bolsompritom: STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 1

Už nejaký čas žijem s rodinou na Záhorí, ale narodil som sa a vyrastal v Bratislave, v Starom meste pod Slavínom. Túto lokalitu som spolu s neďalekým Horským parkom, Kalváriou až po bratislavský Hrad vždy vnímal ako oázu pokoja uprostred hlučného zvyšku mesta, do ktorého som chodieval iba keď som musel. Avšak aj ten pokoj bol, samozrejme, iba relatívny a práve Horský park bolo presne to miesto, ktoré ponúkalo možnosť úniku, relaxu a pocitu slobody.

O Horskom parku je na internete množstvo článkov (viď doporučené zdroje), takže nemá zmysel ho nejako podrobne popisovať. Dôležité je to, že ide o chránený areál, ktorého základ tvorí pôvodný dubovo-hrabový les, doplnený o viaceré nepôvodné druhy, ako napr. tis, borovica, jedlý gaštan či platan. Bola tu vybudovaná sieť chodníkov s oddychovými plochami a lavičkami, altánok, detské ihrisko a tiež napríklad rozhľadňa na neďalekej Murmannskej výšine (pri pomníku obetiam I. svetovej vojny na ulici Francúzskych partizánov z roku 1927), ktorá bola koncom štyridsiatych rokov minulého storočia zrušená. Na správu parku slúžila mestská horáreň, ktorá dnes slúži verejnosti. Tento unikátny park bol vybudovaný v r.1870 zásluhou vtedajšieho mešťanostu Henricha Justiho a Bratislavského Okrášľovacieho spolku. Momentálne sa o Horský park stará Nadácia Horský park, založená v roku 1994.

Záhrada pri horárni Horský park. Eldorádo pre deti a aj ich rodičov.

Areál samotnej horárne. Celoročne sa tu konajú rôzne kultúrne podujatia.

Nunciát Rímskokatolíckej Cirkvi, vybudovaný na zreštituovanom pozemku oproti horárni.
V roku 2003 tu bol ubytovaný pápež Ján Pavol II pri svojej poslednej návšteve Slovenska.

Pamätník Henricha Justiho, zakladateľa Horského parku.

Do Horského parku ma ešte ako malého chlapca vodieval môj dedo. Neskôr sme zo základnej školy na Hlbokej ulici, kam som chodil, podnikali do Horského parku početné výlety a niekedy sme sem vybehli aj v rámci hodín telesnej výchovy. Vo voľnom čase som v „Horskáči“ trávil čas rôznymi hrami s kamarátmi, alebo len tak sám, pešo alebo na bicykli, v zime so sánkami a neskôr aj s bežkami. Na vysokej škole som sa tu pripravoval na letné skúšky a po večeroch naháňal kondičku behaním. Neskôr sme tu randili s mojou budúcou manželkou a keď sa nám narodili deti, vracali sme sa s nimi sem, hlavne do vtedy čerstvo otvorenej záhrady pri horárni, kde boli kadejaké hojdačky, preliezky, domáce zvieratá a nejaké to občerstvenie. Teraz, keď sú už deti dospelé, sa tu občas zastavím, pospomínam, pofotím a pookrejem pri kofole v neďalekom Funuse, ktorý neodmysliteľne dotvára kolorit týchto končín.

Horský park, manželka Alena s našou prvorodenou dcérkou Naďou. Jar 1988.

To isté miesto po 33 rokoch. Takmer nič sa tu nezmenilo.

Moji chlapci Jerguš a Milan na legendárnych
Majakovského schodoch. Zima, 2002

Horský park mal vždy svoju zvláštnu atmosféru, či už počas letných horúčav, alebo zimných mrazov, či bol deň, alebo noc. Poskytoval človeku pokoj, keď bolo ťažko na srdci, pohladenie šumením vetra v korunách statných stromov, vo svojich početných zákutiach ponúkal súkromie a diskrétnosť a až na občasný výskyt komárov sa nikdy netváril neprívetivo. Na týchto jeho vlastnostiach sa dodnes nič nezmenilo. Dali sa tu nazbierať šípky či jedlé gaštany, len bolo treba vedieť kde, občas sa podarili aj huby, keď mal človek šťastie. Za tých pár desaťročí pribudli smetné koše, náučný chodník s informačnými tabuľami, drevený chodník cez mokraď, nejaké môstiky cez potok a protierózne opatrenia, dokonca aj voľne vystavované umelecké diela (hlavne v Galérii Horský park, oplotenom areáli na juhovývchodnom okraji) a celý park sa rozdelil na tri zóny s rôznym stupňom zásahu človeka do prírody. To všetko naznačuje, že na tejto lokalite niekomu naozaj záleží a že ostane nedotknutá pre ďalšie generácie, a to aj napriek tlaku chamtivých zbohatlíkov s ich lukratívnymi zámermi.

Oddychová plocha, či jednoducho plošina uprostred Horského parku.

Drevený chodník cez mokraď.

Jeden z môstikov ponad potok.

Pôvodný altánok. Za povšimnutie stoja reťazou zabezpečené dobové lavičky.
Aj to niečo hovorí o kultúre národa...

Jedna z pôvodných lavičiek Horského parku. Táto sa volá Foresterova, pomenovaná
podľa klavírneho virtuóza Charlesa Forestera, ktorý žil v Bratislave.

Viaceré stromy tu už čosi pamätajú...

Detské ihrisko v dolnej časti parku.

Táto tabuľka označuje najchránenejšiu, tzv. bezzásahovú časť Horského parku.
Okrem tabuliek sú jednotlivé zóny značené aj farebnými prúžkami na stromoch.