S DEŤMI PO HORÁCH 6: Uprostred jelenej ruje

Začiatkom leta v roku 1993 sme boli pozvaní našim rodinným priateľom na spoločný slovensko-poľský výstup na vrch Lúčna v Západných Tatrách. Zúčastnil som sa ho so svojou prvou dcérkou Naďou, ktorá mala vtedy päť rokov. Počasie bolo mizerné, najprv dážď, postupne aj sneh a moje dieťa mi počas výstupu jasne dalo najavo, že sa mu to nepáči. Tak sme to v polovičke cesty vzdali. Ako sme sa potom sušili v útulnej jedálni pri dobrom jedle na chate Zverovka, zapáčil sa mi nápad stráviť práve tu zopár dní dovolenky s celou rodinou. Námietky doma neboli žiadne, tak sme sa ešte toho istého roku na Zverovku vrátili v plnej štvorčlennej zostave. Tentoraz to vyšlo úplne bez chýb.

Bol september a jelenia ruja bola v plnom prúde. Nepríčetné ryčanie nás sprevádzalo takmer denne, kdekoľvek sme vyrazili. Jednej noci dokonca prišiel jeleň až na lúku pri chate a robil tam taký hluk, že decká od strachu zaliezli pod perinu. Na bočnom hrebeni za sedlom Pod Osobitou nás chvíľami ovanul intenzívny pižmový jelení pach. Nebolo nám všetko jedno, ale uvedomoval som si, že jelene najviac šalejú večer a v noci a že ak ich človek nedráždi, tak dajú pokoj. Takže keď sa nablízku ozval jeleň, tak sme sa tvárili, že tam vôbec nie sme. Ku koncu pobytu aktivita jeleňov citeľne poľavila a namiesto dunivého trúbenia sa v lesoch ozývalo už len nesmelé krochkanie.

Počasie bolo po celý čas ideálne, tak sme využili každý jeden deň. Obišli sme Račkove plesá, vystúpili sme konečne aj na Lúčnu, nazreli sme do Bobroveckej doliny a do tiesňavy v Juráňovej doline. Navštívili sme aj prastarý vodný mlyn v Kvačianskej doline a v nedeľu sme sa dostali na svätú omšu v Zuberci, kde nás upútal miestny „zasadací poriadok“ – ženy s deťmi vpredu, podaktoré v krojoch, a chlapi v oblekoch vzadu. Nič nám ten týždeń nechýbalo. Deti ešte neboli školopovinné, tak sme nič nezameškali. Dodnes na Zverovku spomíname ako na jeden z najkrajších rodinných zážitkov.

Manželka Alena a deti, vtedy ešte len dve. Tu na Zverovke sú mi vydaní na milosť a nemilosť...

Ranný pohľad z chaty do Roháčskej doliny.

Jerguš (3) a Naďa (5) a ich obľúbený superbalvan.

... A teraz ako dolu?

V sedle Pod Osobitou, v pozadí zrušený turistický chodník na Osobitú.

.

V lesoch naokolo bolo rušno. V pozadí Osobitá.

Oddych "na streche". Tam v diaľke je už Poľsko.

Zostup z Lúčnej.

Tiesňava v Juráňovej doline.

Vodný mlyn v Kvačianskej doline.

Občerstvenie na dne rokliny v Kvačianskej doline. Jerguš absolvoval tento úsek v nosiči.

P.S.:

O rok neskôr sme to skúsili podobným spôsobom na chate Magurka. Ubytovanie a strava boli o dve triedy horšie, ako na Zverovke, a naše možnosti výletov do okolitej prírody boli značne obmedzené nepriaznivým počasím – pršalo nám skoro každý deň. Okrem toho sme na rozdiel od predchádzajúceho roka boli bez auta, ktoré by nám poskytlo viac možností. Proste nám to nevyšlo. Mimochodom, táto chata bola potom dlhé roky beznádejne zatvorená. Až v roku 2008 sa konečne dočkala rozsiahlej rekonštrukcie a o rok neskôr aj obnovenia prevádzky. Ešteže tak, škoda by jej bolo.

Smutný pohľad na zatvorenú chatu na Magurke (jún 2007)