Čo vlastne chceme od prírody?

Prírodu treba chrániť. Na tom sa asi zhodneme všetci. Problém je však v tom, že väčšinou nie je jasné, čo, prečo a ako máme chrániť. Kedy a akými zásahmi treba prírode pomôcť a kedy treba nechať prírodu na pokoji, aby si pomohla sama. To sa týka aj toľko diskutovanej tzv. lykožrútovej kalamity smrekových porastov.

Lykožrútová kalamita vo Vysokých Tatrách - pod Zamkovského 
chatou v tzv. bezzásahovej zóne (september 2009)

Lykožrút smrekový, nazývaný tiež kôrovec, je nenápadný chrobák, patriaci medzi významných škodcov smreka obyčajného. Dorastá veľkosti asi 5 mm a u nás sa vyskytuje v polohách nad 600 m, hlavne v smrekových monokultúrach. V súčasnosti veľmi často dochádza v dôsledku narušenia rovnováhy lesných ekosystémov k ich premnoženiu. Lykožrút má však v ekosystéme významnú funkciu. Pokiaľ sa nepremnoží a nezačne napádať aj zdravé stromy. zaisťuje omladenie lesa a jeho dobrý zdravotný stav, pretože napáda staré, slabé a choré stromy. 

V súvislosti s lykožrútom sú najviac skloňované Vysoké Tatry a veterná smršť v r.2004, ktorá spôsobila obrovské polomy smrekov. Tam, kde sa popadané stromy včas odstránili a na ich mieste sa nasadili nové, problémy s lykožrútom zaznamenané neboli a v súčasnosti možno toto kalamitné územie považovať opäť za zalesnené. Avšak v zónach s 5. stupňom ochrany, označovaných ako tzv. bezzásahové, sa popadané stromy nechali na mieste a nové sa nevysádzali. V dôsledku toho došlo k lavínovitému premnoženiu lykožrúta, ktorý sa potom pustil aj do zdravých stromov.
Keď lykožrút napadne strom, zavŕta sa pod jeho kôru a tam strávi väčšinu svojho života. Živí sa lykom, ktoré je pod kôrou a ktoré zabezpečuje transport vody a živín, a tým strom poškodzuje. Smrek sa bráni tak, že keď mu lykožrút poruší živičné kanáliky, vyvalí sa na neho živica, ktorá ho prilepí a lykožrút tak zahynie. Za istých okolností si však smrek nie je schopný sám pomôcť a lykožrút sa začne pod jeho kôrou množiť. Takýto strom potom zosivie, začne mu opadávať ihličie a kôra a postojačky umiera. Následne lykožrút strom opúšťa a hľadá si nové šťavnaté smreky. Ak je teda smrek na pohľad zdravý, už môže mať pod kôrou stovky jedincov lykožrúta v rôznych štádiách vývoja. Taký strom, aj keď je zelený, je už v podstate mŕtvy.  

Stav napadnutia lykožrútom sa dá zistiť jedine dôslednou kontrolou každého jedného stromu, pričom napadnuté stromy by sa mali označiť a včas odstrániť. Takýmto citlivým zásahom sa dá lykožrútová kalamita keď nie zlikvidovať, tak aspoň udržať v prijateľných medziach. Samozrejme, súčasťou takejto sanácie by mala byť výsadba mladých stromčekov s cieľom dať základ zmiešanému lesu. Smrekové monokultúry totiž nie sú odolné ani voči veternej smršti, pretože smrek má plytké korene, ani voči lykožrútovi, nakoľko sú do značnej miery oslabené hlavne klimatickými zmenami (suchom). A napokon nie sú ani prirodzené – smrek sa v horských a podhorských oblastiach Slovenska vo veľkom vysádzal už od 19. storočia, nakoľko rozvoj baníctva, hutníctva a sklárstva mal za následok enormnú ťažbu dreva a smrek má tú vlastnosť, že rýchlo rastie a je rovný, preto je aj dlhodobo hospodársky najvýznamnejšou drevinou.

V súvislosti s lykožrútovou kalamitou je najviac diskutovanou lokalitou Tichá a Kôprová dolina vo Vysokých Tatrách. Aj tu boli ešte donedávna pasienky pre ovce a dobytok a v lesoch sa normálne hospodárilo. Dnes patrí toto územie pod 5. stupeň ochrany, čo znamená tzv. bezzásahovú zónu. Tu si človek-ochranár dal za cieľ z neprirodzených smrekových monokultúr vytvoriť „prirodzený“ prales, teda popadané stromy nechať tam kde sú, lykožrútom napadnuté stromy nechať tak a nové stromy nesadiť. A hlavne nedovoliť človekovi-lesníkoví, aby do toho všetkého akýmkoľvek spôsobom zasahoval, a to aj za cenu násilia. Čo na tom, že pohľad na tieto doliny je z roka na rok smutnejší...

Tichá dolina, pohľad na Kriváň. Hore: máj 2007, dole máj 2010. 
Nárast počtu napadnutých stromov je evidentný.

Na margo Tichej Kôprovej doliny je potrebné poukázať na skutočnosť, že v rokoch 2006-2007, kedy sa spisovala petícia proti ťažbe kalamitného dreva, sa ochranári a hlavne vedecké kapacity z Univerzity Komenského, Univerzity Mateja Bela, Botanického ústavu SAV či Technickej univerzity vo Zvolene vyjadrili v tom zmysle, že pri dodržaní bezzásahového režimu možno očakávať len lokálne a krátkodobé aktivity lykožrúta, v žiadnom prípade sa netreba báť kalamity katastrofických rozmerov. Bol to hrozný vedecký a ochranársky omyl. Dnes by si ho sotva niekto z "odborníkov" otvorene priznal...

Tichá dolina, emotívny stret ochranárov a lesníkov (2007)

Ak niekto trvá na tom, že príroda si s tým všetkým poradí sama, má vlastne pravdu: Poradí si. Vždy si nejako poradí. Nezáleží jej na tom, ako dlho to potrvá a či napríklad smrek ako rastlinný druh vôbec prežije.

Ako si však poradí človek?

Pri každej návšteve Tatier ma opakovane fascinujú tabuľky s nápisom „POZOR, PADANIE STROMOV, VSTUP DO LESA NA VLASTNÉ NEBEZPEČIE“. Nájdete ich na značených turistických chodníkoch v pásme lesa v tzv. bezzásahovej zóne. Suché stromy po lykožrútovej kalamite sa totiž začínajú rozpadávať. Človek si teda poradil – zbavil sa zodpovednosti. Zároveň sa zriekol povinnosti vysloviť celú pravdu, že takto zničenému lesu potrvá niekoľko ľudských generácii, kým sa ako-tak spamätá. Takto zničený les neplní svoje základné funkcie v prírode – nezadržuje vodu, nechráni pôdu pred eróziou a vysychaním, neobmedzuje výpar, neprodukuje kyslík, nie je viac domovom pre väčšinu živočíšnych a rastlinných spoločenstiev, neplní ani estetickú funkciu a ešte je aj nebezpečný pre turistov. Navyše je tu zvýšené riziko požiarov a pri väčšom rozsahu kalamity nastupujú aj nepriaznivé mikroklimatické zmeny, aké zažívajú napríklad obyvatelia v oblasti lykožrútom zničenej Šumavy.

Úsek zničeného lesa na magistrále od Sliezskeho domu 
na Hrebienok v tzv. bezzásahovej zóne (november 2012)

Pokiaľ sa však napadnutému lesu citlivo pomôže, dá sa toto prechodné nepriaznivé obdobie podstatne skrátiť a dôsledky podstatne zmierniť. Nikto sa predsa nechce roky pozerať na takúto skazu a vysvetľovať svojim deťom, že až deti ich detí sa možno dožijú pohľadu na normálnu harmonickú krajinu. Preto je len prirodzené, že človek chce prírode pomôcť a tým prevziať spoluzodpovednosť za jej zdravý vývoj. Ak to nechá tak a uspokojí sa s výstražnými tabuľkami na umierajúcich stromoch, púšťa sa do nezodpovedného experimentu so značne neistým koncom a na úkor nás všetkých.

Nový zmiešaný les po vyťažení kalamitného dreva. Cesta 
z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom (november 2012)

Nový zmiešaný les po vyťažení kalamitného dreva so zvyškami 
zachovalých smrekov z pôvodnej smrekovej monokultúry. 
Pozemná lanovka na Hrebienok (október 2014)

A opäť nový les so zvyškami starého. V pozadí 
Gerlachovský štít (november 2012).

Treba sa tiež dotknúť spomínanej citlivosti zásahov. Je známe, že na Slovensku sa vo veľkom realizujú donedávna zakázané holoruby, že lesníci často nechávajú po ťažbe zdevastovaný terén a rozryté lesné cesty. Stačí sa prejsť napríklad po lesoch v okolí Bratislavy, intenzívne využívaných na šport a rekreáciu – človek naozaj nemusí byť odborník, aby rozlíšil odfláknutú „starostlivosť“ o lesy. Takže je zrejmé, že hystéria ochranárov v Tichej a Kôprovej doline vyplýva aj z týchto negatívnych skúseností. Ide teda o opačný extrém, ktorý je rovnako nezodpovedný a rovnako situáciu nerieši. Preto je žiadúce v prípade zásahu postupovať len vopred schválenými metódami sanácie, primeranými charakteru danej lokality.

Lykožrútovú kalamitu v nebývalom rozsahu riešia aj na viacerých miestach v Poľsku, Rakúsku a Nemecku a predovšetkým v susedných Čechách. Aj tu majú tzv. bezzásahové územia, ale okolo nich sa spravidla vyťaží pás napadnutého lesa o istej minimálnej šírke, aby sa lykožrút zo svojho „bezzásahového semeniska“ neprenášal ďalej. Problémom je nedostatočný odbyt veľkého množstva vyťaženého dreva a tiež súkromné lesy, u ktorých majitelia spravidla na optimálnu sanáciu nemajú prostriedky. Problémom je tiež to, že vyťažené smreky sa často nechávajú uskladnené v lese, pričom by sa mali buď odviezť preč, alebo na mieste ošetriť insekticídom.

Varovným príkladom je už spomínaný národný park Šumava, donedávna „zelená strecha Európy“, vyhlásený v r.1991. V r.2007 sa tu prehnal orkán Kyrill a narobil obrovské polomy. Aj tu sa odohrala podobná hystéria aktivistov, ako v Tatrách, takže popadané smreky sa nakoniec nechali ležať na mieste. Následne lykožrút z celkovej výmery 49 tisíc hektárov lesa zničil 20 tisíc hektárov, pričom po uzákonení plánovanej novej zonácie národného parku, v rámci ktorej sa bezzásahová zóna ešte zväčší, hrozí, že sa toto číslo ešte značne zvýši.

Aj tu si nepochybne život nájde svoju cestu. Ide o to, za ako dlho a za akú cenu, lykožrút je totiž nielen ekologický, ale aj ekonomický problém. Človek je v konečnom dôsledku tiež súčasťou prírody, je od nej závislý a v prípade takejto kalamity znáša dôsledky, napríklad aj v podobe vysychajúcich studní. Aj to je dnes realita oblasti Šumavy.

Aj v minulosti boli veterné a lykožrútové kalamity, avšak človek sa o lesy staral a vždy sa s následkami nejako vysporiadal, a to aj v čase hlbokého socializmu. Dnes to skúšame s tzv. bezzásahovými zónami. Aj tu by však mali platiť isté výnimky, pretože spomínané veterné kalamity v Tatrách a na Šumave možno aj napriek klimatickým zmenám ešte stále brať ako výnimočné udalosti a v takých prípadoch určite nie je zlé výnimočne podať prírode pomocnú ruku. Pomôžeme tým aj sebe.

Zvyšky lykožrútovej kalamity na južnej strane Chopka 
v Nízkych Tatrách (august 2013)

Zvyšky kalamity vo východnej časti Nízkych Tatier nad 
Ždiarskym sedlom. Väčšina kalamitného dreva je tu už vyťažená (júl 2018)

Nízke Tatry, útulňa Andrejcová, jún 1984. 
V týchto rokoch tu  ešte bolo možné stretnúť pasúce sa kravy.

Nízke Tatry, útulňa Andrejcová, apríl 1986. 
V popredí už vidno kríčky kosodreviny.

Nízke Tatry, útulňa Andrejcová, júl 2018. 
Pôvodne trávnatý pás hrebeňa je porastený statnou 
kosodrevinou. Napadnuté smreky boli vyťažené 
a na ich mieste už rastú nové stromy. Príroda si pomohla 
a pomohol aj človek.

Lykožrútová kalamita zasiahla aj Oravu. Na obrázku Babia hora. 
Kalamitné drevo sa tu ťaží postupne (november 2019)

Foto: P.Vyskočil, S.Klaučo

Použité a doporučené zdroje:

Lykožrút - http://www.forestportal.sk/lesne-hospodarstvo/ochrana-lesa/bioticke-skodlive-cinitele/Stranky/lykozrut-smrekovy.aspx

Tichá a Kôprová dolina - http://www.forestportal.sk/lesne-hospodarstvo/ochrana-lesa/bioticke-skodlive-cinitele/Stranky/ticha-koprova-dolina.aspx

TANAP, padajúce stromy - https://www1.pluska.sk/regiony/vystraha-davajte-pozor-padajuce-stromy-tatrach

Lykožrút v Čechách - https://www.nekrmbrouka.cz/

Národný park Šumava - https://youtu.be/ODb45zpYEEU