Kto si
zamiluje Nízke Tatry, vracia sa do nich po celý život. Toto
majestátne pohorie poskytuje možnosti „pre každú príležitosť“
- od tvrdej 100-kilometrovej hrebeňovky až po nekonečné variácie
bočnými hrebeňmi a dolinami, od lesnatých a hôľnatych partií
az po nefalšovanú tatranskú žulu. Túto akciu sme nijako zvlášť
neplánovali, proste sme potrebovali vypadnúť, hoci počasie nebolo
ideálne. Ja, ako ten, ktorý to celé vymyslí a pripraví, a môj
syn a parťák Milanko, vtedy ešte len jedenásťročný, u ktorého
sme v tom čase riešili dosť kuriózny problém, súvisiaci s jeho
školou.
Milanko
sa raz totiž vo svojej špeciálnej škole po použití WC
posťažoval svojej špeciálnej učiteľke, že mal na toaletnom
papieri krv. Pani učiteľka ho duchaplne „uistila“, že je to
rakovina hrubého čreva. Milankova autistická psychika túto správu
vyhodnotila ako panický alarm a od toho dňa prestal chodiť na
veľkú potrebu. Proste zadržiaval, menej jedol a vyhováral sa, že
mu netreba. Niekedy to trvalo aj dva týždne, kým sme ho rôznymi
trikmi, presviedčaním a strašením nemocnicou donútili vyprázdniť
sa. Najlepšie a vcelku spontánne to fungovalo na našich pomerne
častých výletoch do prírody. Ale doma sa to zase vždy vrátilo
do starých koľají. Nebol to zďaleka jediný lapsus pani učiteľky,
ale toto nás už dorazilo. Oznámili sme škole, že Milan najmenej
2 týždne nepríde na vyučovanie kvôli učiteľke. Lenže ani
sedieť doma nebolo východisko. Tak sme sa v júni 2007 jednoducho
zbalili a vo dvojici vyrazili na pár dní do hôr.
Ako
východiskový bod som zvolil Liptovskú Lúžnu, odkiaľ sme
zahájili peší pochod smerom na Magurku. Bolo teplo, slnko občas
vykuklo spoza mrakov a z diaľky sa sporadicky ozývalo tlmené
hrmenie. Kráčali sme hore dolinou po tzv. starej ceste pozdĺž
toku Lúžnianky až na sedlo Prievalec. Za ním sme sa napojili na
zelenú značku z neďalekej kúpeľnej osady Železnô a tá nás
doviedla popri horárni Kapustisko až do osady Magurka. Po ceste sme
absolvovali Milankovo spontánne vyprázdnenie, čo bol za daných
okolností takmer dôvod k oslave.
Osada
Magurka je jedno z miest, kam sa od svojho ranného detstva
sporadicky vraciam. Je to prekrásne miesto, dýchajúce banskou
históriou. Po stáročia sa tu ťažilo zlato, striebro a antimón.
V súčasnosti je Magurka hlavne chatovou osadou, ale dodnes tu
trvalo žije zopár miestnych obyvateľov. Administratívne patrí
osada Magurka k Partizánskej Ľupči.
Zaujímavosti
o Magurke - viď doporučené referencie.
 |
Na
začiatku osady Magurka sa nachádza neogotický kostolík so
zachovalým rapkáčom vo veži, ktorým sa zvolávali baníci na
pobožnosti. |
 |
Smutný
pohľad na niekoľko rokov opustenú legendárnu chatu Magurka, ktorá
už našťastie dnes opäť funguje. |
Čistinka
pod chatou Magurka patrí k niekoľkým miestam v Nízkych Tatrách,
kde je oficiálne povolené stanovanie. Tak sme si našli rovnejšie
miesto a začal som rozbaľovať stan. Medzitým sa z ničoho nič
zotmelo a pustila sa hrmavica. Kým som stihol nahádzať naše veci
do stanu a zatiahnuť zvnútra zips, mal som úplne mokrý chrbát.
Milanko mal tak o zábavu postarané. Ale iba na chvíľu, lebo bol
hladný a musel čakať, kým neprestane pršať, aby som mohol
rozbaliť varič a uvariť niečo na večeru.
 |
| Čistinka pod chatou Magurka. |
 |
| Ticho pred búrkou. |
 |
| Čakáme, kým prestane liať. |
 |
| Konečne teplá večera! |
Ráno
som chcel pokračovať smerom na hlavný hrebeň a po ňom až do
Hiadeľského sedla, kde mal byť náš ďalší nocľah. Odtiaľ by
sme pokračovali cez Kozí chrbát a Kečku a ďalej buď na bývalú
osadu Kalište a do Balážov, alebo kratšou cestou na Donovaly.
Počasie bolo slnečné, tak sme sa po raňajkách vybrali po modrej
značke smerom na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Na tejto trase je
dnes zriadený náučný tzv. Magurský zlatý chodník, vybavený
informačnými tabuľami. Míňame ruiny základov tzv. bašovne, kde
sa kedysi premývala vyťažená ruda, a po banskej ceste, vedenej po
vrstevnici, prechádzame jednotlivé bočné hrebene a dolinky. V
každej dolinke nachádzame stopy po banskej činnosti v podobe
zarastených háld a zvyškov štôlní: Kilián, František, Leopold
a nakoniec Ritenstein. Sporadicky sa nám odkrýva výhľad na
majestátny Salatín. Milanko je spokojný a pospevuje si do
kroku.
 |
| Balíme tábor a vyrážame do slnečného rána. |
 |
| Malebná cesta na horný koniec osady. |
 |
| Salatín. |
 |
| Zarastená halda pri bývalej štôlni Kilian. |
 |
| Príjemná banská zvážnica. |
Pri
bývalej štôlni Ritenstein sa modrá značka skrúca doľava a
prudkým stúpaním pokračuje až na hlavný hrebeň, do sedla Latiborskej hole. Avšak pohodlná zvážnica, po ktorej kráčame,
pokračuje ako neznačená ďalej po vrstevnici. Raz pred rokmi, keď
som s partiou absolvoval prechod Nízkych Tatier, sme sa na podnet
miestnych borcov pustili nie po modrej na hrebeň, ale ďalej touto
neznačenou zvážnicou. Po niekoľkých kilometroch pri takmer
nebadanom stúpaní sme sa prekvapení zrazu ocitli na križovatke so
žltou značkou z Liptovskej Lúžnej v sedle Pod Skalkou na hlavnom
hrebeni, na dohľad od smerovníka. Rozhodol som sa znova to skúsiť.
Ušetrili by sme tým nepríjemný strmák a celkovo takmer 200
výškových metrov stúpania, pričom by sme od severu obišli
Latiborskú a Veľkú hoľu. Avšak zhruba po 2 kilometroch narážame
na prekážky v podobe popadaných smrekov po nedávnej veternej
kalamite. Netuším, koľko ich je a preliezať ich sa nám nechce.
Tak sa vraciame späť na modrú značku a napokon aj tak musíme
absolvovať strmý výšľap na hrebeň. Nebol som na tom kondične
najlepšie, takže aj s tou zachádzkou, ktorá nám zabrala hodinu,
to nepadlo práve príjemne...
 |
| Opäť Salatín, tentoraz z hlavného hrebeňa. |
Konečne
sme na hrebeni. Magurský zlatý chodník pokračuje po hrebeňovej
červenej smerom na východ a následne od sedla Zámostskej hole
kopíruje žlto značený chodník späť na Magurku. My pokračujeme
po hrebeňovej červenej na západ.
 |
| Sedlo Latiborskej hole. |
 |
| Hrebeňom Nízkych Tatier. Pohľad na východ smerom k Chabencu. |
 |
| Zvyšky zimného tyčového značenia. |
 |
| Latiborská a Veľká hoľa. |
 |
| V sedle Pod Skalkou. |
Postupne
sa však začína mračiť. Prichádzame do sedla pod Skalkou, kam
nás mala zaviesť spomínaná neznačená zvážnica. Odtiaľto nás
pri našom tempe čakajú ešte 3 hodiny otvoreným hrebeňom. Tu sa
ešte dá včas pred búrkou zbehnúť dolu, avšak ďalej smerom na
Prašivú už veľa možností nie je. Raz som takto utelal pred
búrkou z Chabenca a nemám najmenšiu chuť si to zopakovať, najmä
nie s jedenásťročným postihnutým deckom. Po zvážení rizík
teda nariaďujem ústup z hrebeňa, a to smerom na Liptovskú Lúžnu.
Nejdeme však presne po žltej značke, vedenej bočným hrebeňom,
ale dobre vychodeným neznačeným chodníkom dolu žľabom pozdĺž
Brezového potoka. Liptovskú Lúžnu máme po celý čas na dohľad.
Milanko pri zostupe strieda nohy a zadok. Ja som zase na kritickom
mieste po strate rovnováhy skončil aj s ťažkým batohom v
kosodrevine a nie a nie sa odtiaľ vymotať, čím som Milanka opäť
rozveselil. Napokon prichádzame do širšieho sedla na prekrásnu
čistinu, obklopenú mladým lesom. Akurát tu partia drevorubačov
končila svoju prácu. Povedali sme si, že keď tu môžu byť
drevorubači, tak tu môžeme byť aj my. Bolo už pokročilé
popoludnie a bolo treba riešiť nocľah. Keďže sa nám nechcelo v
noci cestovať domov a počasie sa napokon umúdrilo, našli sme si
vhodné miesto a zabivakovali sme. Podľa mapy sme už boli mimo hraníc národného parku. Milanko sa napapal, potom sa
zahrabal do spacáka, založil si do úst palček a ešte za svetla
zaspal.
 |
Liptovská Lúžna zo sedla Pod Skalkou.
|
 |
| Lepšie miesto na bivak už asi nenájdeme. |
 |
Výškový tábor č.2.
|
 |
| Konečne zaslúžená večera! Drevorubači nám tu zanechali takéto šikovné stolčeky. |
 |
| Zelený smrečok, kopovitý obláčik a blankytná obloha. K tomu spev vtáčkov, šum vánku v ihličí a Milankovo pochrapkávanie. Úplný balzam na dušu! |
 |
| Napokon všetko stíchlo. |
Ráno
sme sa bez akéhokoľvek stresu najedli, zbalili a vyrazili na ďalší
pochod. Kúsok od nášho táboriska sme sa napojili na našu žltú
značku, ktorá nás po necelej hodinke doviedla na autobus do
Liptovskej Lúžnej.
 |
Rannú hygienu som mu ani tento deň neodpustil!
|
 |
| Zbalení a pripravení na ďalšiu cestu. |
 |
| Posledný pohľad na náš nádherný bivak. |
 |
| Opäť nás víta Liptovská Lúžna. |
 |
| Hrebeň Nízkych Tatier sa aj dnes na nás mračí. |
 |
| Spokojní a najedení na stanici v Ružomberku. |
Bolo
to síce celé narýchlo a dosť improvizované, ale napokon to bolo
fajn. Milanko sa od návratu domov konečne uvoľnil a už sme jeho
vyprázdňovanie riešiť nemuseli. Školský rok potom dokončil u
inej učiteľky. Ďalšie dva roky dostal učiteľku, na ktorú
dodnes spomína v superlatívoch. Avšak Milankových školských i
mimoškolských problémov sme odvtedy riešili aj tak dosť. A
bohužiaľ, väčšina z nich spočívala nie v samotnom chlapcovi a
jeho postihu, ale v necitlivosti okolia, ktoré nie vždy dokázalo
akceptovať jeho inakosť.
Foto: P.Vyskočil
Doporučené referencie:
