STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 7 – Odviate časom

V predošlých častiach STAROMESTSKÝCH ZÁKUTÍ som sa venoval lokalitám v bratislavskom Starom meste, ktoré sú všeobecne známe. Lokalitám, ktoré pre mnohých znamenajú kus života a na ktoré sa mnohí aj po rokoch radi vracajú. Sú však miesta, ktoré nie sú až tak známe, prípadne sú úplne neznáme a dnes už prakticky neexistujú, avšak pre nás zasvätených tiež niečo znamenali. Trávili sme na nich veľa spoločného času, hrali rôzne hry, debatili, hádali sa a vymýšľali si svoj svet. Nie doma za klávesnicou, ale vonku, v reálnom svete, ktorý nám ponúkal rôzne možnosti. Využívali sme ich ako sa len dalo. 

Vyrastal som na Urbánkovej ulici, na kopci pod Slavínom. Ulica patrila a aj patrí k tým menej známym, avšak bývali tu dosť zvučné mená, ako Dibarbora, Kráľovičová, či Ursiny. V tom čase na ulici a v okolí bývalo pomerne veľa chalanov môjho veku, prípadne starší. Boli sme rôzni, znášali sme sa rôzne, ale keď išlo o spoločné veci, tak sme sa vedeli dohodnúť. A príležitostí bolo naozaj dosť.

Urbánkova ulica na začiatku 80-tych rokov

Asi najviac času sme trávili na rozšírenej zákrute na začiatku Urbánkovej ulice. Táto zákruta bola naším najbližším futbalovým i hokejovým ihriskom, cyklodromom a priestorom pre všetko. Vtedy tu ešte neparkovali autá a premávka bola poskromná už len preto, že Urbánkova je slepá ulica. Z jednej strany zákruty bol vysoký kamenný oporný múr, z druhej strany bol chatrný drôtený plot, oddeľujúci malú záhradku a uprostred nej starší rodinný dom. Samozrejme, že nám tam občas odskočila lopta, alebo zaletelo modelové lietadlo. Obyvateľ domu, vraj bývalý učiteľ, k nám spočiatku pristupoval láskavo a vždy nás ochotne pustil do záhrady. Postupne však strácal nervy a napokon takého priestupky začal riešiť radikálne. Zatúlanú loptu napríklad rozrezal a vyhodil nám ju na ulicu. Museli sme byť obozretní a hrávať iba s loptami, ktorých nebola škoda. Stalo sa tiež, že vykopnutá lopta narazila do elektrických drôtov, ktoré zaiskrili a v neďalekom dome nad ulicou zhaslo. Obľubenou hrou bola tzv. blokovaná. Pohybovali sme sa na bicykloch vo vymedzenom priestore zákruty a úlohou bolo prinútiť súpera, aby zložil nohu z pedálu. Teda bez strkania ho buď pritlačiť k obrubníku chodníka, alebo ho len predísť a zablokovať. Akonáhle blokovaný, prípadne blokujúci zložil nohu, musel odstúpiť. Jedno obdobie sme si všimli v zákrute akýsi zápach, obzvlášť keď sme sedeli na obrubníku chodníka. Zrejme si to všimli aj iní, lebo čoskoro prišlo nejaké auto, vystúpili z neho nejakí ľudia, vyvŕtali do cesty niekoľko dier a čosi merali. Potom odišli a dlho sa nič nedialo. Boli sme zvedaví a tak sme zistili, že ten zápach sa šíril aj z tých vyvŕtaných dier. Nebolo pochýb, že sa jedná o zemný plyn. Kohosi vtedy napadlo tie dierky zapáliť. Neváhali sme. Zrazu na ulici blčali štyri tenké plamienky rôznej veľkosti, z ktorých najväčší mal asi meter. Z blízkej garáže zrazu pribehol chlapík, s ktorým sme sa poznali, lebo sa stále, takmer denne, vŕtal v aute. Väčšinou odvzdušňoval brzdy a nás si občas zavolal na pomoc, aby sme mu šliapali na brzdový pedál: „Ježišmária!“, chytil sa za hlavu. Plamienky zahasil nohou a dôrazne nám zakázal čokoľvek zapaľovať, lebo vraj tu všetci vybuchneme. Potom zrejme kamsi telefonoval, lebo na druhý deň prišlo iné auto so zbíjačkou a na jednom mieste ulicu rozkopali. Trvalo však ďalší mesiac, kým poruchu konečne odstránili a ulicu zarovnali. Ako som spomenul, v priestore zákruty v tom čase nikto neparkoval, až na jednu výnimku. Nejaký čas na začiatku zákruty stávalo auto, ktorého šofér vždy sedel za volantom a zízal cez križovatku na začiatok Mišíkovej ulice. Všetci sme vedeli, že ten típek patril k eštébákom, že stráži pána Dubčeka a že nad Dubčekovým domom v rovnakom čase parkoval a zízal jeho komplic. Bývalo to ráno a poobede, keď pán Dubček chodil do práce a z práce. Aj to patrilo k našej „výchove“.

Dnes sa už na zákrute deti nehrajú, len tu parkujú autá. Život sa tu akoby zastavil. Alebo len prešiel do virtuálnej podoby.

Rozšírená zákruta na začiatku Urbánkovej ulice

Ďalším obľúbeným miestom bola tzv. „džungľa“. Zaberala „územie nikoho“ nad spomínaným oporným múrom na začiatku Urbánkovej ulice až po betónový oporný múr pod Havličkovou ulicou. Bola to strmá, zarastená a takmer neprístupná nezastavaná parcela. Prístupy boli len tri: Buď úzkym chodníčkom od tzv. „ihričáku“, čo bola ďalšia nezastavaná parcela, buď vyliezť priamo po kamennom opornom múre z Urbánkovej ulice, alebo zliezť z Havličkovej ulice po jednom zo stromov,  ktoré prerastali popri opornom múre ponad zábradlie. Bol to dokonalý priestor pre rôzne bojové hry, či stavanie bunkrov zo zvyšných dosák a lepenky. V čase najväčšíeho „rozmachu“ bolo v „džungli“ až 5 bunkrov, v ktorých sa dalo dokonca kúriť. Po rokoch prišli stavebníci, „džunglu“ vysekali a popri opornom múre pod Havličkovou ulicou zriadili stavebný výťah. Tým to však zhaslo. Stavebný výťah potom ďalšie roky zbytočne hrdzavel a „džungľa“ zase zarástla agátmi a rôznymi krovinami. Ale už to nebolo ono.

Napokon si „džungľu“ kúpil niekto dosť bohatý na to, aby v takýchto náročných podmienkach stavbu nielen začal, ale aj dokončil. Teraz je namiesto „džungle“ postavená nevídaná opacha.

Namiesto tej obrovskej opachy nad zákrutou
bola kedysi naša "džungľa"

Neďaleko „džungle“ sa nachádzal tzv. „ihričák“. Bola to parcela, ktorá sa tiahla pozdĺž betónového oporného múru pod Havličkovou ulicou. Z druhej strany ju ohraničoval plot s nefunkčnou bránkou a pozdĺž neho bol úzky chodníček, ktorý pokračoval až na „džungľu“. Za chodníčkom bol rad niekoľkých domov nad Urbánkovou ulicou. Vraj tu pôvodne aj bolo čosi ako ihrisko, preto tá prezývka. Za našich detských čias to bola už len veľká, čiastočne rozrytá a trávou zarastená plocha. Zjavne sa tu niekto pokúšal stavať, ale zrejme to vzdal. Dalo sa sem dostať buď chodníčkom z „džungle“, alebo z hornej časti Urbánkovej ulice dlhým schodiskom medzi domami. Toto miesto sme dlhé roky využívali na rôzne hry, púšťanie leteckých modelov, či stavanie ciest pre „angličáky“ v pieskovej jame. Stalo sa nám, že na nás z Havličkovej ulice nejakí bojovne naladení chalani strieľali z prakov kamene a sekané olovo. Na „ihričáku“ nerástol ani jediný strom, mali nás ako na dlani. Našťastie mierili dosť mizerne. Podarilo sa nám zdrhnúť do „džungle“, tam sme boli v bezpečí.

Dnes je parcela zastavaná a neprístupná. Zmestili sa sem až tri veľké domy.

Schodisko na "ihričák"

Súčasné satelitné zobrazenie brutálnej zástavby
naších obľúbených miest

K impozantnej budove na neďalekej Hlbokej ulici, ktorá bola kedysi ortopedickou klinikou, patril pomerne veľký pozemok, tzv. nemocničná záhrada. Tiahla sa pomedzi domy pozdĺž ulice Boženy Nemcovej, ktorá sa kľukatila zo spodnej strany nášho domu. V nemocničnej záhrade bola akási prízemná budova, ktorá zrejme patrila k ortopédii. Zvyšný priestor tvoril trávnatý porast, zopár impozantných starých stromov a smerom k ulici Boženy Nemcovej aj dosť prerastená hradba orgovánu. Chodili sa sem prechádzať pacienti z ortopédie a samozrejme aj my, chalani z okolitých ulíc, keďže nemocničná záhrada bola stále otvorená. Bavili sme sa tu tými najrôznejšími spôsobmi, od futbalu cez prakové prestrelky, večerné vábenie netopierov vyhadzovaním kameňov do vzduchu, tzv. vykúsavanú (pravidlá radšej nezverejňujem), až po klasickú schovávačku. V zime sa tu dalo dosť obstojne sánkovať, samozrejme, keď bol sneh. Zo zadnej strany prízemnej budovy bola skupinka borovíc a pod ňou zopár balvanov, na ktorých často vysedávali veľkí chalani z našej školy, vykrikovali a fajčili. Väčšinou to bývalo ráno pred vyučovaním. Povyše stál obrovský bútľavý gaštan, ktorému už zjavne neostávalo veľa života. Mal som na neho výhľad z okna svojej izby. Raz som zbadal, že zo stromu stúpa stĺp iskier a dymu. Niekoho proste napadlo zapáliť práchno v bútľavine. Keď sa oheň pod vplyvom obrovského ťahu s hučaním nekontrolovane rozhorel, tak podpaľači spanikárili a zdrhli. O chvíľu už požiar riešili hasiči a VB. Strom sa zlomil a páchatelia sa nenašli, hoci všetci sme vedeli, že kto. Horná časť záhrady skrývala tajomstvo v podobe rozsiahleho pivničného systému, z ktorého na dvoch miestach vyčnievali na povrch prieduchy, zakryté kvádrovitými kameňmi. Samozrejme, že sme po nejakom čase tie kamene odsunuli z miesta a cez dieru sme sa dostali s baterkami dnu. Pivnica ústila v rodinnom dome na rohu ulice Boženy Nemcovej. Mali sme šťastie, keď sme odtiaľ vyliezali von, že práve nebol nikto doma a že nás neprichytili ako zlodejov.

Ortopedickú kliniku napokon zrušili a nemocničnú záhradu uzatvorili. A samozrejme, zastavali opachou nevídaných rozmerov. 

Súčasná satelitná snímka obrovskej budovy, ktorá zabrala
takmer celú nemocničnú záhradu. Napravo od nej vidno 
plechovú strechu pôvodnej prízemnej budovy, zarastenej
ako v Šípkovej Ruženke. 

V blízkosti spomínanej Havličkovej ulice smerom ku Kalvárii boli počas vojny vybudované veľké montované drevodomy a zopár menších domov, známych ako „Pallehnerova kolónia“. Neďaleko nich, na Břeclavskej ulici, sa nachádzalo kúpalisko, zvané „Pallehnerka“, pôvodne vybudované pre zamestnancov Pallehnerovho podniku, neskôr slúžilo pre verejnosť. Počas môjho detstva, kedy už kúpalisko nefungovalo, som sem chodieval s mojím dedom, ktorý tu po okolí zbieral šípky. Boli tu dva bazény, úplne zarastený malý a prázdny veľký, v ktorom sme občas hrávali futbal alebo hokej. Bazén však pozvoľna zarastal a zároveň sa plnil posekaným bioodpadom z okolitých domov.

Napokon si toto miesto ktosi kúpil a začal na ňom stavať dom, samozrejme veľký, veď v okolí Slavína sa iné ani nestavali. Ostali len spomienky a zopár obrázkov.

Príbeh "Pallehnerky" v štyroch dejstvách

Občas sme chodievali aj na regulérne ihriská. Jedným z nich bolo ihrisko na Puškinovej ulici. Puškinova ulica začína krátkou slepou odbočkou z Krížkovej ulice, pokračuje do kopca dlhým schodiskom, križujúcim ulicu Fraňa Kráľa a Vlčkovú, a končí na Mišíkovej ulici. Popri jej hornom úseku nad Vlčkovou ulicou bola kedysi malá ihrisková plocha bez hojdačiek a preliezok, niekoľko lavičiek a zvyšok tvorila trávnatá plocha a nejaká kríková výsadba. Bolo to kúsok od našej školy, tak nás počas vyučovania učiteľka občas zobrala práve sem a tu sme si v tráve na čerstvom vzduchu čítali učivo, hlavne literatúru. Futbal sa tu príliš hrať nedal, pretože za ihriskom bol nízky plot a za ním strmá záhrada, kam nám občas odskočila lopta a bolo treba pre ňu zakaždým ísť dosť veľkou okľukou. Ale aj tak sme ho tu hrávali, alebo sme len tak vysedávali na lavičkách.

Teraz je ihrisko spolu s priľahlými trávnatými plochami kompletne zastavané.

Satelitné snímky pred (r.2004) a po (2025)

Neďaleko našej základnej školy na Hlbokej ulici, niekde pozdĺž Sokolskej ulice, bolo kedysi voľne prístupné asfaltové ihrisko. Chodili sme sem občas po škole hrať futbal, alebo hokej. Po skončení základky som na toto ihrisko prestal chodiť. Za dlhé roky sa tu všeličo pomenilo. Na satelitnom snímku z roku 2009 vidno nejaké ihriskové plochy, ale netuším, ktorá z nich je tá správna.

V každom prípade, na aktuálnom 3D snímku z roku 2025 už žiadne ihriská nie sú. Na ich mieste stojí obrovská luxusná budova, postavená v papalášskom štýle, na ktorej sa zjavne na ničom nešetrilo. A športuchtivá „chamraď“ v už aj tak prehustenej zástavbe takto prišla o dôležitý životný priestor. Veď čo?  

Satelitné snímky pred (rok 2009) a po (rok 2025).
Domček, domček, kto v tebe býva?

Ďalšie ihrisko, či skôr klzisko, ohradené dreveným mantinelom, sa nachádzalo na rohu Búdkovej a Majakovského ulice. Okrem neho tu bolo zopár detských hojdačiek. Od nášho domu to bolo dosť od ruky. Občas sme sa tu zastavili na bicykloch a na hojdačkách rozmýšľali o živote.

Podľa dostupných informácii je toto ihrisko dlhodobo zdevastované a nefunkčné kvôli nevysporiadaným vlastníckym vzťahom.

Namiesto klziska parkovisko pre vyvolených, namiesto
stupňovitého hľadiska burinové záhony a namiesto
detského kriku a smiechu len ticho a smútok

Všetky doteraz popísané miesta už pohltila minulosť. Avšak niektoré stále existujú a fungujú. Takými sú napríklad Ihrisko na Palisádoch, známe ako Slubekova záhrada, alebo Grasalkovichova záhrada na Štefánikovej ulici za Prezidentským palácom.

Slubekova záhrada sa nachádza v priestore medzi ulicami Palisády, Kozia, Podjavorinskej a Zochova. Záhrada i budova na rohu Kozej a Palisád patrila od 19.storočia rodine Slubek a nachádzala sa v nej aj likérka. Na mieste pôvodnej záhrady, kde Slubekovci pestovali bylinky na výrobu likérov, je jedno z najstarších a naj­obľúbenejších ihrísk v meste, zvané tiež „Slubečka“. Občas ma sem ako malého školáka zaviedol dedo, ale inak som do týchto končín takmer nechodieval. Je to pekné miesto medzi domami, zrekonštruované, upravené a hojne navštevované.

Grasalkovichova záhrada na Štefánikovej ulici prináleží Grasalkovichovmu palácu, ktorý dal postaviť uhorský šľachtic Anton Grasalkovich v r.1760. Na prelome 19. a 20. storočia v paláci žil arciknieža Fridrich Habsburský s manželkou Izabellou de Croy. Po druhej svetovej vojne areál slúžil pionierom, takže palác sa volal Pioniersky, záhrada sa volala Pionierska a ulica, z ktorej je vstup do záhrady, sa volala Obrancov mieru. Okrem návštev detského ihriska som sem chodil zbierať gaštany, keď v škole vyhlásili ich zber, bolo ich tu neúrekom. Od roku 1996 je palác sídlom prezidentov Slovenskej republiky a volá sa Prezidentsky, záhrada sa volá Prezidentská a ulica Obrancov mieru sa zase volá Štefánikova. V dnešnej záhrade je detské ihrisko, hojdačky, kladiny, hrazdy, vláčiky, piškvorky a rôzne preliezky z agátového dreva.

Ako ďalšie pozitívne príklady spomeniem ešte Horský park a areál Ekoiuventy.

O Horskom parku som už síce písal, ale rád by som spomenul jednu dôležitú vec. Totiž, horáreň Horský park bola dlhé roky zatvorená a neprístupná. Zlom nastal až po Nežnej revolúcii, kedy tu vzniklo detské ihrisko, minizoo, kaviareň a v malom domčeku oproti horárni, v bývalom Feikeho hostinci, sa začali organizovať rôzne kultúrne podujatia. Ja ako decko som si to všetko síce nestihol užiť, ale moje deti už áno. To všetko vďaka mimovládkam, ktoré súčasnej vládnej garnitúre tak prekážajú.

O areáli Ekoiuventy (Mičurin), ktorý sa za akýchsi čudných okolností dostal do rúk súkromníkom, som tiež písal. Nedávno sa tu mestu podarilo sprevádzkovať letné kúpalisko a letné kino. Novinkou je, že tento areál, vrátane historickej budovy Ekoiuventa, je od roku 2023 „definitívne vo vlastníctve hlavného mesta“. Podľa všetkého však zrejme ešte nie celkom definitívne, pretože areál je ako celok verejnosti stále neprístupný. Primátor Bratislavy Matúš Vallo však deklaruje, že „celý areál Ekoiuventy bude opäť slúžiť Bratislavčanom“. Takže aj na toto miesto sa postupne vracia život.

Ak to mám zhrnúť, tak konštatovaním, že dnešné možnosti malých staromešťanov sú podstatne obmedzenejšie, ako za naších čias. A som si istý, že ani počítače, ani internet, mobily či iné vymoženosti dnešnej doby nemôžu tento deficit náležite vykompenzovať.

Foto:  P.Vyskočil, archív a Google Earth