V dunajskej delte

Od roku 1956 sa každoročne organizuje medzinárodný splav Dunaja (Tour International Danubien - TID). Prvý rok sa splavovalo len z Bratislavy do Budapešti, ďalšie 2 roky sa trasa predĺžila až do Belehradu a o ďalší rok za začínalo už vo Viedni. A tak ďalej. Dnes sa splav začína v Ingolstadte v Nemecku a končí v Sfintu Gheorghe v Rumunsku, teda až pri Čiernom mori. Trasa meria 2516 km a trvá zhruba 2 mesiace. Splav je rozdelený na etapy, z ktorých si záujemca môže vybrať. Avšak sú borci, ktorí to ťahajú celé. V roku 1981, keď Rumunsko ešte nebolo oficiálnym členom TID a trasa končila v bulharskej Silistre, som ako študent a začínajúci vodák spolu s ďalšími z fakulty dostal možnosť zúčastniť sa vtedy ešte neoficiálnej slovenskej etapy TID zo Silistry až k moru, do dunajskej delty.

Tento nápad si podaktorí z účastníkov akcie odskúšali už rok predtým, takže mali cenné skúsenosti. Vymysleli to tak, že všetky plavidlá vybavili prívesnými motormi, čo posádkam poskytovalo menej driny a viac času na samotnú deltu. Prípravy na akciu boli dosť dramatické. Do poslednej chvíle nebolo jasné, ako to bude s motormi a koľkí z našej partie vlastne budú môcť ísť. Dvaja spolužiaci, s ktorými som tak trochu rátal, uprednostnili "plážové inžinierstvo" v Bulharsku, takže som nakoniec zostal v štvorčlennej zostave ako jediný chlap.

Koncom augusta sme sa skompletizovali v Silistre. Podaktorí priplávali ako účastníci predchádzajúcej etapy TID, ostaní sa spolu s nami doviezli autobusom. Bola nám pridelená pramica, na ktorú bolo treba najskôr za pomoci rôznych špagátov, drôtov a konárov primontovať požičaný prívesný motor, zohnať do kanistra benzín a do ďalšieho kanistra pitnú vodu. Keďže v lodi bolo voľné miesto a v posádke privysoké percento žien, prevelili k nám chlapíka, ktorého volali "Veľký Pes", pre nás "kapitán Veľký Pes". Pokiaľ bol sýty a triezvy, dalo sa s ním, ale inak to bola riadna divočina.

Celkovo nás nebolo veľa, tak za necelý autobus. Niektorí mali kanoe, alebo pramice ako my, a podaktorí si zmajstrovali akési katamarány z dvoch kanoe a z dosiek, pričom mali aj sťažeň, ktorý napokon používali hlavne na sušenie šatstva. Všetky lode sa podarilo vybaviť prívesnými motormi.

Na druhý deň sme sa nalodili a vyrazili. Hneď po naštartovaní motora začala naša loď nekontrolovane opisovať na hladine kruhy a osmičky, kým kapitán ako-tak zvládol provizórne riadenie. Napokon sme za rehotu ostatných posádok uviazli na plytčine. Bolo treba vliezť do vody a uvoľniť plavidlo. "Musíte vedieť čítať z vody!", pokrikovali na nás. Napokon sme sa bližšie "zoznámili" aj s naším lodným motorom. Bol to akýsi starší "šijací stroj", ktorému keď sa prerušilo sanie chladiacej vody, napríklad pri väčšej vlne, tak jednoducho skapal a nedal sa naštartovať, kým trochu nevychladol. Našťastie, podobné problémy mali aj iní, takže z času na čas nás niekto zobral do vleku, alebo sme naopak zase chvíľu niekoho ťahali my. Napriek tomu ubiehala cesta pomerne rýchlo, aj keď dolný úsek Dunaja zďaleka nie je taký rýchly, ako pri Bratislave, a pripomína skôr nekonečné jazero.

Niekde na Dunaji medzi Silistrou a Braillou

"Velenie" našej posádky, v pozadí kapitán Veľký Pes

Na 4. deň plavby a po 200 kilometroch sme zavítali do Brailly, prvého väčšieho mesta na Dunaji od Silistry. Sem už plávali obrovské morsko-riečne lode, pričom nám bolo doporučené držať sa od nich čo najďalej. Ďalší deň a po ďalších 30 kilometroch sme dorazili do ešte väčšieho Galati. V obidvoch mestách sme mali čas na menšiu obhliadku a doplnenie zásob.

Zastávka v Braille

Zastávka v Galati. Po čase sa pri nás zhromaždili zvedaví mestskí chlapci.

Tieto obrovské lode znamenali, že sa blížime k moru. 

Západ slnka nad prístavom v Galati

Kúsok za Galati nasledoval 30-kilometrový úsek, na ktorom Dunaj kopíruje rumunsko-moldavsko-ukrajinskú (vtedy rumunsko-sovietsku) hranicu. Dostali sme prísne inštrukcie držať sa čo najbližšie pri pravom - rumunskom brehu, nakoľko stretnutie so sovietskou pohraničnou strážou by vraj určite nebolo príjemné. Napokon sme minuli ľavostrannú odbočku severného – Kiliijského ramena Dunaja, sledujúceho sovietsku hranicu smerom na Izmail a Kiliiu. Pokračovali sme juhozápadne na rumunské mesto Tulcea, "bránu" dunajskej delty a posledný "civilizovaný" bod na našej trase. Ďalej už vraj mala byť len divočina, nejaké dedinky, rybári, ryby a vodka. Prenocovali sme nad Tulceou a Keďže sme mali zásob dosť, preplávali sme mestom bez zastavenia.

Mapka dunajskej delty z letáku rumunského ministerstva
cestovného ruchu niekedy z roku 1980

Za Tulceou sa Dunaj opäť delí na dve hlavné vetvy, a to na západné Sulinské rameno, ktoré je umelého pôvodu a pri dedine Sulina ústí do Čierneho mora, a juhozápadné rameno Sv. Juraja, ktoré sa od roku 2009 v rámci TID splavuje až po Sfintu Gheorghe. My sme mierili k jazeru Isacov, ktoré sa malo nachádzať niekde medzi týmito ramenami. Pokračovali sme teda po ramene Sv. Juraja až k bodu, kde bolo treba cez ľavobrežnú hrádzu poprenášať lode do úzkeho kanála a ten nás napokon doviedol do cieľa. Toto už bola naozajstná delta, bludisko kanálov, prieplavov a jazier. Kam len oko dovidelo len voda a rákosie. Táborili sme tu 2 dni a čas sme trávili praním, varením, krátkymi výletmi na lodiach a nákupom rýb od miestnych rybárov. Aj medzi nami sa našli rybári-amatéri. Nastražili akési improvizované udice a keď sa k ním po pár hodinách vrátili, našli na jednom háčiku miniaturného jesetera a na druhom hlúpu čajku. Obidvaja "zajatci" boli, samozrejme, prepustení na slobodu.

Pri dedinke Uzlina sme sa opäť napojili na rameno sv.Juraja. Kúsok nižšie, pri dedinke Murighiol, sme sa utáborili v akomsi kempe. Zopár z nás sa vybralo do dediny zohnať niečo pod zub. Po rusky sme sa pýtali ľudí, či náhodou nemajú chlieb, alebo domáce vajcia, ale bez úspechu. Napokon sme sa zastavili v miestnej krčme, kde sa mi podarilo od jedného pripitého Rumuna vyhandlovať bochník chleba. Hneď nato mi ponúkol aj druhý. Bohvie, odkiaľ ich, chudák, niesol. Podaktorí nám ten úlovok aj závideli, ale čoskoro sme aj my boli odkázaní na Knädke Brot, ako ostatní.  

Stravovanie bolo niekedy dosť individuálne :-)

Každodenná rozcvička pri stavaní a skladaní stanov

Celý čas som sa pri kormidle striedal s Veľkým Psom. Ešte pred Braillou si kapitán Veľký Pes k večeru zmyslel, že sa potrebuje najesť niečoho teplého. Hádať sa s ním nemalo zmysel. Zabočil k brehu, rozložil si varič a bufetil, akoby sa nechumelilo. Ostatní nám, samozrejme, medzitým ušli. Keďže bol pokročilý čas, ostali sme táboriť sami. Ráno nás objavil "vyslanec" zvyšku výpravy, ktorá nás čakala asi 3 kilometre po prúde. V podstate sme mali šťastie, že sme sa nakoniec našli. Dnes by to vďaka mobilom zrejme nebol problém. O kus ďalej, niekde pred Galati, si kapitán (zase) pred vyplávaním poriadne uhol a za nepríčetného rehotu tvrdohlavo držal loď v strede toku. Za nami sa objavila rakúska nákladná loď, ktorá musela kvôli nám dokonca spomaliť, pričom na nás výdatne trúbila. Keď sme ho konečne donútili, aby otočil loď k brehu, uľavilo sa nám. Zato Jaro Kytlica, vedúci výpravy, nám to nedaroval: "Keby to bol Rumun tak vás rozpára na kusy!" Mal pravdu, ale čo už... Na ramene sv.Juraja nás zase raz prepadli "piráti" z radov kapitánových kumpánov. Kapitán sa im odhodlane postavil s pádlom v rukách a keď sa pirátske plavidlo priblížilo, nastal ohromný špľachot a kapitán skončil aj s pádlom v Dunaji. Tak sme sa museli oblúkom vrátiť a vyloviť ho. Po nečakanom kúpeli sa zdal byť pokojnejší a triezvejší. Asi sme ho mali v záujme "všeobecného blaha" pravidelne máčať vo vode. Samozrejme, nepripraveného...

Naše osamelé táborenie nad Braillou

Pár kilometrov za dedinkou Murighiol sme sa zase vnorili do bludiska delty, tentoraz na pravej strane ramena sv. Juraja. Odbočíli sme do kanála Dranov, ktorý nás viedol juhozápadným smerom k veľkému jazeru Dranov s rozlohou takmer 22 km2. Odtiaľto sme pokračovali najskôr týmto kanálom, potom akousi úzkou skratkou, dosť zarastenou vodným rastlinstvom, takže sme miestami museli vypnúť motor a poctivo pádlovať.

Mimochodom, aj s odstupom času sa čudujem, že sme po celý čas nikde nezablúdili. Hlavné 3 dunajské ramená boli pomerne jednoznačné, ale kanálová sieť bola na rôznych mapách zakreslená rôzne. Dnes by si sotva niekto trúfol túlať sa s loďou po dunajskej delte bez GPS.

Napokon sme vplávali na obrovské jazero Razelm, nad ktorým poletovali kŕdle pelikánov. Toto jazero je najväčšie v Rumunsku, má rozlohu až 500 km2 a hĺbku len 2 až 3 m. Je sladkovodné a na juhu oddelené od Čierneho mora iba úzkym piesočným pásom. Plavili sme sa popri juhovýchodnom brehu až k moru. More nebolo príliš čisté a vo vode bolo pod nohami cítiť čosi ako rybacie zvyšky. Zato na brehu sa v piesku váľali neskutočne veľké slimačie ulity. Bolo tu niekoľko stanov, pomedzi ktoré pobehovali polodivé prasce. Čítal som o nich v knižke "V dunajské deltě" od Otakara Štěrbu. A neboli to len prasce. V delte sme vídeli aj nejaký bezprízorný dobytok a dokonca aj stádo koní, len tak voľne.

V tej knižke sa tiež opisujú hrozné veci v súvislosti s komármi. Každý večer vraj v dunajskej delte udrie "hodina Veľkého komára", kedy je jedinou záchranou zaliezť do stanu a poriadne sa zazipsovať. My sme, našťastie, žiadny takýto horor nezažili, aj keď komáre sa, samozrejme, vyskytli. Zrejme sme mali šťastie, nakoľko už bol začiatok septembra a komáre už mali "po sezóne".

Bezprízorným domácim zvieratám sme už
takmer nevenovali pozornosť...,

...avšak osamelé stádo koní je vždy zaujímavé

Jazero Razelm. Len kvôli predstave.
To proste treba vidieť. 

Posledný deň prišlo finále, ako sa patrí. Museli sme sa dostať krížom cez úžinu, širokú asi 3 km, na západný breh jazera. Niekde tam ležala dedina Jurilovca, kam mal pre nás prísť autobus. Slnko svietilo, fúkal silný protivietor a na hrebeňoch vĺn na jazere sa objavovala pena. Ale inej cesty nebolo. Krátko po vyplávaní nás jazero začalo riadne hojdať a zmáčať. Motor nám, samozrejme, po chvíli zdochol. Kým sme sa s ním babrali, vietor nás odtlačil späť až takmer k rákosiu pri brehu. Napokon sa nám ho nejakým zázrakom podarilo nakopnúť. Po chvíli nám skrížilo cestu kanoe, ktorému rovnako vypovedal motor, avšak jeho posádka to na rozdiel od nás nezvládala. Kým sme si ho uväzovali, lode do seba narážali a občas sa dokonca ocitli krížom cez seba. Ale podarilo sa. Do cieľa sme prišli s dobrým pocitom, už aj preto, že tentoraz sme neboli terčom posmeškov my, ale niekto iný, dokonca skúsenejší od nás. A aj s odstupom času oceňujem statočnosť ženskej časti našej posádky, ktorú preukazovali počas celého splavu.

Krátko po našom vylodení dorazil autobus s prívesom pre lode. Naložili sme sa a vyrazili domov. Tým sa naše putovanie skončilo. Za dva týždne sme preplávali takmer 500 km a videli sme zákutia, ktoré ani dnešní účastníci TID nemajú šancu vidieť a zažiť. Náš nevyspytateľný lodný motor ostal v Rumunsku, majiteľ ho tam komusi strelil. Pramica sa vrátila na Slovensko do lodenice, kam sme ju potom prišli vydrhnúť. Zaslúžila si to. Kapitán Starý Pes sa, samozrejme, neunúval. Krátko po návrate dostal každý účastník od organizátora výpravy bonus vo forme vratky 500 korún. Pravdepodobne sme ušetrili tým, že sme až na nejaké výnimky táborili, kde sa dalo a kde od nás peniaze nikto nepýtal. Dnes už má záverečná etapa TID organizovanejšiu podobu.   

Každý účastník obdržal takúto pamiatku na TID

Po nejakých týždňoch sa uskutočnilo v lodenici spomienkové stretnutie účastníkov výpravy. V rámci spoločného premietania diapozitívov som odprezentoval svoj farebný 8 mm film, ktorý mal celkom slušnú odozvu. Po niekoľkých rokoch som však o tento film spolu s ďalšími filmami a magnetofónovými páskami, uloženými v spoločnej krabici, trestuhodne prišiel. Počas už neviemkoľkého sťahovania s rodinou nejaký dobrák využil chvíľku našej nepozornosti a krabicu si jednoducho zobral rovno od auta. Zjavne sa ani nepresvedčil, čo v nej je. Ostali mi nejaké fotografie, zopár nekompletných poznámok a hlavne množstvo spomienok, ktoré si stále uchovávam a ktoré mi už len tak niekto nezoberie.  

 Foto: 

 P.Vyskočil

Doporučené referencie:

http://tid.sk/

Štěrba, Otakar: V dunajské deltě. Panorama, 1979.