Spoznať krajinu znamená splynúť s ňou

Keď sa krátko po revolúcii otvorili hranice, dostal som možnosť absolvovať takmer ročný postgraduálny diplomový kurz v holandskom Delfte. Samozrejme, že som v rámci tohto pobytu navštívil viacero zaujímavostí, ktorých je v Holandsku naozaj dosť. Tieto exkurzie väčšinou organizoval inštitút, ktorý ma prijal, a teda mali prevažne charakter hromadných autobusových výletov. Stále som však túžil len tak sám splynúť s krajinou, nielen ju vidieť. S krajinou, ktorej som dodnes vďačný za pohostinnosť a ktorú som si nakoniec obľúbil, aj keď ako milovník hôr som si prvé mesiace nevedel zvyknúť.

Tak som sa jedného letného dňa vychytil na celodenný peší výlet, a to bez vytýčenia konkrétnej trasy. Iba som si povedal, že sa budem uberať najskôr na sever k moru a potom budem pokračovať po jeho pobreží na juhozápad do Haagu, kde chytím nejaký vlak späť do Delftu. 

Vyrážam na sever.

Holandsko je dosť husto osídlená krajina. Na ploche len o málo menšej ako Slovensko žije viac než 17 miliónov obyvateľov. To znamená, že voľnú prírodu, ako ju poznáme na Slovensku, Holanďania prakticky nemajú. A ani hory, s výnimkou nejakých pahorkov v juhovýchodnej časti krajiny, pričom najvyšší z nich má nadmorskú výšku iba 322 m. Naopak, viac než tretina územia Holandska má zápornú nadmorskú výšku, teda je nižšie, ako hladina mora. Je to výsledok stáročia trvajúceho boja Holanďanov s morom, ktorý má dnes podobu dômyselného systému regulovaných kanálov, hrádzí a prečerpávacích staníc. Aj samotný Delft a celá moja trasa k pobrežiu sa ťahala pod úrovňou mora. Zvláštny to pocit!

Na obrázku z jednej z exkurzii vidno časť obrovského protipovodňového systému regulačných hrádzí, ktorý sa budoval 30 rokov v rámci tzv. Delta projektu s cieľom uzavrieť za nepriaznivých podmienok ústia riek Rýn, Maas a Schelde. K projektu sa prikročilo po katastrofickej povodni vo februári 1953, kedy v dôsledku dlhotrvajúcej búrky a za najvyššieho prílivu došlo ku zničeniu stoviek kilometrov hrádzí, pričom zahynulo takmer 2000 ľudí, 70 000 ľudí prišlo o strechu nad hlavou a bolo zdevastovaných viac než 2000 km2 pôdy. Systém hrádzí má celkovú dĺžku 30 km a funguje tak, že sa počas prílivu alebo pri vzdutí morskej hladiny počas búrky uzavrie a po jej poklese sa zase otvorí, aby bol umožnený odtok vody zo spomínaných riek do mora. Tak isto je cez ňu umožnená regulovaná lodná doprava do prístavov Rotterdam a belgických Antwerp. Podobná, 32 km dlhá hrádza Afsluitdijk bola vybudovaná ešte v medzivojnovom období neďaleko Amsterdamu cez záliv Zuiderzee a vedie po nej dôležitá spojnica pre automobilovú dopravu. 

Presnú trasu môjho putovania si už dnes nepamätám. Najskôr som sa preštrikoval cez uličky Delftu k akémusi kanálu a potom som nejaký čas išiel popri ňom cez Rijsvijk a ďalej na Voorburg, najskôr cestičkou popri železnici a následne pomedzi skleníky, políčka, tenisové kurty a parčíky. Naozaj, dokonale využité územie, do posledného štvorcového metra! Pokračujem okrajovými uličkami Voorburgu a Leidschendamu. Obdivujem úhľadné domy so záhradkami, vdychujem vôňu pekárničiek, všade je čisto, pokoj a láskaví ľudia. Po anglicky sa dohovorím bez problémov, a to aj s miestnymi deťmi. Na prechodoch pre chodcov mi autá ochotne zastavujú. Užívam si to. Na Slovensku sme v tom čase o takom niečom ani nechyrovali, rovnako ani o systéme tzv. inteligentných diaľnic, o bankomatoch, či nákupných košíkoch na mince. Rozdiely vnímam aj v celkovej atmosfére medzi ľuďmi, v ich prístupe ku zdanlivým maličkostiam a v spôsobe práce odborníkov na inštitúte, s ktorým som sa ako vtedajší zamestnanec štátneho ústavu, či počas štúdia na vysokej škole nikdy predtým nestretol.   

Prekrásne historické centrum Delftu. Delft je stotisícové mesto medzi Haagom a Rotterdamom,
turisticky hojne navštevované, známe svojou keramikou, podobnou tej našej modranskej. Je to
aj univerzitné mesto, žije tu množstvo študentov rôzneho veku z celého sveta.

Jedna z typických delftských ulíc. Ak máte súce plavidlo, tak sa môžete prostredníctvom
hustej siete kanálov plaviť po celom Holandsku.

Pozdĺž kanála na sever

Domček ako z rozprávky

A ešte jeden domček s rákosovou strechou. To sa dnes len tak nevidí.

Jedna z malebných uličiek Voorburgu. Toto mestečko sa považuje za najstaršie sídlo
v celom Holandsku.

Nakoniec prichádzam k akémusi štadiónu. Prejdem popri ňom a narazím na drevené schodisko, ktoré ma vyvedie na piesočné duny pri pobreží. Zrazu sa ocitám v úplne inom svete. Sú tu akési cestičky, ploty a smerové a zákazové tabule. Kam dovidím je len zeleň, pomedzi ktorú sa ukazujú vodné plochy. Ale k ním nesmiem, môžem sa pohybovať iba po vyznačených chodníkoch. 

Po piesočných dunách. 

Oblasť piesočných dún od Haagu až po Amsterdam slúži ako zásobáreň pitnej vody. Holanďania získavajú pitnú vodu z riek, kanálov a jazier, ktorú po predčistení čerpajú dlhé kilometre do oblastí    dún, kde táto voda infiltruje do podložia. Potom sa prostredníctvom vrtov čerpá na konečnú doúpravu a nakoniec do distribučnej vodovodnej siete. 

Duny tvoria tiež prirodzenú bariéru proti dorážajúcemu Severnému moru.

Pietné miesto uprostred dún na počesť obetiam druhej svetovej vojny.

Cestička pomedzi duny ma konečne doviedla až k moru. Po malom občerstvení si doprajem krátky kúpeľ v slanej vode, jediný počas celého môjho pobytu v Holandsku. Pláž je poloprázdna, voda studená a na rozdiel od takého Jadranu aj málo priehľadná. Prispieva k tomu aj skutočnosť, že do morského prúdu, smerujúceho na sever pozdĺž celého pobrežia Holandska, sa primiešavajú kalnejšie vody z Rýna a ďalších dvoch riek, ústiacich do mora južne od Haagu. 

Pohľad z pobrežných dún na nekonečnú pláž.

Až sem sa dá dostať električkou z Haagu.

Konečne som v Haagu. Zase úplne iný svet. Toto mesto je čo do počtu obyvateľov porovnateľné s Bratislavou, avšak atmosféra je tu úplne iná. Okrem Medzinárodného súdneho dvora, kam sa utieka toľko Slovákov aj kvôli pandemickým opatreniam, tu sídli holandská vláda a aj kráľovská rodina, hoci Haag nie je hlavným mestom Holandska.

Vyťahujem mapu a vyrážam do ulíc mesta navštíviť svojich holanských priateľov, ktorí mi nedávno navrhli, aby som sa niekedy len tak zastavil. Keď sa dozvedeli, odkiaľ a kadiaľ kráčam, chytili sa za hlavu. V Holandsku sa totiž masovo uprednostňuje bicykel. Sú ich tu nie desiatky, ale tisícky. Každého, kto na Slovensku nejakým spôsobom navrhuje a buduje cyklotrasy, by som najskôr povinne poslal do Holandska. Lepšia škola nie je nikde na svete.  

Budova železničnej stanice v Delfte s parkoviskom bicyklov.

Nakoniec som ani nemusel hľadať stanicu, priatelia ma ochotne odviezli autom až pred vchod do môjho internátu v Delfte. V nohách som mal nadupaných asi 20 kilometrov a v hlave plno úžasných dojmov. To sa proste s autobusovým zájazdom nedá vôbec porovnať.

Toto „splynutie s krajinou“ ma neskôr inšpirovalo k viacerým výletom s deťmi po rovinách popri Dunaji a na Záhorí, pomedzi polia, lesíky, po riečnych hrádzach a k obľúbeným jazerám. Nakoniec mi aj samotné deti potvrdili, že nielen hory sú tým správnym miestom pre turistiku. Okrem iného aj preto, že to nie je do kopca...

Foto:  P. Vyskočil