S DEŤMI PO HORÁCH 2: O statočnom srdiečku

Pred rokmi som nejaký čas spolupracoval s Klubom slovenských turistov (KST), v rámci čoho som vykonával podporné činnosti pre niekoľko horských chát. Občas bolo treba vyraziť do terénu a riešiť veci priamo na mieste. Keď sa to dalo, pribalil som si na cestu niektoré dieťa, aby sa trochu prevetralo. Začiatkom zimy v roku 2009 som sa chystal navštíviť Štefánikovu chatu pod Ďumbierom v Nízkych Tatrách. Záujem prejavila moja najmladšia dcéra Dorotka.

V jedno zamračené piatkové popoludnie teda vystupujeme s Dorotkou z auta pri horskom hoteli Trangoška, odkiaľ nás čaká dvojhodinový výstup po zelenej na Štefánikovu chatu. Okolo nás je všade sneh, takže nám to zrejme bude trvať dlhšie. Keďže sa čoskoro zotmie, ihneď vyrážame. Čaká nás prevýšenie viac než 600 metrov. Postupujeme miernym tempom, pričom si pomáhame lyžiarskymi paličkami.

Dorotka, pripravená a odhodlaná

O chvíľu nás dobehne chatár Igor s naloženou nosičskou krosnou na chrbte. Dorotka sa čuduje, ako to ten ujo môže vôbec uniesť. „Neboj sa“, uisťujem ju, „ujo to zvládne a ešte si po ceste aj pospí!“. Igor sa len uškrnie a o chvíľu nám mizne z dohľadu.

Zhruba na polceste, pri odbočke k Jaskyni mŕtvych netopierov, si dávame krátku prestávku. Výstup nás pekne rozohrial, ale nesmieme príliš vychladnúť. Vyťahujem termosku s čajom a ponúkam sa Dorotke, že jej vezmem batoh, aby sme mohli trochu zrýchliť. Ona že ani za nič, vraj by sa jej to potom nerátalo... Na to, že má len dvanásť, sa drží naozaj statočne!

Stále po zelenej...

Teplý čaj dobre padne

Všade len sneh a ticho

Stúpanie nabralo na strmosti. Začína sa stmievať a navyše sa vnárame do hmly. Trasa je však orientačne bezproblémová, len hore v Ďumbierskom sedle to môže byť náročnejšie. Konečne takmer za tmy prichádzame do sedla. Našťastie nesneží, takže stopy nás bezpečne dovedú ku vchodu do chaty. Vo vykúrenej jedálni nás čaká horúci čaj a dobrá večera.

Igor už vyložil náklad

Pri čaji s oroseným fotoaparátom

Pri krbe je naozaj príjemne

Po chvíli na chatu prikvitol za hlasitého mraučania veľký čierny kocúr Bagíra. Tento miestny borec si niekedy zvykol len tak „odskočíť“ z Trangošky na Štefáničku, kde sa mu vždy niečo ušlo pod zub. Aj dnes to zvládol, navyše potme a v snehu.

Bagíra, kráľ veľhôr

Na druhý deň som sa pustil do práce. Okrem iného sme boli s chatárom obhliadnuť nevyužívaný priestor pod terasou chaty, kde sa mali umiestniť zásobné nádrže na pitnú vodu. Chata má síce svoj prameň, avšak vždy v priebehu zimy prestáva na 2 až 3 mesiace tiecť. Dokonca bolo v týchto mesiacoch nutné robiť vynášky vody z Halašovej jamy, ktorá sa nachádza kúsok nad odbočkou k Jaskyni mŕtvych netopierov. Dnes je pod terasou chaty vybudovaná zásobáreň (vodojem) na 45000 litrov pitnej vody, ktorá pomáha preklenúť toto kritické zimné obdobie. Chatár si vždy pred zimou postupne naplní nádrže a v zime, keď vypadne prameň, sa táto voda tlačí automatickou tlakovou stanicou do vodovodného systému chaty.

Nevyhnutné úradovanie

Terasa chaty...

... a priestor pod ňou. Tu bude zásobáreň vody

Dorotka sa medzitým skamarátila s kocúrom

Poobede vyrážame na spiatočnú cestu. Je síce hmla, ale cesta je prešliapaná a viditeľná. O nejaké tri mesiace neskôr som tu bol s Ľubošom, kolegom z KST, starším skúseným turistom, cykloturistom a neviem čím všetkým. Tiež bola hmla a k tomu silný vietor a sneženie. Nebolo vidieť na krok, akékoľvek stopy boli zaviate snehom a všetko splývalo do jednej bielej clony. Vyrazili sme vtedy naslepo približným smerom, no po chvíľke sa nám nepozdával terén, tak sme sa opatrne vrátili. Takto sme to urobili niekoľkokrát a stále nie a nie odísť. Už sme si pripadali hlúpo. Nakoniec ma napadlo použiť kompas, ktorý som mal náhodou pri sebe. Dali sme sa podľa neho presne na západ a nakoniec sme trafili do dolinky, kadiaľ vedie zelená značka na Trangošku. To by človek ani nepovedal, aké komplikácie dokáže spôsobiť takáto zdanlivo banálna okolnosť...

Zimná Štefánikova chata 

Niekomu tu zjavne vietor a hmla nevadí...

Cesta dolu k Trangoške bola už veselšia, ako včerajší výstup. Dorotka si spomenula na jeden dokumentárny film, kde sa tučniačiky v Antarktíde šmýkali na bruškách po ľade a odrážali sa krídelkami. Tak si ľahla na bruško a za hlasitého výskotu sa odrážala ručičkami, pričom chvíľami naberala dolu kopcom celkom slušnú rýchlosť, až som jej to musel nakoniec zaraziť. Doma potom mala nepríjemnú svalovicu, ale nie v nohách, či v rukách, ale v krku, nakoľko pri tom „tučniačikovaní“ musela mať až na doraz zaklonenú hlavu...

Dorotka "tučniačikuje" k Trangoške 

Misia splnená, ide sa domov

Náš „služobný výlet“ nepredstavoval v podstate nič mimoriadne. Išlo len o vydarené spojenie príjemného s užitočným a o príležitosť vyskúšať si dobrodružstvo zimných veľhôr na vlastnej koži. Dorotka bola spokojná, páčilo sa jej a zvládla to so cťou a bez cudzej pomoci. Aj mamina doma bola tiež spokojná, že sme sa v poriadku vrátili. Tak ako už toľkokrát predtým a aj toľkokrát potom.

Čo môžeš urobiť v zime, neodkladaj na jar

Keď som prvýkrát absolvoval prechod hrebeňa Nízkych Tatier, napadlo ma skúsiť to niekedy v zime. Postupne sa z myšlienky stalo rozhodnutie. Potreboval som do partie aspoň dvoch dostatočne povoľných bláznov. Našiel som ich. Problém bol v tom, že každý z nás mal nejaké neodkladné povinnosti, takže kým sme sa konečne sformovali, začala jar. Utešovali sme sa, že aspoň nám na hrebeni nebude taká zima...

V jedno slnečné aprílové ráno r.1986 teda vyrážame s obrovskými batohmi z Telgártu (vtedy Švermova) po červenej na Kráľovú hoľu. Sme vybavení všetkým možným, od páperových spacákov, cez stan, potraviny na týždeň, až po krátke široké lyže značky Traper. Veď sme sa s nimi aj naTrápili... Bežky vraj na takýto podnik nie sú príliš vhodné a zháňať skialpinistickú výbavu nebolo v tých časoch také jednoduché.

Je teplo, snehu nikde, len kdesi hore sa čosi belie. Začína sa neúprosný boj s gravitáciou. Zbavujeme sa vetroviek a svetrov a len tak v košeliach stúpame po trávnatom úbočí. Značka nás vedie do lesa, kde sa objavuje sneh. Hlboký a mokrý. Zabárame sa doň vyše kolien, podchvíľou padáme s ťažkými batohmi a znovu vstávame. Skúšame to s lyžami, ale je to ešte horšie, sneh vôbec nedrží. Kým sa konečne vyhrabeme na Kráľovu hoľu, sme úplne premočení.

Snehová fréza na Kráľovej holi

Konečne na vrchole

Ďalšie nemilé prekvapenie nás čaká na hrebeni. Namiesto snehu len tráva, sneh sa drží len na bočných svahoch. To znamená, že hôľnu časť hrebeňa musíme poctivo odkráčať s lyžami na chrbte...

Prichádzame ku krátkemu úseku lesa nad Ždiarskym sedlom. Konečne nahadzujeme lyže a opatrne sa sunieme dolu. Lenže ono to samo nejde, musíme tomu dosť pomáhať. Samozrejme, bez občasného váľania sa v snehu sa to nezaobíde. Takže ak sme od Kráľovej hole trochu obschli, zasa sme mokrí.

Ždiarske sedlo

K večeru prichádzame k útulni Andrejcová. Niet tu ani nohy. Veď kto by sem o takomto čase chodil...

Útulňa Andrejcová

Ráno je opäť pekne, pofukuje teplý vetrík. Od útulne smerom na Veľkú Vápenicu sa dá ísť na lyžiach, sneh cez noc predsa len trocha spevnel. Ale ešte behom dopoludnia sa zase mení na biele blato...  

Prudký zostup do sedla Priehyba absolvujeme voľným štýlom – každý ako vie. Ostáva po nás rozrytý sneh ako po divých sviniach. Ďuro má tej lopoty plné zuby a v sedle sa rozhodne zostúpiť do Heľpy. Na druhý deň nás bude čakať na Čertovici. Keď tam do dvoch dní neprídeme, pošle po nás horskú službu.

Takže po krátkom oddychu a prebalení batohov pokračujeme s Petrom už len vo dvojici. Krátky výšvih na Kolesárovú dáva zabrať, každý krok si musíme v snehu vydupať. Postupne sa stúpanie zmierňuje a my si opäť pripíname lyže. Ide to, ale dosť pomaly. Les sa začína striedať s lúkami, ktoré sú, samozrejme, bez snehu. Vždy na začiatku lúky odopneme lyže a nesieme ich v rukách, kým zase nepríde kúsok lesa, kde si ich opäť pripneme. A tak stále dookola. Napriek lopote vnímame neskutočnú krásu prírody okolo nás, ktorú znásobuje modrofialová záplava šafranu karpatského. Miestami ani nie je kam stúpiť...

Šafran a batoh s nohami

A zase šafran

Zisťujeme, že časy, uvádzané na smerovníkoch, musíme násobiť dvomi. To je reálna rýchlosť nášho postupu. Takto to ale k útulni na Ramži za svetla nemôžeme stihnúť.

Nestíhame. Niekde medzi Oravcovou a Zadnou hoľou rozbaľujeme stan, zbierame do ešusu sneh a rozmýšľame, či sa Ďuro zajtra vzchopí.

Núdzový nocľah na hrebeni

Pohľad zo stanu na Veľký Bok

Mimochodom, práve tento úsek hrebeňa bol veternou kalamitou v roku 2004 v rámci NAPANTu najviac postihnutý. Dokonca bol niekoľko rokov pre množstvo popadaných stromov prakticky nepriechodný. Dnes už je kalamitné drevo vyťažené a trasa je preznačkovaná. Lesov zjavne ubudlo, takže tie na fotografiách už viacmenej patria do minulosti. Príroda má však nesmiernu silu a je len otázkou času, kedy sa spamätá. Najmä ak jej človek citlivým zásahom pomôže a nenechá všetko len na ňu samotnú.

Sila jarnej prírody

Ráno balíme stan a vyrážame ďalej na západ. V povetrí ryčí jar a my opäť cvičíme s lyžami, ktoré si na kratších trávnatých úsekoch už ani neodopíname. 

Čo je veľa, to je málo!

Niekde pred Ramžou schádzame zo značky a po krátkom blúdení sa na ňu vraciame. Až tu si uvedomujem, že zimné tyčové značenie sme prakticky nikde nevideli, iba sem-tam nejaké pahýle. V prípade hmly či sneženia by sme sa orientačným problémom určite nevyhli.

Míňame útulňu na Ramži a o krátky čas sa vítame s Ďurom na Čertovici. Vyzerá byť v pohode a odhodlaný pokračovať.

Nocľah sa nám podarilo zohnať v chate Čertovica, ktorá bola síce beznádejne plná, ale nechali nás prespať v akejsi kutici pre personál.

Mimochodom, táto chata je už roky zatvorená a v súčasnosti chátra. Nocovali sme tu medzi zimnou a letnou sezónou, teda v čase, kedy býva najmenej návštevníkov, a predsa chata praskala vo švíkoch. Dnes je tu nová chata, lyžiarske stredisko, motorest a niekoľko penziónov, ale pôvodná chata je dlhodobo opustená. To proste nepochopím.

Neskoro večer k nám na nocľah dorazil jeden Pražák. Mal so sebou len malý ruksak so spacákom a trochou proviantu. Išiel na bežkách po našich stopách a trvalo mu to len poldruha dňa, teda o polovicu menej, ako nám. My sme išli na istotu a možno sme to v tomto ohľade trochu prehnali – mali sme toho na chrbtoch príliš veľa. On zjavne zariskoval a náhodou mu to vyšlo. 
Niekedy je predsa len lepšie voliť tú strednú cestu...
Ráno nás zobudilo plieskanie dažďa do okna. Pozeráme na seba a hádame, o čom kto rozmýšľa. Keďže nie sme za jedno, vyberám sa na neďalekú stanicu horskej služby. Tam sa dozvedám, že prechádza studený front, že Chopok hlási dážď so snehom a silný vietor a že ďalej by sme v ceste rozhodne pokračovať nemali.

Tým sa naša výprava na polceste skončila.

Ak by som ju mal stručne zhrnúť: Nádherný zážitok z jarnej prírody, avšak za cenu neskutočnej fyzickej námahy. Ukážková lekcia. Nič neľutujem.

Ponaučenia:

1. Pomaly ďalej nezájdeš.

2. Čo môžeš urobiť v zime, neodkladaj na jar.

3. Mokrejší ustúpi.

Foto: P.Vyskočil
Poznámka: Fotografie sú skenované z diapozitívov. Asi nemám ten správny skener...

Doporučené zdroje:

Chata Čertovica – viď https://abandonedhotels.eu/chata-certovica-certovica/