Vrchná hora

Medzi Stupavou a Mariankou sa nachádza nenápadný kopec s čudesným názvom Vrchná hora s nadmorskou výškou len 282 m. Takmer zo všetkých strán je oblepený záhradkami, chatami a, samozrejme, plotmi, ktoré značne obmedzujú možnosti prístupu na jeho vrchol. A ten vrchol so svojimi slnkom zaliatými lúčkami mi jedného dňa zakýval, žeby nebolo od veci ho navštíviť a rozhliadnuť sa z neho po okolí.

Vrchná hora

Celé roky som okolo tohto kopca behával, bicykloval s deťmi a teraz sem chodím so psami. Pohyb okolo neho umožňujú nespevnené vozové cesty, väčšinou lemované plotmi. Až nedávno, na juhozápadnom svahu kopca, kde prevládajú nepriechodné listnaté lesíky, som si všimol nenápadný chodník, ťahajúci sa od cesty hore trávnatým svahom. Týmto chodníkom sme sa krátko pred vlaňajšími Vianocami spolu so synom Milanom a dvoma psami dostali do vrcholovej časti kopca, kde sa nám začala otvárať nečakane zaujímavá krajina.

Po ceste z Marianky na okraji záhradkárskej oblasti míňame
zosuv cesty po nedávnych povodniach

Vo vrcholových partiách je zreteľné terasovité formovanie terénu, svedčiace
o dlhodobom intenzívnom využívaní týchto pozemkov v minulosti.

Na viacerých miestach sú viditeľné odkryvy piesčitého podložia, na ktorých
sa nemalou mierou podieľala aj lokálna ťažba piesku na stavebné účely. 

Zistili sme, že Vrchná hora nie je len taký bezvýznamný kopček v predhorí Malých Karpát, ale je to územie európskeho významu s 3. stupňom ochrany, ktoré je od roku 2017 zaradené do sústavy európskych chránených území NATURA 2000. Budované je horninami z obdobia mladších treťohôr, ktoré sú pozostatkom ustupujúceho mora. Striedajú sa tu piesky s lavicami pevnejších pieskovcov, v ktorých možno nájsť mnoho odtlačkov a odliatkov jadier lastúrnikov a ulitníkov a zvyšky ich schránok, podobne ako na neďalekom Sandbergu na Devínskej Kobyle. Vyskytujú sa tu aj bochníkové pieskovcové konkrécie a časté sú aj polohy piesčitých riasových vápencov, rozpadnutých na veľké bloky. Na svahoch a vrcholových plošinách nachádzajú unikátne rastlinné spoločenstvá s množstvom chránených a vzácnych druhov rastlín aj živočíchov. Podmienky pre ich výskyt boli vytvárané už v 16. storočí, odkedy sa tu pestoval vinič.Tieto časy pripomína aj kaplnka, zasvätená sv. Urbanovi, patrónovi vinárov, postavená na úpätí Vrchnej hory na juhovýchodnom okraji Stupavy neďaleko križovatky ulíc Marianská a Slnečná. Vrcholové partie a severné svahy v minulosti pravdepodobne slúžili ako obecný pasienok. Po znárodnení v päťdesiatych rokoch 20. storočia boli viaceré vinice rozparcelované a premenené na záhrady. Zvyšné vinice na Vrchnej hore spustli, podobne ako postupne spustli aj všetky ostatné vinice a ovocné sady v širšom okolí Stupavy.

Podrobnejší popis Vrchnej hory je v doporučených referenciách č.1 až 5.

Tabuľka s vyznačením kategórie územia
a zakázaných činností

Napriek svojmu významu nenájdeme na Vrchnej hore ani informačnú tabuľu, ani náučný chodník, či turistické značky, len nenápadnú zelenú tabuľku a spleť chodníkov, u ktorých treba vedieť rozlíšiť, či ide o chodníky vyšliapané lesnou zverou, alebo či ich používajú aj ľudia. Ostatné je už vecou improvizácie a orientácie. Milan sa v priebehu výletu vytasil s GPS-kou, ale jeho úsilie hanebne zlyhalo. Výstup aj zostup sme riešili z lesnej vozovej cesty, ktorá sa tiahne juhozápadným úbočím kopca, a to od odbočky z Marianskej cesty ponad spomínanú kaplnku sv. Urbana až po záhradkárskú osadu neďaleko Marianky. Z tejto cesty je možné na niekoľkých miestach dostať sa na vrcholové partie kopca. Tam vás čakajú rozprávkové výhľady na všetky svetové strany. 

Výhľad na Stupavu

Výhľad na Devínsku Kobylu a Devínsku Novú Ves

Niektoré chodníky vyzerajú, ako keby boli udržiavané ...

Staršie osamelé stromy vyzerajú v tejto krajine obzvlášť pôsobivo

Hrad Pajštún

Nález oddychovej lavičky nás ubezpečuje, že to tu nie je až také opustené

Vždy ma poteší, keď vidím na strome vtáčiu búdku, alebo krmítko

Túto malebnú pešinku onedlho preruší pletivo záhradných plotov, ...

... ale aspoň je odtiaľto pekný výhľad na Malé Karpaty

Väčší odkryv piesčitého podložia, alebo pieskovisko,
na mapách značené ako Pieskovisko

Vrchná hora je Devínskej Kobyle podobná nielen výskytom vzácnej fauny, flóry, či skamenelín. Ide o územie, ktoré vzhľadom na chýbajúci manažment v minulosti (kosenie, pasenie) postupne zarastá náletovými kríkmi, čo vedie k poklesu populácii chránených druhov rastlin a živočíchov. Preto sa tu organizujú brigády, v rámci ktorých sa hlavne odstraňujú náletové kroviny (napr. vo februári 2022), alebo sa zbierajú odpadky a likvidujú sa zvyšky starých oplotení (napr. v marci 2024), pričom tieto podujatia majú aj formu exkurzií za účasti odborníkov (viď rdoporučené referencie č.6 a 7).

Treba veriť, že tomuto vzácnemu územiu sa raz dostane náležitá pozornosť a ochrana a že toto územie nebude nakoniec rozparcelované na stavebné pozemky a záhrady, ako to u nás býva zvykom.  

Foto:    P.Vyskočil

Doporučené referencie:

1. Mapa územia

https://mapy.cz/zakladni?source=osm&id=1067270879&x=17.0468449&y=48.2612870&z=17

2.Vrchná hora v sústave Natura 2000

https://www.sopsr.sk/natura/index.php?p=4&sec=5&kod=SKUEV0911

3.Stručný popis územia

https://ibot.sav.sk/usr/Ivet/docs/pdf15_A5knihazal.pdf

4.Podrobnejší popis územia

https://pastekar.blogspot.com/2019/06/vrchna-hora-pri-stupave.html

5.Nelesné rastlinné spooločenstvá územia

https://ibot.sav.sk/usr/Ivet/docs/Vrchna%20hora.pdf

6. a 7. Brigády na Vrchnej hore

https://www.stupava.sk/seniori/o-meste/aktuality-1/brigada-na-vrchnej-hore-uz-tuto-sobotu-5055sk.html

https://chkozahorie.sopsr.sk/brigada-na-vrchnej-hore-dopadla-na-vybornu/

Výlet za hranice spisovnej slovenčiny 3: NA ZÁHORÍ PO ZÁHORÁCKY!

V minulosti som si často kládol otázku, či vtipy o Záhorákoch nie sú prehnané, či vôbec majú niečo spoločné s realitou. Po rokoch, prežitých na Záhorí, môžem konštatovať, že Záhoráci naozaj nezakrývajú na noc studne, nehnoja záhradu z okna a ani vtáci tu nelietajú hore bruchom. Avšak ten ich svojský naturel, hraničiaci až s absurdizmom, ktorý nedokázali za stáročia zlomiť ani Maďari, ani Nemci, ani Chorváti a už vôbec nie Slováci, je tu aj napriek narastajúcej miere miešania obyvateľstva všadeprítomný a nezničiteľný.

Týmto sa vôbec nechcem dotknúť Záhorákov, tým viac, že som vlastne už jedným z nich. Záhorie je krásne a za tie roky sme tu spoznali veľa dobrých a múdrych ľudí. Ale keď sa človek-nezáhorák rozhodne s nimi žiť a dýchať ten istý vzduch, nemôže si po čase nepovedať: Toto je úplne iný svet, iná zemeguľa!

Začínali sme s manželkou v panelákovom jednoizbáku v Stupave. Už len počúvať čakajúcich na ranný autobus stálo za to. „Jak ses vyspau?“, pýta sa raz jeden druhého. Ten mu odpovedá: „Zle, večér zas mosím jít!“ Takto sme postupne pochopili, že záhorácke vtipy sa nevymýšľajú, ale preberajú z bežnej záhoráckej komunikácie. Ďalšie dejstvo zvyklo začať s príchodom autobusov. Spoj, ktorý chodil z Rohožníka, býval dosť naprataný. Keď sa otvorili dvere a podaktorí sme sa začali mliaždiť dnu, cestujúci sa búrili: „Co je, Stupaviané, není místo, nepuscíme vás! Toto je NÁŠ autobus, dočkajte si na mauačák!“, pričom občas podaktorí vlastnými telami zatarasili dvere. Autobus z Malaciek býval síce voľnejší, avšak keď sa človek ponáhľa, tak je každý autobus dobrý.

Pri takýchto a podobných zážitkoch som si vždy spomenul na známu historku ešte z čias Rakúsko-Uhorska o skalickej šibenici. V neďalekom Holíči vraj chytili nejakých notorických zlodejov z Moravy a odsúdili ich na smrť. Keďže v Holíči nemali ustanoveného kata, poslali ich s drábom do Skalice, aby ich obesili tam. Mestská rada v Skalici im však nevyhovela a odkázala, že „šibenica je enem pro nás a pro naše dzeci!“. Potom zlodejov nechala priviesť na moravsko-slovenské hranice, kde im dali po 7 grošov a kázali im ísť do Strážnice, aby sa nechali obesiť tam. Zlodeji sa, pochopiteľne, obesiť nedali a zdúchli. Vďaka ním sa potom rozšírila historka, že Skaličania majú šibenicu „enem pro nich a pro jejich dzeci“.

Cesta z práce späť do Stupavy bývala tiež zaujímavá. V tom čase napríklad odchádzalo z Patrónky o 16:00 niekoľko autobusov naraz, pričom jeden z nich nemal zastávku v Stupave. Samozrejme, že ako novopečený „Stupavian“ som raz práve do neho na poslednú chvíľu vliezol. Keďže väčšina z nás mala predplatný lístok, ktorý stačilo vodičovi len zdiaľky ukázať, tak vodič vlastne ani nevedel, kam chcem cestovať. Keď som potom zistil, že v Stupave nehodlá zastaviť, poprosil som vodiča, aby ma nechal vystúpiť. Keď mi nebyhovel, začal som sa s ním dohadovať, až sa mi podaktorí cestujúci začali vysmievať. Zjavne som nebol jediný, ktorý sa občas takto dostal. Nakoniec som to vzdal a naštvatý som sa musel nechať odviezť až do Lozorna. Bolo to celé hlúpe, ale poučné, to sa musí nechať. Ale aj tak sa mi o pár mesiacov stala rovnaká patália. Tak som sa zase opýtal vodiča, či by mi nemohol zastaviť. Odpovedal mi protiotázkou: PROČ? Naozaj, proč? Veď v tej odpovedi bolo vlastne povedané všetko! Tak som si povedal fajn, nič sa nedeje, veď sa až tak neponáhľam, trochu sa povozím po Záhorí a v Lozorne mi aj tak pôjde za chvíľu spoj do Stupavy, ako minule. Aká len vie byť tá záhoráčtina stručná! Akurát mi pripadalo absurdné, prečo ten spoj neobchádzal Stupavu po diaľnici, keď tam nestál.

Tiež som zažil situácie, že keď bol v autobuse jeden kočík, tak šofér ďalšie jednoducho odmietol zobrať. Vraj „NÉ“ a nič s ním nepohlo. Na Liptove a aj inde som vídaval v autobuse aj tri kočíky, pričom šofér i spolucestujúci mamičkám ochotne pomáhali. Ďalšia absurdita, na ktorú sme si museli zvyknúť.

Mimochodom, zistili sme, že s otázkami „PROČ?“, ČEHO?“ a „KERÝ?“ si priemerný Záhorák úplne vystačí. Vykomunikuje úplne všetko, čo potrebuje. Žiadna zložitá diskusia. Podrobnosti si treba buď domyslieť, alebo sa nimi vôbec nezaoberať.

Zistili sme tiež, že záhoráčtina je dosť nákazlivá. Keď sa napríklad s nami lúčila predavačka v obchode, volala za nami, že „dovidzeňá!“. A naša ročná dcérka jej volala naspäť, že „ŇOŇIŇEŇÁ!“. Tiež zvykla pri rôznych hrách rapkať, že „En ten den, ideš z koua ven!“. Občas bolo treba deťom prekladať, alebo im dokonca zapchať uši. Keď sa napríklad „nacecaný“ sused vracal z krčmy, tak zvyčajne dupal po schodoch ako slon a niečo si pritom brbotal. Potom začal búchať na dvere svojho bytu a pritom si recitoval: „BUM, BUM, búchám pjescú, BUM, BUM!“ A dvere sa otvorili. „Ty hajzle!“, vítala ho žena. Potom za zavretými dverami padlo už len zopár ostrých nezrozumiteľných slov a nastalo ticho. Žiadne zdĺhavé debaty, či vysvetľovanie. Všetko bolo jasné a zrozumiteľné.

S odstupom rokov sme si v susednej Marianke kúpili a zrekonštruovali dom. Volili sme klasické materiály, ako tehlu a hlavne drevo, z ktorého sme dali dokopy celé podkrovie. Susedia len nechápavo krútili hlavami, lebo boli presvedčení, že je len otázkou času, kedy vyhoríme. Raz som s bývalým starostom v obci Závod obdivoval drevenú konštrukciu podkrovia na jednej novostavbe. Starosta to komentoval slovami: „Pjekné je to drevo, len ket mu to začne horat, tak to porád nezadusí!“. Dotyčný staviteľ zatiaľ nemusel nič „dusiť“. A ani my nie. Paradoxne, najskôr horel náš dolný sused, chytili sa mu sadze v nevyčistenom komíne. O krátky čas horel aj horný sused, požiar spôsobil skrat na odfláknutej elektroinštalácii. V oboch prípadoch išlo o domy bezprostredne vedľa nášho. Obidva domy mali murované podkrovie a v oboch prípadoch zasahovali hasiči, pričom náš „polodrevodom“ ostal bez újmy. Celé to strašenie požiarom sa ukázalo ako mýtus, či skôr absurdita. Ďalšia.

A práve absurdity dávajú záhoráčtine ako nárečiu osobitný rozmer, zvýraznený spomínanou úspornosťou prejavu. To, čo je pre Záhoráka normálne a bežné, to sa ostatným javí ako nezvyklé s potrebou vysvetlenia. Avšak Záhorie je na vysvetľovanie dosť skúpe. „Ket nevíš, sám ziscíš a zapamatáš si“, toť celé tajomstvo. Preto záhoráčtina sa nedá naučiť len tak z počutia, alebo podľa nejakého slovníka. Iba ak napodobňovať. Učiť sa záhorácky znamená žiť na Záhorí. A tie záhorácke vtipy, nech sú akokoľvek nadnesené, vyjadrujú len každodennú realitu tohto regiónu a miestnym vôbec nepripadajú vtipné. Jedno je isté – spisovnou slovenčinou sa rozprávať nedajú, tak ako sa ani záhoráčtina ako taká do spisovnej slovenčiny jednoducho „nemescí“.

Ešteže máme tie nárečia, bez nich by bola slovenčina riadna nuda!

Ilustračné foto:     P.Vyskočil (január 2024)

Doporučená referencia:    MOR HO! v Malackách (záhorácka verzia).

https://www.diskusneforum.sk/tema/mor-ho-v-malackach

Vláčikom do Stupavy

Niekedy v polovici sedemdesiatych rokov som ako tínedžer s niekoľkými spolužiakmi absolvoval túru po Malých Karpatoch so zakončením na železničnej stanici v Stupave. Odtiaľto sme sa miestnou lokálkou dopravili na Devínske jazero, kde sme prestúpili na osobák z Kútov do Bratislavy. Bola to moja prvá a zároveň posledná jazda touto lokálkou, zvanou tiež „Stupavka“, ktorá dnes už dávno neexistuje.

Jednokoľajová trať "Stupavky" od Devínskeho Jazera. Naľavo pri trati vidno svetelné návestidlo. Obrázok je z roku 2007, teda 1 rok pred oficiálnym zrušením Stupavky.

To, čo nás vtedy viezlo zo Stupavy na Devínske Jazero, vlastne ani nebol vlak, len akási drezina. Bolo nás len šesť-sedem cestujúcich, ale do kabíny dreziny sme sa zmestili len tak-tak. Nevedno, či sa im vtedy pokazil motorový vozeň, alebo to tak robievali bežne, nakoľko osobná doprava na tejto trati do Devínskeho jazera postupne upadala a ľudia stále viac cestovali do Bratislavy autobusmi.

Ubehol nejaký čas a svet okolo mňa dospel. Rok 1987 bol novým začiatkom, kedy sme spolu s manželkou začali náš spoločný samostatný život v Stupave. To už tu bola osobná železničná doprava 8 rokov zrušená, avšak nákladná ešte stále fungovala. Narodili sa nám tu dve deti, ktoré nás potom sprevádzali pri objavovaní zaujímavostí v okolí. Obzvlášť dôležitým objavom bol pre nás poznatok, že žiť sa dá aj inde ako v Bratislave, dokonca v istých ohľadoch oveľa kvalitnejšie. Malé Karpaty sme mali prakticky „za rohom“, avšak často sme chodievali aj na opačnú stranu, na západ ponad diaľnicu a ďalej do blízkych lesov a ovocných sadov, kde nám bolo umožnené za malý peniaz nazbierať si na zimu jablká. Dnes sú tie sady dávno opustené, rovnako ako aj všetky ostatné sady a vinice v širšom okolí Stupavy. Tiež sme zvykli zbierať šípky, občas aj huby, alebo sa len tak tešiť z pohybu v tieni šumiacich stromov, ďaleko od turistických značiek a turistov. Po páde „železnej opony“ sme mohli chodiť na bicykloch až k rieke Morave a popri nej zátopovým územím a po hrádzi až ku štrkovisku neďaleko Vysokej pri Morave, v ktorom sme sa v lete kúpavali. Keďže to bývalo prísne strážené pohraničné pásmo, dala sa tu obdivovať nedotknutá príroda s množstvom bocianov a bez davu cyklistov, ktorí sú dnes úplne všade.  

.Príjemný rodinný piknik na predtým neprístupných lúkach pri rieke Morave (Naďka,
manželka Alena a Jerguško, 1992). Za vysokých stavov sa voda zvykne vyliať
z koryta a premeniť tieto lúky na obrovské jazerá.

Takmer ročná dcéra Naďka v nosiči na dávno nepoužívanom úseku trate "Stupavky"
(rok 1988(, zaslepenom výstavbou diaľnice D2 na Brno. V rámci preložky "Stupavky", realizovanej niekedy začiatkom 70-tých rokov, bola trať presmerovaná na most ponad
diaľnicu  pár metrov južnejšie od tejto pôvodnej trasy, pri ktorej zostal nepoužívaný
strážny domček. Nejaký čas sme sa o neho márne usilovali... 

Osobitne zaujímavý bol pás lesa medzi úzkou zanedbanou asfalkou na Devínske Jazero a „Stupavkou“, lemovanou početnými chatami a záhradami. Na topografickej mape z roku 1990 sa to tu volá „Na kliesti“ a "Spálená“. Túlavali sme sa tu spleťou tajuplných ciest a cestičiek uprotred mladých borovíc, dubov a agátov. Našli sme tu čisté jazierko, z ktorého vyteká potôčik a v ktorom sa mohli deti v lete aspoň omočiť, či opekať si špekáčky v ohmisku na jeho brehu. Objavili sme tu tiež dva opustené vojenské bunkre, akúsi neprístupnú hájovňu, zvanú Sidónia, a kus impozantnej aleje zo statných dubov, lemujúcich akúsi dávno zrušenú vozovú cestu. Uprostred lesa sme vždy obdivovali velikánsku oplotenú lúku, na ktorej bolo možné pozorovať voľne sa pasúce kone a občas dokonca aj lamy. Deti však boli osobitne zvedavé na železnicu. Cez víkendy sme pri nej čakávali na nákladný vlak, ktorý bol vždy doobeda pravidelne vypravovaný zo Stupavy. Takmer nikdy nesklamal!

Čarovná lúka uprostred lesa neďaleko bývalej "Stupavky". Keď viete za kým ísť
a vystihnete ten správny čas, dá sa tu vybaviť jazda na koni, alebo cvičenie psa.
Ibaže chodiť k nej autom po zdemolovanej asfaltke znamená nemať to auto rád...

Lesná cesta medzi spomínanou asfaltkou a miestom bývalej staničky "Stupava-zastávka".

Tajuplné pramenité jazierko uprostred lesa.

Dnešný obraz tejto lokality je už trochu iný, ale stále zaujímavý. Preto ju aj po odchode zo Stupavy sporadicky navštevujeme. V roku 2004 tu prestali premávať nákladné vlaky a trať ako taká bola napokon definitívne zrušená, najskôr papierovo v roku 2008 a o pár rokov neskôr bola kompletne rozobratá (viď 9). Nejednému železničnému „fajnšmekrovi“ z toho ostalo smutno. Spomínané torzo aleje bolo dávno vyrúbané a pozdĺž spomínanej asfaltky do Devínskeho Jazera bola v roku 2007 postavená cyklotrasa. Samotná asfaltka je však aj dnes v dezolátnom stave. 

Najmladšia Dorotka s flautičkou na výlete zo Stupavy do Devínskeho Jazera testuje
rozostavanú cyklotrasu pozdĺž zdemolovanej asfaltky (rok 2007).

Dorotka s Milankom na jednej z malebných lesných ciest (rok 2007). 
Dobrá nálada im nikdy nechýbala!

Trať "Stupavky" bola ešte aj rok pred oficiálnym zrušením zjavne v dobrom stave (2007).

Pózovanie s lyžicou od bagra (Devínske Jazero, 2007).

Trasa bývalej "Stupavky", križovaná vozovou cestou
(lokalita Spálená, rok 2013).

Na "psej" prechádzke v mieste bývalej staničky "Stupava-zastávka",
v pozadí Devínska Kobyla (rok 2023)

Násyp bývalej trate „Stupavky“ už takmer splynul s okolitou prírodou, avšak niektoré stopy sú stále čitateľné, vrátane historicky zaujímavej staničnej budovy v Stupave, ktorá nie a nie sa sama rozpadnúť...   

Vytrhaná trať "Stupavky" v roku 2013 neďaleko bývalej staničky "Stupava-zastávka" 

Zhruba ten istý úsek trate v roku 2023.
Príroda si postupne berie späť, čo jej vzali.

Dorotka, Jerguš a Naďka pred opustenou staničnou budovou v Stupave (rok 2000).

Opustená staničná budova v Stupave v roku 2023. Zub času je neúprosný
a ľahostajnosť Stupavčanov nepochopiteľná...

Posledný kúsok koľajníc "Stupavky" na bývalom železničnom
prejazde Železničnej ulice v Stupave (rok 2023).

Tento stĺp s anténami bol kedysi železničnou lampou, ktorá
osvetľovala staničku "Stupava-zastávka". Všetky ostatné
železničné lampy pozdĺž "Stupavky" boli odstránené (rok 2023). 

Železničný most bývalej "Stupavky" ponad diaľnicu D2 (stav v r.2023).

O „Stupavke“ sú na internete dostupné dosť podrobné informácie (viď 1, 3 a 9) a taktiež postrehy tých, ktorí si prišli „Stupavku“, resp. to čo z nej zostalo, obzrieť priamo v teréne (viď 4, 5, 6 a 7).

„Stupavka“ začala fungovať v roku 1891. To znamená, že máme do činenia s viac než storočnicou zaujímavej histórie. Trať mala dĺžku 6,5 km a bola projektovaná ako odbočka z pôvodne jednokoľajovej trate z Devínskej Novej Vsi do Kútov a Skalice s miestom pripojenia v Devínskom Jazere. V tom čase bola už viac než 40 rokov v prevádzke pôvodne jednokoľajová trať z Bratislavy cez Devínsku Novú Ves do rakúskeho Marcheggu a ďalej až do Viedne. V tejto súvislosti treba spomenúť aj tzv. Marcheggskú spojku, ktorá fungovala v rokoch 1892 aš 1918 (viď 2). Bol to traťový oblúk, ktorý sa odpájal v Devínskom Jazere a tesne pred mostom ponad rieku Moravu sa napájal na spomínanú trať do Marcheggu. Tým bolo umožnené priame spojenie medzi Stupavou a Marcheggom resp. Viedňou bez nutnosti prestupu v Devínskej Novej Vsi. Devínske Jazero sa takto stalo malým železničným uzlom. Dnes je to už len bezvýznamná zastávka pre osobné vlaky. Pozostatky Marcheggskej spojky je možné dodnes vidieť priamo v teréne a aj na satelitných snímkoch.

Topografická mapa 1:25000 z roku 1990 s vyznačením "Stupavky", bývalej staničky
"Stupava-zastávka", Devínskeho Jazera a Marcheggskej spojky,

„Stupavka“ slúžila na prepravu rôzneho tovaru, vrátane chýrnej stupavskej kapusty (viď 10), tiež dreva, kameňa, dokonca aj dobytka a za predvojnovej ČSR malo pomerne veľký význam aj poskytovanie poštových služieb. Počas prevádzky Stupavskej cementárne v rokoch 1930 až 1982 (viď 8) sa do Stupavy vozili niektoré suroviny na výrobu cementu, napríklad vysokopecná struska, a z cementárne sa zase vozil hotový cement. Osobná doprava, ktorá bola zrušená v roku 1979, bola zaujímavá aj tým, že niektoré vlaky boli radené ako osobno-nákladné. To sa len tak nevidí.

Nakladanie kapusty, či skôr "zelá" do železničných vagónov na stanici v Stupave
(viď 10 - fotoarchív Jána Suchého). Vozievalo sa do Viedne a aj do Nemecka.
Od roku 2017 je značka Stupavské zelé zapísaná v Európskom vestníku
ako produkt s chráneným označením pôvodu na území Európskej únie.  

O zrušení „Stupavky“ (viď 9) by bolo možné dlho diskutovať. Predovšetkým tu bola silná konkurencia kamiónovej a autobusovej dopravy. Taktiež bolo treba na Devínskom Jazere mať zabezpečený nejaký dopravný dispečing a to za danej situácie predstavovalo pre železnice neefektívne prevádzkové náklady. Čo sa týka osobnej dopravy, tak za čias „normalizácie“ bola v oblasti Devínskeho Jazera vedená línia „železnej opony“ len pár metrov od hlavnej trate z Bratislavy na Kúty. Súdruhom z ÚVKSČ rozhodne nebolo po vôli, aby cestujúci v Devínskom Jazere prestupovali z vlaku na vlak v blízkosti ostnatého elektrického plota, strážnych veží a po zuby ozbrojených vojakov. Pamätám si na príhodu kolegyne z práce, ktorá bývala v Stupave a ktorá sa raz niekedy v 80-tych rokoch rozhodla ísť domov nie autobusom, ale vlakom do Devínskeho Jazera a odtiaľ pešo do Stupavy. Proste sa chcela prejsť. Akonáhle vystúpila z vlaku, zaistili ju pohraničiari a hodiny ju držali na výsluchu. Od ostnatých drôtov sa skrátka bolo treba držať čo najďalej, či už to bolo v Devínskom jazere, vo Vysokej pri Morave, alebo okolo hradu Devín, kde nám na Slovanskom nábreží zakaždým nejaký snaživý ozbrojenec dôsledne kontroloval doklady a tvárili sa strašne dôležito. Paradoxne sa dnes práve tu, na sútoku Dunaja a Moravy, nachádza tzv. Brána slobody, pamätník štyrom stovkám usmrtených pri pokuse o útek za "železnú oponu" v rokoch 1945 až 1989, ako aj násilne vyhnaných zo svojej vlasti.

Po páde „železnej opony“ síce obmedzenia tohto charakteru pominuli, avšak motivácia pre znovuobjavenie železnice ako pružného a ekologického spôsobu dopravy bola mizivá. Na Slovensku sa v tom čase ešte zďaleka netvorili také dopravné zápchy, aké bežne zažívali občania západoeurópskych štátov, takže autobusová doprava bola relatívne rýchla a spoľahlivá. Okrem toho sa tu po revolúcii riešili naliehavejšie problémy. Dnes už cestovanie autobusom v čase dopravných špičiek od Stupavy do Bratislavy nie je ani rýchle, ani spoľahlivé, a to ani relatívne. Dnes by určite viacerým Stupavčanom dobre padlo namiesto nervózneho čakania v nekonečných kolónach si ráno sadnúť do pohodlného vykúreného vozňa a za málo minút príjemného podriemkávania vystúpiť na Hlavnej stanici, Novom meste, či v Petržalke.

Takáto perspektíva bola načrtnutá ešte začiatkom 80-tych rokov (viď 1), kedy bolo uverejnené riešenie bratislavskej rýchlodráhy, vypracované Dopravoprojektom, a v ktorom sa rátalo aj s prepojením Stupavy. Konkrétne, v 2. variante trasy A (severná a západná radiála) to malo byť prepojenie z Rače cez Filiálku (pri Trnavskom mýte), Šafárikovo nám., Karlovu ves a Dúbravku do Stupavy, a v 3. variante trasy A (východná a západná radiála) prepojenie z Vrakune cez Ružinov, Filiálku, Avion, Šafárikovo nám. a ďalej ako v 2. variante. U 1. variantu trasy B (južná a západná radiála) sa uvažovalo s prepojením Rusoviec cez Mlynské Nivy, Avion, Hlavnú stanicu, Patrónku a Dúbravku do Stupavy. Pritom napríklad trasa od Filiálky mala využiť jestvujúcu trať na Mlynské Nivy a Šafárikovo nám., avšak tento úsek trate bol už dávnejšie zrušený a nad samotnou Filiálkou, utopenou v burine, dodnes visí veľký otáznik.

V novších predstavách sa napríklad hovorilo o podzemnom prepojení Filiálky so stanicou Petržalka a s letiskom. Tým by sa železnica mohla podieľať na mestskej doprave, a to formou regionálnych „vlakoelektričiek“, aké napríklad fungujú v okolí Viedne.

Dnes sa pre istotu na túto tému verejne mlčí. A ak sa práve nemlčí, tak nanajvýš o dlho očakávanej električke do Petržalky, ktorú nie a nie dokončiť.

Žiaľ, na Slovensku naďalej pretrváva opačný trend - rušiť lokálne železnice a čo najviac vytesniť koľajovú dopravu z väčších miest, napriek jej nesporným výhodám.

Škoda...

--------

Foto:  P.Vyskočil (okrem poslednej čiernobielej)

Použité a doporučené referencie:

1. Stupavka (Jozef Kollár, 2009)

https://www.stupava.sk/e_download.php?file=data/uredni_deska/obsah1555_1.pdf&original=stupavka.pdf

2. Tajomná a zabudnutá: Marcheggská spojka – RAILTRANS.SK

https://www.railtrains.sk/modules/AMS/article.php?storyid=1335

3. Železničná databáza, trať Devínske jazero - Stupava

https://www.atlasdrah.net/sk/bratislavsky/?id=linia&poz=2162

4. Zrušená železničná trať Stupava – Devínske jazero – blog.SME

https://blog.sme.sk/lisinovic/cestovanie/zrusena-zeleznicna-trat-devinke-jazero-stupava

5. Železničná trať Stupava – Devínske jazero – VLAKY.NET

https://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/000952-Zeleznicna-trat-Devinske-Jazero-Stupava/

6. Do Stupavy vlakom I. časť – VLAKY.NET

https://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/001266-Do-Stupavy-vlakom-I-cast/

7. Do Stupavy vlakom II. časť – VLAKY.NET

https://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/001580-Do-Stupavy-vlakom-II-cast/

8. Cementáreň Stupava

http://www.kulturneforum.sk/files/Stupavskacementaren.pdf

9. Zrušené trate – železničná trať do Stupavy

https://www.zeleznicne.info/pda/pdaview.php?link=2012050007&PDAkatNazev=Zru%9Aen%E9%20trate

10. Stupavské zelé (archív Jána Suchého)

https://dennikn.sk/288222/preco-je-stupavske-zele-take-specialne-ze-moze-byt-znackou-historicke-foto/