Osudy studničiek v okolí Bratislavy

 Len málokde na Slovensku sa vyskytuje pokope toľko studničiek, ako v južnej časti Malých Karpát pri Bratislave. Mnohé bezmenné pramene boli vďaka nadšencom sprístupnené a upravené do podoby, v akej potom dlhé roky slúžili a slúžia návštevníkom ako zdroj príjemného občerstvenia. Dnes už bežný návštevník nie je na studničky natoľko odkázaný, ale pekná studnička vždy poteší. Každá má svoju históriu a svoj osud a nad každou visí otáznik, či je ešte stále možné z nej piť.

Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov ma pochytila odhodlanosť zmapovať a zdokumentovať všetky studničky od Bratislavy až po líniu Lozorno – Košarisko – Sv. Jur. Dostala sa mi totiž vtedy do rúk podrobná mapa tejto časti Malých Karpát, viď (1), kde bolo vyznačených studničiek oveľa viac, ako v hociktorej inej mape. Podaktoré som ani nepoznal, hoci Malé Karpaty mám prechodené krížom-krážom. Tak som ozbrojený fotoaparátom a meracím prístrojom začal robiť výpady do prírody, najčastejšie s deťmi. Nazbieral som hromadu materiálu a zdokumentoval som aj také studničky, ktoré neboli na žiadnej mape. Dohromady ich bolo asi päťdesiat.

Ako kritérium pre pojem „studnička“ som zohľadňoval akýmkoľvek spôsobom upravený a sprístupnený prameň, najčastejšie obetónovaný, s výtokovou rúrkou, so šindľovou strieškou alebo bez nej, situovaný buď priamo pri lesnom chodníku, alebo na konci krátkej odbočky, značenej alebo neznačenej, často so schodíkmi či dreveným zábradlím, niektoré aj s lavičkami a stolom v bezprostrednej blízkosti. 

Studnička Dujnič (Košarisko), 1993 

Ako živnostník som sa dokonca v tom čase zúčastnil konkurzu na údržbu studničiek v bratislavskom lesoparku, ktorý vypísal jeho vtedajší správca. Dostal som sa do užšieho výberu, ale napokon som neuspel. Neskôr som tomu istému správcovi ponúkol spoluprácu. Mal som v úmysle v rámci bratislavského lesoparku zaviesť systematický monitoring kvality vody v studničkách a prostredníctvom informačných tabuliek poskytovať informácie širokej verejnosti. K dispozícii som mal nejaké vlastné merania a nejaké údaje mi poskytol Štátny Zdravotný ústav (dnes Regionálny úrad verejného zdravotníctva), ktorý v tom čase sporadicky vykonával odbery vzoriek vzorky vody z niekoľkých známejších studničiek, avšak výsledky rozborov nezverejňoval. Ani vtedy som nepochodil. Správca sa vytasil s argumentom, že veď nemôžu kontrolovať každú srnku, ktorá sa rozhodne v blízkosti nejakej studničky vyprázdniť. Vec potom riešili tak, že na najnavštevovanejšie studničky jednoducho umiestnili tabuľky s nápisom „voda nie je pitná!“. A bolo vymaľované. 

Z nazbieraného materiálu som napokon dal dokopy dvojdielny článok, ktorý vyšiel niekedy v polovici 90-tych rokov v časopise Krásy Slovenska. 

Tie tabuľky, samozrejme, nemali žiadny zmysel a po krátkom čase sa buď znehodnotili, alebo zmizli. S odstupom rokov sa popri niektorých studničkách objavili nové tabuľky ako výsledok aktuálnej spolupráce Hlavného mesta Bratislava, Mestských lesov v Bratislave a Bratislavskej Vodárenskej spoločnosti. Ich úlohou by malo byť informovanie návštevníkov, či je voda aktuálne pitná, a ak nie, tak v akom ukazovateli nevyhovuje. Problém je však v tom, že tabuľky sú väčšinou nečitateľné, alebo neaktuálne, nakoľko ich aktualizácia sa realizuje iba raz do roka.

Ukážka informačnej tabuľky pri studničke

K posudzovaniu kvality vody v studničkách je dobré vedieť, že kritériom je tá istá vyhláška č.247/2017, ktorá sa vzťahuje na hromadné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou. Táto vyhláška by mala garantovať, že dlhodobé užívanie vody z verejného vodovodu, za dodávku ktorej si všetci platíme, nemá nepriaznivé dôsledky na naše zdravie. U studničiek je to iné. Na jednej strane studničky nemajú vytýčené ochranné pásma, voda v nich sa nedezinfikuje a početnosť odberu vzoriek – ak sa vôbec realizuje - je podstatne nižšia, ako u verejných vodovodov. Za týchto okolností nemôže nikto garantovať požadovanú kvalitu vody, a teda takáto studnička nemôže byť oficiálne označená ako zdroj pitnej vody. Avšak na druhej strane ani oznam, že voda nie je pitná, nič nerieši. Už aj preto, že vodu zo studničiek pijeme nie dlhodobo, ale len sporadicky. A ak v blízkosti studničky nie je žiadny potenciálny zdroj znečistenia, ako napríklad chov hospodárskych zvierat, obrábané pole, septik či latrína, nemusíme sa báť napiť, aj keby neboli všetky sledované ukazovatele vyhovujúce. Týka sa to aj baktérií, z ktorých väčšina sa vo vode vyskytuje prirodzene. Samozrejme, ak nemáme istotu, tak si radšej na výlet zoberme kofolu, alebo čaj v termoske. Ale opláchnuť sa môžeme v každej studničke, ktorá nie je práve vyschnutá.

V máji 2020 boli napríklad v bratislavskom lesoparku odobraté vzorky z trinástich studničiek, pričom v desiatich z nich bola zistená nevyhovujúca hodnota pH, viď (2). Spomínaná vyhláška určuje, že hodnota pH pitnej vody by mala byť v rozmedzí 6,5 až 8,5, teda voda by mala byť viacmenej neutrálna. Ak je voda slabo kyslá, teda má hodnotu pH menej ako 6,5, čo je v prípade malokarpatských studničiek normálne, tak je označená ako nepitná. Avšak to by sme potom nesmeli piť ani zo studničiek v turisticky atraktívnejších pohoriach, vrátane Tatier, pretože tam býva hodnota pH často aj okolo 5. Aj niektoré minerálky sú slabo kyslé (tzv. kyselky) a iné naopak slabo alkalické, vhodné napríklad na neutralizáciu žalúdočnej kyseliny. Ide o prirodzenú vlastnosť vody a hoci nie každá voda každému vyhovuje, nemožno tvrdiť, že ak voda nie je neutrálna, tak nie je pitná. Najmä ak na nejakom odľahlom mieste v horách vysmädnutí naďabíme na studničku, tak tieto veci príliš neriešime. V každom prípade, studnička je vždy bezpečnejšia, ako potok, jazero či výtok z nejakej banskej štôlne.

Teraz sa trochu prejdeme po Malých Karpatoch a pristavíme sa pri niektorých známejších studničkách. Uvidíme, čo sa za tých takmer 30 rokov zmenilo:

Studnička Pod Červeným mostom (tiež označovaná ako Partizánska Lúka). Hojne navštevovaná, ako jedna z mála sa dočkala veľkolepej rekonštrukcie. Za Železnou studničkou smerom k lanovke a ďalej pozdĺž Vydrice sa nachádza ešte niekoľko ďalších známych studničiek, napríklad Pri rybníku, Pod Slalomkou, Pri Snežienke, Kameňolom II, Dlhá lúka, či Máriin prameň.

Pod Červeným mostom, 1994

Pod Červeným mostom, 2021

Svätá studňa v Marianke. Jediná studnička, ktorá je zároveň aj oficiálnym zdrojom pitnej vody. Voda sa dezinfikuje UV-žiarením, má vytýčené ochranné pásma a výsledky rozborov sú zverejnené na výveske. Mimochodom, ani v minulosti tu nebola zistená závadnosť vody. Nedávno studnička prešla kompletnou rekonštrukciou. Hojne navštevovaná pútnikmi zblízka i z ďaleka. 

 

Svätá studňa, 1994

Svätá studňa, 2019

Studnička Malý Slavín. Výdatná a nevysychajúca, v dobrom stave. Nachádza sa na hojne navštevovanom mieste, na križovatke turistických značiek a cyklotrás. Prístupná je z Marianky aj zo Železnej studničky. Mimochodom, podľa aktualizovanej a návštevníkmi vylepšenej tabuľky je voda "(ne)pitná"...  

Malý Slavín, 1994

Malý Slavín, 2021

Studnička Kráľovská (pod Pajštúnom). Nachádza sa pri červeno značenej výstupovej trase na Pajštún, kúsok nad Borinkou. V minulosti viackrát nefunkčná, pri poslednej návšteve bola zaznamenaná zjavná snaha o jej zveľadenie. 

Kráľovská, 1994. Nefunkčná kvôli zapchatému odtoku.

Kráľovská, 2021. Pribudla rozrobená strieška a nový záchyt prameňa.

Zbojnička. Kto by ju nepoznal. nachádza sa na križovatke turistických značiek a cyklotrás na juhovýchodnej strane Malých Karpát, kúsok nad Račou. Keďže studnička je z betónu, čas jej za posledné desaťročia príliš neublížil. Iba drevená strieška, pod ktorou sa mohol pocestný schovať pred dažďom, kamsi zmizla, zato pribudol drevený stôl s lavicami. V oblasti nad Račou sa nachádza aj niekoľko ďalších známych studničiek, ako napríklad Himligárka, Šenkárka, Brezová, Chladná, či Zlatá studňa.

Zbojnička so strieškou, Bez časového určenia (stiahnuté z internetu)

Zbojnička, 2021

Piť, či nepiť?

Popálené (Felixova studnička). Ku studničke sa dostaneme po lesnej asfaltke z Medených hámrov, využívanej hlavne cyklistami, najskôr modro značenej, neskôr sa modrá značka odpája a mieri na Biely kríž. Pokračujeme po neznačenej asfaltke až na vrchol a na druhej strane kopca ju nájdeme vľavo pri ceste. Studnička je dlhé roky funkčná, pôvodná šindľová strieška ešte stále drží pokope.. 

Popálené, 1994

Popálené, 2021

Stupavienka. Nachádza sa pod ohybom žlto značenej lesnej cesty a cvyklotrasy zo Stupavy na Biely kríž na Svätom vrchu. Neviem, čo si tu kto kedy riešil, ale z pôvodne malebnej a pekne upravenej studničky ostalo len zbúranisko. Voda sa dá nabrať len s obtiažami.

Stupavienka, 1994

Stupavienka, 2021

  Studnička Stánisko.  Málo výdatný, ale stály prameň, obetónovaný a prekrytý najskôr šindľovou, neskôr krytinovou strieškou. Nachádza sa na na neznačenej lesnej ceste, ktorá prechádza cez rovnomennú a často navštevovanú lúku. Paralelne s touto cestou vedie modrá značka z Marianky do Krasňan. 

Stánisko, 1993

Stánisko, 2021

Mangánová studnička (pri Červenom domčeku). Posledné roky je nefunkčná, avšak voda sa dá nabrať z nátoku za studničkou (výver nie je priamo pod strieškou). V čase dlhšie trvajúceho sucha tu voda netečie. Prístupná je po zelenej značke zo Stupavy, alebo z Lozorna (Lintavské lúky).   

Mangánová st., 1993

Mangánová st., 2008

Záhoračka (Vápenný jarok). Nachádza sa v doline Vápenný jarok, ktorou prechádza modrá značka zo Stupavy na Košarisko. Prameň je nestály, v čase sucha netečie. Na studničke vymenili pôvodný šindeľ za krytinu, ale v poslednom období je studnička nepoužiteľná, aj keď je vody všade dosť - voda tečie mimo výtokovú rúrku. 

Záhoračka, 1994

Záhoračka, 2020

Studnička Nad košiarom. Jedna z piatich studničiek na Devínskej Kobyle. Pôvodne sa nachádzala na rázcestí červenej a žltej značky na Devínskej strane. Neskôr značkované trasy preložili o kus ďalej a studnička sa stala ťažko dostupnou. Je zanedbaná, voda z nej netečie. 

Nad košiarom, 1994

Nad košiarom, 2021

(Už) neexistujúce studničky. Niektoré studničky už dnes z rôznych dôvodov neexistujú, napr. studnička na Medených hámroch, či na Pánovej lúke (Krepčík). Pred viacerými rokmi bola taktiež možnosť osviežiť sa na Kačíne, či pri horárni nad Krasňanmi.

Medené hámre, 1994

Pánova lúka, 1993

Nové studničky. K novým patrí studnička nad Košariskom, v doline Prepadlé. Inak na Košarisku v hornej časti chatovej oblasti sa nachádza studnička zvaná Dujnič (výtok zo zachyteného prameňa do malého jazierka, viď úvodný obrázok). 

Studnička v doline Prepadlé, 2007

Nestudnička. V doline Vápenný jarok, kúsok pod studničkou Záhoračka, sa nachádza artézsky vrt s hĺbkou 300 m, vybudovaný niekedy v r.1992. Voda z neho vyteká prirodzeným tlakom a výdatnosť je stála. Keďže vyviera zo značnej hĺbky, nemala by byť ovplyvnená povrchovým znečistením. Voda má železitú príchuť. Mimochodom, ďalší podobný artézsky vrt sa nachádza južne od Stupavy a ešte jeden pri cestnom parkovisku medzi Stupavou a Lozornom. 

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 1993

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 2020

---

Foto:   P.Vyskočil

Referencie:   

1)  Bratislavský lesopark. Mapa miestnej rekreácie, 1:25000. Slovenská kartografia v spolupráci s Klubom slovenských turistov, Bratislava, 1991.

2)  Kvalita vody v studničkách rok 2020: http://www.ba-lesy.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=451035&id=1001