S DEŤMI PO HORÁCH 1: Púť na Staré Hory

Turistika s deťmi je oveľa náročnejšia, zodpovednejšia a zároveň bohatšia na zážitky, ako bežná turistika. Kým sú deti menšie, ťaháte ich po rôznych tramtáriách, vlečiete hromadu vybavenia, staráte sa, zvažujete možné riziká, a to všetko s cieľom zabezpečiť dieťaťu i sebe primeraný a bezpečný zážitok. Neskôr, keď deti vyspejú, ste radi, keď sa vám vôbec podarí niekam spolu vyraziť. Zo štyroch detí mi dnes ako prakticky jediný pravidelný horský parťák zostal nevlastný postihnutý syn Milan. Možno práve kvôli svojmu atypickému autizmu...

Je začiatok augusta 2013, čas prázdnin a extrémnych horúčav. Po niekoľkých hodinách vo vlaku konečne krátko poobede vystupujeme s Milankom z autobusu na Čertovici a rezkým stúpaním zahajujeme našu púť po hrebeni Nízkych Tatier smerom na západ. Je teplo, ale nie dusno. Deň predtým tu o takomto čase zúrila búrka. Dnes sa kocháme nádhernou krajinou, zaliatou poobedňajším slnkom. Milanko si zatiaľ túru aj napriek námahe výrečne pochvaľuje. Vystúpime na Lajštroch, minieme Králičku a po troch hodinách sme na Štefánikovej chate.

Milanko. Nedávno dovŕšil 17 rokov..

Pohľad späť na východ...

... a pohľad vpred na západ. V pozadí južná strana Ďumbiera.

Po krátkom občerstvení sa ideme ubytovať. Vonku je ešte svetlo, ale Milanko bez zaváhania zaľahne a behom minúty spí. Na druhý deň sme už zbalení a naraňajkovaní opäť na nohách. Čaká nás traverz po južnom svahu Ďumbiera do Krúpovho sedla.

Traverz po južnom úbočí Ďumbiera. Mladý muž neskrýva odhodlanie...

Zo sedla je polhodinová zachádzka na Ďumbier. Napokon sa uspokojíme s pohľadom na jeho majestátnu severnú stenu. 

Severná stena Ďumbiera.

Okolo obeda prichádzame na Chopok. Príjemné osvieženie pri kofole pred Kamennou chatou nám kazí nepekný pohľad na stavenisko novej stanice lanovky a tiež davy ľudí, hrnúcich sa od lanovky rôznymi smermi.

Pokračujeme na Dereše a na rázcestie v sedle Poľany, za ktoré už ostatní ľudia nepokračujú, takže opäť kráčame sami. Na jednom mieste nám skríži cestu stádo Kamzíkov. Zvedavo na nás pozerajú, držia si odstup ale neutekajú. Sú nádherné!

Pokračujeme ďalej. Výšlap na Kotliská dáva zabrať. Odtiaľto už vidíme Chabenec a v pozadí masív Prašivej. Stále je dosť teplo, ale osviežuje nás dosť silný vietor. 
Konečne sme na Chabenci.

Pohľad z Chabenca späť na východ na Chopok a Ďumbier...

... a pohľad vpred na západ, v pozadí masív Prašivej.

Odtiaľto je to už len hodinka k útulni v sedle Ďurková. Našťastie je útulňa poloprázdna. Oddychujeme, bufetíme a myslíme na tých, čo ostali doma.

Benzínový varič Juwel po otcovi. Odhadujem, že ku dnešnému dňu má najmenej 60 rokov...

Detail írečitého dvojjazyčného zákazu pri miestnej studničke...

Tretí deň putovania začína opäť modrou oblohou a pečúcim slnkom. Včerajší vietor sa takmer stratil, takže nám je dosť teplo. Navyše sme po ceste zistili, že sme si v útulni zabudli plnú fľašu vody. A s tým, čo máme, musíme vydržať až do Hiadeľského sedla, takže šetríme vodou, ako sa dá. Míňame Zámostskú a Latiborskú hoľu, Skalku a stúpame na Veľkú Chochuľu. Cítim, že sa mi jazyk lepí na podnebie a mám problém hovoriť. Zato Milan z ničoho nič „chytí slinu“ a melie tými suchými ústami až takmer do cieľa našej cesty...

Zostup do sedla je miestami strmý a kamenistý, dokonca sa mi podarilo pri pošmyknutí nalomiť trekovú paličku. Keď sme si v studničke v Hiadeľskom sedle konečne naplnili fľaše, z Milanových úst zaznela pamätná veta: Nikdy som si tak nevážil obyčajnú studničku, ako práve teraz!

Na nocľah nám poslúžil malý prístrešok, pod strechu ktorého by sa zmestilo tak zo šesť ľudí. Mal som pre istotu aj stan, ale ako už aj viackrát predtým, ani tentoraz som ho celou cestou ani raz nerozbalil. Nebolo treba...

K večeru sa začalo meniť počasie. Vytvorili sa veľké tmavé mraky a kým sme sa uvelebili v spacákoch, začala silná búrka. Bolo hrozne príjemné počúvať rachot lejaku na šindľovej streche, pod ktorou sme ležali, a užívať si príjemné sucho. Búrka napokon prešla a po nej prišli ešte ďalšie tri. Trvalo to až do neskorej noci.

V prístrešku nocovali ešte dvaja turisti, jeden Čech a jeden Maďar. Obaja mali v pláne prejsť celým hrebeňom Nízkych Tatier až na Kráľovú hoľu. Boli to tvrdí individualisti, každý išiel sám za seba. Boli mlčanliví, odmeraní, na otázky odpovedali len jednoslabične. Zjavne si potrebovali takýmto spôsobom osamote a v „silenciu“ upratať v hlave. Ja som mlčať nemohol, lebo pri Milankovi sa mlčať nedá. A tak veľmi sa mi občas žiadalo...

Na štvrtý deň ráno bolo citeľne chladnejšie a hmlisto. Milanko bol po raňajkách zase vo forme, takže sme sa bez meškania vydali na ďalší pochod. Hiadeľské sedlo je tak trochu aj „skúška charakterov“. Pokračovať totiž možno buď po červenej prudkým stúpaním cez Kozí Chrbát – tak ako sa patrí, alebo Kozí Chrbát možno jednoducho hanebne obísť žlto značeným traverzom po jeho severnom úbočí. Volili sme tú druhú možnosť. Vo svojom veku si už predsa len nemusím pestovať zbytočné mindráky...

Hanebná obchádzka Kozieho Chrbta.

Príjemná lesná cesta nás vyviedla na lúčny hrebeň a od sedla Hadlanka sme pokračovali opäť po červenej na trávnatý vrchol Kečky.

Z Kečky ďalej do hmly...

Kozí chrbát i Kečka už patria k Starohorským vrchom, Nízke Tatry sme opustili v Hiadeľskom sedle. Za Kečkou schádzame k opustenému murovanému salašu pod Baraňou hlavou. Hmla sa postupne stráca a opäť nám svieti slnko, avšak ostáva príjemne chladno. 

O chvíľu sa červená značka lomí doprava smerom na Donovaly, avšak my pokračujeme rovno po neznačenej vozovej ceste. Raz pred rokmi som totiž takto nedopatrením pokračoval rovno a prekvapený som po chvíli vyšiel na lúkach pod Hrubým vrchom. Rovno pred nosom sa mi v diaľke objavil Panský diel, kam som mal namierené, tak som pokračoval za ním, pričom som zistil, že touto trasou som ušetril čas i nadmorskú výšku. Obišiel som Hrubý vrch po lúkach z juhu a napojil som sa na zelenú hrebeňovku Starohorských vrchov, vedúcu od Donovál až na Španiu dolinu. A presne takto sme to urobili aj teraz.

Lúky pod Hrubým vrchom, v pozadí Panský Diel.

Charakter krajiny sa príjemne zmenil. Boli sme síce stále na hrebeni, avšak zhruba o 700 výškových metrov nižšie, ako predchádzajúci deň. Namiesto kosodreviny okolo nás šumel zmiešaný les a prevažne skalnatý povrch úzkych horských chodníkov vystriedali široké trávnaté vozové cesty. 

Pokračujeme na juhozápad, najskôr lúkami, neskôr lesom, popri zvyškoch Španiodolinského banského vodovodu, popod Jelenskú skalu až do sedla Dolný Šturec, kde križujeme červenú značku zo Španej doliny na Staré hory. Celý čas musíme byť v strehu, nakoľko sa tu práve konajú akési cyklistické preteky... 

Zrekonštruované zvyšky Španiodolinského banského vodovodu.

Za sedlom sa púšťame priamo na západ po neznačenej vozovej ceste a asi po pol kilometri nenápadnou odbočkou vpravo zbehneme do dolinky nad bývalou baníckou osadou Piesky. Niekedy sa vyplatí poznať tajné skratky...

Okolie Pieskov je rozryté po intenzívnej banskej činnosti.

Touto štôlňou sme kedysi chodievali na Španiu Dolinu. Teraz je tu vodný zdroj.

Osamelá kaplnka na Pieskoch

Z Pieskov nám na Staré Hory ostala asi hodinka po mierne klesajúcej vozovej ceste. Milanko sa z režimu nepretržitého rozprávania prepol do režimu spievania, čo bolo príjemnejšie, lebo som mu nemusel neustále odpovedať...

Pútnické miesto na Starých Horách.

Zaslúžené finálne občerstvenie...

Po návšteve pútnického miesta na Starých horách a malom občerstvení sme sa ešte v ten istý deň autobusom a vlakom dopravili šťastlivo domov.

Sláva nášmu výletu. Nezmokli sme...