V susedstve Horského parku sa
nachádza najvyšší bod Starého mesta s názvom Murmannská (alebo
Murmannova) výšina. Toto historické pomenovanie je podľa rodiny
Murmannovcov, ktorá kedysi tieto pozemky vlastnila. Ide v podstate o
južné pokračovanie chrbta Horského parku, o kopec, ktorý
využívali Prešporáci na oddych a rekreáciu a ktorý bol známy
najkrajšími výhľadmi na mesto a široké okolie. A aj keď ide o
možno najpokojnejšiu časť mesta, v skutočnosti tu dlhodobo
prebieha tichý a nemilosrdný boj o každú parcelu.
Na
najvyššom mieste s nadmorskou výškou 273 m sa nachádzajú dva
vodojemy mestského vodovodu, pričom objekty toho staršieho majú
aj pamiatkovú hodnotu. Severne od nich, pozdĺž ulice Francúzskych
partizánov, je vybudované niečo, čo bolo aj pre nás miestnych
vždy záhadou. Tipovali sme, že ide o nejaké vojenské zariadenie
– bolo by čudné, keby armáda nevyužila také strategicky
zaujímavé miesto, navyše tak dobre skryté pred očami verejnosti.
Teraz je tu oficiálne vysielač rádia Expres. Neďaleko neho je
akási vila a za ňou až po Majakovského ulicu sa nachádza
chránený areál s názvom Borovicový lesík, tvorený pôvodným
dobovo-hrabovým lesom s prímesou borovice. Tento les je vlastne pokračovaním Horského
parku, od ktorého je oddelený Majakovského ulicou a vysokým
oplotením. Južne od vodojemov sa nachádza pomník padlým v I.
svetovej vojne, odhalený v roku 1927, zvaný tiež jednoducho „štyri
levy“. Toto miesto je
vyhlásené za chránený areál s názvom Zeleň pri vodárni s
cieľom ochrany borovice čiernej a lipy. V jeho susedstve, smerom na juhozápad až západ, od Búdkovej cesty až po Majakovského ulicu, sa nachádza areál
Ekoiuventy, zvaný tiež Stanica mladých prírodovedcov, alebo
jednoducho Mičurin. Na ostatných častiach kopca, smerom k uliciam
Novosvetská a Stará Vinárska, sú už len rodinné domy a luxusné
vily, spravidla obohnané vysokým múrom. A bohužiaľ, stále
pribúdajú ďalšie a ďalšie, a nielen tam.
Aj v týchto
končinách som strávil kus života. Ako chalani sme najčastejšie
chodili ku „štyrom levom“. Samotné teleso pomníka v tvare
kamenného sarkofágu na chrbtoch štyroch levov bol vďačným
objektom na lozenie – dostať sa hore nebolo jednoduché. Pár
metrov od neho bolo zase ideálne miesto na púšťanie šarkanov,
avšak musel fúkať východný vietor. Od II. svetovej vojny
sem nechodili žiadne procesie a nesnorili tu policajti, ako na
neďalekom Slavíne, tak nás nikto odtiaľto nevyháňal. Zaujímavé
je, že hoci bol pomník po desaťročia zabudnutý, ešte za
socializmu sa dočkal vybudovania prístupového schodiska od
rázcestia ulice Francúzskych partizánov a Na baránku. Naposledy
sa rekonštrukcia pomníka uskutočnila v roku 1992 (bližšie o
pomníku viď 8).
 |
| Pomník padlým v I. svetovej vojne. Na obrázku je vidieť aj jednu z pôvodných kamenných lavičiek. |
 |
| Pohľad z prednej strany. |
 |
Prístupové schodisko od rázcestia. Možno tu nájsť všetky možné značky,
len to najdôležitejšie - označenie miesta - tu stále chýba.
|
Po nežnej
revolúcii sa postupne začali k pomníku organizovať rôzne
procesie a stretnutia, v rámci ktorých sa tu kládli vence a
kytice, ako za predvojnových čias. Avšak tabuľu alebo nápis s
označením tohto pietného miesta by ste darmo hľadali, rovnako ako
orientačné tabule v jeho okolí. Priestor okolo pomníka je dodnes
zanedbaný a zarastený, čo znamená, že pomník naďalej zostáva
„v tieni“ neďalekého Slavína, hoci bol v roku 2002 vyhlásený
za národnú kultúrnu pamiatku. Taktiež povestný výhľad na
Bratislavu sa za posledné roky dramaticky zúžil. Postarali sa o to
majitelia prepychových víl pod pamätníkom, ale aj náletové
dreviny po obvode priestranstva okolo pomníka, o ktoré sa nemá kto
postarať.
 |
| Jedno z mála miest s pekným výhľadom. |
 |
| Ešte jeden výhľad, vľavo obmedzený luxusnou vilou. |
 |
| Výhľad smerom k mostu Apollo si ukradol majiteľ vily pod pomníkom. |
 |
Aj odtiaľto, z ulice Francúzskych partizánov, bol donedávna prekrásny výhľad...
|
Pár metrov od
pomníka sa nachádzajú dnes už zarastené základy bývalej
kovovej vyhliadkovej veže z roku 1877, ktorá bola demontovaná
koncom štyridsiatych rokov minulého storočia. Hovorí sa o
myšlienke jej znovupostavenia, avšak k reálnej podobe tejto
myšlienky vedie ešte dlhá a zložitá cesta.
 |
| Schodisko k bývalej vyhliadkovej veži. |
 |
| Niekde tu bola vyhliadková veža. Vzadu vidno oplotenie ochranného pásma susedného vodojemu. |
Z areálu
pomníka sa cez dieru v plote dalo prejsť krátkou cestičkou poza
oplotenie vodojemu do hornej časti susedného areálu Mičurin.
Neďaleko prízemnej polyfunkčnej budovy so skleníkmi bola lúčka
a nad ňou malý skalnatý kopček, na ktorom bolo vybudované čosi
ako rozhľadňa – asi tak 4 metre dlhá a 2 metre široká betónová
plocha v tvare lode či oka, obohnaná nízkym kamenným múrikom, ku
ktorej viedlo rozlámané schodisko a ktorá bola nepochybne
vybudovaná dávno pred vojnou. Neviem posúdiť, či táto stavba
mala nejakú pamiatkovú alebo historickú hodnotu, ale po nejakom
čase si túto časť pozemku oplotil súkromník a „loď“
nenávratne zmizla z povrchu zemského. Škoda. Dnes sa na jej mieste
týči obrovská rozostavaná vila, ktorá nie je ani pôvabná, ani
lacná a podľa všetkého ani nie celkom „košer“. Problémom
tejto stavby sú nielen jej neprimerané rozmery, je aj samotná
prístupová cesta na stavenisko, ktorá vedie od ulice Francúzskych
partizánov v tesnej blízkosti vodojemu. Hovorí sa aj o nelegálnom
výrube stromov (viď 1).
 |
Betónová rozhľadňa ("loď") na vrchole kopčeka v hornej časti areálu Mičurin.
Bolo to zvláštne miesto, radi sme sem chodili s deťmi. Dnes už po tomto
mieste niet ani pamiatky (obrázok je z roku 2000). |
 |
| Anfiteáter za budovou Ekoiuventy v areáli Mičurin. V pozadí vidno agresívne sa tváriacu problémovú vilu, "dominantu" Starého mesta, ktorej musela ustúpiť možno historicky zaujímavá betónová rozhľadňa, časť areálu Mičurin a ktožehovie koľko stromov. |
 |
Vjazd na stavenisko vily, ktorý si majiteľ pozemku zriadil cez ochranné pásmo vodojemu. Naľavo schodisko k bývalej vyhliadkovej veži pri pomníku obetiam I. svetovej vojny.
|
Areál
Mičurin bol spolu s budovou Ekoiuventy, bývalým Domom mládeže,
vybudovaný v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Bolo to
centrum prírodovedných, zoologických, botanických a neskôr aj
modelárskych krúžkov, vybudovali sa skleníky, stajne, chovateľské
objekty, anfiteáter a sezónny bazén. Je to miesto spomienok
viacerých Bratislavčanov na ich detstvo.
Vždy tu bolo príjemne a hlavný vchod na Búdkovej ulici bol stále
otvorený. Bola tu možnosť okúpať sa, alebo len tak sa pomotať
po lesných chodníčkoch v hornej časti areálu, ktorú tvorí
spomínaný chránený areál Borovicový lesík. V budove
Ekoiuventy, ktorá je dnes pamiatkovo chránená (rovnako aj niekoľko
ďalších objektov, viď 4, 5 a 6), sa konali rôzne semináre, na
ktorých som sa občas zúčastnil. Proste tu pulzoval život a ľudia
sem radi chodili. Po revolúcii sa nejaké časti areálu, vrátane
prístupovej cesty, akýmsi spôsobom ocitli v súkromných rukách a
teraz, keď areálu reálne hrozí zánik, sa mesto pokúša odkúpiť
ich naspäť, avšak požiadavky vlastníkov sú privysoké (viď 7).
V súčasnosti je areál Mičurina zanedbaný, zarastený burinou,
všade sú tabuľky, zakazujúce vstup na súkromný pozemok, a
prístupová cesta je lemovaná prenosným oplotením. Budova
Ekoiuventy chátra, chránený areál Borovicový lesík v hornej
časti areálu je je bežného smrteľníka neprístupný a v
západnej časti areálu smerom k Majakovského ulici a k Horskému
parku nedávno vyrástli tri nové luxusné viacpodlažné
apartmánové domy, ktoré tu uprostred stromov a nízkych rodinných
domov pôsobia ako päsť na oko. Ani táto stavba sa nezaobišla bez nepríjemností (viď 2). A hoci tento rok začal po
viacročnej prestávke fungovať spomínaný sezónny bazén (ako
jediný v Starom meste) a tiež aj letné kino v anfiteátri za
budovou Ekoiuventy, pôvodné čaro tohto miesta je zrejme navždy
preč.
 |
| Neprívetivo sa tváriaci vstup do areálu Mičurin. |
 |
| V areáli Mičurin. Všade len ploty, zákazové tabuľky a burina. |
 |
| Budova Ekoiuventy je opustená a pomaličky chátra. |
 |
Po dlhých rokoch opäť fungujúci sezónny bazén. Funguje aj letné kino
v anfiteátri z druhej strany budovy Ekoiuventy. |
 |
Nové tri luxusné apartmánové domy pri Majakovského ulici. Aj tieto pozemky donedávna tvorili
súčasť areálu Mičurin. Zjavne sa tu na ničom nešetrilo. |
Ohľadne
spomínanej problémovej stavby, ktorá nesie honostný názov „vila
Na Baránku“ a ktorá sa týči nad Mičurínom ako ďalšia
„dominanta“ Starého mesta, by som sa rád nechal poučiť, čo
všetko musel majiteľ podniknúť a poplatiť, aby mohol na tomto
superlukratívnom mieste - prakticky na samom vrchole kopca uprostred
mesta - takto arogantne presadiť svoj zámer. Už len pohľad do
územného plánu (viď 3) naznačuje dosť – ide o sektor 7b v
zóne A6 (Slavín), u ktorého sa Všeobecne záväzným nariadením
hlavného mesta SR č.3/2004 z 1. apríla 2004 zmenila funkčnosť
využitia z funkcie občianska vybavenosť na funkciu bývanie. Bez
ohľadu na to, že sektor je pre stavebné mechanizmy prakticky
neprístupný, takže majiteľ pozemku si nakoniec prebágroval
vlastný vjazd od ulice Francúzskych partizánov cez ochranné pásmo
vodojemu. V tomto nariadení je okrem iných podobným spôsobom
„vylepšených“ sektorov aj napríklad sektor 12, ktorý sa
nachádza pod ulicou Na baránku a ktorého pôvodná funkčnosť
bola zeleň. Teraz tu stoja už spomínané vily, obmedzujúce výhľad
od pomníka obetiam I. svetovej vojny na Bratislavu. A hoci boli
ohľadne tejto zóny vydané ďalšie nariadenia, ktorými sa
spravidla rušia tie pôvodné, v spomínaných dvoch sektoroch (a
zrejme aj v ďalších „vylepšených“) sa preukázateľne nič
nezmenilo. Proste mestskí poslanci sa dohodli a odhlasovali čo
chceli. To sú fakty, ktoré naznačujú, akým spôsobom tu v okolí
Slavína neustále pribúdajú luxusné vily a aký vytrvalý je tlak
investorov, ktorí postupnými krokmi väčšinou dosiahnu, čo chcú.
 |
Aktualizovaný územný plán oblasti Murmannskej výšiny.
|
Pritom pri pohľade na viaceré z týchto pyšných rezidencii má
človek dojem, že tu neplatia žiadne stavebné regulatívy, hoci
celá oblasť Murmannskej výšiny, Slavína i priľahlý Horský
park patrí do pamiatkovej zóny Bratislava–centrálna mestská
oblasť (CMO), vyhlásenej v roku 1992, a ochranného pásma Slavín,
vyhláseného ešte v osemdesiatych rokoch.
 |
Donedávna malebná ulica Francúzskych partizánov dnes viac
pripomína betónové koryto. |
 |
Ulica Francúzskych partizánov. Nové vily stále pribúdajú.
Naľavo oplotenie vodojemu. |
 |
| Jeden z pamiatkovo hodnotných objektov vodojemu. |
 |
| Jedna z pôvodných víl pri "štyroch levoch". |
 |
Sektor 12, ulica na Baránku. Aj tu bývala zeleň a aj výhľad.
|
 |
| Stará Vinárska. Bývala tu zeleň a aj úchvatný výhľad na Bratislavu. |
 |
| Stará Vinárska. Patria takéto extravagantné vily do pamiatkovej zóny Starého mesta? |
Oficiálne už
nie som Bratislavčan, ale v srdci som ním zostal, aj keď už na to
nie som hrdý, ako kedysi. Trápi ma, že boj o Murmannskú výšinu
sa vyvíja takýmto smerom a že pomaly a iste sa ničia miesta,
ktoré robia túto lokalitu jedinečnou. Nielen areálu Mičurin, ale
aj pomníku padlým v I. svetovej vojne hrozil (a zrejme stále
hrozí) zánik, a to kvôli akejsi náhradnej reštitúcii. Nikto nevie,
ako sa kedy páni mestskí poslanci vyspia, s kým sa dohodnú alebo
nedohodnú a čo si zase odhlasujú. Nikto nevie, či mesto bude mať
dosť finančných prostriedkov a vôle odkúpiť súkromné pozemky
v areáli Mičurín a či iniciatívne občianske združenia (OZ
Hrad-Slavín, OZ Mičurin) budú mať dosť odhodlania tento areál
zrevitalizovať. Už otvorenie sezónneho bazéna a letného kina v
anfiteátri (viď 9) dáva istú nádej do budúcnosti. Preto
všetkým, ktorí sú odhodlaní chrániť zvyšky pôvodných hodnôt
tohto územia, držím palce.
Foto: P.Vyskočil
Použité a doporučené referencie:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára