bolsompritom: STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 4

Oblasť na dunajskom nábreží pod Bratislavským hradom od mosta SNP po električkový tunel, nazývaná tiež Podhradie, bola dlhé desaťročia zanedbávaná, ostalo tu len zopár ošarpaných budov a nejaké zbúraniská, utopené v kroví, bez náznaku nejakej snahy o konkrétnejší vzhľad či charakter tejto lokality. Avšak nedávno pod budovou parlamentu pomerne rýchlo vyrástli akési moderné objekty a smerom k mostu SNP je teraz rozsiahle živé stavenisko. Tak som jedného septembrového dňa zobral fotoaparát a vybral som sa na to pozrieť.

O Hradnom vrchu kolovali legendy o tajných chodbách v jeho útrobách. Párkrát sme sa tu ako tínedžeri motali po svahu pod hradom a vzrušene zízali do polozbúraných pivníc. Na vysokej škole som jeden semester chodieval na prednášky na katedru ložiskovej geológie, ktorá vtedy sídlila v jednej z ošarpaných budov na Žižkovej ulici. Po skončení školy som ako novopečený organizovaný horolezec chodil nejaký čas trénovať na žulovú platňu nad tunelom a na cvičný múr pod židovským cintorínom, avšak po narodení môjho prvého dieťaťa som sa definitívne rozhodol zostať radšej pri turistike. Odvtedy som tieto končiny nenavštevoval, ale vždy som bol zvedavý, dokedy to tu zostane takéto nijaké.

Celkový pohľad na Podhradie z mosta SNP. Tých zopár oranžových striech vľavo dole
je vlastne všetko, čo sa v Podhradí zachovalo. Nad nimi vidno budovu parlamentu
a rovno pod hradom sú zvyšky Vodnej veže. Fotografia je z roku 2007.

V tejto oblasti kedysi existovali samostatné osady Zuckermandel (od ortodoxného židovského cintorína po Vodnú vežu) a staršia Vydrica (od Vodnej veže po most SNP, resp. po Rybné námestie a židovskú štvrť). Spočiatku tu žili hlavne remeselníci, rybári a mlynári. V 18. storočí sa hlavne do Zuckermandelu nasťahovalo množstvo obyvateľov prevažne nemeckej a rakúskej národnosti a žila tu aj početná židovská komunita. V roku 1850 Zuckermandel i susedná Vydrica stratili samostatnosť a boli pripojené k Prešporku. Odvtedy táto časť upadala, bohatší obyvatelia sa odsťahovali do centra mesta a do ich domov sa nasťahovalo chudobnejšie obyvateľstvo. Od konca 19. storočia bola hlavne Vydrica nechvalne známa svojou kriminalitou a prostitúciou. Počas druhej svetovej vojny bolo židovské obyvateľstvo deportované do koncentračných táborov a po skončení vojny bolo zase deportované nemecké obyvateľstvo do Nemecka. Ostalo tu viacero neobývaných domov, ktoré boli v schátralom stave, nakoľko tu žili prevažne slabšie sociálne vrstvy obyvateľstva. Veľa z nich sa zbúralo v rámci budovania tunela pod Hradným vrchom a neskôr štvorprúdovej cesty s električkovou traťou na nábreží. Ďalšie búracie práce, pri ktorých padla podstatná časť židovskej štvrte, vrátane synagógy na Rybnom námestí, a pri ktorých bývalá mestská časť Vydrica prakticky zmizla z povrchu zeme, sa uskutočnili v súvislosti so stavbou mosta SNP. V Podhradí ostalo len zopár kúrií, kostol Najsvätejšej trojice, zrekonštruované ruiny Vodnej veže, zvyšky podzemných pivníc, dve ľadové jamy a zrekonštruované ústie Kempelenovho vodovodu. Na juhovýchodnej strane hradného kopca, na dnešnej Mikulášskej, Beblavého a Židovskej ulici a Zámockých schodoch, boli niektoré pôvodné domy zrekonštruované a doplnené novšími v štýle tých pôvodných. V západnej časti Podhradia boli postavené tri vežiaky ako časť plánovanej, ale našťastie nerealizovanej výstavby sídliska s 800 bytmi. Ešte tu boli nejaké parkoviská a zvyšný priestor vypĺňali kadejaké kroviny a burina. Takto to vydržalo niekoľko desaťročí. Až donedávna.

Bližšie o histórii Zuckermandelu, Vydrice a židovskej štvrte viď 1, 2, 3 a 4.

Svoju cestu začínam na Žižkovej ulici (pôvodne sa volala Zuckermandl Hauptgasse, neskôr ulica Márie Terézie, Podhradská a počas vojnových rokov ulica Hermanna Göringa), ktorá prechádza Podhradím a kedysi tvorila výpadovku na Devín. Prechádzam popri ortodoxnom židovskom cintoríne, míňam bránu susedného Mikulášskeho cintorína a kúsok ďalej zarastené zvyšky bývalého kúpaliska. Prichádzam k tunelu, kde sa týčia tri spomínané paneláky. Napravo dole vidno pamätník Chatama Sofera..Odbočujem doľava na Strmú cestu a známou odbočkou prichádzam pozdraviť žulovú platňu, jedinú cvičnú horolezeckú stenu v Starom meste.

Časť cca. 150 m dlhého oporného múru ortodoxného židovského cintorína.
Múr bol vybudovaný v r.1937 a už dlhé roky slúži ako cvičná stena pre horolezcov.
Nad múrom vidno zopár náhrobných kameňov.
Samotný ortodoxný cintorín v Bratislave je jedným z najväčších židovských cintorínov
na Slovensku. Nachádza sa tu vyše 7000 hrobov. Cintorín založila židovská komunita
v roku 1845 a po roku 1873 slúžil ortodoxnej židovskej obci. Dom smútku bol postavený
v roku 1929 a patrí k významným pamiatkam medzivojnovej modernej architektúry
na Slovensku. Bližšie viď 5.

Vchod do Mikulášskeho (alebo Katolíckeho) cintorína. Menší a menej známy cintorín

v susedstve ortodoxného židovského cintorína. Vznikol v 18. storočí, ale podľa

niektorých zdrojov sa tu pochovávalo už v 13. storočí. Asi preto tu objavili až

štrnásť vrstiev prekrývajúcich sa hrobov.

Od roku 1957 sa tu nepochováva. Bližšie viď 6.

Zabudnuté kúpalisko. Rozhodnutie o stavbe tohto kúpaliska padlo

už v r.1941. Mal to byť 50 m dlhý bazén s ohrevom vody pomocou

slnečnej energie. Jeho stavbu sprevádzali technické problémy,

súvisiace hlavne so zložitou geológiou (zníženie pôvodnej hĺbky

5 m na 2,5 m), pričom počas prác došlo aj k prepadnutiu buldozéra

do akejsi pivnice, či chodby. Stavba bazéna bola niekoľkokrát prerušená

a keď ho konečne v r.1968 skúšobne naplnili, behom troch dní voda cez

netesnosti kamsi vytiekla. Jeho oprava sa už neriešila, takže bazén

nikdy nebol uvedený do prevádzky a chátra, hoci v 90-tych rokoch

sa tu pokusne hralo divadlo a koncertovalo.

Bližšie viď 7.

Pamätník Chatama Sofera. Ide o pozostatok starobylého židovského cintorína,

ktorý sa po r.1943 vďaka výstavbe tunela pod hradom ocitol pod úrovňou terénu,

prekrytý betónovými doskami. Dlhé roky po jeho strope hrmotali autá a autobusy,

neskôr električky. Na prelome storočí bola v spolupráci so židovskou obcou

električková trať ponad hrobku odklonená, celý areál bol obnovený a náhrobné

kamene zreštaurované. V súčasnosti toto dielo spĺňa požiadavky židovského

práva (halachy) a taktiež najvyššie štandardy súčasnej architektúry.

Bližšie viď 8.

Žulová platňa nad tunelom. Odchovala generácie horolezcov.
Stále je navštevovaná. Bližšie viď 9.

Strmá cesta. Vybudovaná bola zhruba pred 100 rokmi a je to jediná
priama spojnica medzi Podhradím a Hradným vrchom. Tvorí ju
338 schodov s prevýšením 80 m.

Strmá cesta ma vyvedie na Mudroňovú ulicu, kúsok nad Bratislavským hradom. Schádzam po jeho južnej strane, popri Žigmundovej bráne, po Beblavého ulici a Zámockých schodoch na Židovskú, kde ma zastavuje oplotenie staveniska. Musím prejsť popod most SNP cez cestu k Dunaju a neďaleko kostola Najsvätejšej trojice vchádzam do bývalého Zuckermandelu.

Pohľad na stavenisko novej Vydrice. V strede vidno Vodnú vežu
a vpravo jednu z dvoch ľadových jám.
Vodná veža z roku 1254 stáročia plnila dôležitú strategicko-
obrannú funkciu. Vtedy tu bol brod cez Dunaj a križovatka
Dunajskej a Jantárovej obchodnej cesty a táto veža strážila brod
a vstup do mesta a k hradu. Veža zanikla v roku 1620 počas
protihabsburského povstania, kedy ju vojsko cisára Ferdinanda
z taktických dôvodov vyhodilo do vzduchu. V súčasnosti sú z nej
len zakonzervované zvyšky. Bližšie viď 10.
Ľadové jamy slúžili ako chladnička, plnili sa ľadovými
kryhami z Dunaja.

Stavenisko novej Vydrice. Nová Vydrica by mala byť koncipovaná ako zmiešaná
polyfunkčná štvrť, zameraná na bývanie a mestský spôsob života so všetkým, čo
k nemu patrí. Pritom by mali byť zachované pôvodné ulice a taktiež objekt
Vodnej veže a dve ľadové jamy, z ktorých jedna by mala byť sprístupnená.
Momentálne tu prebiehajú zložité práce na spevňovaní
svahu hradného kopca. Bližšie o projekte viď 11.

Pohľad na zrekonštruovanú časť pôvodného Zuckermandelu.

Kostol Najsvätejšej trojice. Barokový kostolík zo začiatku 18.

storočia. Patrí do farnosti svätého Martina a dodnes sa v ňom konajú

liturgie. Akoby zázrakom nebol zbúraný, podobne ako niekoľko

ďalších budov v jeho okolí.

Prechádzam po Žižkovej smerom k tunelu. Starobylé budovy strieda nové polyfunkčné mestské centrum, ktoré je síce architektonicky v príkrom kontraste s tým, čo tu zostalo, avšak na druhej strane sú tu obchody, kaviarne, reštaurácie, uličky, parky, námestia, skrátka všetko, čo robí mesto mestom. Po toľkých rokoch tu konečne opäť prúdi život.