S DEŤMI PO HORÁCH 2: O statočnom srdiečku

Pred rokmi som nejaký čas spolupracoval s Klubom slovenských turistov (KST), v rámci čoho som vykonával podporné činnosti pre niekoľko horských chát. Občas bolo treba vyraziť do terénu a riešiť veci priamo na mieste. Keď sa to dalo, pribalil som si na cestu niektoré dieťa, aby sa trochu prevetralo. Začiatkom zimy v roku 2009 som sa chystal navštíviť Štefánikovu chatu pod Ďumbierom v Nízkych Tatrách. Záujem prejavila moja najmladšia dcéra Dorotka.

V jedno zamračené piatkové popoludnie teda vystupujeme s Dorotkou z auta pri horskom hoteli Trangoška, odkiaľ nás čaká dvojhodinový výstup po zelenej na Štefánikovu chatu. Okolo nás je všade sneh, takže nám to zrejme bude trvať dlhšie. Keďže sa čoskoro zotmie, ihneď vyrážame. Čaká nás prevýšenie viac než 600 metrov. Postupujeme miernym tempom, pričom si pomáhame lyžiarskymi paličkami.

Dorotka, pripravená a odhodlaná

O chvíľu nás dobehne chatár Igor s naloženou nosičskou krosnou na chrbte. Dorotka sa čuduje, ako to ten ujo môže vôbec uniesť. „Neboj sa“, uisťujem ju, „ujo to zvládne a ešte si po ceste aj pospí!“. Igor sa len uškrnie a o chvíľu nám mizne z dohľadu.

Zhruba na polceste, pri odbočke k Jaskyni mŕtvych netopierov, si dávame krátku prestávku. Výstup nás pekne rozohrial, ale nesmieme príliš vychladnúť. Vyťahujem termosku s čajom a ponúkam sa Dorotke, že jej vezmem batoh, aby sme mohli trochu zrýchliť. Ona že ani za nič, vraj by sa jej to potom nerátalo... Na to, že má len dvanásť, sa drží naozaj statočne!

Stále po zelenej...

Teplý čaj dobre padne

Všade len sneh a ticho

Stúpanie nabralo na strmosti. Začína sa stmievať a navyše sa vnárame do hmly. Trasa je však orientačne bezproblémová, len hore v Ďumbierskom sedle to môže byť náročnejšie. Konečne takmer za tmy prichádzame do sedla. Našťastie nesneží, takže stopy nás bezpečne dovedú ku vchodu do chaty. Vo vykúrenej jedálni nás čaká horúci čaj a dobrá večera.

Igor už vyložil náklad

Pri čaji s oroseným fotoaparátom

Pri krbe je naozaj príjemne

Po chvíli na chatu prikvitol za hlasitého mraučania veľký čierny kocúr Bagíra. Tento miestny borec si niekedy zvykol len tak „odskočíť“ z Trangošky na Štefáničku, kde sa mu vždy niečo ušlo pod zub. Aj dnes to zvládol, navyše potme a v snehu.

Bagíra, kráľ veľhôr

Na druhý deň som sa pustil do práce. Okrem iného sme boli s chatárom obhliadnuť nevyužívaný priestor pod terasou chaty, kde sa mali umiestniť zásobné nádrže na pitnú vodu. Chata má síce svoj prameň, avšak vždy v priebehu zimy prestáva na 2 až 3 mesiace tiecť. Dokonca bolo v týchto mesiacoch nutné robiť vynášky vody z Halašovej jamy, ktorá sa nachádza kúsok nad odbočkou k Jaskyni mŕtvych netopierov. Dnes je pod terasou chaty vybudovaná zásobáreň (vodojem) na 45000 litrov pitnej vody, ktorá pomáha preklenúť toto kritické zimné obdobie. Chatár si vždy pred zimou postupne naplní nádrže a v zime, keď vypadne prameň, sa táto voda tlačí automatickou tlakovou stanicou do vodovodného systému chaty.

Nevyhnutné úradovanie

Terasa chaty...

... a priestor pod ňou. Tu bude zásobáreň vody

Dorotka sa medzitým skamarátila s kocúrom

Poobede vyrážame na spiatočnú cestu. Je síce hmla, ale cesta je prešliapaná a viditeľná. O nejaké tri mesiace neskôr som tu bol s Ľubošom, kolegom z KST, starším skúseným turistom, cykloturistom a neviem čím všetkým. Tiež bola hmla a k tomu silný vietor a sneženie. Nebolo vidieť na krok, akékoľvek stopy boli zaviate snehom a všetko splývalo do jednej bielej clony. Vyrazili sme vtedy naslepo približným smerom, no po chvíľke sa nám nepozdával terén, tak sme sa opatrne vrátili. Takto sme to urobili niekoľkokrát a stále nie a nie odísť. Už sme si pripadali hlúpo. Nakoniec ma napadlo použiť kompas, ktorý som mal náhodou pri sebe. Dali sme sa podľa neho presne na západ a nakoniec sme trafili do dolinky, kadiaľ vedie zelená značka na Trangošku. To by človek ani nepovedal, aké komplikácie dokáže spôsobiť takáto zdanlivo banálna okolnosť...

Zimná Štefánikova chata 

Niekomu tu zjavne vietor a hmla nevadí...

Cesta dolu k Trangoške bola už veselšia, ako včerajší výstup. Dorotka si spomenula na jeden dokumentárny film, kde sa tučniačiky v Antarktíde šmýkali na bruškách po ľade a odrážali sa krídelkami. Tak si ľahla na bruško a za hlasitého výskotu sa odrážala ručičkami, pričom chvíľami naberala dolu kopcom celkom slušnú rýchlosť, až som jej to musel nakoniec zaraziť. Doma potom mala nepríjemnú svalovicu, ale nie v nohách, či v rukách, ale v krku, nakoľko pri tom „tučniačikovaní“ musela mať až na doraz zaklonenú hlavu...

Dorotka "tučniačikuje" k Trangoške 

Misia splnená, ide sa domov

Náš „služobný výlet“ nepredstavoval v podstate nič mimoriadne. Išlo len o vydarené spojenie príjemného s užitočným a o príležitosť vyskúšať si dobrodružstvo zimných veľhôr na vlastnej koži. Dorotka bola spokojná, páčilo sa jej a zvládla to so cťou a bez cudzej pomoci. Aj mamina doma bola tiež spokojná, že sme sa v poriadku vrátili. Tak ako už toľkokrát predtým a aj toľkokrát potom.