bolsompritom: Vláčikom do Stupavy

Niekedy v polovici sedemdesiatych rokov som ako tínedžer s niekoľkými spolužiakmi absolvoval túru po Malých Karpatoch so zakončením na železničnej stanici v Stupave. Odtiaľto sme sa miestnou lokálkou dopravili na Devínske jazero, kde sme prestúpili na osobák z Kútov do Bratislavy. Bola to moja prvá a zároveň posledná jazda touto lokálkou, zvanou tiež „Stupavka“, ktorá dnes už dávno neexistuje.

Jednokoľajová trať "Stupavky" od Devínskeho Jazera. Naľavo pri trati vidno svetelné návestidlo. Obrázok je z roku 2007, teda 1 rok pred oficiálnym zrušením Stupavky.

To, čo nás vtedy viezlo zo Stupavy na Devínske Jazero, vlastne ani nebol vlak, len akási drezina. Bolo nás len šesť-sedem cestujúcich, ale do kabíny dreziny sme sa zmestili len tak-tak. Nevedno, či sa im vtedy pokazil motorový vozeň, alebo to tak robievali bežne, nakoľko osobná doprava na tejto trati do Devínskeho jazera postupne upadala a ľudia stále viac cestovali do Bratislavy autobusmi.

Ubehol nejaký čas a svet okolo mňa dospel. Rok 1987 bol novým začiatkom, kedy sme spolu s manželkou začali náš spoločný samostatný život v Stupave. To už tu bola osobná železničná doprava 8 rokov zrušená, avšak nákladná ešte stále fungovala. Narodili sa nám tu dve deti, ktoré nás potom sprevádzali pri objavovaní zaujímavostí v okolí. Obzvlášť dôležitým objavom bol pre nás poznatok, že žiť sa dá aj inde ako v Bratislave, dokonca v istých ohľadoch oveľa kvalitnejšie. Malé Karpaty sme mali prakticky „za rohom“, avšak často sme chodievali aj na opačnú stranu, na západ ponad diaľnicu a ďalej do blízkych lesov a ovocných sadov, kde nám bolo umožnené za malý peniaz nazbierať si na zimu jablká. Dnes sú tie sady dávno opustené, rovnako ako aj všetky ostatné sady a vinice v širšom okolí Stupavy. Tiež sme zvykli zbierať šípky, občas aj huby, alebo sa len tak tešiť z pohybu v tieni šumiacich stromov, ďaleko od turistických značiek a turistov. Po páde „železnej opony“ sme mohli chodiť na bicykloch až k rieke Morave a popri nej zátopovým územím a po hrádzi až ku štrkovisku neďaleko Vysokej pri Morave, v ktorom sme sa v lete kúpavali. Keďže to bývalo prísne strážené pohraničné pásmo, dala sa tu obdivovať nedotknutá príroda s množstvom bocianov a bez davu cyklistov, ktorí sú dnes úplne všade.

.Príjemný rodinný piknik na predtým neprístupných lúkach pri rieke Morave (Naďka,
manželka Alena a Jerguško, 1992). Za vysokých stavov sa voda zvykne vyliať
z koryta a premeniť tieto lúky na obrovské jazerá.

Takmer ročná dcéra Naďka v nosiči na dávno nepoužívanom úseku trate "Stupavky"
(rok 1988(, zaslepenom výstavbou diaľnice D2 na Brno. V rámci preložky "Stupavky", realizovanej niekedy začiatkom 70-tých rokov, bola trať presmerovaná na most ponad
diaľnicu pár metrov južnejšie od tejto pôvodnej trasy, pri ktorej zostal nepoužívaný
strážny domček. Nejaký čas sme sa o neho márne usilovali...

Osobitne zaujímavý bol pás lesa medzi úzkou zanedbanou asfalkou na Devínske Jazero a „Stupavkou“, lemovanou početnými chatami a záhradami. Na topografickej mape z roku 1990 sa to tu volá „Na kliesti“ a "Spálená“. Túlavali sme sa tu spleťou tajuplných ciest a cestičiek uprotred mladých borovíc, dubov a agátov. Našli sme tu čisté jazierko, z ktorého vyteká potôčik a v ktorom sa mohli deti v lete aspoň omočiť, či opekať si špekáčky v ohmisku na jeho brehu. Objavili sme tu tiež dva opustené vojenské bunkre, akúsi neprístupnú hájovňu, zvanú Sidónia, a kus impozantnej aleje zo statných dubov, lemujúcich akúsi dávno zrušenú vozovú cestu. Uprostred lesa sme vždy obdivovali velikánsku oplotenú lúku, na ktorej bolo možné pozorovať voľne sa pasúce kone a občas dokonca aj lamy. Deti však boli osobitne zvedavé na železnicu. Cez víkendy sme pri nej čakávali na nákladný vlak, ktorý bol vždy doobeda pravidelne vypravovaný zo Stupavy. Takmer nikdy nesklamal!

Čarovná lúka uprostred lesa neďaleko bývalej "Stupavky". Keď viete za kým ísť
a vystihnete ten správny čas, dá sa tu vybaviť jazda na koni, alebo cvičenie psa.
Ibaže chodiť k nej autom po zdemolovanej asfaltke znamená nemať to auto rád...

Lesná cesta medzi spomínanou asfaltkou a miestom bývalej staničky "Stupava-zastávka".

Tajuplné pramenité jazierko uprostred lesa.

Dnešný obraz tejto lokality je už trochu iný, ale stále zaujímavý. Preto ju aj po odchode zo Stupavy sporadicky navštevujeme. V roku 2004 tu prestali premávať nákladné vlaky a trať ako taká bola napokon definitívne zrušená, najskôr papierovo v roku 2008 a o pár rokov neskôr bola kompletne rozobratá (viď 9). Nejednému železničnému „fajnšmekrovi“ z toho ostalo smutno. Spomínané torzo aleje bolo dávno vyrúbané a pozdĺž spomínanej asfaltky do Devínskeho Jazera bola v roku 2007 postavená cyklotrasa. Samotná asfaltka je však aj dnes v dezolátnom stave.

Najmladšia Dorotka s flautičkou na výlete zo Stupavy do Devínskeho Jazera testuje
rozostavanú cyklotrasu pozdĺž zdemolovanej asfaltky (rok 2007).

Dorotka s Milankom na jednej z malebných lesných ciest (rok 2007).
Dobrá nálada im nikdy nechýbala!

Trať "Stupavky" bola ešte aj rok pred oficiálnym zrušením zjavne v dobrom stave (2007).

Pózovanie s lyžicou od bagra (Devínske Jazero, 2007).

Trasa bývalej "Stupavky", križovaná vozovou cestou
(lokalita Spálená, rok 2013).

Na "psej" prechádzke v mieste bývalej staničky "Stupava-zastávka",
v pozadí Devínska Kobyla (rok 2023)

Násyp bývalej trate „Stupavky“ už takmer splynul s okolitou prírodou, avšak niektoré stopy sú stále čitateľné, vrátane historicky zaujímavej staničnej budovy v Stupave, ktorá nie a nie sa sama rozpadnúť...

Vytrhaná trať "Stupavky" v roku 2013 neďaleko bývalej staničky "Stupava-zastávka"

Zhruba ten istý úsek trate v roku 2023.
Príroda si postupne berie späť, čo jej vzali.

Dorotka, Jerguš a Naďka pred opustenou staničnou budovou v Stupave (rok 2000).

Opustená staničná budova v Stupave v roku 2023. Zub času je neúprosný
a ľahostajnosť Stupavčanov nepochopiteľná...

Posledný kúsok koľajníc "Stupavky" na bývalom železničnom
prejazde Železničnej ulice v Stupave (rok 2023).

Tento stĺp s anténami bol kedysi železničnou lampou, ktorá
osvetľovala staničku "Stupava-zastávka". Všetky ostatné
železničné lampy pozdĺž "Stupavky" boli odstránené (rok 2023).

Železničný most bývalej "Stupavky" ponad diaľnicu D2 (stav v r.2023).

O „Stupavke“ sú na internete dostupné dosť podrobné informácie (viď 1, 3 a 9) a taktiež postrehy tých, ktorí si prišli „Stupavku“, resp. to čo z nej zostalo, obzrieť priamo v teréne (viď 4, 5, 6 a 7).

„Stupavka“ začala fungovať v roku 1891. To znamená, že máme do činenia s viac než storočnicou zaujímavej histórie. Trať mala dĺžku 6,5 km a bola projektovaná ako odbočka z pôvodne jednokoľajovej trate z Devínskej Novej Vsi do Kútov a Skalice s miestom pripojenia v Devínskom Jazere. V tom čase bola už viac než 40 rokov v prevádzke pôvodne jednokoľajová trať z Bratislavy cez Devínsku Novú Ves do rakúskeho Marcheggu a ďalej až do Viedne. V tejto súvislosti treba spomenúť aj tzv. Marcheggskú spojku, ktorá fungovala v rokoch 1892 aš 1918 (viď 2). Bol to traťový oblúk, ktorý sa odpájal v Devínskom Jazere a tesne pred mostom ponad rieku Moravu sa napájal na spomínanú trať do Marcheggu. Tým bolo umožnené priame spojenie medzi Stupavou a Marcheggom resp. Viedňou bez nutnosti prestupu v Devínskej Novej Vsi. Devínske Jazero sa takto stalo malým železničným uzlom. Dnes je to už len bezvýznamná zastávka pre osobné vlaky. Pozostatky Marcheggskej spojky je možné dodnes vidieť priamo v teréne a aj na satelitných snímkoch.

Topografická mapa 1:25000 z roku 1990 s vyznačením "Stupavky", bývalej staničky
"Stupava-zastávka", Devínskeho Jazera a Marcheggskej spojky,

„Stupavka“ slúžila na prepravu rôzneho tovaru, vrátane chýrnej stupavskej kapusty (viď 10), tiež dreva, kameňa, dokonca aj dobytka a za predvojnovej ČSR malo pomerne veľký význam aj poskytovanie poštových služieb. Počas prevádzky Stupavskej cementárne v rokoch 1930 až 1982 (viď 8) sa do Stupavy vozili niektoré suroviny na výrobu cementu, napríklad vysokopecná struska, a z cementárne sa zase vozil hotový cement. Osobná doprava, ktorá bola zrušená v roku 1979, bola zaujímavá aj tým, že niektoré vlaky boli radené ako osobno-nákladné. To sa len tak nevidí.

Nakladanie kapusty, či skôr "zelá" do železničných vagónov na stanici v Stupave
(viď 10 - fotoarchív Jána Suchého). Vozievalo sa do Viedne a aj do Nemecka.
Od roku 2017 je značka Stupavské zelé zapísaná v Európskom vestníku
ako produkt s chráneným označením pôvodu na území Európskej únie.

O zrušení „Stupavky“ (viď 9) by bolo možné dlho diskutovať. Predovšetkým tu bola silná konkurencia kamiónovej a autobusovej dopravy. Taktiež bolo treba na Devínskom Jazere mať zabezpečený nejaký dopravný dispečing a to za danej situácie predstavovalo pre železnice neefektívne prevádzkové náklady. Čo sa týka osobnej dopravy, tak za čias „normalizácie“ bola v oblasti Devínskeho Jazera vedená línia „železnej opony“ len pár metrov od hlavnej trate z Bratislavy na Kúty. Súdruhom z ÚVKSČ rozhodne nebolo po vôli, aby cestujúci v Devínskom Jazere prestupovali z vlaku na vlak v blízkosti ostnatého elektrického plota, strážnych veží a po zuby ozbrojených vojakov. Pamätám si na príhodu kolegyne z práce, ktorá bývala v Stupave a ktorá sa raz niekedy v 80-tych rokoch rozhodla ísť domov nie autobusom, ale vlakom do Devínskeho Jazera a odtiaľ pešo do Stupavy. Proste sa chcela prejsť. Akonáhle vystúpila z vlaku, zaistili ju pohraničiari a hodiny ju držali na výsluchu. Od ostnatých drôtov sa skrátka bolo treba držať čo najďalej, či už to bolo v Devínskom jazere, vo Vysokej pri Morave, alebo okolo hradu Devín, kde nám na Slovanskom nábreží zakaždým nejaký snaživý ozbrojenec dôsledne kontroloval doklady a tvárili sa strašne dôležito. Paradoxne sa dnes práve tu, na sútoku Dunaja a Moravy, nachádza tzv. Brána slobody, pamätník štyrom stovkám usmrtených pri pokuse o útek za "železnú oponu" v rokoch 1945 až 1989, ako aj násilne vyhnaných zo svojej vlasti.

Po páde „železnej opony“ síce obmedzenia tohto charakteru pominuli, avšak motivácia pre znovuobjavenie železnice ako pružného a ekologického spôsobu dopravy bola mizivá. Na Slovensku sa v tom čase ešte zďaleka netvorili také dopravné zápchy, aké bežne zažívali občania západoeurópskych štátov, takže autobusová doprava bola relatívne rýchla a spoľahlivá. Okrem toho sa tu po revolúcii riešili naliehavejšie problémy. Dnes už cestovanie autobusom v čase dopravných špičiek od Stupavy do Bratislavy nie je ani rýchle, ani spoľahlivé, a to ani relatívne. Dnes by určite viacerým Stupavčanom dobre padlo namiesto nervózneho čakania v nekonečných kolónach si ráno sadnúť do pohodlného vykúreného vozňa a za málo minút príjemného podriemkávania vystúpiť na Hlavnej stanici, Novom meste, či v Petržalke.

Takáto perspektíva bola načrtnutá ešte začiatkom 80-tych rokov (viď 1), kedy bolo uverejnené riešenie bratislavskej rýchlodráhy, vypracované Dopravoprojektom, a v ktorom sa rátalo aj s prepojením Stupavy. Konkrétne, v 2. variante trasy A (severná a západná radiála) to malo byť prepojenie z Rače cez Filiálku (pri Trnavskom mýte), Šafárikovo nám., Karlovu ves a Dúbravku do Stupavy, a v 3. variante trasy A (východná a západná radiála) prepojenie z Vrakune cez Ružinov, Filiálku, Avion, Šafárikovo nám. a ďalej ako v 2. variante. U 1. variantu trasy B (južná a západná radiála) sa uvažovalo s prepojením Rusoviec cez Mlynské Nivy, Avion, Hlavnú stanicu, Patrónku a Dúbravku do Stupavy. Pritom napríklad trasa od Filiálky mala využiť jestvujúcu trať na Mlynské Nivy a Šafárikovo nám., avšak tento úsek trate bol už dávnejšie zrušený a nad samotnou Filiálkou, utopenou v burine, dodnes visí veľký otáznik.

V novších predstavách sa napríklad hovorilo o podzemnom prepojení Filiálky so stanicou Petržalka a s letiskom. Tým by sa železnica mohla podieľať na mestskej doprave, a to formou regionálnych „vlakoelektričiek“, aké napríklad fungujú v okolí Viedne.

Dnes sa pre istotu na túto tému verejne mlčí. A ak sa práve nemlčí, tak nanajvýš o dlho očakávanej električke do Petržalky, ktorú nie a nie dokončiť.

Žiaľ, na Slovensku naďalej pretrváva opačný trend - rušiť lokálne železnice a čo najviac vytesniť koľajovú dopravu z väčších miest, napriek jej nesporným výhodám.

Škoda...

--------

Foto: P.Vyskočil (okrem poslednej čiernobielej)

Použité a doporučené referencie:

1. Stupavka (Jozef Kollár, 2009)

https://www.stupava.sk/e_download.php?file=data/uredni_deska/obsah1555_1.pdf&original=stupavka.pdf

2. Tajomná a zabudnutá: Marcheggská spojka – RAILTRANS.SK

https://www.railtrains.sk/modules/AMS/article.php?storyid=1335

3. Železničná databáza, trať Devínske jazero - Stupava

https://www.atlasdrah.net/sk/bratislavsky/?id=linia&poz=2162

4. Zrušená železničná trať Stupava – Devínske jazero – blog.SME

https://blog.sme.sk/lisinovic/cestovanie/zrusena-zeleznicna-trat-devinke-jazero-stupava