Bol raz jeden obchodík

Bol maličký, nenápadný, ale dôležitý, jediný široko-ďaleko. Aspoň pre nás, ktorí sme bývali na východnom úbočí Slavína. Krátko po tom, ako sme sa sem prisťahovali, som ako decko po prvý raz dostal dôležité poverenie vykonať samostatný nákup. Dali mi zoznam, peniaze, tašku a že vraj nech ma nezrazí auto. Postupne sa z toho stala rutina, prerušovaná mojimi občasnými „príhodami“. Dnes už ten obchodík dávno neexistuje. V mojej pamäti však postupne dostal podobu príjemnej a intenzívnej spomienky na obdobie detstva a dospievania.

Obchodík sa nachádzal v prízemí bielej bytovky vpravo.

Vstupná brána bola vždy otvorená.

Bývalý vstup do bývalého obchodíka.

Ten obchodík sa nachádzal na rohu bytového domu na Vlčkovej č.26. Predajňu obsluhovali dve ženy, matka s dcérou, ktoré sa medzi sebou sa rozprávali po maďarsky. Matka, staršia sivovlasá pani, väčšinou čosi robila v sklade a zvykla sa tváriť neprístupne. Dcéra, vedúca predajne, bola príjemná žena v stredných rokoch. Zakaždým sa ma spýtala: „Čo dostaneš?“ Väčšinou som si pamätal, ale pre istotu som mával pri sebe zoznam, ktorý som jej ukázal. Keď bol tovar na pulte, zobrala ceruzku, prúžok papiera a tovar rýchlo zrátala. Podal som jej peniaze a ona mi vydala. Vždy presne a spoľahlivo. Rodičia sa na to mohli spoľahnúť. Potom mi pomohla naložiť tovar do tašky a poslala ma domov.

Stalo sa mi, že som si vydané peniaze zabudol na pulte. Keď som bol už od obchodu dosť vzdialený, vystrčilo sa z neho dievča z našej školy a kričalo po mne: „Peniazééé!““ Musel som byť vtedy aj myšlienkami dosť vzdialený, čo sa mi stáva  dodnes: „Netrebááá!!“, odpovedal som jej cez plece. Doma sa ma tiež pýtali na peniaze a nevychádzali z údivu. V zápätí prišlo to ukričané dievča a podalo rodičom drobné z nákupu. Tá dobrá žena za pultom ju poslala po mojich stopách. Keď dievča odišlo, rodičov veľmi zaujímalo, že prečo. Nevedel som prečo. Pri ďalších návštevách obchodíka som si už na podobné nápady musel dávať pozor.  

Neskôr ma napadlo absolvovať nákup na kolobežke. Vyzeralo to ako dobrý nápad - taška na riadítka a hneď som späť! Prvý výsledok bol ten, že z desiatich čerstvých vajec som domov celé doniesol iba tri. Tak som aj tento nápad musel od základu prehodnotiť. Ale nezavrhol som ho. Niektorí starší chalani z ulice chodili do obchodu na bicykli a za sebou ťahali nákupnú tašku na kolieskach. Naši však nemali najmenší záujem zháňať takú tašku a vystavovať tak nakúpený tovar skaze.

Pani vedúca ponúkala svojím zákazníkom aj tzv. donáškovú službu. Kto mal záujem, mohol si priamo v obchode o túto službu požiadať a potom mal každé ráno okrem nedele zabezpečenú donášku čerstvého mlieka a rohlíkov priamo ku dverám, a to v množstve, o ktoré si požiadal a vopred zaplatil. Túto službu vykonávali brigádnici, väčšinou starší chalani. Po maturite som dostal ponuku aj ja.

Na zozname záujemcov bolo vtedy asi 30 adries na troch uliciach. Každé ráno som mal prísť o šiestej pred obchod. Bol síce ešte zatvorený, ale pred dverami už čakali dovezené prepravky s čerstvým pečivom a mliekom. Plnotučné bolo v sklenených fľašiach, polotučné v sáčkoch. Podľa zoznamu som si najskôr nasáčkoval pečivo, spolu s odpočítanými mliekami som ich naložil do dvojkoesového ručného vozíka a vyrazil som s ním do ulíc. Do ôsmej bola robota hotová.

Jedného dňa ma napadlo zapriahnuť vozík za bicykel, ako to robievali chalani z ulice. Veď čože sa mohlo stať... Stalo sa to, že pri zrýchlení začal vozík poskakovať, pričom rožky vypadávali zo sáčkov na ulicu a fľaše s mliekom rachotili tak, že sa iba zázrakom ani jedna nerozbila. Tak som sa radšej vrátil k osvedčenej chôdzi. Tiež sa mi stalo, že som v jednej bytovke položil sáčok s polotučným mliekom pred dvere a zrazu začalo z neho vytekať na dlážku mlieko. V panike som odiať ušiel. Aj tak celý dom ešte spal a ja som predsa nemohol zodpovedať za nekvalitné socialistické sáčky... Vedúcej však našťastie žiadna sťažnosť neprišla, tak som si túto trápnu príhodu nechal pre seba.

Po mesiaci mi začali na vysokej škole prednášky a s brigádou som musel skončiť. Pani vedúca bola so mnou spokojná a ako výslužku som si odniesol viac než sedemsto korún československých. Na tú dobu a za 2 hodiny práce denne to bol neslýchaný peniaz! Môj prvý nástupný čistý plat po promócii za štandardnú 8-hodinovú prácu predstavoval len asi dvojnásobok tejto sumy.

Do roka po skončení môjho štúdia sme sa spod Slavína odsťahovali. Keď som sa do týchto končín po pár rokoch v návale nostalgie vrátil, obchodík bol už zrušený. Po tej milej osôbke, ktorá ma takmer 20 rokov spoza pultu sprevádzala, sa zľahla zem. Nebola to žiadna „hrdinka socialistickej práce“. Bola to len skromná, čestná a zodpovedná žena, ktorej záležalo na tom, aby boli kupujúci spokojní. Zvládala chod predajne, denno-dennú lopotu s tovarom a vratnými fľašami, zvládala jednanie s ľuďmi a dalo sa na ňu spoľahnúť. Vedela byť aj rázna a dôsledná. Môjmu staršiemu kamarátovi Andrejovi z ulice raz odmietla prevziať fľašu od vína, lebo vo vnútri bola zatlačená zátka. Dodnes vidím jeho nešťastný výraz, keď tú zátku priamo v obchode vyšparchával akýmsi drôtom. S výnimkou zeleniny a mäsa mala v obchode všetko, čo bolo treba, od múky až po mletú kávu. Vždy tam bol poriadok a príjemná vôňa. Bol to obchodík môjho detsva. Jedinečný a neopakovateľný.

O nejaké desaťročie neskôr, keď som sa s manželkou a deťmi presťahoval do Prievozu, sme v jednom rodinnom dome na Kaštielskej ulici objavili maličký obchodík s názvom podľa majiteľa – Potraviny u Slivku. Bol to obchodík so srdcom, veľmi podobný tomu môjmu. Deti tam veľmi radi chodili. Nikdy ich tam nikto neoklamal a často sa im aj ušiel nejaký ten bonus. Ten obchodík fungoval iba niekoľko rokov. Pre zdravotné problémy Slivkovcov a v narastajúcom tlaku reťazcov nemal šancu na dlhší život. Ale stihol dať deťom to, čo som dostal aj ja – sprevádzal ich na dôležitej etape ich života. Aby im ukázal, že ten neznámy a nebezpečný svet okolo nich vie byť aj láskavý a nezištný.

Foto:  P.Vyskočil (2024)