S DEŤMI PO HORÁCH 11: Návrat do Nízkych Tatier

S odstupom niekoľkých rokov som opäť naplánoval akciu do Nízkych Tatier, tentoraz do východnej časti pohoria. Sprevádzal ma syn Milan, môj najvytrvalejší spoločník na horách. Už prekročil dvadsiatku, stal sa fúzatejším a v istom zmysle sofistikovanejším, a to aj napriek svojmu atypickému autizmu. A možno práve vďaka nemu ...

Bol začiatok júla 2018. Plán bol zdolať najskôr Kráľovú hoľu a potom pokračovať po hrebeni na západ, kam až to pôjde. Jedného večera sme dorazili k priateľom do Závadky nad Hronom, u ktorých sme prenocovali, a tí nás nasledujúci deň hodili do dedinky Šumiac. To bol náš východiskový bod. Počasie bolo sľubné a Milanko sa tváril odhodlane. Zatiaľ. Modro značený výstup zo Šumiacu je síce najkratší, ale aj najstrmší. Tak či onak, čakalo nás prevýšenie poctivých 1100 m s batohmi na chrbtoch. Ja som bol necelý rok po zložitej operácii kolena, tak som bol v napätí. Milanko zase počas výstupu to svoje odhodlanie dosť rýchlo stratil a navyše sa odmietal dať fotiť. To čosi signalizovalo.

Vyrážame zo Šumiaca. Milanko nemá náladu a rozmýšľa. 

Niekde v polovici výstupu, na mieste, kde modrá značka pretína vozovú cestu smerom k vysielaču na vrchole, sa nám nečakane ukázala chata pod Kráľovou hoľou, ktorá tam predtým nebola a ktorá začala fungovať iba pred pár mesiacmi. Boli tu nejakí turisti a cyklisti, tak sme si sadli ku kofole. Milanko sa zrazu vytasil, žeby vraj chcel pokračovať v túre, ale po rovine. Navrhol zostúpiť z kopca a pustiť sa nejakou rovnejšou cestou. Po krátkej diskusii som ho presvedčil, že k vrcholu už nie je ďaleko a že tam už to určite bude rovnejšie. A skutočne, krátko po odchode z chaty sa nám ukázala veža vysielača, ktorá nás ako magnet priťahovala hore. Konečne sme boli na najvyššom bode východnej časti Nízkych Tatier v nadmorskej výške 1946 m. Bolo tu dosť ľudí a bicyklov, trochu zastreté, ale nádherné výhľady na všetky strany a snáď po prvý raz v živote som tu konečne zažil iný ako zbesilý vietor.

Horská chata Pod Kráľovou hoľou.

Milanko dostal nápad, ale
nepomohlo mu to ...

Spomenul som si na svoj prvý výstup touto trasou pred viac než 30-mi rokmi. Bol chladný jún, silný vietor a vrchol Kráľovej hole bol skrytý v oblakoch. Žiadna chata, kde by si človek odpočinul pri kofole. Žiadny výhľad na vysielač ako motivačný či orientačný bod výstupu. Len hmlisté depresívne pološero, čoraz silnejší vietor a ostré dažďové kvapky, ktoré sa postupne menili na snehové krúpy. Na vrchole nebolo ani nohy, výhľady žiadne, iba veža vysielača sa strácala v oblakoch. Odtiaľto nás čakali ešte 3 hodiny otvoreným hrebeňom k najbližšej útulni Andrejcová. Vďaka legendárnemu rýchliku Horehronec, ktorý bol z nejakého dôvodu pred pár rokmi zrušený, sme to stihli ešte za svetla. To sa vtedy nastúpilo skoro ráno na stanici v Bratislave, okolo obeda sa v Červenej skale prestúpilo na autobus do Šumiaca a večer sa už veselo bufetilo na Andrejcovej. Dnes už to takto nefunguje.

Spomienka na prvý súvislý a dosť mokrý prechod 
Nízkymi Tatrami v júni 1984 zo Šumiaca do Korytnice.

Pred vrcholom Kráľovej hole. 

Milanko zvládol najťažšiu časť pochodu.
Aj úsmev sa mu vrátil!

Ešte jedno vrcholové selfie ...

Pohľad na Vysoké Tatry.

Z Kráľovej hole to už bola pohoda. Aj Milanko nakoniec uznal, že terén bol už rovnejší a viac zodpovedal jeho predstavám. 

Pred nami Stredná hoľa.

Bufetová prestávka.

Typická kráľovohoľská rula.

Pokračujeme na západ, teda doľava.

Pohľad späť na Kráľovú hoľu.

Väčšinou sa ide z kopca ...

... až do Ždiarskeho sedla.

Postupne sme prešli cez Strednú hoľu (1876 m n.m.), Orlovú (1840 m n.m.), Bartkovú (1790 m n.m.) až do Ždiarskeho sedla (1473 m n.m.), odkiaľ bolo nutné ísť zase kúsok do kopca. Že vraj či som o tom vedel. Nebola to ani tak otázka, skôr výčitka. Áno, vedel, len o niektorých veciach je lepšie hovoriť, až keď sú za nami, vieš? Na to už nepovedal nič. Akurát čosi utrúsil, že vraj ho bolí noha. Tak sme išli „do kopca“ na Andrejcovú (1520 m n.m.) a za jej vrcholom sme v kosodrevine naďabili na útulňu Andrejcová.

Útulňa Andrejcová.

To už bola iná útulňa, ako som si ju pamätal pred rokmi. Bývala to len osamelá búda s pričňami na spanie a stolom, neďaleko bola studnička a latrína. Teraz to bola naozajstná horská chata s opravenou strechou so solárnym panelom, nerezovým komínom a dokonca s kvetinami v oblokoch. Bola tu stála služba, ponúkajúca nejaké občerstvenie a aj polievku. 

Útulňa Andrejcová v prevádzke.

Dobre padlo!

Vysoké Tatry nás stále sprevádzali.

Nocľah na poslednú chvíľu.

Útulňa má dokonca aj webovú stránku (https://andrejcova.sk/), na ktorej sa okrem iného dozviete, že nocľah sa doporučuje zarezervovať vopred. Mali sme šťastie, že sa nám podarilo chytiť posledné dve miesta na spanie, pričom boli ešte len 4 hodiny poobede. V podstate by som sa s tým netrápil, keby som bol býval urobil to, čo robím pred každou putovnou akciou – pribalil by som si stan. Tentoraz som urobil výnimku. Snáď som chcel trochu odľahčiť svojmu čerstvo operovanému kolenu, v každom prípade išlo o chybné rozhodnutie. Uvedomil som si, že k ďalšej útulni na Ramži máme poriadny kus cesty a reálne nám hrozí, že keď neprídeme dosť načas, nebudeme mať kde spať. Okrem toho Milanko zase začal s tým, že ho bolí noha a ževraj na druhý deň príde búrka. Pôvodne som dúfal, že to na tú Čertovicu dáme, ale teraz sa zdalo, že je to v háji. No veď ráno bude múdrejšie....

Ranné balenie.

Ráno sme sa s Milankom najedli, pobalili a vykráčali k blízkemu rázcestníku, aby sme sa nejako dohodli. Okolo nás bolo rušno, všade sa tmolili a chystali turisti, medzi nimi pobehovali nejaké deti a dokonca aj dvaja psi. Ja som chcel pokračovať ďalej, ale nezdalo sa mi to v poriadku, predsa len som mal toho chlapca na starosti. On zase pokračovať zjavne nechcel, ale zrejme by si dal povedať, keby ho nebolela noha. Argumentačne som bol na tom dosť mizerne. Chcel som ho nahovoriť, aby sme to potiahli ešte kúsok na Veľkú Vápenicu a odtiaľ by sme zbehli do sedla Priehyba a do Heľpy. Ale keď som si predstavil zložitosť dopravy z Horehronia kamkoľvek, tak som napokon pristúpil na priamy ústup, aby sme mali viac času na cestovanie.

Milanko si už svoju šípku vybral ...

Najbližšie bola dedina Pohorelá, asi dve hodiny po modrej značke. Pozvoľna sme sa spúšťali po nadštandardne vykosenom turistickom chodníku a kochali sa výhľadmi na Horehronie.

Zostup do Pohorelej.

Horehronie ako na dlani ...

... a krívajúci Milanko. Nevymýšľal si. Vraj mal "niečo s topánkami".

Cesta k útulni bola nielen vykosená, ale aj dobre značená. 
Evidentne sa často používa kvôli obsluhe útulne. 

Keď sme zišli dole, chytili sme jeden autobus, potom v Brezne druhý, potom sme v Bystrici prestúpili na vlak a následne vo Zvolene na ďalší. Na nejaký serióznejší obed neostal čas. Na Liptove jednoducho sadneš na vlak a za pár hodín si doma. Domov sme prišli až neskoro večer, unavení viac z cestovania, ako zo samotnej turistiky. Ale veď nevadí. Milanko mal možnosť zažiť najkrajšiu časť východných Nízkych Tatier. Netuším, či sa sem ešte takto spolu niekedy dostaneme. A aj koleno vydržalo. Keď som sa potom svojmu ortopédovi pochválil, prísne na mňa pozrel a nepovedal nič. Takže bolo asi všetko v poriadku.

Či?

Foto: P.Vyskočil

S DEŤMI PO HORÁCH 9: Tunel

Počas našej rodinnej dovolenky v Lúčkach pri Kremnici som si jedného dňa „požičal“ svoju prvorodenú dcéru Naďu na celodenný výlet do Kremníckych vrchov. Mala vtedy 11 rokov a bola nadmieru hyperaktívna, tak som od svojej unavenej manželky dostal súhlas na jej „zničenie“. Výlet bol síce fajn, avšak s tým „ničením“ som ani tentoraz príliš neuspel. 

Písal sa rok 1999, kedy sme sa spolu deťmi s ďalšími rodinami zúčastnili týždňovej farskej letnej dovolenky. Mali sme vtedy tri deti, ale o rok neskôr sa to malo zmeniť, čo sme, samozrejme, ešte netušili...

Kremnické vrchy sú jediným sopečným pohorím na Slovensku, ktoré má súvislý hrebeň. Terén je relatívne nenáročný, avšak miestami človeka prekvapia „rezkejšie“ skalné partie. Navrhol som okružnú trasu so začiatkom i koncom v Kremnici, pričom okrem ďalších zaujímavostí bol naším cieľom starodávny tunel v hlavnom hrebeni pohoria, ktorý mal byť po dlhých rokoch opäť prístupný.

Pri pohľade na mapu som neďaleko Kremnice našiel Kremnický štít. Takže nielen v Tatrách sú štíty... Dávame si ho ako náš prvý cieľ. Hneď po raňajkách sa pešo presúvame z Lúčok do Kremnice, z ktorej sa nie a nie vymotať kvôli „úspornému“ značeniu. Napokon nás žlté značky vyviedli na nenápadný chodník, ktorým stúpame po lesnatom úbočí ponad prírodnú reterváciu Kremnický štós s andezitovými bralami a skalnými moriami, vyhľadávanú aj ako lákavú vyhliadku (a potom že vraj nemáme more...). Asi po hodine vychádzame na rozľahlú, mierne zvlnenú lúku. Kdesi uprostred, v riedkom poraste stromov, sa nachádza tabuľka, označujúca vrchol Kremnického štítu (1008 m n.m.). Len vďaka nej sme spoznali, že sme už na vrchole. Neďaleko naďabíme na indiánsky tábor, pozostávajúci z niekoľkých tyrkysových wigwamov. Osadenstvo sa tvári mierumilovne, avšak počasie už menej. Štíhla veža vysielača na Skalke, ktorú máme na dohľad a kam mierime, nás však vyzýva pokračovať ďalej.

Za jemného šumenia dažďa prichádzame na chatu so sľubným názvom Hostinec. V chate niet živej duše, takže namiesto vytúženého čaju sa môžeme iba osviežiť pri blízkej výdatnej studničke. Neskôr sa dozvedáme, že chata nie je určená pre verejnosť. Aspoň vtedy to tak bolo. Dnes je chata vyhľadávanou zastávkou turistov aj cykloturistov, pričom okrem občerstvenia sa tu dá aj prenocovať.

Na kóte Velestúr (1254 m n.m.) sa napájame na hrebeňovú červenú a smerujeme na sever na Zlatú studňu (1265 m n.m.). Obidva vrcholy sa spájajú s nálezom záhadného runového písma, ktoré je tu kdesi vytesané v skalách. Jeho pôvod dodnes nie je jasný, dokonca sa tvrdí, že runy nemusia byť pravé. Nuž čo, veď ani Kremnický štít vlastne nie je štítom, ani chata Hostinec nie je hostincom a ani na Zlatej studni sme žiadnu studňu nenašli. Ani zlato.

Počasie sa napokon umúdrilo. Postupne prechádzame cez Králické a Bystrické sedlo a napokon zostáva za nami aj spomínaný vysielač. Náš hlavný cieľ je ešte kúsok ďalej. Za Skalkou míňame pozoruhodné skalné útvary, dokonca absolvujeme krátky zostup, zabezpečený reťazou. Napokon prichádzame do sedla Tunel (1150 m n.m.).

O opodstatnenosti tohto názvu tentoraz nemusíme pochybovať. Tunel, či skôr jeho torzo, tu totiž naozaj je. Má zhruba 700 rokov a bol vybudovaný za účelom podstatného skrátenia cesty medzi Banskou Bystricou a Kremnicou. Jeho dĺžka bola najskôr 30 m a bol vybudovaný tak, aby ním prešiel povoz s koňmi. Počas svojej existencie bol viackrát zasypaný a zase obnovený, takže v súčasnosti má o min. 10 m menej. Napriek svojej nepatrnej dĺžke však bol po stáročia veľmi dôležitý, nakoľko hrebeňová línia, popod ktorou vedie, predstavoval pre vozy neprekonateľnú prekážku. 

Tunel z tajovskej strany v roku 1999. Spočiatku ho využívali pútnici, smerujúci na Staré Hory. Tiež sa tadiaľto prevážala meď a striebro z hút v Tajove a v Banskej Bystrici do mincovne v Kremnici a odtiaľ sa späť vozili vyrobené dukáty. V 18. storočí cez neho utekal do Bojníc cisársky generál Schlick, neskôr tadiaľto prešiel rakúsky cisár Jozef II. V 19. storočí cez tunel ustupovala do Banskej Bystrice pred rakúskym cisárskym vojskom armáda pod vedením generála Artúra Görgeiho, bojovníka za samostatné Uhorsko (podľa neho sa tunel volá Görgeiho, či skomolene Giergelov), pričom údajne okrem zbraní prevážali aj šesť vozov zlata, keď zachraňovali uhorský poklad. Následne tunel za sebou zasypali. Počas SNP tadiaľto prevážali partizáni zlatý poklad z Kremnickej mincovne do Banskej Bystrice, aby ho zachránili pred Nemcami. Niet divu, že táto spojnica medzi Banskou Bystricou a Kremnicou dostala názov Zlatá cesta. Po vojne bol tunel dlhé roky zasypaný. Obnovený bol až v roku 1997, a to vďaka úsiliu Klubu slovenských turistov v Banskej Bystrici. Na jeho obnovu sa použili kovové výstuhy a drevená guľatina. Takto sme ho uzreli aj my v rámci nášho výletu. Žiaľ, počas jednej mimoriadne daždivej jari v roku 2013 sa tunel znovu zavalil. Terajšiu definitívnu podobu, ktorú dostal vďaka turistickým nadšencom, obci Tajov a ďalších dobrovoľníkov a sponzorov, má od roku 2016. Namiesto guľatiny sa použili betónové dosky a vchody z obidvoch strán sa upravili hranatými kamennými portálmi, pripomínajúcimi vchod do banskej štôlne. Vraj sa uvažuje o vyhlásení tunela za technickú pamiatku.

Naposledy som tu bol s otcom ako chlapec. Tunel bol vtedy beznádejne zavalený. Teraz konštatujeme, že je naozaj obnovený a priechodný. Dokonca je cez neho vedená žlto značená turistická trasa z Tajova do Kremnice. Spolu s červeno značenou hrebeňovou trasou takto tvorí mimoúrovňovú turistickú križovatku, zrejme jedinú svojho druhu na Slovensku. A je tu aj informačná tabuľa. Sme tu sami, od Kremnického štítu sme nestretli ani nohu.

Nezničiteľná "Pippi" na hrebeni Kremnických vrchov.

Čas pokročil a nás čakajú ešte 3 hodiny cesty. Najskôr sa po žlto-červenej vraciame na Skalku, kde v jednej z chát športovo-rekreačného areálu dopĺňame vodu. Odtiaľto pokračujeme po žltej smerom na Kremnicu, najskôr strmým zostupom do doliny a na pôvodnú vozovú cestu, starú prinajmenšom ako samotný tunel, a následne sa napájame na asfaltku. So sklamaním zisťujeme, že autobus z Krahulí, ktorý by nám ušetril 4 km dupania po asfalte, sme minuli len o pár minút. Naďa reaguje rozhorčeným papuľovaním a energickým skackaním. Zjavne má toho za dnešok dosť a ja tiež. Napokon sme aj tento malý nezdar zvládli, čas nás už netlačil.

Po krátkom občerstvení v Kremnici sme sa k večeru došuchtali na Lúčky k ostatným. Avšak žiadne „zničené“ dieťa sa nekonalo ani náhodou. Po krátkom oddychu a večeri bola Naďa zase ako struna...

Terajšia podoba tunela, portál z kremnickej strany.

Doporučené referencie:

1. https://mybystrica.sme.sk/c/7195385/gorgeyho-tunel-pouzivali-po-starocia-zasypany-je-aj-po-roku.html

2. https://mybystrica.sme.sk/c/6912897/historicky-gorgeiho-tunel-opat-zasypala-zem.html

3. https://www.cas.sk/clanok/491893/tajny-tunel-medzi-banskou-bystricou-a-kremnicou-jeho-historia-vas-dostane/

4. https://zivot.pluska.sk/reportaze/legenda-stratenom-poklade-naozaj-je-kremnickych-vrchoch-zakopane-zlato-cias-vojny

S DEŤMI PO HORÁCH 7: Keď turistika nie je len o turistike

Letné prázdniny boli pri štyroch deťoch vždy hektickým obdobím. Niekedy bolo treba vypracovať prehľadný grafikón, kedy ktoré z nich má akú akciu, či tábor, aby sme sa v tom nestratili. S tým bolo spojené kadejaké vybavovanie, balenie a vybaľovanie, sprevádzanie, prípadne vyprevádzanie či zbieranie detí po staniciach. Omyly, samozrejme, neprichádzali do úvahy. V lete 2004 som takto strávil 5 intenzívnych dní sprevádzaním a vyprevádzaním dvoch starších detí. Najskôr sme v trojici vycestovali vlakom na východ do Slovenskej Vsi, kde dcérke Nadi (16) začínali misijné prázdniny so saleziánmi, odtiaľ sme sa so synom Jergušom (14) presunuli do Liptovského Jána, odkiaľ sme mali prejsť pešo Nízkymi Tatrami až na Donovaly, a nakoniec som mal Jerguša vyprevadiť do Kremnice k priateľom na mládežnícke stretnutie.

Ako naschvál, hneď prvý a celý deň beznádejne pršalo, takže hlavný bod programu - prechod Nízkymi Tatrami - bol reálne ohrozený.

V Liptovskom Jáne nás čakal Peter, tretí účastník expedície. Peter je redemptorista, kňaz a náš dlhoročný rodinný priateľ. Napriek mizernému počasiu vyzeral byť odhodlaný. Tak sme neskoro popoludní za dažďa v pršiplášťoch vyrazili po modrej hore Jánskou dolinou. Za nejakú hodinu sme dorazili k horárni Pred Bystrou, kde sme chceli v nejakej súcej búde prenocovať. Aj sme takú našli, ale prezieravý Peter sa zrazu vybral sám hore dolinou. O chvíľu sa vrátil s tým, že asi 300 metrov vyššie je riadna útulňa. Bol to pomerne nový drevený domček, v ktorom okrem priční na spanie a klincov v stenách nebolo vôbec nič. Tak sme si na tie klince rozvešali mokré šatstvo a začali sme si chystať niečo pod zub. Keď sme sa opýtali Petra, či by sa ako kňaz nemohol prihovoriť za lepšie počasie, lakonicky odpovedal, že uvidí, čo sa dá robiť. Po chvíli naozaj prestalo pršať a oblaky sa zafarbili do oranžovo-ružova od zapadajúceho slnka. Peter nič nehovoril a tváril sa tajuplne. No veď uvidíme zajtra. 

Naše prvé nocľažisko v útulni nad horárňou Pred Bystrou.

Na druhý deň nás zobudil lesný traktor. Ťažba dreva uprostred národného parku? Čudné. Vychystali sme sa a vyrazili do slnečného rána. Vozová cesta sa postupne mení na lesný chodník. Na jednom mieste prekračujeme medvedie lajno, čo nám pripomína, že tu nie sme sami. Postupne sa medzi stromami objavuje kosodrevina. V ohybe doliny sme naďabili na dosť slušne vybavenú útulňu, ktorá patrí urbárom. Dobre vedieť. Po chvíli už máme na dohľad strmý skalnato-trávnatý záver doliny s niekoľkými fľakmi starého snehu. Ako posledný v zástupe sa musím uhýbať pred Petrovými snehovými guľami. Páterko je zjavne vo forme a užíva si to!

Vždy mal zmysel pre humor...

Hore Jánskou dolinou.

Jerguš vždy oddychoval v horizontálnej polohe.

Urbárska útulňa pred záverom doliny.

Záver doliny, v pozadí vidno zvyšky snehu. V popredí zamyslený Peter.

Konečne sme okolo obeda dorazili na Štefánikovu chatu. Mali sme v pláne prenocovať až na Chopku, takže po malom občerstvení sme sa pohli po červenej úbočím Ďumbiera do Krúpovho sedla a ďalej po hrebeni až na Kamennú chatu pod Chopkom. 

Pri Štefánikovej chate.

Jerguš spočiatku nebol celkom v pohode.
Bola to jeho prvá serióznejšia vysokohorská akcia.

V tom čase boli lanovky na Chopok z obidvoch strán nefunkčné, zásoby sa na chatu vynášali z Demänovskej doliny na chrbtoch. A to si horúce hlavy z radov mečiarovských poslancov verejne robili megalomanské nádeje na slovenské zimné olympijske hry v roku 2006, teda už o 2 roky! Pritom kompletná rekonštrukcia lanoviek, vrátane vybudovania novej budovy vrcholovej stanice, sa napokon odkladala až do roku 2013.  

Ruina budovy vrcholovej stanice nefunkčných lanoviek z Jasnej a z Kosodreviny.

Na vrchole Chopka.

Kamenná chata pod Chopkom.

Kamenná chata bola dosť plná, takže asi 15 nás nocovalo na zemi na karimatkách. O desiatej padla večierka a jedáleň sa o chvíľu zmenila na núdzové nocľažisko.

Ráno som sa zobudil na kovové zvuky a na tvár mi popadali akési zrniečka. Priamo nad hlavou mi visela klietka s akýmsi vtáctvom. Netrvalo dlho a jedáleň bola opäť v pôvodnom stave. Po raňajkách sme vyrazili do zamračeného rána. Z južnej strany hrebeňa sa tlačila hmla, ktorú zadržiaval prúd teplého vzduchu od severu z Demänovskej doliny. Zaujímavý jav! Našťastie ani tento deň nepršalo, dokonca na nás pred Chabencom začalo vykukovať slnko.

Poobede sme dorazili do útulne Ďurková. Postupne sa sem začali trúsiť aj účastníci tradičného Prechodu SNP Nízkymi Tatrami, medzi nimi aj môj brat Juro so svojim synom Jurom. Ozaj náhoda! Podľa plánu mali mať dnes cieľ na Magurke, avšak podaktorým sa nechcelo schádzať z hrebeňa. Našťastie ich nakoniec nebolo až tak veľa, takže útulňa to kapacitne zvládla. 

Útulňa Ďurková.

Pri útulni v kompletnej zostave.

Drsná zákazová tabuľka pri studničke neďaleko útulne. 

Večer sme sa odobrali kúsok od útulne. Peter si na vhodnom kameni rozložil svoje „nádobíčko“ a v komornom zložení sme slávili Eucharistiu. Len tak v tráve a v tichu, pod klenbou farebnej oblohy. Také niečo človek naozaj nezažije každý deň!  

Eucharistia v tráve. Po krátkom ostychu sa pridal aj brat so svojím synom.

Skoro ráno bolo slnečno a veterno. Teplomer na útulni ukazoval neuveriteľných 20 stupňov. Predpoveď na tento deň bola hrozivá: Búrky a zas búrky. Už som na horách zažil nepríjemnosti s búrkami a teraz som hlavne syna nechcel vystaviť nebezpečenstvu. Snažili sme sa preto vyraziť čím skôr, aby sme podľa možnosti stihli zvládnuť najexponovanejšie hôľnaté partie ešte doobeda. Spomenul som si tiež na tragédiu z roku 1972, pri ktorej blesk zabil účastníka prechodu SNP práve pri zostupe z Prašivej, teda na našej trase. Jeho pomníček bolo kedysi vidno z chodníka, teraz by som ho už v kosodrevine nenašiel.

Po ceste môj brat opakoval, že búrka dnes určite príde, vraj to už pozná, prechodu SNP sa totiž zúčastňoval pravidelne. Ja som mu oponoval. Peter nás mlčky počúval, na tvári mal ten svoj tajuplný výraz a chvíľami sa mi dokonca zdalo, že sa na nás baví. Naďalej bolo pekne, len vietor bol miestami taký silný, že v jednej nestráženej chvíli zvalil Jerguša aj s batohom do trávy. Rozveselilo nás to, vyzeralo to hrozne komicky, ako tak zrazu žuchol. Postupne sme prešli cez všetky hole až na Veľkú a Malú Chochuľu a Prašivú a búrky nikde. Až neskôr som sa dozvedel, že počasie sa v ten deň vybláznilo v Čechách, na Slovensko mu už nezostali sily.

Žeby páterko predsa len čosi kdesi „zariadil“?

Vždy mal zmysel pre humor...  

Oddych v závetrí.

Zostup z Prašivej

Rodinné foto v Hiadeľskom sedle.

V Hiadeľskom sedle sme sa s bratom a jeho synom rozlúčili. Oni spolu s ostatnými prechodniarmi pokračovali po červenej na Kozí chrbát a ďalej na táborisko pod Hrubým vrchom. My sme s časovým odstupom vyrazili žltým traverzom po severnom úbočí Kozieho chrbta, čo sa medzi tvrdými "hrebeniarmi" príliš nenosí. Ale keďže naša expedícia mala charakter hrebeňovky len čiastočne, mohli sme si to bez hanby dovoliť.   

Výstup na Kečku. V pozadí vpravo Kozí chrbát, vľavo Prašivá. 

K večeru sme sa dotrmácali na Donovaly. Sadli sme na autobus a o chvíľu sme boli v dome redemptoristov na Starých Horách. Osprchovaní, najedení a spokojní. Brata so synom a ostatných účastníkov prechodu SNP čakal ešte nasledujúci deň, kedy mali doraziť na Španiu Dolinu, konečného cieľa prechodu SNP Nízkymi Tatrami. Mňa s Jergušom zase čakala cesta autobusom a vlakom do Kremnice, odkiaľ som sa ešte v ten istý deň vrátil sám domov. 

Spoločné foto v Kremnici. Jergušovi sa
zase vrátil úsmev. Zvládol to!

Mimochodom, tradičného prechodu SNP Nízkymi Tatrami som sa zúčastnil iba raz, v roku 1986. Nebolo to zlé, ale zistil som, že ma hromadná turistika príliš neberie. Teraz to bolo v trojici síce netradičné, ale úplne vyhovujúce. A keď je súčasťou partie aj kňaz a navyše srandista, tak potom celá akcia má o rozmer viac. O to príjemnejšie sa potom spomína. A aj píše.

Foto:   P.Vyskočil, p.Peter

S DEŤMI PO HORÁCH 1: Púť na Staré Hory

Turistika s deťmi je oveľa náročnejšia, zodpovednejšia a zároveň bohatšia na zážitky, ako bežná turistika. Kým sú deti menšie, ťaháte ich po rôznych tramtáriách, vlečiete hromadu vybavenia, staráte sa, zvažujete možné riziká, a to všetko s cieľom zabezpečiť dieťaťu i sebe primeraný a bezpečný zážitok. Neskôr, keď deti vyspejú, ste radi, keď sa vám vôbec podarí niekam spolu vyraziť. Zo štyroch detí mi dnes ako prakticky jediný pravidelný horský parťák zostal nevlastný postihnutý syn Milan. Možno práve kvôli svojmu atypickému autizmu...

Je začiatok augusta 2013, čas prázdnin a extrémnych horúčav. Po niekoľkých hodinách vo vlaku konečne krátko poobede vystupujeme s Milankom z autobusu na Čertovici a rezkým stúpaním zahajujeme našu púť po hrebeni Nízkych Tatier smerom na západ. Je teplo, ale nie dusno. Deň predtým tu o takomto čase zúrila búrka. Dnes sa kocháme nádhernou krajinou, zaliatou poobedňajším slnkom. Milanko si zatiaľ túru aj napriek námahe výrečne pochvaľuje. Vystúpime na Lajštroch, minieme Králičku a po troch hodinách sme na Štefánikovej chate.

Milanko. Nedávno dovŕšil 17 rokov..

Pohľad späť na východ...

... a pohľad vpred na západ. V pozadí južná strana Ďumbiera.

Po krátkom občerstvení sa ideme ubytovať. Vonku je ešte svetlo, ale Milanko bez zaváhania zaľahne a behom minúty spí. Na druhý deň sme už zbalení a naraňajkovaní opäť na nohách. Čaká nás traverz po južnom svahu Ďumbiera do Krúpovho sedla.

Traverz po južnom úbočí Ďumbiera. Mladý muž neskrýva odhodlanie...

Zo sedla je polhodinová zachádzka na Ďumbier. Napokon sa uspokojíme s pohľadom na jeho majestátnu severnú stenu. 

Severná stena Ďumbiera.

Okolo obeda prichádzame na Chopok. Príjemné osvieženie pri kofole pred Kamennou chatou nám kazí nepekný pohľad na stavenisko novej stanice lanovky a tiež davy ľudí, hrnúcich sa od lanovky rôznymi smermi.

Pokračujeme na Dereše a na rázcestie v sedle Poľany, za ktoré už ostatní ľudia nepokračujú, takže opäť kráčame sami. Na jednom mieste nám skríži cestu stádo kamzíkov. Zvedavo na nás pozerajú, držia si odstup ale neutekajú. Sú nádherné!

Pokračujeme ďalej. Výšlap na Kotliská dáva zabrať. Odtiaľto už vidíme Chabenec a v pozadí masív Prašivej. Stále je dosť teplo, ale osviežuje nás dosť silný vietor. 
Konečne sme na Chabenci.

Pohľad z Chabenca späť na východ na Chopok a Ďumbier...

... a pohľad vpred na západ, v pozadí masív Prašivej.

Odtiaľto je to už len hodinka k útulni v sedle Ďurková. Našťastie je útulňa poloprázdna. Oddychujeme, bufetíme a myslíme na tých, čo ostali doma.

Benzínový varič Juwel po otcovi. Odhadujem, že ku dnešnému dňu má najmenej 60 rokov...

Detail írečitého dvojjazyčného zákazu pri miestnej studničke...

Tretí deň putovania začína opäť modrou oblohou a pečúcim slnkom. Včerajší vietor sa takmer stratil, takže nám je dosť teplo. Navyše sme po ceste zistili, že sme si v útulni zabudli plnú fľašu vody. A s tým, čo máme, musíme vydržať až do Hiadeľského sedla, takže šetríme vodou, ako sa dá. Míňame Zámostskú a Latiborskú hoľu, Skalku a stúpame na Veľkú Chochuľu. Cítim, že sa mi jazyk lepí na podnebie a mám problém hovoriť. Zato Milan z ničoho nič „chytí slinu“ a melie tými suchými ústami až takmer do cieľa našej cesty...

Zostup do sedla je miestami strmý a kamenistý, dokonca sa mi podarilo pri pošmyknutí nalomiť trekovú paličku. Keď sme si v studničke v Hiadeľskom sedle konečne naplnili fľaše, z Milanových úst zaznela pamätná veta: Nikdy som si tak nevážil obyčajnú studničku, ako práve teraz!

Na nocľah nám poslúžil malý prístrešok, pod strechu ktorého by sa zmestilo tak zo šesť ľudí. Mal som pre istotu aj stan, ale ako už aj viackrát predtým, ani tentoraz som ho celou cestou ani raz nerozbalil. Nebolo treba...

K večeru sa začalo meniť počasie. Vytvorili sa veľké tmavé mraky a kým sme sa uvelebili v spacákoch, začala silná búrka. Bolo hrozne príjemné počúvať rachot lejaku na šindľovej streche, pod ktorou sme ležali, a užívať si príjemné sucho. Búrka napokon prešla a po nej prišli ešte ďalšie tri. Trvalo to až do neskorej noci.

V prístrešku nocovali ešte dvaja turisti, jeden Čech a jeden Maďar. Obaja mali v pláne prejsť celým hrebeňom Nízkych Tatier až na Kráľovú hoľu. Boli to tvrdí individualisti, každý išiel sám za seba. Boli mlčanliví, odmeraní, na otázky odpovedali len jednoslabične. Zjavne si potrebovali takýmto spôsobom osamote a v „silenciu“ upratať v hlave. Ja som mlčať nemohol, lebo pri Milankovi sa mlčať nedá. A tak veľmi sa mi občas žiadalo...

Na štvrtý deň ráno bolo citeľne chladnejšie a hmlisto. Milanko bol po raňajkách zase vo forme, takže sme sa bez meškania vydali na ďalší pochod. Hiadeľské sedlo je tak trochu aj „skúška charakterov“. Pokračovať totiž možno buď po červenej prudkým stúpaním cez Kozí Chrbát – tak ako sa patrí, alebo Kozí Chrbát možno jednoducho hanebne obísť žlto značeným traverzom po jeho severnom úbočí. Volili sme tú druhú možnosť. Vo svojom veku si už predsa len nemusím pestovať zbytočné mindráky...

Hanebná obchádzka Kozieho Chrbta.

Príjemná lesná cesta nás vyviedla na lúčny hrebeň a od sedla Hadlanka sme pokračovali opäť po červenej na trávnatý vrchol Kečky.

Z Kečky ďalej do hmly...

Kozí chrbát i Kečka už patria k Starohorským vrchom, Nízke Tatry sme opustili v Hiadeľskom sedle. Za Kečkou schádzame k opustenému murovanému salašu pod Baraňou hlavou. Hmla sa postupne stráca a opäť nám svieti slnko, avšak ostáva príjemne chladno. 

O chvíľu sa červená značka lomí doprava smerom na Donovaly, avšak my pokračujeme rovno po neznačenej vozovej ceste. Raz pred rokmi som totiž takto nedopatrením pokračoval rovno a prekvapený som po chvíli vyšiel na lúkach pod Hrubým vrchom. Rovno pred nosom sa mi v diaľke objavil Panský diel, kam som mal namierené, tak som pokračoval za ním, pričom som zistil, že touto trasou som ušetril čas i nadmorskú výšku. Obišiel som Hrubý vrch po lúkach z juhu a napojil som sa na zelenú hrebeňovku Starohorských vrchov, vedúcu od Donovál až na Španiu dolinu. A presne takto sme to urobili aj teraz.

Lúky pod Hrubým vrchom, v pozadí Panský Diel.

Charakter krajiny sa príjemne zmenil. Boli sme síce stále na hrebeni, avšak zhruba o 700 výškových metrov nižšie, ako predchádzajúci deň. Namiesto kosodreviny okolo nás šumel zmiešaný les a prevažne skalnatý povrch úzkych horských chodníkov vystriedali široké trávnaté vozové cesty. 

Pokračujeme na juhozápad, najskôr lúkami, neskôr lesom, popri zvyškoch Španiodolinského banského vodovodu, popod Jelenskú skalu až do sedla Dolný Šturec, kde križujeme červenú značku zo Španej doliny na Staré hory. Celý čas musíme byť v strehu, nakoľko sa tu práve konajú akési cyklistické preteky... 

Zrekonštruované zvyšky Španiodolinského banského vodovodu.

Za sedlom sa púšťame priamo na západ po neznačenej vozovej ceste a asi po pol kilometri nenápadnou odbočkou vpravo zbehneme do dolinky nad bývalou baníckou osadou Piesky. Niekedy sa vyplatí poznať tajné skratky...

Okolie Pieskov je rozryté po intenzívnej banskej činnosti.

Touto štôlňou sme kedysi chodievali na Španiu Dolinu. Teraz je tu vodný zdroj.

Osamelá kaplnka na Pieskoch

Z Pieskov nám na Staré Hory ostala asi hodinka po mierne klesajúcej vozovej ceste. Milanko sa z režimu nepretržitého rozprávania prepol do režimu spievania, čo bolo príjemnejšie, lebo som mu nemusel neustále odpovedať...

Pútnické miesto na Starých Horách.

Zaslúžené finálne občerstvenie...

Po návšteve pútnického miesta na Starých horách a malom občerstvení sme sa ešte v ten istý deň autobusom a vlakom dopravili šťastlivo domov.

Sláva nášmu výletu. Nezmokli sme...