bolsompritom: septembra 2021

Bratislavský Kalvársky vrch je popri Horskom parku ďalšou zelenou oázou uprostred mesta. Tento nenápadný kopček ponúka nielen relax v objatí zelene, ale má svoj historický aj duchovný odkaz a má aj svoje tajomstvá. Za komunistov bolo toto územie ponechané svojmu osudu, avšak posledné roky sú už viditeľné snahy o jeho postupnú revitalizáciu. Vyberieme sa teraz na malú spomienkovo-náučnú vychádzku a priblížime si veci, o ktorých veľa Bratislavčanov ani nevie.

Kalvársky vrch (pohľad z Kramárov). Toto miesto sa v r.1713 stalo útočiskom
Bratislavčanov pred morovou epidémiou.

Ako východiskový bod si zvolíme Kalváriu, čo je neoficiálny názov tejto časti mesta. Máme tu blízko seba kostol aj krčmu a dá sa tu aj zaparkovať. A ako sa patrí, začneme kostolom a skončíme krčmou.

Kostol nesie meno Panny Márie Snežnej. Je zaujímavý už len tým, že nemá vežu, hoci ju pôvodne mal, avšak komunisti nestrpeli, aby ako dominanta konkurovala Slavínu (viď 1). Meno „Snežná“ pochádza z istej legendy z 13. storočia (viď 2). Kostol bol postavený v rokoch 1943 – 1948 namiesto pôvodnej kaplnky z roku 1825 s rovnakým názvom, ktorá už kapacitne nepostačovala. Bližšie viď 3.

Ako malého chlapca ma sem niekoľkokrát zaviedol môj dedo. Hoci bol pravoslávneho vyznania, nerobilo mu problém posedieť si so mnou v katolíckom kostole. Tie chvíle spoločného mlčania v lavici obrovského chrámu mi utkveli na celý život, hoci som nebol kresťansky vychovávaný. Bol to dotyk niečoho, čo som začal chápať až oveľa, oveľa neskôr.

Kostol Panny Márie Snežnej na Kalvárii.

Od kostola sa dáme ulicou Na kalvárii, ktorá nás vyvedie takmer až na samotný vrchol Kalvárskeho vrchu. Vojdeme do lesa a prvé, čo uvidíme, je posprejovaný vojenský bunker. Nie je to pozostatok vojny, bunker bol vybudovaný v roku 1960 ako terénna pozorovateľňa civilnej ochrany. Podobný takýto bunker je aj pri neďalekom Slavíne (viď 4).

Niekedy sme ako chlapci sedávali na streche bunkra a pozorovali ruch na hlavnej stanici. To ešte fungovali parné lokomotívy. Teraz je výhľad od bunkra obmedzený náletovými drevinami, spoza ktorých už nejaký ten rok trčí k nebesiam konštrukcia obrovského žeriavu. Pod ním je veľká jama, z ktorej by mala údajne vyrásť viacpodlažná budova, ale podľa množstva buriny a kríkov v jej okolí možno usudzovať, že investorovi buď došli peniaze, alebo sa na úradoch zaseklo niektoré slabšie premazané „koliesko“. V každom prípade je to ďalší príklad staviteľského barbarstva, ktorých je tu na kopcoch Starého mesta pomerne dosť.

Bunker, bývalá pozorovateľňa civilnej obrany.

Pohľad od bunkra na hlavnú stanicu.

Naľavo od bunkra uzrieme schodisko a nad ním na samom vrchole kopca v nadmorskej výške 257 m malú plošinku s tromi krížmi, lavičkami a oplotením. Sme na kalvárii. Vo všeobecnosti kalvária znamená miesto (vŕšok) pre pašiovú pobožnosť, na ktorom je zobrazené ukrižovanie Ježiša Krista, pričom k viacerým kalváriám patria aj tzv. krížové cesty, na ktorých je formou viacerých zastavení zobrazená posledná cesta Ježiša Krista na kríž. Na Slovensku máme zhruba 260 kalvárií a tá najstaršia je práve tu.

Opravené schodisko ku kalvárii.

Kalvária.

Donedávna bol tu na kalvárii iba jeden kríž, schodisko aj oplotenie boli poškodené a lavičky tu neboli žiadne. To znamená, že s rekultiváciou tohto miesta sa už začalo. Dokonca sa tu pravidelne konajú procesie. Kedysi tu bol aj kostolík, ktorého nepatrné zvyšky sú skryté v húštine hneď za krížmi. Kalvária je zároveň aj 12. zastavením krížovej cesty, ktorá bola vybudovaná v roku 1694 ako prvá na území Slovenska na pamiatku víťazstva spojených vojsk stredoeurópskych mocností nad Turkami pri Viedni. Jej začiatok bol pôvodne na konci dnešnej Štefánikovej ulice (pri SAV) a odtiaľ pokračovala po dnešnej Pražskej ulici až na vrchol Kalvárskeho vrchu. Za komunizmu kalvária aj krížová cesta postupne upadala, kaplnky na jednotlivých zastaveniach sa postupne likvidovali a niektoré časti areálu kalvárie padli za obeť vilám. V sedemdesiatych rokoch sa pri rozširovaní Pražskej ulice podstatná časť krížovej cesty úplne zničila, takže dnes je kratšia a začiatok má v zákrute ulice Za sokolovňou. Jednotlivé zastavenia – až na jednu výnimku – sú označené obrázkami na stromoch. Tou výnimkou je nedávno obnovená ruina kaplnky terajšieho 4. zastavenia krížovej cesty. Bližšie o bratislavskej kalvárii viď 5, 6, 7, 8.

Tu v húštine za krížmi bol kedysi kostolík, v ktorom si našli útočisko dvaja pustovníci, frátri Blažej a Hieronym. Obaja boli v roku 1758 zavraždení. Vrahov vypátrali a verejne popravili (viď 8)

Základy bývalej kaplnky pri 11. zastavení.

Jednotlivé zastavenia sú vyznačené obrázkami na stromoch.

Zostupujeme pôvodnou trasou krížovej cesty „v protismere“ ku Pražskej ulici. A hoci je táto krížová cesta ešte stále vo viacmenej provizórnom stave, jej posolstvo je rovnaké, ako posolstvo ďalších viac než sto ďalších krížových ciest na Slovensku. Hovorí nám, že nejde len o pripomienku istých udalostí spred dvoch tisíc rokov. Ide o obraz pravého kresťanstva ako cesty, ktorá nevedie na morálny piedestál spoločnosti, ale na kríž. A aj keď sa na tejto ceste máme o koho oprieť, mnohým veriacim sa takýto obraz vôbec nepáči...

Časť pôvodnej krížovej cesty sa zachovala v tejto podobe.

V rámci postupnej revitalizácie krížovej cesty bolo vybudované aj toto zábradlie.

Okrem hlavnej trasy je tu niekoľko bočných chodníkov, pripomínajúcich
chodníky v Horskom parku. Rozdiel je hlavne v tom, že tieto miesta sú
na rozdiel od Horského parku vystavené neustálemu hluku z Pražskej
ulice a z hlavnej stanice.

Jediná zachovalá a nedávno obnovená kaplnka pri 4. zastavení krížovej cesty. Za stromami
je už vidno horný okraj oporného múru Pražskej ulice. Tým smerom kedysi viedla
pôvodná krížová cesta.

Začiatok a 1. zastavenie krížovej cesty od ulice Za sokolovňou.

V dolnej časti krížovej cesty, teda na jej začiatku, skrýva Kalvársky vrch jedno zaujímavé tajomstvo. Máme ho priamo pod nohami. Ide o cca. 250 metrov dlhý komplex vínnych pivníc, ktoré tu ostali po zániku bývalých vinárskych podnikov. Pivnice boli prístupné z budov, ktoré kedysi stáli na mieste terajšej rozšírenej Pražskej ulice. Vchody do pivníc sú viditeľné v svahovom múre ulice, a to tri hneď pri vozovke a jeden pri chodníku povyše ulice. Tieto vchody boli dlhé desaťročia nezabezpečené, takže pivnice slúžili ako úkryt pre bezdomovcov. Práve táto známa okolnosť ma zakaždým odradila, keď ma napadlo tam liezť. Dnes sú už otvory zabezpečené kovovými dverami. Bližšie viď 9 a 10.

Jeden zo štyroch vchodov do pivníc, ostatné sú na úrovni Pražskej ulice.

Plánik pivníc pod Kalvárskym vrchom (prevzaté z internetu)

Od začiatku krížovej cesty na ulici Za sokolovňou pokračujeme po Baníckej a Sokolskej na Hlbokú cestu, pričom sa stále nachádzame na úpätí Kalvárskeho vrchu. Nad nami sa týči majestátna budova základnej školy, v ktorej som 9 rokov dral školské lavice. Táto budova bola postavená v roku 1900 ako sirotinec Márie Ochrankyne. Po roku 1945 bola budova prestavaná na školu a ako škola slúži dodnes. Zároveň je to národná kultúrna pamiatka. Bližšie viď 11.

Som presvedčený, že táto škola je najkrajšou v celej Bratislave, možno aj na celom Slovensku. Za mojich čias mala tri zvláštnosti: Obrovskú povalu ako z nejakej kvalitnej animovanej rozprávky, riaditeľa, ktorý sa volal Vrabec a učil prírodopis, a namiesto zvončeka boli prestávky oznamované nepríjemným elektrickým bzučiakom, aký dozaista nemali na žiadnej inej škole. Pod oknami školy cez Sokolskú ulicu mali slovenskí komunisti svoj Ústredný výbor (ÚVKSS), kam im chodili pokyny z Prahy a odkiaľ na Slovensku riadili "triedny boj“. Dnes je tu Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí. Na druhej strane Hlbokej cesty je známa historická budova bývalej ortopédie, kam chodili rodičia so mnou a s mojím bratom riešiť naše rozbité hlavy. Dnes je tu bytový komplex, Slovinské veľvyslanectvo a čojaviem čo všetko.

Veru tak, veci sa menia, len my zostávame. Kým neumrieme...

Základná škola na Hlbokej č.4.

Pokračujeme ďalej, hore po Hlbokej ceste. Od križovatky s ulicou Boženy Nemcovej a Čapkovou sa cesta mení na akýsi úvoz, zatienený korunami stromov. Sem už autá nesmú. Zhruba v strede je zrenovovaná pôvodná studnička, ku ktorej umiestnili lavičku a smetný kôš. Horný úsek cesty je vysekaný v skale a pôsobí impozantne. Končí na Kalvárii, teda vo východiskovom bode našej trasy.

Hlboká cesta existovala už koncom 15. storočia, kedy sa volala po nemecky Teffen Weg a mala úplne inú podobu. Do súčasnej podoby bola Hlboká cesta upravená v rokoch 1868 – 1870, a to na podnet mešťanostu Justiho, zakladateľa Horského parku, do ktorého bol takto obyvateľom mesta umožnený prístup za rekreáciou. Podrobnejšie viď 12 a 13.

Hlboká cesta. V zime tu bývala ohromná sánkovačka.

Detail zrenovovanej studničky na Hlbokej.

Z Hlbokej cesty sa krátkou odbočkou hore schodmi dostaneme do tzv. Lurdskej jaskyne, ktorá sa nachádza pod kostolom Panny Márie Snežnej. Ide o bývalý kameňolom, spomínaný už v roku 1493, ktorý slúžil na ťažbu kameňa na výstavbu mestských hradieb, bratislavských domov a aj na stavbu kaplnky, ktorá stála na mieste terajšieho kostola. V roku 1892 obyvateľka Bratislavy grófka Helena Szapáry, inšpirovaná návštevou pútnického miesta v Lurdoch, dala za pomoci zbožných bratislavských obyvateľov kameňolom upraviť a zriadila sa tam jaskynka, do ktorej bola postavená socha Panny Márie Lurdskej. Vzniklo tak unikátne pútnické miesto, v ktorom sa nachádza vyše 4000 ďakovných tabuliek, pochádzajúcich od čias vzniku pútnického miesta až dodnes (bližšie viď 14, 15, 16). Aj tu som trávil čas s mojim dedom, mali sme to od domu len pár minút chôdze. Je to naozaj čarovné miesto v lone prírody, človek tu aj zabudne, že sa nachádza uprostred mesta.

Lurdská jaskynka na Kalvárii.

Všade po stenách sú umiestnené ďakovné tabuľky.

Našu cestu zakončíme vo Funuse, akože ináč. Neviem, či existuje v Bratislave iná krčma, ktorej budova je vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Táto krčma má za sebou bohatú históriu. V 19. storočí sem chodil aj Ľudovít Štúr so svojou družinou. Bližšie o Funuse a ďalších kultových krčmách viď 17.