S DEŤMI PO HORÁCH 3: Až na hranu

V októbri 2014 sme sa vybrali s Milankom na víkend do Vysokých Tatier. Plán bol jednoduchý: Vyviezť sa na Hrebienok, odtiaľ vymakať Veľkou Studenou dolinou na Zbojnícku chatu, tam prenocovať a na druhý deň pokračovať cez sedlá Prielom a Poľský hrebeň do Velickej doliny a zbehnúť popri Sliezskom dome do Tatranskej Polianky. Plán sme síce nedodržali, ale aj tak môžeme hovoriť o šťastí.

Milanko v tom roku dovŕšil osemnástku a teda mal byť už dospelý. Avšak u atypických autistov býva dospelosť dosť diskutabilná, ak vôbec nejaká nastane. Preto je to ešte stále „S deťmi po horách“. Na druhej strane Milan nebol v Tatrách žiadnym začiatočníkom. Vzhľadom na svoj neurologický nález mal síce spočiatku na krivolakých skalnatých chodníkoch problém s rovnováhou a s koordináciou pohybu, ale v priebehu rokov urobil veľké pokroky. Prešli sme spolu prakticky celú tatranskú magistrálu, niektoré významnejšie doliny a zvládol aj obávané Priečne sedlo. Teraz však čelil výzve, v ktorej si mal preveriť svoje „hrany“.

Pohľad z Veľkej Studenej doliny na východ

V Tatrách bolo pod mrakom, ale nemrzlo a ešte nebol sneh. Vystúpili sme v poobedňajších hodinách z pozemnej lanovky na Hrebienku a zamierili sme po modrej do Veľkej Studenej doliny. Oblaky sa prevaľovali cez okolité hrebene a občas popŕchalo. 

Kamenná lavína, ktorá sa nedávno prevalila cez turistický chodník

Reťazou zabezpečený úsek pod Zbojníckou chatou

Na dohľad od Zbojníckej chaty. Ešte si vidíme pod nohy

Tesne pred zotmením sme dorazili na Zbojničku, pri ktorej sme chvíľu obdivovali stádo kamzíkov. Na chate boli iba dvaja Poliaci, inak nikto. Krátko po našom príchode sa vonku spustil dážď. Povedali sme si, že ráno uvidíme.

Na druhý deň bolo oblačno, ale nepršalo. Tak sme sa vydali smerom k Prielomu. 

Ráno na Zbojničke

Autobusová zastávka. Podobnú majú aj na chate pod Rysmi...

Prešli sme popri Zbojníckych plesách a cesta nabrala na strmosti. Značky boli len zriedka a popri chodníku boli vyšliapané viaceré slepé odbočky, ktoré nás občas miatli. 

Pred nami je najnáročnejší úsek cesty. Vľavo je Východná Vysoká, pod ňou vpravo
sedlo Prielom a v strede Divá veža

V záverečnom úseku pred sedlom zrazu značka zamierila po skalách strmo hore. Okolo nás sa mračilo, ale ešte stále sme mali výhľad do doliny. Milanko neveril, že ideme po značkovanom chodníku. Zneistel a napokon odmietol pokračovať. Vraj cez hranu nepôjde! Tak sme si sadli, aby sa upokojil, a pri malom občerstvení sme zvažovali, čo ďalej.

Cez hranu nejdem!

Cez sedlo Prielom som prešiel niekoľkokrát, ale vždy z druhej strany. Sedlo je zabezpečené reťazami a kramlami a ako také nepredstavuje mimoriadny problém. Kritický je len začiatok zostupu zo sedla do Veľkej Studenej doliny, kadiaľ mnohí turisti zliezajú po štyroch a ešte aj zhadzujú kamene na tých pod nimi. Ja som pri tejto túre volil opačný smer, nakoľko v takomto teréne sa určite lepšie lezie hore, ako zlieza dolu. Nepochybne by sa tu zišlo zabezpečenie aspoň kúskom reťaze. Počas dažďa, sneženia či poľadovice možno tento úsek označiť za nebezpečný.

A dážď tentoraz naozaj hrozil. Milanko zjavne nebol v pohode a ja som to nechcel siliť. Tak sme sa napokon rozhodli pre návrat. Čakala nás spiatočná cesta celou Veľkou Studenou dolinou až na Hrebienok.

Posledný pohľad na sedlo Prielom

Kúsok pod Zbojníčkou začalo popŕchať. Milankovi to však už nijako neprekážalo, naopak, postupne sa mu zlepšila nálada. Začal rozprávať o všetkom možnom a neprestal, kým sme nezišli do civilizácie. 

Dolina sa postupne halí do mokrej hmly

Milanko je už v pohode

Ustupujeme

Keď sme prechádzali okolo Ohniska (veľkého balvanu uprostred doliny), už celkom citeľne pršalo. A pršalo nám až na Hrebienok. Keby sme pokračovali podľa pôvodného plánu, namiesto na Hrebienku by sme v rovnakom čase a rovnako mokrí boli niekde pri Sliezskom dome a odtiaľ by nás čakal ešte dvojhodinový pochod v daždi do Tatranskej Polianky. Takže sme sa nakoniec rozhodli správne.

Napokon, pri každej túre je vždy dôležitejšie správne sa rozhodovať, ako trvať na dodržaní plánu. Obzvlášť v Tatrách.

Pred Hrebienkom

Upršané jesenné Tatry

Tento tatranský víkend mal nakoniec tragickú dohru. Hneď nasledujúci deň, keď sme už s Milankom boli dávno doma, sa síce v Tatrách vyčasilo, ale noc predtým spadli teploty pod bod mrazu a na skalnatých chodníkoch sa objavil ľad. Za týchto podmienok došlo na chodníku pod chatou Pod Rysmi k smrteľnému pošmyknutiu a pádu 36-ročnej brigádničky z chaty a krátko na to aj 78-ročného turistu, ktorý sa prišiel pozrieť na 30.ročník nosičskej súťaže „Sherpa Rallye“. Ten turista nebol len turista. Bol to horolezec, známy cestovateľ, publicista, pedagóg a geograf František Kele. Precestoval všetky kontinenty, bol v Himalájach, Andách, na severnom póle, podnikol trikrát cestu okolo sveta. Napokon to zakončil doma v Tatrách na zľadovatelom chodníku...

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Chodí veru aj po horách. Ale aj šťastie chodí po horách. Preto sa do tých hôr stále radi vraciame.

Chrániť, zachraňovať či manažovať?

Devínska Kobyla predstavuje jeden z najzaujímavejších kopcov na Slovensku. Na jeho západnej strane sa nachádza národná prírodná rezervácia, ktorú poznáme ako svahovitý a prevažne lúčny až stepný terén s množstvom vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Tento biotop však nie je prirodzený, vytvoril ho človek. A človek sa rozhodol ho zachrániť. Nielen pred nedisciplínovaným návštevníkom, ale aj pred samotnou prírodou.

O Devínskej Kobyle je k dispozícii množstvo publikácii a článkov, kde sa môžeme dočítať, čo všetko je tu vzácne. A je toho dosť. Aby však človek pochopil súvislosti, treba sa pozrieť do histórie tohto územia. Pôvodne rástli na západných svahoch Devínskej Kobyly teplomilné dubové a dubovo-hrabové lesy. To bol pôvodný a prirodzený biotop. Potom prišiel človek, vyrúbal lesy a následne niekoľko storočí toto územie využíval, vypaľoval, kosil a pásol tu kozy a ovce. Začali s tým už v 4. storočí pred n.l. Kelti, o 500 rokov neskôr Rimania, ktorí tu dokonca nejaký čas pestovali vinič, a po nich Slovania. Takto sa tu namiesto lesa udržiavali prevažne lúky, pasienky a skalné stepi. Za ten čas si tu našlo domov mnoho vzácnych druhov rastlín a živočíchov, ktorým takáto zmena vyhovovala. Vznikli tu tzv. xerotermné (t.j. teplomilné a suchomilné) lúčne spoločenstvá. V polovici minulého storočia obhospodarovanie tohto územia postupne zaniklo a pastviny a xerotermné lúky začali zarastať krovinami a rôznymi drevinami, vrátane borovice čiernej, ktorá sa tu dokonca umelo vysádzala. Tým sa však iba urýchlil prirodzený proces návratu lesa. Svojho času totiž existoval taký ochranársky trend – zalesniť čo sa dá. Proste hurá, bude les, bude kyslík... Xerotermné spoločenstvá sa tak začali postupne zmenšovať a strácať. Príroda si začala pýtať naspäť, čo jej človek vzal.

Pohľad na Devínsku Kobylu od Devína

Pohľad z Devínskej Kobyly na hrad Devín.

Sandberg...

... a hniezda včelárika v jeho stenách.

V r.1964 boli západné svahy Devínskej kobyly, vrátane významnej paleontologickej lokality Sandberg, vyhlásené za štátnu (neskôr národnú) prírodnú rezerváciu (NPR) so 4. stupňom ochrany s cieľom chrániť hlavne spomínané xerotermné spoločenstvá. Ak by sa tu vyhlásil najvyšší 5.stupeň ochrany, t.j. bezzásahová zóna, tak by tu čoskoro zanikol dôvod, pre ktorý bolo toto územie vyhlásené za NPR. Bezzásahovosť znamená, že je prírode ponechaná možnosť prirodzeného vývoja bez zásahu človeka. Tak ako je to v prípade iných rezervácií, či častí národných parkov.

Striedanie lúk a lesa.

Ako študent Prírodovedeckej fakulty UK som sa zúčastňoval rôznych ochranárskych akcií. Bavilo ma to, avšak nie vždy mi bolo úplne jasné, čo robím a prečo to robím. Dosť rýchlo mi však došlo, že samotné nadšenie pre túto činnosť nestačí. Chodievali sme samozrejme aj na Devínsku Kobylu. Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov. Dali nám píly a sekery a kázali nám rúbať borovice. Vraj ak tu chceme na jar obdivovať poniklece, hlaváčiky a kosatce, borovica musí preč. Organizovalo sa to vždy pred Vianocami, aby sme si z vyrúbaných borovíc mohli vybrať vianočné stromčeky.

Priznám sa, že som pri rúbaní krásnych zdravých stromov nemal dobrý pocit, ale veril som tomu, že o tom rozhodujú múdrejšie hlavy, ako je moja. Vtedy som si však vôbec neuvedomoval, že toto už nie je ochrana prírody, ale zachraňovanie niečoho, čo si tu človek počas stáročí nechtiac vypestoval. Zachraňovanie nepôvodnej krajiny pred prírodou samotnou.

Stopy po výrube drevín.

Na niektorých miestach sa vyrúbané dreviny jednoducho nechali šmarené v lese.

.....

Tie výruby neboli ani prvé, ani posledné. Naposledy sa uskutočnili v r.2016 (viď 1) a v r.2020 (viď 2), pričom sa okrem borovice odstraňovali aj náletové dreviny a kríky. Na túto činnosť by sa dnes dal napasovať moderný a honostne znejúci termín „manažment krajiny“, prípadne „integrovaný manažment krajiny“. Až na to, že v prípade Devínskej Kobyly tu stále niečo chýba – prirodzená potreba hospodárskeho využitia územia, vďaka ktorému tu dnes obdivujeme všetku tú vzácnu flóru a faunu.

Istou nádejou je opätovné zavádzanie pastvy kôz, ktoré sa tu zatiaľ pokusne realizuje od r.2013 (viď 3). Po 50-tich rokoch tu teda začína fungovať niečo, čo bolo po stáročia rozhodujúcim krajinotvorným prvkom. Veľmi držím týmto snahám palce, aj keď v tomto štádiu pôsobia dosť rozpačito, nakoľko jednoznačne nevyplývajú z potrieb miestneho obyvateľstva, či farmárov. Možno je to len otázka času, kedy bude chov kôz na tomto území braný vážne. Potom by to už nebolo iba zachraňovanie krajiny, ale jej riadny manažment so všetkým, čo k nemu patrí.

Weitov lom. V pozadí vidno prístrešok pre kozy.

V čase našej návštevy neboli kozy doma.

Ohradené pastviny pre kozy

Terén je miestami dosť strmý.

Môstik pre kozy ponad turistický chodník

Takýmito dômyselnými vrátkami prechádza turistický a zároveň náučný chodník cez ohradené pastviny. 

Kozie kráľovstvo s informačnou tabuľou. 

V súvislosti s výrubom borovíc je tiež namieste vedieť o narastajúcom úhyne borovíc v dôsledku hubových ochorení, zavlečených na Slovensko zo zámoria, a zníženej obranyschopnosti borovíc voči týmto ochoreniam v dôsledku klimatických zmien, vyvolaných aj človekom (viď 4 a 5). Borovica čierna našla na západných svahoch Devínskej Kobyly ideálne podmienky a z evolučného hľadiska to bola len otázka času, kedy by sa tu objavila aj bez umelej výsadby. Okrem toho je borovica – podobne ako aj iné dreviny - významná aj z hľadiska ochrany pred veternou a vodnou eróziou, ktorá je na niektorých odlesnených miestach Devínskej Kobyly pozorovateľná.

Borovica čierna na kozom pasienku. Tu určite nikomu nezavadzia.

Protierózne opatrenie na kozom pasienku.

Dnes je rozloha zarastených území zjavne väčšia, ako za našich študentských čias. Tam, kde boli predtým zarastené lúky, je dnes hustý mladý les. Možno tu vidieť pár desiatok kôz, ktoré spásajú relatívne malé a čiastočne odlesnené územie, ohradené elektrickým plotom. Nepoznám ekonomiku chovu kôz na tomto území, ale možno by nemuselo ísť o stratovú záležitosť. Ak má mať chov kôz do budúcnosti zmysel, nemal by sa tu udržiavať len na báze dobrovoľnosti. V prípade, že sa stáda rozrastú, plocha tohto územia by sa mala primerane zväčšiť, ale nie viac ako treba. Najlepšie by bolo pri výrube stromov a krov hodnotnejšie dreviny ušetriť a zároveň predchádzať nežiadúcej erózii odlesneného terénu. Naďalej bude nutné mať pod kontrolou návštevnosť územia, ktorá je hojná. A hlavne koordinovať (či skôr manažovať) všetko tak, aby toto územie zostalo ako NPR a aby bolo aj naďalej čo chrániť, nielen zachraňovať.

Takto nejako si viem predstaviť plnohodnotné a zmysluplné fungovanie tohto územia.

Foto: P.Vyskočil (fotografie sú z júla 2020)

Použité a doporučené zdroje:

(1) https://bratislava.dnes24.sk/vyrub-drevin-na-devinskej-kobyle-ukoncili-231886

(2) https://www.webnoviny.sk/nasvidiek/bratislavski-ochranari-vyrubali-na-devinskej-kobyle-borovicu-ciernu-tienila-ostatnym-rastlinam/

(3) https://broz.sk/po-viac-ako-50tich-rokoch-sa-opat-pasu-zvierata-na-devinskej-kobyle/

(4) https://mybystrica.sme.sk/c/6469428/borovicove-porasty-su-v-ohrozeni.html

(5) http://www.los.sk/asfeu/leontovyc_2013.pdf

(6) http://naucnechodniky.eu/naucny-chodnik-npr-devinska-kobyla/?print=pdf