Gerlachovský štít je ako najvyšší vrchol Slovenska i celej karpatskej sústavy snom mnohých milovníkov hôr. Dostať sa hore však nebýva jednoduché. Okrem kondičky, ktorá je základným predpokladom úspešného výstupu, treba byť vyzbrojený trpezlivosťou pri vybavovaní horského vodcu, rozvahou pri plánovaní celej akcie a v neposlednom rade treba mať šťastie na počasie. Skrátka, ak toto všetko „neklapne“, výstup sa nepodarí.
V roku 1985 sme si ako partia mladých zamestnancov Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave vymysleli akciu s názvom Vysoká hora. Cieľom bolo absolvovať výstup na niektorý významný tatranský štít, kam nevedú žiadne turistické značky. Akciu sme dohodli na začiatok októbra, kedy už v Tatrách nie sú davy ľudí, avšak počasie už môže byť všelijaké. Voľba padla jednoznačne na Gerlachovský štít.
 |
| Gerlachovský štít, alebo jednoducho Gerlach (z Vysokej, 1986). Jeho názov je
odvodený od obce Gerlachov. V minulosti mal aj iné názvy, napríklad v období 1. svetovej vojny to bol štít Františka Jozefa, potom v dvadsiatych rokoch štít Legionárov, počas 2. svetovej vojny Slovenský štít a od roku 1949 dokonca Stalinov štít, pričom tento názov mal aj na mosadznej tabuľke, umiestnenej na vrchole. Turistická verejnosť však tento názov neprijímala a tak tabuľku občas niekto rozbil. Napokon sa v roku 1959 tomuto majestátnemu štítu vrátil pôvodný názov Gerlachovský (viď 1). Spočiatku nebol považovaný za najvyšší, nakoľko na rozdiel od dominantného Kriváňa či Lomníckeho štítu je viac v úzadí. Jeho primát sa potzvrdil až meraniami v roku 1838.
|
V tom čase mal náš ústav terénnu základňu v Liptovskom Jáne, odkiaľ to bolo do Tatier už len na skok. Akciu sme ešte vylepšili tým, že sme do nej zaradili dobrovoľné zbieranie odpadkov v Jánskej doline. Vedenie ústavu tento zámer prijalo ako dobročinnú mládežnícku aktivitu a blahosklonne nám poskytlo pracovné voľno. Tak sme sa v jeden októbrový štvrtok presunuli do Liptovského Jána a nasledujúci deň sme sa celý deň tmolili s plastovými vrecami po lúkach a lesoch v oblasti Svidovského sedla.
S horskými vodcami sme sa mali stretnúť v sobotu ráno o siedmej na Sliezskom dome. To znamenalo budíček o štvrtej, potom presun autami do Tatranskej Polianky a ešte za tmy zahájiť dvojhodinový výstup pomedzi ručiace jelene na Sliezsky dom.
Cestou hore začalo popŕchať. Nehovorili sme nič, len sme ticho dúfali, že sa počasie umúdri. Na Sliezskom dome nás v reštaurácii už čakali dvaja horskí vodcovia. Medzitým sa seriózne rozpršalo, tak sme len sedeli a čakali. Po krátkom čase prišla z Lomníckeho štítu správa, že vo vysokých polohách dážď namŕza. To rozhodne neboli podmienky na bezpečný výstup. Takže tesne pred deviatou sme naše podujatie zrušili s tým, že na druhý deň to skúsime znova.
Na druhý deň nás na Sliezskom dome uvítalo vychádzajúce slnko. Bolo nás menej, ako predchádzajúci deň, tak prišiel iba jeden horský vodca. Tváril sa spokojne, len nám oznámil, he hore sa z dôvodu poľadovice pôjde nie po obvyklej výstupovej trase Velickou próbou, ale z druhej strany, Batizovskou próbou, ktorá bola v doobedňajších hodinách ožiarená slnkom, takže výskyt ľadu bol menej pravdepodobný.
Mimochodom, Velickou próbou viedla kedysi aj zelená turistická značka, zakreslená ešte koncom 19. storočia. Avšak po nejakom čase, keď sa návštevnosť Tatier neustále zvyšovala, ju z dôvodu rastúceho počtu zranení zrušili.
Stojí za to poznamenať, že naším horským vodcom bol samotný Ladislav Janiga, zvaný tiež Tatko, horolezec, skialpinista, záchranár, fotograf, tatranská legenda. Chlap, ktorý v júni 1979 spolu s pilotom ako jediní prežili s ťažkými zraneniami haváriu vrtuľníka v Mlynickej doline. Zahynulo tam vtedy 7 záchranárov, pritom zranená nemecká turistka, kvôli ktorej vrtuľník za nepriaznivých podmienok napokon vzlietol, sa medzitým rozhodla zostúpiť sama.
Podrobnejšie viď 3.
 |
| Ladislav "Tatko" Janiga |
Batizovská próba sa používa hlavne ako zostupová trasa. Aby sme sa k nej dostali, museli sme sa po červeno značenej magistrále presunúť do susednej Batizovskej doliny. Pri Batizovskom plese sme zišli zo značky a nenápadným chodníčkom hore dolinou popri potoku sme sa dostali až k próbe. Odtiaľto bola naša cesta už viac vertikálna, ako horizontálna. Výstup bol síce zabezpečený reťazami a kramlami, avšak problémom boli hlavne voľné kamene, ktoré ako keby čakali len na to, kým ich niekto nechtiac skopne na kamarátov pod sebou. Bolo to ako kráčanie v porceláne. Ochranné prilby sme nemali, neboli požadované. A na rozdiel od dnešných výprav sme ani nemuseli byť naviazaní na lano. Aj limity počtu turistov na jedného vodcu boli vtedy iné.
Bližšie o aktuálnych podmienkach výstupu s horským vodcom viď 2.
 |
| Slabina tzv. dynamických vertikálnych fotografii - vo väčšine prípadov dominujú vlasy, zadky a podrážky topánok |
 |
| Tesne pod vrcholovým hrebeňom. Každý sa sunie ako vie. |
 |
| Geológ Gabo hrboľatými rukami sústredene šmátra po reťaziach. Rozchodený po týždni terénnych prác zvládol výstup excelentne. |
Ako sme naberali výšku, slnko svietilo čoraz intenzívnejšie a roztápalo zamrznuté vodopádiky po nedávnom daždi. Niekedy sa uvoľňovali dosť veľké kusy ľadu a trieštili sa na skale ako sklo. Kúsok pod vrcholovým hrebeňom sa zrazu ozval náš kolega Dušan, že podľa jeho terénneho výškomeru sme už 3 metre nad vrcholom. Nuž čo, každý prístroj má svoje muchy...
Konečne sme boli na vrchole, v nadmorskej výške 2655 m. Slnko žiarilo, obloha bola neskutočne modrá a môj teplomer, ktorý som zo zvyku brával so sebou, ukazoval mínus 6 stupňnov. Výhľady úžasné, nálada výborná, pocit neopísateľný, hlavne keď si človek uvedomil, že nikde na Slovensku sa už vyššie po vlastných výjsť ani vyliezť nedá.
 |
| Na samotnom vrchole veľa miesta nebolo... |
 |
| Pred skalu, na ktorej sedím, neskôr pripevnili kovový kríž. |
 |
| Takýto! |
 |
| Oddych na vrcholovom hrebeni. Neboli sme tu sami. |
Zostup sme absolvovali tou istou cestou a bez väčších problémov. V nohách sme mali prevýšenie smerom hore 1650 m a smerom dole ďalších 1650 m, spolu teda takmer tri a pol kilometra po vertikále. Bola to poctivá celodenná vysokotatranská makačka, ktorá sa nakoniec vydarila po všetkých stránkach. A samozrejme, pre „veľký úspech“ sme sa hneď dohodli, že akciu si o rok zopakujeme.
O rok nás už bolo viac. Prvý deň išla jedna partia na Gerlach a my ostatní, ktorí sme tam už boli, zase na Ľadový štít. Nasledujúci deň sme spoločne absolvovali Vysokú. Všetko sa ten víkend vydarilo.
Ďalší rok bol skromnejší. Vybrali sme si obávaný Prostredný Hrot a ten sa kvôli počasiu nevydaril. Niekde uprostred Malej Studenej doliny sme sa počas výstupu museli schovať pred dažďom do priestranného bivaku medzi skalami, kde sme čakali na zázrak. Nakoniec sme to ešte doobeda vzdali. Druhý pokus sa už nekonal, nebolo za čo. Naši horskí vodcovia si totiž v ten deň nechali zaplatiť plnú taxu, ako keby ten výstup s nami absolvovali... Tak sme nasledujúci deň podnikli sami náhradný výstup na Kôprovský štít po modrej značke popri Veľkom Hincovom plese. A dobre bolo.
Ako vždy, keď sa človek po dlhšom čase vráti do hôr...
1 https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164627-ked-gerlach-premenovali-na-stalinov-stit/
2 https://www.tatryportal.sk/tury-horsky-vodca/vystup-na-gerlach-s-horskym-vodcom/
3 https://www.tatryportal.sk/pad-vrtulnika-v-mlynickej-doline/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára