostatné osady Zuckermandel (od ortodoxného židovského cintorína po Vodnú vežu) a staršia Vydrica (od Vodnej veže po most SNP, resp. po Rybné námestie a židovskú štvrť). Spočiatku tu žili hlavne remeselníci, rybári a mlynári. V 18. storočí sa hlavne do Zuckermandelu nasťahovalo množstvo obyvateľov prevažne nemeckej a rakúskej národnosti a žila tu aj početná židovská komunita. V roku 1850 Zuckermandel i susedná Vydrica stratili samostatnosť a boli pripojené k Prešporku. Odvtedy táto časť upadala, bohatší obyvatelia sa odsťahovali do centra mesta a do ich domov sa nasťahovalo chudobnejšie obyvateľstvo. Od konca 19. storočia bola hlavne Vydrica nechvalne známa svojou kriminalitou a prostitúciou. Počas druhej svetovej vojny bolo židovské obyvateľstvo deportované do koncentračných táborov a po skončení vojny bolo zase deportované nemecké obyvateľstvo do Nemecka. Ostalo tu viacero neobývaných domov, ktoré boli v schátralom stave, nakoľko tu žili prevažne slabšie sociálne vrstvy obyvateľstva. Veľa z nich sa zbúralo v rámci budovania tunela pod Hradným vrchom a neskôr štvorprúdovej cesty s električkovou traťou na nábreží. Ďalšie búracie práce, pri ktorých padla podstatná časť židovskej štvrte, vrátane synagógy na Rybnom námestí, a pri ktorých bývalá mestská časť Vydrica prakticky zmizla z povrchu zeme, sa uskutočnili v súvislosti so stavbou mosta SNP. V Podhradí ostalo len zopár kúrií, kostol Najsvätejšej trojice, zrekonštruované ruiny Vodnej veže, zvyšky podzemných pivníc, dve ľadové jamy a zrekonštruované ústie Kempelenovho vodovodu. Na juhovýchodnej strane hradného kopca, na dnešnej Mikulášskej, Beblavého a Židovskej ulici a Zámockých schodoch, boli niektoré pôvodné domy zrekonštruované a doplnené novšími v štýle tých pôvodných. V západnej časti Podhradia boli postavené tri vežiaky ako časť plánovanej, ale našťastie nerealizovanej výstavby sídliska s 800 bytmi. Ešte tu boli nejaké parkoviská a zvyšný priestor vypĺňali kadejaké kroviny a burina. Takto to vydržalo niekoľko desaťročí. Až donedávna.

Bližšie o histórii Zuckermandelu, Vydrice a židovskej štvrte viď 1, 2, 3 a 4.

Svoju cestu začínam na Žižkovej ulici (pôvodne sa volala Zuckermandl Hauptgasse, neskôr ulica Márie Terézie, Podhradská a počas vojnových rokov ulica Hermanna Göringa), ktorá prechádza Podhradím a kedysi tvorila výpadovku na Devín. Prechádzam popri ortodoxnom židovskom cintoríne, míňam bránu susedného Mikulášskeho cintorína a kúsok ďalej zarastené zvyšky bývalého kúpaliska. Prichádzam k tunelu, kde sa týčia tri spomínané paneláky. Napravo dole vidno pamätník Chatama Sofera..Odbočujem doľava na Strmú cestu a známou odbočkou prichádzam pozdraviť žulovú platňu, jedinú cvičnú horolezeckú stenu v Starom meste.  


Časť cca. 150 m dlhého oporného múru ortodoxného židovského cintorína.
Múr bol vybudovaný v r.1937 a už dlhé roky slúži ako cvičná stena pre horolezcov.
Nad múrom vidno zopár náhrobných kameňov.
Samotný ortodoxný cintorín v Bratislave je jedným z najväčších židovských cintorínov
na Slovensku. Nachádza sa tu vyše 7000 hrobov. Cintorín založila židovská komunita
v roku  1845 a po roku 1873 slúžil ortodoxnej židovskej obci.
Dom smútku bol postavený
v roku 1929 a patrí k významným pamiatkam medzivojnovej modernej architektúry
na Slovensku. Bližšie viď 5.


Vchod do Mikulášskeho (alebo Katolíckeho) cintorína. Menší a menej známy cintorín 
v susedstve ortodoxného židovského cintorína. Vznikol v 18. storočí, ale podľa 
niektorých zdrojov sa tu  pochovávalo už v 13. storočí. Asi preto tu objavili až 
štrnásť vrstiev prekrývajúcich sa hrobov. 
Od roku 1957 sa tu nepochováva. Bližšie viď 6.

Zabudnuté kúpalisko. Rozhodnutie o stavbe tohto kúpaliska padlo
už v r.1941. Mal to byť 50 m dlhý bazén s ohrevom vody pomocou 
slnečnej energie. Jeho stavbu sprevádzali technické problémy, 
súvisiace hlavne so zložitou geológiou (zníženie pôvodnej hĺbky 
5 m na 2,5 m), pričom počas prác došlo aj k prepadnutiu buldozéra 
do akejsi pivnice, či chodby. Stavba bazéna bola niekoľkokrát prerušená 
a keď ho konečne v r.1968 skúšobne naplnili, behom troch dní voda cez 
netesnosti kamsi vytiekla. Jeho oprava sa už neriešila, takže bazén 
nikdy nebol uvedený do prevádzky a chátra, hoci v 90-tych rokoch 
sa tu pokusne hralo divadlo a koncertovalo.  
Bližšie viď 7.


Pamätník Chatama Sofera. Ide o pozostatok starobylého židovského cintorína, 
ktorý sa po r.1943 vďaka výstavbe tunela pod hradom ocitol pod úrovňou terénu, 
prekrytý betónovými doskami. Dlhé roky po jeho strope hrmotali autá a autobusy, 
neskôr električky. Na prelome storočí bola v spolupráci so židovskou obcou 
električková trať ponad hrobku odklonená, celý areál bol obnovený a náhrobné 
kamene zreštaurované. V súčasnosti toto dielo spĺňa požiadavky židovského 
práva (halachy) a taktiež najvyššie štandardy súčasnej architektúry. 
Bližšie viď 8.

Žulová platňa nad tunelom. Odchovala generácie horolezcov. 
Stále je navštevovaná. Bližšie viď 9.

Strmá cesta. Vybudovaná bola zhruba pred 100 rokmi a je to jediná 
priama spojnica medzi Podhradím a Hradným vrchom. Tvorí ju 
338 schodov s prevýšením 80 m. 

Strmá cesta ma vyvedie na Mudroňovú ulicu, kúsok nad Bratislavským hradom. Schádzam po jeho južnej strane, popri Žigmundovej bráne, po Beblavého ulici a Zámockých schodoch na Židovskú, kde ma zastavuje oplotenie staveniska. Musím prejsť popod most SNP cez cestu k Dunaju a neďaleko kostola Najsvätejšej trojice vchádzam do bývalého Zuckermandelu. 


Pohľad na stavenisko novej Vydrice. V strede vidno Vodnú vežu
a vpravo jednu z dvoch ľadových jám.
Vodná veža z roku 1254 stáročia plnila dôležitú strategicko-
obrannú funkciu. Vtedy tu bol brod cez Dunaj a križovatka
Dunajskej a Jantárovej obchodnej cesty a táto veža strážila brod
a vstup do mesta a k hradu. Veža zanikla v roku 1620 počas
protihabsburského povstania, kedy ju  vojsko cisára Ferdinanda
z taktických dôvodov vyhodilo do vzduchu. V súčasnosti sú z nej
len zakonzervované zvyšky. Bližšie viď 10.
Ľadové jamy slúžili ako chladnička, plnili sa ľadovými
kryhami z Dunaja.

Stavenisko novej Vydrice. Nová Vydrica by mala byť koncipovaná ako zmiešaná
polyfunkčná štvrť, zameraná na bývanie a mestský spôsob života so všetkým, čo
k nemu patrí. Pritom by mali byť zachované pôvodné ulice a taktiež objekt
Vodnej veže a dve ľadové jamy, z ktorých jedna by mala byť sprístupnená.
Momentálne tu prebiehajú zložité práce na spevňovaní 
svahu hradného kopca. Bližšie o projekte viď 11.

Pohľad na zrekonštruovanú časť pôvodného Zuckermandelu. 

Kostol Najsvätejšej trojice. Barokový kostolík zo začiatku 18. 
storočia. Patrí do farnosti svätého Martina a dodnes sa v ňom konajú 
liturgie. Akoby zázrakom nebol zbúraný, podobne ako niekoľko 
ďalších budov v jeho okolí.  

Prechádzam po Žižkovej smerom k tunelu. Starobylé budovy strieda nové polyfunkčné mestské centrum, ktoré je síce architektonicky v príkrom kontraste s tým, čo tu zostalo, avšak na druhej strane sú tu obchody, kaviarne, reštaurácie, uličky, parky, námestia, skrátka všetko, čo robí mesto mestom. Po toľkých rokoch tu konečne opäť prúdi život.   

Žižkova ulica a pôvodné budovy Zuckermandelu.
V pozadí vidno budovy nového Zuckermandelu.

Nový Zuckermandel

Nový Zuckermandel

Pohľad od kostola Najsvätejšej trojice smerom k Vodnej veži

Podhradie sa teda konečne definitívne mení z nijakého na nejaké. Uvidíme aké. 






Foto:   P. Vyskočil

Použité a doporučené zdroje:

1 https://bratislavskerozky.sk/kam-zmizlo-podhradie-zuckermandel/
2 https://bratislavskerozky.sk/kam-zmizlo-podhradie-vydrica/
3. https://bratislavskerozky.sk/kam-zmizlo-podhradie-zidovska-stvrt/
4 https://bratislava.blob.core.windows.net/media/Default/Dokumenty/Str%C3%A1nky/Chcem%20vediet/UPZ_Podhradie/%C3%9APNZ-Podhradie_text.pdf
5 http://www.jewishcemetery.sk/sk/ortodoxny-cintorin/
6 https://www.dobrodruh.sk/bratislava/bratislava-mikulassky-cintorin-male-velke-prekvapenie
7 https://www.facebook.com/media/set/?set=a.429940820381454.97234.399084680133735&type=3
8 http://www.chatamsofer.sk/sk/uvod
9 https://www.climb.sk/crag/show/1
10 https://bratislava.dnes24.sk/vodna-veza-je-rodinnym-striebrom-bratislavy-o-jej-historii-vsak-vela-nevieme-211985
11 https://www.yimba.sk/vydrica/projekt-vydrica-sa-odhaluje-bratislava-opat-ziska-svoje-podhradie





S DEŤMI PO HORÁCH 10: Potulky po Bielych Karpatoch

V tomto príspevku výnimočne nevystupujem ako rodič, ale ako dospelé dieťa, končiace vysokú školu, ktorého raz otec nahovoril stráviť 3 dni v...