O bicykloch a ľuďoch

 Dolu chodníkom sa rúti cyklista. Neunúva sa zvonením, len tesne pri nás čosi vykríkne. Syna minie o pár centimetrov, dcérku stíham zobrať na ruky a uskočiť s ňou do bezpečia. Chlapík sa ani neobzrie, rúti sa ďalej a o chvíľu sa s praskotom stratí medzi stromami. Spamätávam sa zo šoku, kontrolujem chlapca a zahryznem si do jazyka, aby som pred deťmi nevypustil z úst niečo nevhodné.

Bol to bežný turistický chodník, nie značená cyklotrasa. Ale keby aj... Mlčky privlečiem suchú haluz a nechávam ju ležať za nami krížom cez chodník. A o pár krokov ďalej ďalšiu. To keby sa náhodou objavil podobný blázon, aby mal dôvod aspoň spomaliť.

Podobných „cyklozážitkov“ mám nespočetne veľa, či už s deťmi, so psami alebo aj sám. Samozrejme, stretávam aj množstvo korektných a ohľaduplných cyklistov, ktorí sa dokonca aj pozdravia, či poďakujú za uvoľnenie cesty. Ale stále ich je, bohužiaľ, dosť málo.

Odmalička som sa venoval cyklistike a dlhé roky sledujem, ako sa vyvíjajú nielen bicykle, ale aj pravidlá pre ich premávku a, samozrejme, aj samotní cyklisti. Je to zaujímavé sledovanie.

Ako decko som sa vozil na niekoľkých vypožičaných bicykloch a hlavne na otcovej predvojnovej Eske s pneumatikami Michelin. Také na ulici nemal nikto, poznali sme iba Barumky. Keď som mal trinásť, dostal som svojho prvého Favorita. Mať novučičkého Favorita bol sen každého chalana. Bavilo ma nielen na ňom jazdiť, ale sa v ňom aj celé hodiny vŕtať. Postupne som si nainštaloval kvalitnejšie brzdy, viac prevodov, zvládal som aj centrovanie kolies a ďalšie veci. Bolo bežné, že sme si ako chalani vedeli poradiť sami. Ak mal niekto s niečím problém, pomohli sme si navzájom. Dnes dosť ľudí uteká s bicyklom do servisu aj kvôli obyčajnému defektu. Jazdievali sme po bežných a v tom čase ešte relatívne prázdnych cestných komunikáciách a chodievali sme aj po lesných asfaltkách v Malých Karpatoch. To bol vždy úžasný zážitok – bezpečná jazda bez áut a naokolo len príroda a kľud.

Po narodení môjho prvého dieťaťa som na svoj bicykel namontoval detskú sedačku. Postupne pribúdali ďalšie deti a tá sedačka tak ostala na mojom bicykli nepretržite takmer 20 rokov. Stále to bol ten istý Favorit, ktorý som kedysi dostal a ktorý som len nedávno po viac než 40-tich rokoch vyradil z prevádzky. Vydržal neuveriteľné veci. Niekedy som mal jedno dieťa v sedačke, druhé na chrbte v nosiči a k tomu ešte kompletnú tábornícku výbavu. A ak náhodou rupla nejaká špajgla, nebol problém ju zohnať a vymeniť, rovnako ako hociktorú inú súčiastku.

S jedným dieťaťom na dunajskej cyklotrase. Kompa pri Vojke, leto 1995.

S dvoma deťmi na jednom bicykli. 
Malé Karpaty, Malý Slavín, leto 1993.

Pamätám si na boom horských bicyklov niekedy v osemdesiatych rokoch. Na rovné cesty to nebolo nič moc, ale vďaka dovtedy nevídaným prevodovým možnostiam a hrubým kolesám sa človek z horským bicyklom dostal prakticky všade. Už nestačili lesné asfaltky, bolo treba otestovať aj tie najodľahlejšie turistické chodníky, podaktorí šialenci sa rúbali len tak lesom aj mimo nich, dokonca to skúšali aj na zasnežených lyžiarskych zjazdovkách. A samozrejme, dochádzalo aj ku konfliktom s chodcami. Bolo jasné, že je treba stanoviť nejaké pravidlá hry.

V deväťdesiatych rokoch sa začala v Malých Karpatoch formovať sieť značených cyklotrás a k tomu aj nejaká mapová dokumentácia. Ani to nebolo bez problémov. Hovorilo sa, že tvorba cyklomáp bola pozdržaná kvôli akejsi zrážke cyklistu s dôchodcom, ktorý pritom zomrel na zlyhanie srdca. Stalo sa to vraj na chodníku, ktorý sa mal stať cyklotrasou. To je, bohužiaľ, problém aj dnes – väčšina cyklotrás v Malých Karpatoch (a zrejme aj inde) vznikla jednoduchým preznačením už existujúcich turistických chodníkov. A keďže tieto trasy sú mimo záber policajných hliadok, platí pravidlo „kto z koho“. Bohužiaľ, často pri absencii elementárnej ohľaduplnosti. A ohľaduplný by mal byť predovšetkým ten, kto je rýchlejší, alebo kto sa približuje odzadu, teda cyklista. To všeobecne platí aj pre lyžiarov na lyžiarskych svahoch.

Po prvých horskáčoch postupne prišli aj ich rôzne modifikácie, tiež trekové bicykle, nové generácie cestných galuskáčov a v poslednom čase aj elektrobicykle. K tomu kadejaké prilby najrôznejších tvarov a farieb, cyklonohavice, cyklotričká, cyklotretry, cyklorukavičky, cyklookuliare, cyklopočítače, pulzomery a kopa ďalšieho, často úplne zbytočného príslušenstva. A samozrejme, rozmohli sa bicyklové servisy, ponúkajúce okrem rôznych „servisných balíčkov“ aj odvoz a dovoz bicykla až domov. Nemôžem si pomôcť, ale tento kolosálny biznis mi chvíľami zaváňa snobstvom. Podobné pocity som už dávnejšie mával ako lyžiar na lyžiarskych svahoch, kým som postupne nedal prednosť bežkám. Napokon som skončil ako „hiker“, pešiak, chodec. Má to svoje veľké výhody. Len už pomaly neviem, kam vyraziť, aby tam neboli cyklisti...

Osobitnou kapitolou sú cykloparky, alebo tzv. „bikeparky“, obzvlášť typu „downhill“, umožňujúce krkolomný zjazd na horskáči dolu lesnatým svahom cez rôzne prekážky a skoky. A keďže pri zjazde ide nielen o čas, ale aj o krk, radí sa táto zábavka k extrémnym športom. K dispozícii je spravidla niekoľko značených zjazdových trás, tzv. „trailov“ rôznej obtiažnosti, a tiež lanovka, alebo vlek, aby sa páni športovci pri návrate na kopec príliš nezadýchali. Cieľom je dosiahnuť čo najvyššiu hladinu adrenalínu v krvi. Človek, ktorý tejto nebezpečnej zábavke podľahne, sotva vníma obrovské riziko, ktoré je s prevádzkou downhill bikeparkov spojené.

Niekedy začiatkom mája sa na facebooku objavilo otrasné video z bikeparku Košútka, pri ktorom cyklista v značnej rýchlosti pri skoku takmer zahlušil decko, ktoré sa nejakým nedopatrením dostalo na trail (viď https://fb.watch/5qE3xkPzhI/). Komentár k videu bol asi v tom duchu, že dotyčný "biker" Rasťo hrdinsky odvrátil katastrofu a že rodičia by si na svoje deti mali dávať väčší pozor, veď sú tam výstražné tabuľky a niekde aj pásky.

V prvom rade si treba uvedomiť, že ide o neprehľadný lesný terén, pritom cyklista sa prirúti rýchlo, nečakane a takmer nehlučne. Ak sa na traili vyskytne nejaké zvedavé decko, alebo nepozorný dôchodca, zatúlaný pes, prípadne spadnutý strom, v tom adrenalínovom ošiali ho zbadá na poslednú chvíľu a ani nemá šancu adekvátne zareagovať. Pritom napríklad v pravidlách pre bikepark Koliba, v okolí ktorého sa pohybujú davy Bratislavčanov, sa píše, že sa jazdí na vlastnú a plnú zodpovednosť, pričom treba "mať bicykel stále pod kontrolou tak, aby ste mohli zastaviť a vyhnúť sa ostatným osobám, alebo iným objektom" (viď http://bikeparkkoliba.sk/pravidla/).

Ten Rasťo na videu reagoval neskoro, lebo v neprehľadnom teréne zbadal chlapca až keď už takmer letel nad ním, nehovoriac o jeho neprimeranej rýchlosti. Jednoducho, mal len šťastie a to decko tiež. Je dosť naivné a nezodpovedné si myslieť, že toto riziko sa dá zažehliť niekoľkými tabuľkami a kúskom pásky. Otázka je aj to, či tá trocha adrenalínu za to riziko vôbec stojí, keďže cyklista neohrozuje len sám seba, ale aj iných. Obzvlášť ak si takýto šialenec za adrenalínový downhill trail nezriedka zvolí bežnú cyklotrasu, alebo dokonca turistický chodník, kde bicykle nemajú čo robiť.

Na tomto mieste mladý cyklista Richard v roku 2014 neprimeranou
jazdou prišiel o život. Zabil ho adrenalín.
Malé Karpaty, zjazd na Medené Hámre. 

Problém pri stretoch cyklistu a chodca býva v tom, že cyklista nielenže nespomalí, ale nedá o sebe včas vedieť. Častou výhovorkou je tvrdenie, že zvonček na bicykli hrká, tak ho väčšina cyklistov ani nemá. Podľa pravidiel cestnej premávky síce zvonček z akéhosi dôvodu nie je na zozname povinnej výbavy bicykla, ale na stránke ministerstva dopravy a výstavby (oddelenie BECEP) sa uvádza, že bicykel by mal mať dostatočne silný a jasný zvonček. Vraj sa túto informáciu oplatí brať ako dobrú radu. Zato prilby dnes nosia úplne všetci, nakoľko podľa pravidiel cestnej premávky je každý cyklista povinný chrániť si hlavu, pričom deti do 15 rokov musia mať prilbu aj v obci.

Za našich čias to bolo opačne. Zvonček, klaksón či húkačku mal každý, bez toho proste bicykel nebol bicyklom. Prilby sme nepoznali. Nechcem spochybňovať ich význam, ale na bicykli som si za dlhé roky rozbil úplne všetko, okrem hlavy. Môjmu bratovi sa raz počas jazdy ulomila vidlica s predným kolesom. Polovicu tváre mal jednu veľkú chrastu. Keby mal prilbu, nepomohla by mu. Inokedy sme s deťmi na dunajskej cyklotrase videli chlapíka, ktorý spadol s bicykla a ležal tam v kaluži krvi. Okolo neho boli ľudia a čakali na sanitku. Aj on mal na hlave prilbu. Niekomu prilba možno naozaj zachránila život, ale povedal by som, že takéto prípady sú naozaj ojedinelé. V každom prípade prilbou človek chráni seba, zatiaľ čo zvončekom chráni tých druhých. Pred svojím adrenalínom a bicyklom. Trend je teda taký, že s chodcami cyklisti rátajú akosi čoraz menej. Podobne, ako vodiči áut stále menej rátajú s cyklistami (prípadne aj opačne).

Ešte sa dotknem občasných ekologických kampaní za používanie bicykla. Aj tento týždeň prebieha súťaž s názvom „Do práce na bicykli“. Vraj tým pomôžeme životnému prostrediu. Má to však jeden háčik. Na Slovensku ešte stále nie je vybudovaných dosť cyklotrás, a aj z tých už vybudovaných sú viaceré problémové, lebo sú buď kombinované s chodníkmi pre peších, alebo sú len tak namaľované na okrajoch rušných ciest a ulíc. A jazda mimo cyklotrasy v meste či mimo neho je pri súčasnej hustote dopravy o dosť nebezpečnejšia, ako pred rokmi. Takže je na zváženie, či byť ekologický a riskovať pritom život, alebo nechať bicykel doma a radšej sa bezpečne odviezť autom, či autobusom.

Mimochodom, vodiči verzus cyklisti je tiež kapitola, o ktorej by sa dalo písať dosť a dosť. Niekedy to býva obojstranné, ale práve bezohľadnosť niektorých vodičov voči cyklistom ako tým „slabším“ by mala byť akýmsi mementom pre cyklistov, aby neuplatňovali „právo silnejšieho“ voči chodcom, ktorí budú vždy ťahať za kratší koniec.

Veľa sa v cyklistike zmenilo a aj sa bude musieť zmeniť. To, čo by však mal byť nemenné, je primeraná ohľaduplnosť a slušnosť jedného voči druhému. Pravidlá, vyhlášky a predpisy budú síce stále dokonalejšie, ale vždy budú mať slabé miesta. Je to teda do značnej miery aj o kultúre národa, o empatii a ľudskosti. V tomto nám žiadne právne normy nepomôžu. Zatiaľ je to stále nerovný boj silnejšieho so slabším, či už tým silnejším je bicykel, alebo auto. Je to boj človeka s ľudským sebectvom, kde je každé víťazstvo len občasné a dočasné.