S DEŤMI PO HORÁCH 4: Od chaty k chate

 

Opäť zas prišiel čas, kedy ma ako spolupracovníka Klubu Slovenských Turistov čakala služobná návšteva vysokohorských chát. Tentoraz to mala byť Chata pri Zelenom plese (Brnčalka), Teryho chata a Zbojnícka chata. Spoločnosť mi robil 13-ročný syn Milanko, ktorý sa vždy do Tatier tešil, aj keď po letnej návšteve Chaty pod Rysmi nemal rád reťaze. Ubezpečil som ho, že tentoraz po ceste žiadne nemáme. Mýlil som sa.

Koniec septembra 2009. V poobedňajších hodinách vystupujeme z rýchlika v Poprade. Nad mestom duní búrka a ja rozmýšľam, čo urobíme. Telefonicky sa radím s chatárom z Brnčalky, ktorý ma ubezpečuje, že búrka za chvíľu prejde. Tak sme teda nastúpili na autobus smer Ždiar a od zástavky Biela voda zahajujeme náš výstup na Brnčalku. Búrka medzitým stíchla, ale ešte slabo popŕcha. Žltá značka nás vedie dolinou miernym stúpaním pozdĺž Bieleho a Zeleného potoka. Okolo nás sa prevaľujú sivé oblaky a výhľad je minimálny. Podľa smerovníka to máme na chatu 3 hodiny dupania. Za 2,5 hodiny aj s prestávkou už máme chatu na dohľad. Milanko ma zrazu šokuje zvolaním: „Aha, chata pri Zelenom plese!“, pritom tu v živote nebol. Ukázalo sa, že ju mal zafixovanú z obľúbeného českého filmu Jak se krotí krokodýli. Pamäť mal vždy mimoriadne dobrú. Ako autista...

Zvítali sme sa s chatárom, ubytovali sme sa a vybavili, čo bolo treba.

Brnčalka na dohľad

A už sme tam!

Zelené pleso je naozaj zelené

Na druhý deň nás víta modrá obloha a nádherný výhľad na okolité štíty. Z jednej strany nás zdraví Jastrabia veža, z druhej severná stena Malého Kežmarského štítu a medzi nimi v závere doliny Baranie rohy s Baraním sedlom, kadiaľ by to bolo na Teryho chatu o pol dňa kratšie, ako celodennou obchádzkou po magistrále okolo Kežmarského a Lomníckeho štítu cez Skalnaté pleso k Zamkovského chate a hore Malou studenou dolinou. Môj kamarát Stano ma pred cestou veľmi nahováral na toto dobrodružstvo, vraj tá skratka dá zabrať, ale je zabezpečená reťazami. Problém bol však v tom, že trasa cez Baranie sedlo je (aspoň zatiaľ) neznačená a teda vyžaduje horského vodcu. Navyše, mal som pri sebe decko, s ktorým by som aj tak takúto trasu bez predchádzajúceho odskúšania neriskoval. Hlavne keď nemá rado reťaze...

Jastrabia veža

Malý Kežmarský štít

Baranie sedlo. Snáď niekedy nabudúce...

Bolo načase prestať snívať. Vyrážame od chaty po červenej popri Čiernom plese smerom na sedlo Pod Svišťovkou.

Čierne pleso je naozaj čierne

Po chvíli kráčania chodník naberá stúpanie. Zrazu počujem neklamný zvuk – nejakí turisti pred nami hrkocú s reťazou. Milanko na mňa spýtavo pozrel, že vraj som mu niečo sľúbil. „Prepáč, zabudol som“. Naposledy som tadeto išiel, keď som mal asi toľko čo on, kto by si to už pamätal. Našťastie to bol len krátky nenáročný úsek, také sa nerátajú...

Milanko zdoláva úsek zabezpečený reťazou

Naberáme výšku. Otvárajú sa nám krásne výhľady do doliny Zeleného plesa. Postupne pribúdajú oblaky. Mal som obavy, aby nás na nejakom otvorenom mieste nechytila búrka, počasie bolo dosť neisté. Kým sme vyšli do sedla, jemne nás zakryla studená hmla.

Výhľad do doliny Zeleného plesa

Tatranská hmla

Už sme skoro hore...

...v sedle pod Svišťovkou

Úsek od sedla po Skalnaté pleso prechádza úbočím Huncovského štítu cez početné skalné sute, pričom na niektorých miestach musíme cez balvany preliezať. Okolo obeda sa z hmly vynárajú kupoly hvezdárne na Skalnatom plese. Proviantu máme dosť, ale predsa len som chlapcovi v reštaurácii v budove lanovky objednal polievku, aby sa trochu zahrial. Vypýtali za ňu 7 EUR. Proste Hohe Tatra a hohe ceny. Pritom na Teryho chate, kam sa všetko vynáša na chrbtoch, máte za dve takéto polievky polopenziu na celý deň...

V pozadí hvezdáreň na Skalnatom plese

Hladný Milanko na Skalnatom plese

Poobede zostupujeme po magistrále od Skalnatého plesa k Zamkovského chate. Začína popŕchať, ale napokon sa nerozprší. Dokonca sa nám otvára výhľad na Popradskú kotlinu a východnú časť Nízkych Tatier.

Zostup k Zamkovského chate

Na Zamkovského chate to vonia dobrotami. Ľudia naokolo sa napchávajú a nám tečú sliny. Čakajú nás však ešte dve hodiny hore Malou Studenou dolinou a na Teryho chate dobrá večera. Milanko chcel ukázať, že nie je žiadna bábovka. Odolal všetkým gastropokušeniam a po malom občerstvení bol odhodlaný pokračovať. Získal u mňa dobrý bod!

Zamkovského chata

Milanko sa rozhodol vydržať až na Teryho chatu!

Pomaly stúpame hore Malou Studenou dolinou. Nízke oblaky sa miešajú so zlatistou žiarou zapadajúceho slnka. Ľudia zostali na Zamkovského chate, sme v doline sami.

Malá Studená dolina

Niekde tam je Prostredný hrot

Na Terynke

Na Teryho chate konečne prišiel rad aj na naše žalúdky. Kým som potom vybavoval, čo bolo treba, Milanko zatiaľ zabával partiu Čechov. Dokonca po česky! Vždy bol nadmieru komunikatívny. Ako atypicky autista...

Spokojný, najedený a spoločenský Milanko...

Na tretí deň sme pôvodne mali ísť ešte na Zbojnícku chatu, ale nakoniec sme sa s chatárom po telefóne dohodli na stretnutí na Hrebienku. Tak sme ležérne zbehli dolu dolinou, ktorá už bola zaliata doobedňajším slnkom, len okolité štíty sa ešte mračili. Čas nás už netlačil.

Pohľad od chaty smerom hore - kotlina Piatich spišských plies 

Pohľad od chaty smerom dolu. Ako z lietadla...

Teryho chata, v pozadí Priečne sedlo

Ešte raz Prostredný hrot, tentoraz v plnej kráse

Zostup Malou Studenou dolinou

Prechod z Teryho na Zbojnícku chatu cez obávané Priečne sedlo sme absolvovali až pri ďalšom spoločnom výjazde začiatkom leta v nasledujúcom roku. V sedle bol vtedy ešte sneh. Tesne pod sedlom sa chodník stratil v suťovisku a my sme sa omylom dostali nie na pravú stranu sedla, kde sú reťaze a kramle, ale na ľavú stranu, ktorou sa pre sneh nedalo pokračovať. Aby sme sa dostali na pravú stranu k reťaziam, bolo treba prejsť niekoľko metrov krížom cez strmé snehové pole. Keďže sme nemali zimné vybavenie a ani lano, neriskoval som to. Vrátili sme sa teda cca. o 50 metrov nižšie až pod spodný okraj snehového poľa a nastúpili sme do sedla po pravej, zabezpečenej strane. Milanko to celé dosť intenzívne prežíval. Najprv chcel volať vrtuľník, potom sa modlil. Od srdca a nahlas. Strašne bol zlatý, proste decko na zjedenie... Nakoniec sa až prekvapivo vzchopil a o chvíľu sme boli v sedle. Bol na seba dokonca hrdý a u mňa získal ďalší bod. Ja som však po tomto kikse vôbec nemal pocit hrdosti... Dôležité však bolo, že sme uváženým postupom situáciu zvládli. Chlapec si to potom ešte dlho pripomínal, keď sa mu niečo nedarilo. Akurát reťaze po tomto zážitku nemal rád ešte viac, ako predtým. Na Zbojničke už bol zase vo forme, dokonca sa dal do družnej debaty s nejakými Poliakmi. Ako inak - po poľsky...

Keď som na Hrebienku vybavil čo bolo treba, ostávalo nám už len vrátiť sa domov. Odchádzali sme zdraví, spokojní a o poznanie bohatší. Čo iné sme si mohli priať?

Spokojný Milanko v tatranskej električke

Posledný pohľad na zamračené Vysoké Tatry