bolsompritom: Za Boha a za národ?

O Slovákoch sa hovorí, ako o „holubičom národe“, ktorý nikdy neubližoval iným národom. V podstate ani veľmi nemohol, lebo všetky okolité krajiny boli vždy početnejšie a silnejšie. Silnou stránkou Slovákov je však schopnosť ubližovať samým sebe a zosmiešňovať sa. Ešte aj dnes mnohí kričia, že cudzie nechceme, svoje si nedáme! A čo je najhoršie, je priveľa takých, ktorí to myslia vážne.

Slovensko je moja vlasť, hoci korene mám inde. Matkini rodičia boli Rusi, matka sa však narodila na Slovensku. Otec sa narodil a vyrastal neďaleko Prahy. Vzali sa na Slovensku, kde potom aj žili a vychovávali svoje deti. Neodišli, hoci matku ako študentku v päťdesiatych rokoch tri roky väznili komunisti a poznačili ju tak na celý život. Neodišli ani po okupácii v roku 1968, hoci otec ako člen Slovenskej filharmónie nemal problém nájsť si prácu v zahraničí. Ani ja nehodlám odísť, ibaže by sa k moci dostali kotlebovci. Ak tu mám ďalej žiť, nemôžem nevidieť svoju vlasť a svoj národ taký aký je, bez falošných ilúzií. S odstupom času si takýto luxus už hádam môžem dovoliť.

Nechcem zachádzať do histórie, v nej naozaj nie som doma. Ani nemienim polemizovať o vojnovej Slovenskej republike, ktorú mnohí považujú za predchodcu tej súčasnej. Stačí posledných zažitých 30 rokov.

Keď sa krátko po revolúcii začalo hovoriť o rozdelení Československa, sľúbili nám, že bude referendum, aby sa občan mohol vyjadriť. Napokon sa nás občanov nikto na nič nepýtal. Urobili, ako chceli. Mnohí sa s tým dodnes nestotožnili. Tak Slováci, ako aj Česi.

Nebol som zásadne proti rozdeleniu republiky, ale ani som neskákal nadšením, ako viacerí spoluslováci, hoci nikto z nás nemal ani tušenie, čo toto rozdelenie prinesie. Už sme sa nemohli ďalej vyhovárať na Prahu, mali sme byť už zodpovední sami na seba.

Aj keď teraz sa zase tak radi vyhovárame na EÚ...

Dva a pol roka pred rozdelením som bol služobne v Prahe. Ohúrili ma rôzne protislovenské nápisy po stenách a aj irónia predavača v obchode, keď som naňho spustil po slovensky. Necítil som sa tam dobre a nechápal som. Až neskôr mi došlo, že to len "starší brat“ sa nevedel zmieriť s tým, že sa ten mladší chce postaviť na vlastné nohy.

Alebo žeby za tým bolo niečo hlbšie?

Pamätám sa na frašku okolo nového dvojpísmenového medzinárodného kódu - ako Čechoslováci sme dovtedy používali značku CS. Samostatná Slovenská republika mala mať najprv značku SO. Neskôr sa však zistilo, že SO už majú Somálci. Podaktorí politickí nadšenci si však už v predstihu dali vyrobiť nálepky a so značkami Somálska (či skôr "Somárska") na autách uháňali do Prahy bojovať za svoju hrudu. Keď im to došlo, zmenili SO na SQ, ale aj tam bol akýsi zádrhel. Do tretice navrhli skratku SK a tú už okolitý svet prijal.

Ale aj tak si nás v tom okolitom svete stále pletú so Slovinskom...

Ku každému štátu patrí aj štátna hymna. Prvá sloha Matuškovej hymnickej piesne „Nad Tatrou sa blýska“ bola roky súčasťou československej štátnej hymny, pričom v tejto slohe sa spieva „Zastavme SA, bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú“. Potom však niekto po dlhých rokoch prišiel na to, že správne sa má spievať „Zastavme ICH, bratia, ...“. Nastal tak problém, že vlastne nevieme, KOHO máme zastaviť, aby Slováci ožili – Maďarov, Rómov, migrantov, EÚ... Vtedy sa stačilo len zastaviť – a počkať, kým sa oni stratia.

Aj keď na odchod okupačných sovietskych vojsk sme takto čakali takmer 23 rokov - až do roku 1990...

Keď bola v júli 1992 za hlbokého mečiarizmu vyhlásená deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky, určite jasalo oveľa menej ľudí, ako by si vládna garnitúra želala. Problémom nebola ani tak vízia samostatného Slovenska, ale spôsob, akým sa to celé dialo. Napokon, keď v roku 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, samozvaní „tvorcovia štátnosti“ a „otcovia národa“ si dali na večnú slávu vyrobiť bronzové busty, celkovo 25 hláv za 4,5 milióna Sk. Dnes tieto busty zapadajú prachom v depozitári bratislavského Historického múzea, po tom, ako ich odmietla prevziať Slovenská Národná Galéria, pretože ich nepovažovala za historicky významné. Skončili podobne, ako busty a sochy Lenina či Gottwalda: Na smetisku dejín a v mori smiechu.

Mesiac po vzniku samostatného Slovenska bola Maticou Slovenskou slávnostne vyhlásená zbierka na národný poklad Slovenskej republiky. Cieľom zbierky malo byť posilnenie spolupatričnosti Slovákov doma i vo svete, vytvorenie zlatých, korunových i devízových rezerv v Národnej banke Slovenska a tiež podpora stabilizácie novej slovenskej meny. Nadšení Slováci, domáci i zahraniční, venovali na tento účel nielen hotovosť, ale aj zlato, drahé predmety a umelecké diela. Peniaze, ktoré sa takto vyzbierali, Matica napokon nevložila do Národnej banky Slovenska, ale pochybne investovala do Podielového družstva Slovenské investície, ktoré v krátkom čase skrachovalo. Mladý štát tak prišiel o 23 miliónov slovenských korún (takmer milión Eur). Okrem toho, z desiatok kíl drahých kovov a vzácnych predmetov značná časť jednoducho zmizla priamo z trezoru Nadácie Matice slovenskej, ktorá poklad spravovala. Inak povedané, z pokladu ostala len ohlodaná kosť a okolo nej množstvo hádok a obviňovania. Vec riešila aj polícia, ktorá v r.2017 vyšetrovanie zastavila s tým, že „nešlo o trestný čin“.

Smiať sa, či plakať?

Existuje viacero takýchto smutno-smiešnych „národných symbolov“. Napríklad megalomanske Slotove plány na takmer stometrový dvojkríž nad Žilinou, či jeho slávna reč, ktorá zaznela za búrlivého jasotu poslucháčov v roku 1999 na mítingu HZDS a SNS v Kysuckom Novom meste, ako „pôjdeme do tankoch a zrovnáme Budapešť!“. Tiež dlhoročná neschopnosť historikov poskytnúť konečne školákom objektívne a vyvážené dejiny Slovenska v kvalitnej učebnici dejepisu a napokon aj samotná prítomnosť neonacistov v súčasnom slovenskom parlamente.

Keď si to takto človek zhrnie, musí si nevyhnutne položiť otázku: Ako mám byť hrdý na svoj národ? Nie je dôležitejšie jednoducho mať rád svoju vlasť, bez ohľadu na to, aké národy a rasy v ňom žijú?

Odpoveď nám už pred rokmi dal Svätý Otec Ján Pavol II. pri jednej zo svojich návštev na Slovensku: Patriotizmus - áno, nacionalizmus – nie!

Bude to tak a nie inak.

Mám rád Slovensko, ale nikdy som nebol a nebudem národovcom, pretože odtiaľ je už iba kúsok ku xenofóbii. Okrem toho, národovci nemajú príliš zmysel pre humor a a chýba im nadhľad. Vôbec mi nevadí tých zopár utečencov, ktorí žijú na Slovensku, a nebojím sa ani prípadných ďalších. Ak sa treba niekoho báť, tak sú to predovšetkým vyholení „vlastenci“ v zelených či čiernych tričkách s krížikmi a tiež utajení novodobí komunisti, pretože komunista nie je len člen KSS, ale je to človek s dosť nebezpečným spôsobom myslenia, aký majú viacerí členovia a sympatizanti ľavicových politických strán.

Navyše, jedno aj druhé tu už predsa bolo. A povedal by som, že stačilo...

Sme súčasťou EÚ, hoci za Mečiara nás do EÚ a ani do NATO nechceli. Nezdieľam názor, že EU nás oberá o svojbytnosť, sme v tomto združení dobrovoľne a radi. Nie sme podrobení fašistickému Nemecku, komunistickému Sovietskemu zväzu, či „starším bratom“ Čechom, ako v minulosti. Skladáme účty vyspelej Európe, v ktorej žijeme, a to je istou garanciou, že si tu autoritatívnejšie vládne garnitúry nemôžu neobmedzene robiť, čo chcú.

A to mi dáva istý pocit bezpečia.