Študentské obdobie je krásne a nebezpečné. Človek má pocit voľnosti, často aj neprimeraného sebavedomia, avšak vďaka sprievodnej hlúposti a naivite je vystavený nástrahám sveta viac, než inokedy. Boli sme nadupaní, nič pre nás nebolo nemožné a mali sme more času. Tak sme sa raz šiesti rozhodli zdolať hrebeň pohoria Fagaraš, najkrajšiu časť Južných Karpát, či Transylvánskych Álp v Rumunsku, a potom ešte niekoľko dní stráviť v Bulharsku pri mori. Ten plán nemal mať chybu. Ale vyskytla sa. A nie iba jedna...
Jednej letnej prázdninovej noci v roku 1982 prichádzame v bujarej nálade na hlavnú stanicu v Bratislave a s obrovskými batohmi sa mliaždime do lehátkového vozňa medzinárodného rýchlika. Jano, najukecanejší člen našej výpravy, svojim rinčivým tenorom vytrvalo prerážal všetky okolité zvuky. Postupne však utíchol a premohli nás driemoty.
Na maďarskej hranici vlak zastavil a ozvali sa hlasy hraničnej kontroly. Vtom začujem Janov pohnutý šepot: „Ja som si zabudol občiansky k doložke!!“
Doložky k občianskemu preukazu boli v tom čase akousi náhradou za cestovný pas, avšak platili iba v socialistických krajinách a iba s občianskym preukazom....
Spánok bol ihneď preč. Prišiel kontrolór, zamračil sa a nakoniec dal Janovi 3 minúty na to, aby vystúpil. Jano sa ledva stačil obuť a pozbierať svoju bagáž. Narýchlo sme sa dohodli, že na druhý deň aj s občianskym jednoducho nasadne do ďalšieho spoja a my ho počkáme na stanici v Budapešti. Ak by to nevyšlo, tak budeme čakať ďalší deň v rumunskom Brašove.
Do rána sme už nezaspali. Vystúpili sme na stanici Nyugati pu v Budapešti a rozložili sme sa na lavičkách. Ponúkali sme sa z vlastných zásob a čas bežal zúfalo pomaly. Naokolo predávali kadejaké dobroty a čerstvé ovocie, ale my sme so zastávkou v Maďarsku nerátali, tak sme nemali dosť Forintov. Jano neprišiel.
K večeru sme sa opäť vydali na cestu. Na vlak sme sa však museli presunúť pešo cez mesto na stanicu Keleti pu. Na ďalší deň ráno sme vystúpili z nočného rýchlika v Brašove, kde sme mali prestúpiť do osobného vlaku. Podľa plánu sme sa po absolvovaní hrebeňa mali vrátiť do Brašova a pokračovať ďalej do Bulharska, takže sme časť našich vecí odložili v staničnej úschovni.
Deň sme strávili na stanici v podobnom štýle, ako v Budapešti. Akurát občerstvenie tu nebolo žiadne, hoci rumunských Lei sme mali tentoraz dosť. Čas sa vliekol a dochádzala nám aj trpezlivosť. Jano opäť neprišiel.
Neskôr sme sa dozvedeli, že Jano po návrate domov chytil depku a z trucu odcestoval za rodičmi na chalupu natierať plot. Zabiť ho bolo málo!
Veru, o čo by to bolo celé jednoduchšie, keby boli v tom čase mobily...
K večeru sme už psychicky vyčerpaní nastúpili na osobný vlak smerom na Sibiu a v Podu Olt sme prestúpili na ďalší vlak do neďalekej dedinky Turnu Rosu, východiskového bodu našej trasy. Odtiaľto sme mali vykráčať na hrebeň a pokračovať smerom na východ, späť k Brašovu.
Cesta nemala konca-kraja. Už som ani nerátal stanice. Našťastie, podaktorí z nás stále bdeli, tak sme sa nakoniec neskoro v noci šťastlivo dostali do cieľa.
Ani neviem, ako sme sa vymotali tmavými uličkami od stanice. Podľa Ivetinej mapy bolo treba jednoducho ísť hore dedinou a potom pokračovať južným smerom stále popri potoku do doliny. Na kraji dediny na nás pokrikovala akási skupinka mladých, ale nebolo im rozumieť. Dosiahli sme okraj lesa, kde sme sa na čistinke pri potoku konečne zložili na nocľah. Batohy sme zhodili na jedno miesto a stany sme ani nerozbaľovali.
Ráno nás čakalo nepríjemné prekvapenie – niektoré veci chýbali. Saša márne hľadala svoj stan, Borisovi zmizli nejaké drobnosti a ja som zistil, že už nemám batoh. S kompletnou výbavou, šatstvom, potravinami, varičom, stanom, peniazmi a cestovným pasom! Spomenuli sme si na tých mladých a bolo nám jasné, že niekto alebo niektorí z nich nás vysliedili a keď sme tvrdo spali, tak sa jednoducho obslúžili. Boli sme unavení, zakutraní v spacákoch a kúsok od nás šumel potok. Mali na to ideálne podmienky.
Tým sa naše putovanie zavŕšilo hneď na začiatku. Zostávajúca výbava bola na taký náročný prechod nedostačujúca, aj keby pokračovali len dvaja. Chýbali hlavne stany, neostal nám ani jeden.
Najskôr sme sa vybrali na policajnú stanicu v Turnu Rosu, ale bola to len strata času. Neďaleko odtiaľ postávala skupinka miestnych a so značným záujmom na nás civeli. Neviem, čo to do mňa v tej chvíli vošlo. „Kde mám batoh, smradi?“, zahulákal som na nich. Čosi mi odvrkli, ale našťastie sme si nerozumeli.
Neostávalo nič iné, ako zájsť na československú ambasádu, aby som sa vôbec mohol vrátiť domov. Znamenalo to vrátiť sa vlakom do Brašova a odtiaľ pokračovať rýchlikom do Bukurešti. Lenže z Turnu Rosu mal ísť vlak až niekedy poobede a čakania sme už mali naozaj dosť. Museli sme sa teda presunúť niekoľko kilometrov pešo k trati od Sibiu, kadiaľ chodili vlaky častejšie. Počas pochodu rozpálenou asfaltkou sme videli miestne ženy, ako perú v potoku a medzi nimi sa tmolia decká. Najviac sme však upierali zrak na nádherný hrebeň Fagarašu, zaliaty dopoludňajším slnkom, a predstavovali sme si, aké by to bolo teraz tam hore....
Mimochodom, aj s odstupom rokov si veľmi cením solidárnosť ostatných. V podstate sa mohli bez problémov vrátiť bezo mňa, prípadne podaktorí mohli pokračovať do Bulharska k moru, veď to celé bol hlavne môj problém. Ale ostali so mnou. Iveta, Eva, Boris, Saša, vďaka vám. Veľmi ma to vtedy morálne podržalo.
Okolo obeda sme v Podu Olt nastúpili na osobný vlak do Brašova. Keďže sme boli okradnutí a spravodlivo rozhorčení, ani nás nenapadlo kupovať si lístky. Keď na nás potom chcel sprievodca volať políciu a my sme nadšene súhlasili, mávol rukou a odišiel. V Brašove sme si vyzdvihli z úschovne zvyšok vecí a nasadli sme na rýchlik do Bukurešti. Po ceste zažil Boris šok, keď si potreboval odskočiť a vo WC nejaký dobrosrdečný Rumun prevážal prasa. Normálne živé prasa v medzinárodnom rýchliku!
Do Bukurešti sme prišli až za tmy. Pred stanicou bol akýsi park, tak sme si tam na tráve bez ostychu ustlali. V rozpoložení, v akom sme boli, nám to vôbec nepripadalo blbé.
Ráno si nás už zvedavo obzerali okoloidúci ľudia. Zbalili sme, čo nám zostalo, a vydali sme sa ulicami mesta hľadať ambasádu. Našťastie nás dobrí ľudia lámanou angličtinou nasmerovali, kam bolo treba. Po ceste sme si všímali starobylé budovy, ktoré aj pod ošumelou fasádou pôsobili impozantne. Nie nadarmo sa o Bukurešti hovorilo, ako o Paríži východu. Čo sa však nedalo prehliadnuť boli početné plagáty s podobizňou vtedajšieho rumunského prezidenta, komunistického diktátora Nikolaja Ceausesca. Boli na stenách, v oknách, vo výkladoch, skrátka všade.
O pár rokov neskôr, počas nie veľmi nežnej revolúcie v decembri 1989, bol ten istý Nikolaj Ceausescu aj s manželkou nemilosrdne rozstrieľaný vlastnými krajanmi...
Konečne sme sedeli na ambasáde a vysvetľovali, čo sa nám stalo. Jeden úradník len pokrútil hlavou a polohlasne utrúsil: „Já jsem prolez trampem celou Evropu, ale doklady a peníze jsem měl dycky u sebe!“. Mal úplnú pravdu, bohužiaľ.
Hanbil som sa ako pes!
Po krátkom úradovaní mi bolo vystavené potvrdenie, s ktorým som mohol vycestovať z Rumunska. Vrátili sme sa na stanicu a poobede sme chytili medzinárodný rýchlik do Bratislavy. Noc sme strávili zase vo vlaku, už po tretí raz. Nasledujúci deň sme konečne vystúpili na hlavnej stanici v Bratislave. Namiesto batoha som mal igelitový mech so spacákom, karimatkou, nejakými drobnosťami a zvyškom potravín, vrátane fľaše borovičky, ktorú som na dovŕšenie všetkého rozbil o schod. Ale po tom všetkom, čo sme za posledných päť dní prežili, ma to už nerozhodilo. Pamätám sa, že nám vtedy všetko pripadalo nezvyčajne čisté – staničná budova, autobusy, chodníky, ulice... Neboli sme v tých časoch jediní, ktorí mali po návrate z Rumunska podobné pocity.
Rodičia boli, našťastie, odcestovaní, tak som sa mohol doma nerušene zo všetkého spamätať. Vynadali mi až po niekoľkých dňoch, keď sme sa stretli. Zaslúžil som si to. Finančný debakel som sa potom snažil kompenzovať brigádami na pošte na hlavnej stanici, kde som prevažne po nociach triedil balíky. Morálny debakel sa tak ľahko vykompenzovať nedal. Avšak poučenie z toho celého som si dobre zapísal za uši. Pri všetkých ďalších akciách, či už som spal v stane, v útulni, alebo len tak pod širákom, som mal peniaze a doklady vždy na tele a batoh na dosah ruky. A odvtedy sa mi už nikdy nič podobné neprihodilo.
S Janom sme sa skontaktovali až s odstupom času. Kajal sa. Tak sme ho nezabili...
Fotografie z tejto nepodarenej akcie nemám, fotoaparát ostal v batohu a dodnes si nepamätám, či vôbec niekto z nás niečo fotil. Aj tak by som sa nedokázal z tých obrázkov tešiť...
O tri mesiace po návrate mi z Rumunska prišiel poštou môj cestovný pas. Bol len tak hodený v obálke, bez akéhokoľvek sprievodného listu.
Pozdrav od súdruha Nikolaja Ceausesca.
Nech mu je zem ľahká.
