S DEŤMI PO HORÁCH 9: Tunel

Počas našej rodinnej dovolenky v Lúčkach pri Kremnici som si jedného dňa „požičal“ svoju prvorodenú dcéru Naďu na celodenný výlet do Kremníckych vrchov. Mala vtedy 11 rokov a bola nadmieru hyperaktívna, tak som od svojej unavenej manželky dostal súhlas na jej „zničenie“. Výlet bol síce fajn, avšak s tým „ničením“ som ani tentoraz príliš neuspel. 

Písal sa rok 1999, kedy sme sa spolu deťmi s ďalšími rodinami zúčastnili týždňovej farskej letnej dovolenky. Mali sme vtedy tri deti, ale o rok neskôr sa to malo zmeniť, čo sme, samozrejme, ešte netušili...

Kremnické vrchy sú jediným sopečným pohorím na Slovensku, ktoré má súvislý hrebeň. Terén je relatívne nenáročný, avšak miestami človeka prekvapia „rezkejšie“ skalné partie. Navrhol som okružnú trasu so začiatkom i koncom v Kremnici, pričom okrem ďalších zaujímavostí bol naším cieľom starodávny tunel v hlavnom hrebeni pohoria, ktorý mal byť po dlhých rokoch opäť prístupný.

Pri pohľade na mapu som neďaleko Kremnice našiel Kremnický štít. Takže nielen v Tatrách sú štíty... Dávame si ho ako náš prvý cieľ. Hneď po raňajkách sa pešo presúvame z Lúčok do Kremnice, z ktorej sa nie a nie vymotať kvôli „úspornému“ značeniu. Napokon nás žlté značky vyviedli na nenápadný chodník, ktorým stúpame po lesnatom úbočí ponad prírodnú reterváciu Kremnický štós s andezitovými bralami a skalnými moriami, vyhľadávanú aj ako lákavú vyhliadku (a potom že vraj nemáme more...). Asi po hodine vychádzame na rozľahlú, mierne zvlnenú lúku. Kdesi uprostred, v riedkom poraste stromov, sa nachádza tabuľka, označujúca vrchol Kremnického štítu (1008 m n.m.). Len vďaka nej sme spoznali, že sme už na vrchole. Neďaleko naďabíme na indiánsky tábor, pozostávajúci z niekoľkých tyrkysových wigwamov. Osadenstvo sa tvári mierumilovne, avšak počasie už menej. Štíhla veža vysielača na Skalke, ktorú máme na dohľad a kam mierime, nás však vyzýva pokračovať ďalej.

Za jemného šumenia dažďa prichádzame na chatu so sľubným názvom Hostinec. V chate niet živej duše, takže namiesto vytúženého čaju sa môžeme iba osviežiť pri blízkej výdatnej studničke. Neskôr sa dozvedáme, že chata nie je určená pre verejnosť. Aspoň vtedy to tak bolo. Dnes je chata vyhľadávanou zastávkou turistov aj cykloturistov, pričom okrem občerstvenia sa tu dá aj prenocovať.

Na kóte Velestúr (1254 m n.m.) sa napájame na hrebeňovú červenú a smerujeme na sever na Zlatú studňu (1265 m n.m.). Obidva vrcholy sa spájajú s nálezom záhadného runového písma, ktoré je tu kdesi vytesané v skalách. Jeho pôvod dodnes nie je jasný, dokonca sa tvrdí, že runy nemusia byť pravé. Nuž čo, veď ani Kremnický štít vlastne nie je štítom, ani chata Hostinec nie je hostincom a ani na Zlatej studni sme žiadnu studňu nenašli. Ani zlato.

Počasie sa napokon umúdrilo. Postupne prechádzame cez Králické a Bystrické sedlo a napokon zostáva za nami aj spomínaný vysielač. Náš hlavný cieľ je ešte kúsok ďalej. Za Skalkou míňame pozoruhodné skalné útvary, dokonca absolvujeme krátky zostup, zabezpečený reťazou. Napokon prichádzame do sedla Tunel (1150 m n.m.).

O opodstatnenosti tohto názvu tentoraz nemusíme pochybovať. Tunel, či skôr jeho torzo, tu totiž naozaj je. Má zhruba 700 rokov a bol vybudovaný za účelom podstatného skrátenia cesty medzi Banskou Bystricou a Kremnicou. Jeho dĺžka bola najskôr 30 m a bol vybudovaný tak, aby ním prešiel povoz s koňmi. Počas svojej existencie bol viackrát zasypaný a zase obnovený, takže v súčasnosti má o min. 10 m menej. Napriek svojej nepatrnej dĺžke však bol po stáročia veľmi dôležitý, nakoľko hrebeňová línia, popod ktorou vedie, predstavoval pre vozy neprekonateľnú prekážku. 

Tunel z tajovskej strany v roku 1999. Spočiatku ho využívali pútnici, smerujúci na Staré Hory. Tiež sa tadiaľto prevážala meď a striebro z hút v Tajove a v Banskej Bystrici do mincovne v Kremnici a odtiaľ sa späť vozili vyrobené dukáty. V 18. storočí cez neho utekal do Bojníc cisársky generál Schlick, neskôr tadiaľto prešiel rakúsky cisár Jozef II. V 19. storočí cez tunel ustupovala do Banskej Bystrice pred rakúskym cisárskym vojskom armáda pod vedením generála Artúra Görgeiho, bojovníka za samostatné Uhorsko (podľa neho sa tunel volá Görgeiho, či skomolene Giergelov), pričom údajne okrem zbraní prevážali aj šesť vozov zlata, keď zachraňovali uhorský poklad. Následne tunel za sebou zasypali. Počas SNP tadiaľto prevážali partizáni zlatý poklad z Kremnickej mincovne do Banskej Bystrice, aby ho zachránili pred Nemcami. Niet divu, že táto spojnica medzi Banskou Bystricou a Kremnicou dostala názov Zlatá cesta. Po vojne bol tunel dlhé roky zasypaný. Obnovený bol až v roku 1997, a to vďaka úsiliu Klubu slovenských turistov v Banskej Bystrici. Na jeho obnovu sa použili kovové výstuhy a drevená guľatina. Takto sme ho uzreli aj my v rámci nášho výletu. Žiaľ, počas jednej mimoriadne daždivej jari v roku 2013 sa tunel znovu zavalil. Terajšiu definitívnu podobu, ktorú dostal vďaka turistickým nadšencom, obci Tajov a ďalších dobrovoľníkov a sponzorov, má od roku 2016. Namiesto guľatiny sa použili betónové dosky a vchody z obidvoch strán sa upravili hranatými kamennými portálmi, pripomínajúcimi vchod do banskej štôlne. Vraj sa uvažuje o vyhlásení tunela za technickú pamiatku.

Naposledy som tu bol s otcom ako chlapec. Tunel bol vtedy beznádejne zavalený. Teraz konštatujeme, že je naozaj obnovený a priechodný. Dokonca je cez neho vedená žlto značená turistická trasa z Tajova do Kremnice. Spolu s červeno značenou hrebeňovou trasou takto tvorí mimoúrovňovú turistickú križovatku, zrejme jedinú svojho druhu na Slovensku. A je tu aj informačná tabuľa. Sme tu sami, od Kremnického štítu sme nestretli ani nohu.

Nezničiteľná "Pippi" na hrebeni Kremnických vrchov.

Čas pokročil a nás čakajú ešte 3 hodiny cesty. Najskôr sa po žlto-červenej vraciame na Skalku, kde v jednej z chát športovo-rekreačného areálu dopĺňame vodu. Odtiaľto pokračujeme po žltej smerom na Kremnicu, najskôr strmým zostupom do doliny a na pôvodnú vozovú cestu, starú prinajmenšom ako samotný tunel, a následne sa napájame na asfaltku. So sklamaním zisťujeme, že autobus z Krahulí, ktorý by nám ušetril 4 km dupania po asfalte, sme minuli len o pár minút. Naďa reaguje rozhorčeným papuľovaním a energickým skackaním. Zjavne má toho za dnešok dosť a ja tiež. Napokon sme aj tento malý nezdar zvládli, čas nás už netlačil.

Po krátkom občerstvení v Kremnici sme sa k večeru došuchtali na Lúčky k ostatným. Avšak žiadne „zničené“ dieťa sa nekonalo ani náhodou. Po krátkom oddychu a večeri bola Naďa zase ako struna...

Terajšia podoba tunela, portál z kremnickej strany.

Doporučené referencie:

1. https://mybystrica.sme.sk/c/7195385/gorgeyho-tunel-pouzivali-po-starocia-zasypany-je-aj-po-roku.html

2. https://mybystrica.sme.sk/c/6912897/historicky-gorgeiho-tunel-opat-zasypala-zem.html

3. https://www.cas.sk/clanok/491893/tajny-tunel-medzi-banskou-bystricou-a-kremnicou-jeho-historia-vas-dostane/

4. https://zivot.pluska.sk/reportaze/legenda-stratenom-poklade-naozaj-je-kremnickych-vrchoch-zakopane-zlato-cias-vojny

S DEŤMI POHORÁCH 8: Na Magurku a zase späť

Kto si zamiluje Nízke Tatry, vracia sa do nich po celý život. Toto majestátne pohorie poskytuje možnosti „pre každú príležitosť“ - od tvrdej 100-kilometrovej hrebeňovky až po nekonečné variácie bočnými hrebeňmi a dolinami, od lesnatých a hôľnatych partií az po nefalšovanú tatranskú žulu. Túto akciu sme nijako zvlášť neplánovali, proste sme potrebovali vypadnúť, hoci počasie nebolo ideálne. Ja, ako ten, ktorý to celé vymyslí a pripraví, a môj syn a parťák Milanko, vtedy ešte len jedenásťročný, u ktorého sme v tom čase riešili dosť kuriózny problém, súvisiaci s jeho školou.

Milanko sa raz totiž vo svojej špeciálnej škole po použití WC posťažoval svojej špeciálnej učiteľke, že mal na toaletnom papieri krv. Pani učiteľka ho duchaplne „uistila“, že je to rakovina hrubého čreva. Milankova autistická psychika túto správu vyhodnotila ako panický alarm a od toho dňa prestal chodiť na veľkú potrebu. Proste zadržiaval, menej jedol a vyhováral sa, že mu netreba. Niekedy to trvalo aj dva týždne, kým sme ho rôznymi trikmi, presviedčaním a strašením nemocnicou donútili vyprázdniť sa. Najlepšie a vcelku spontánne to fungovalo na našich pomerne častých výletoch do prírody. Ale doma sa to zase vždy vrátilo do starých koľají. Nebol to zďaleka jediný lapsus pani učiteľky, ale toto nás už dorazilo. Oznámili sme škole, že Milan najmenej 2 týždne nepríde na vyučovanie kvôli učiteľke. Lenže ani sedieť doma nebolo východisko. Tak sme sa v júni 2007 jednoducho zbalili a vo dvojici vyrazili na pár dní do hôr.

Ako východiskový bod som zvolil Liptovskú Lúžnu, odkiaľ sme zahájili peší pochod smerom na Magurku. Bolo teplo, slnko občas vykuklo spoza mrakov a z diaľky sa sporadicky ozývalo tlmené hrmenie. Kráčali sme hore dolinou po tzv. starej ceste pozdĺž toku Lúžnianky až na sedlo Prievalec. Za ním sme sa napojili na zelenú značku z neďalekej kúpeľnej osady Železnô a tá nás doviedla popri horárni Kapustisko až do osady Magurka. Po ceste sme absolvovali Milankovo spontánne vyprázdnenie, čo bol za daných okolností takmer dôvod k oslave.

Osada Magurka je jedno z miest, kam sa od svojho ranného detstva sporadicky vraciam. Je to prekrásne miesto, dýchajúce banskou históriou. Po stáročia sa tu ťažilo zlato, striebro a antimón. V súčasnosti je Magurka hlavne chatovou osadou, ale dodnes tu trvalo žije zopár miestnych obyvateľov. Administratívne patrí osada Magurka k Partizánskej Ľupči.

Zaujímavosti o Magurke - viď doporučené referencie. 

Na začiatku osady Magurka sa nachádza neogotický kostolík so zachovalým rapkáčom vo veži, ktorým sa zvolávali baníci na pobožnosti.

Smutný pohľad na niekoľko rokov opustenú legendárnu chatu Magurka, ktorá už našťastie dnes opäť funguje.

Čistinka pod chatou Magurka patrí k niekoľkým miestam v Nízkych Tatrách, kde je oficiálne povolené stanovanie. Tak sme si našli rovnejšie miesto a začal som rozbaľovať stan. Medzitým sa z ničoho nič zotmelo a pustila sa hrmavica. Kým som stihol nahádzať naše veci do stanu a zatiahnuť zvnútra zips, mal som úplne mokrý chrbát. Milanko mal tak o zábavu postarané. Ale iba na chvíľu, lebo bol hladný a musel čakať, kým neprestane pršať, aby som mohol rozbaliť varič a uvariť niečo na večeru. 

Čistinka pod chatou Magurka.

Ticho pred búrkou.

Čakáme, kým prestane liať.

Konečne teplá večera!

Ráno som chcel pokračovať smerom na hlavný hrebeň a po ňom až do Hiadeľského sedla, kde mal byť náš ďalší nocľah. Odtiaľ by sme pokračovali cez Kozí chrbát a Kečku a ďalej buď na bývalú osadu Kalište a do Balážov, alebo kratšou cestou na Donovaly. Počasie bolo slnečné, tak sme sa po raňajkách vybrali po modrej značke smerom na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Na tejto trase je dnes zriadený náučný tzv. Magurský zlatý chodník, vybavený informačnými tabuľami. Míňame ruiny základov tzv. bašovne, kde sa kedysi premývala vyťažená ruda, a po banskej ceste, vedenej po vrstevnici, prechádzame jednotlivé bočné hrebene a dolinky. V každej dolinke nachádzame stopy po banskej činnosti v podobe zarastených háld a zvyškov štôlní: Kilián, František, Leopold a nakoniec Ritenstein. Sporadicky sa nám odkrýva výhľad na majestátny Salatín. Milanko je spokojný a pospevuje si do kroku. 

Balíme tábor a vyrážame do slnečného rána. 

Malebná cesta na horný koniec osady.

Salatín.

Zarastená halda pri bývalej štôlni Kilian.

Príjemná banská zvážnica.

Pri bývalej štôlni Ritenstein sa modrá značka skrúca doľava a prudkým stúpaním pokračuje až na hlavný hrebeň, do sedla Latiborskej hole. Avšak pohodlná zvážnica, po ktorej kráčame, pokračuje ako neznačená ďalej po vrstevnici. Raz pred rokmi, keď som s partiou absolvoval prechod Nízkych Tatier, sme sa na podnet miestnych borcov pustili nie po modrej na hrebeň, ale ďalej touto neznačenou zvážnicou. Po niekoľkých kilometroch pri takmer nebadanom stúpaní sme sa prekvapení zrazu ocitli na križovatke so žltou značkou z Liptovskej Lúžnej v sedle Pod Skalkou na hlavnom hrebeni, na dohľad od smerovníka. Rozhodol som sa znova to skúsiť. Ušetrili by sme tým nepríjemný strmák a celkovo takmer 200 výškových metrov stúpania, pričom by sme od severu obišli Latiborskú a Veľkú hoľu. Avšak zhruba po 2 kilometroch narážame na prekážky v podobe popadaných smrekov po nedávnej veternej kalamite. Netuším, koľko ich je a preliezať ich sa nám nechce. Tak sa vraciame späť na modrú značku a napokon aj tak musíme absolvovať strmý výšľap na hrebeň. Nebol som na tom kondične najlepšie, takže aj s tou zachádzkou, ktorá nám zabrala hodinu, to nepadlo práve príjemne...  

Opäť Salatín, tentoraz z hlavného hrebeňa. Úplne vpravo vidno Veľký Choč.

Konečne sme na hrebeni. Magurský zlatý chodník pokračuje po hrebeňovej červenej smerom na východ a následne od sedla Zámostskej hole kopíruje žlto značený chodník späť na Magurku. My pokračujeme po hrebeňovej červenej na západ. 

Sedlo Latiborskej hole.

Hrebeňom Nízkych Tatier. Pohľad na východ smerom k Chabencu.

Zvyšky zimného tyčového značenia.

Latiborská a Veľká hoľa.

V sedle Pod Skalkou.

Postupne sa však začína mračiť. Prichádzame do sedla pod Skalkou, kam nás mala zaviesť spomínaná neznačená zvážnica. Odtiaľto nás pri našom tempe čakajú ešte 3 hodiny otvoreným hrebeňom. Tu sa ešte dá včas pred búrkou zbehnúť dolu, avšak ďalej smerom na Prašivú už veľa možností nie je. Raz som takto utelal pred búrkou z Chabenca a nemám najmenšiu chuť si to zopakovať, najmä nie s jedenásťročným postihnutým deckom. Po zvážení rizík teda nariaďujem ústup z hrebeňa, a to smerom na Liptovskú Lúžnu. Nejdeme však presne po žltej značke, vedenej bočným hrebeňom, ale dobre vychodeným neznačeným chodníkom dolu žľabom pozdĺž Brezového potoka. Liptovskú Lúžnu máme po celý čas na dohľad. Milanko pri zostupe strieda nohy a zadok. Ja som zase na kritickom mieste po strate rovnováhy skončil aj s ťažkým batohom v kosodrevine a nie a nie sa odtiaľ vymotať, čím som Milanka opäť rozveselil. Napokon prichádzame do širšieho sedla na prekrásnu čistinu, obklopenú mladým lesom. Akurát tu partia drevorubačov končila svoju prácu. Povedali sme si, že keď tu môžu byť drevorubači, tak tu môžeme byť aj my. Bolo už pokročilé popoludnie a bolo treba riešiť nocľah. Keďže sa nám nechcelo v noci cestovať domov a počasie sa napokon umúdrilo, našli sme si vhodné miesto a zabivakovali sme. Podľa mapy sme už boli mimo hraníc národného parku. Milanko sa napapal, potom sa zahrabal do spacáka, založil si do úst palček a ešte za svetla zaspal.

Liptovská Lúžna zo sedla Pod Skalkou.

Lepšie miesto na bivak už asi nenájdeme.

Výškový tábor č.2.

Konečne zaslúžená večera! Drevorubači nám tu zanechali takéto šikovné stolčeky.

Zelený smrečok, kopovitý obláčik a blankytná obloha. K tomu spev vtáčkov, šum vánku v ihličí a Milankovo pochrapkávanie. Úplný balzam na dušu!

Napokon všetko stíchlo.

Ráno sme sa bez akéhokoľvek stresu najedli, zbalili a vyrazili na ďalší pochod. Kúsok od nášho táboriska sme sa napojili na našu žltú značku, ktorá nás po necelej hodinke doviedla na autobus do Liptovskej Lúžnej.

Rannú hygienu som mu ani tento deň neodpustil!

Zbalení a pripravení na ďalšiu cestu.

Posledný pohľad na náš nádherný bivak.

Opäť nás víta Liptovská Lúžna.

Hrebeň Nízkych Tatier sa aj dnes na nás mračí.

Spokojní a najedení na stanici v Ružomberku.

Bolo to síce celé narýchlo a dosť improvizované, ale napokon to bolo fajn. Milanko sa od návratu domov konečne uvoľnil a už sme jeho vyprázdňovanie riešiť nemuseli. Školský rok potom dokončil u inej učiteľky. Ďalšie dva roky dostal učiteľku, na ktorú dodnes spomína v superlatívoch. Avšak Milankových školských i mimoškolských problémov sme odvtedy riešili aj tak dosť. A bohužiaľ, väčšina z nich spočívala nie v samotnom chlapcovi a jeho postihu, ale v necitlivosti okolia, ktoré nie vždy dokázalo akceptovať jeho inakosť.

Foto:    P.Vyskočil

Doporučené referencie:

http://www.mineraly.sk/files/zber/047_magurka.htm

https://magurka-liptov.sk/magursky-zlaty-chodnik/

https://www.sme.sk/c/2126706/magurku-najviac-poznaju-nemci-najmenej-slovaci.html

Výlet za hranice spisovnej slovenčiny: HAPČI

Slovenčina je pomerne zložitý jazyk s množstvom nelogických a čudne znejúcich výrazov, tvarov a výnimiek. Keď raz moja prvorodená dcéra ako dvojročná čosi babrala a povedal som jej „Nechaj to!“, bez zaváhania mi odpovedala, že „Chám to!“ a babrala ďalej. Logicky úplne správne, avšak slovo „chať“ slovenčina nepozná. Podobných prípadov existuje viac. Škoda. Ako asperger by to bývala mala v škole podstatne jednoduchšie. Z tohto hľadiska sú zrejme najmenej problematickým slovným druhom citoslovcia. Vyjadrujeme nimi city, vôľu a kadejaké zvuky. Netreba ich ohýbať, ani časovať, či hľadať v nich nejakú logiku. Hlavne tie posledné (tzv. zvukomalebné) spravidla foneticky zodpovedajú zvuku, ktorý vyjadrujú, ako napríklad kvak, alebo čľup. Aby sa ľahko zapamätali a aby ich každý pochopil. Aj tu sa však nájdu dosť podivné výnimky.

Jedou z nich je aj výraz HAPČI. Poznáme ho všetci, dokonca je vraj spisovný. Vyjadrujeme ním kýchanie, čo je reflex, ktorým sa naše telo zbavuje dráždivých častíc v nose, ako prachu, peľu, či chlpov.

Avšak nepoznám človeka, ktorý by pri kýchaní hovoril hapči. Ak ľudské telo rieši tak fyzicky náročný a hlučný úkon, tak sa to vlastne ani nedá. Veď do kýchania zapájame nielen pľúca, ale aj bránicu, brucho, hrudník, krk, viečka, viacerí aj ruky a nohy a sem-tam si niekto pritom aj cvrkne, prípadne horšie. Pri kýchnutí z nás vystrelí vzduch rýchlosťou viac než 160 km/h, čo už zodpovedá orkánu. Dokonca vplyvom tlaku v hrudníku sa nám mení prietok krvi a srdcový rytmus.

Skúste pri tom všetkom spisovne vysloviť hapči!

Mal som spolužiačku, ktorá sa vždy pri kýchaní ozvala tenučkým ČI!. Bolo to pôvabné až nadpozemské! Ako keby si z ľudí okolo seba robila srandu. Ale vraj nerobila.

Môj otec pri kýchaní reval, že HEŠ!, pričom mu ako seniorovi párkrát vypadla z úst zubná protéza. Keď niekoho nechcel zobudiť, tak to so zjavnou námahou stlmil na HKECH! Aj tak vždy dotyčného zobudil. Obdoba HEŠ býva často EEŠ!, alebo EIŠ! Vo všetkých prípadoch ide o veľmi dynamický spôsob kýchania, sprevádzaný bohatým sprejom hlienu a bacilov, hlavne vďaka finálnemu vysokotlakému „Š!“.

Moja dcéra Naďa zvykne pri prvom kýchnutí povedať HECH!, pri druhom HACH! a pri treťom HUCH! Manželka spraví síce len HECH!, ale trvá na tom a vďaka svojej alergii to zvyčajne viackrát zopakuje, zakaždým intenzívnejšie. Ani náhodou žiadne hapči!

Môj dedo z otcovej strany vždy najprv stíchol, potom očervenel a nakoniec vybuchol: PUCH! Keď človek nezaregistroval spomínané úvodné fázy, tak to bolo na infarkt.

V mužskej časti mojej rodiny z maminej strany sa vždy kýchalo nahlas a od srdca, aby o tom vedeli aj susedia. Znelo to ako bohatierske HAACHUMM! To si naozaj zaslúžilo pochvalné NAZDRAVIE!

Moja babka z maminej strany kýchala, že ŠČI!. Existuje tradičná ruská polievka Šči. A babka bola z Ruska. Varila vynikajúco. Aj Šči!

Môj zať pri kýchnutí vždy povie KEŠU! Pritom z orieškov má vraj najradšej arašidy s medom. To by sa však asi ťažko ukýchalo...

Úplnou anomáliou je v tomto smere môj nevlastný syn Milanko. Pred kýchnutím vždy zomkne pery, povystrčí jazýček a pootočí hlavu tak, aby mu slnko svietilo pod istým uhlom do tváre, pričom nosom funivo nasáva vzduch. Potom sa zrazu švihne do predklonu a vyrazí z neho čosi ako ohlušujúce a hysterické EEEAAAARRHCH! Dalo by sa to prirovnať k anglickému ROAR!, ale to je veľmi, veľmi „slabé slovo“! Chudák chlapec, do svojich štyroch rokov vyrastal v detskom domove. Keď k nám prišiel, nevedel ani kýchať a ani plakať, plač iba predstieral. Dnes už nič nepredstiera, ale kýchať sa ani po viac než 20 rokoch nenaučil.

Inustračný Milanko (rok 2008)

Sú borci, ktorí dokážu kýchnutie zadržať, aj keď sa to dôrazne nedoporučuje. Hrozí totiž prasknutie cievky v oku, poškodenie ušného bubienka, alebo cievy v mozgu. Poznal som zopár takých, čo to praktizovali. Väčšinou to znelo, ako tlmené KM!, alebo HKM!, prípadne HAKM!. Keď som to raz skúšal, tak zo mňa vyšlo akési zachrčanie a hrozne ma rozbolelo v krku. Navyše som sa pripravil o pôžitok z kýchania. A presne toto slovíčku HAPČI chýba – nevyjadruje to živočíšne prežívanie a tú živelnú dynamiku celého procesu!

Ako vyjadrujú kýchanie v zahraničí? Keď som bol malý, jedna známa nám pravidelne posúvala francúzsky komiks PIF. Kýchanie kreslených postavičiek sa písalo ako ATCHOUM (čítaj Atjum). Vždy sme sa na tom s bratom hrozne bavili. V angličtine máme výrazy ATISHOO, ATCHOO alebo KERCHOO (Etšú, Kršú). Vo všetkých prípadoch to aj foneticky viacmenej sedí. Nemecké HATSCHI, či španielske HACHIS sa zase viac podobá na slovenské bezvýrazné HAPČI, či české HEPČI. Zato v maďarskom či v ruskom slovníku synonymum slovíčka HAPČI nenájdeme.

Nie vždy a nie všetko sa dá vyjadriť slovami...

Slovenčina je naozaj zložitý jazyk s množstvom nelogických a čudne znejúcich výrazov, tvarov a výnimiek. Viac logiky, či viac zvukomalebných slov by určite prispelo k jeho zjednodušeniu, avšak na druhej strane by mu to možno ubralo na jeho zaujímavosti. V každom prípade vývoj jazyka má svoje pravidlá a tie často nebývajú ani logické, ani zvukomalebné. Jeho hybnou silou je hľadanie, či preberanie nových výrazov a spojení mimo bezpečných hraníc spisovnosti. Tie výrazy a spojenia sa potom medzi ľuďmi buď ujmú a zľudovejú, alebo jednoducho zakapú. A jazykovedci nech sa potom aj zbláznia, veď inak by vlastne ani nemali čo robiť. Takže ak nám niekto vytkne, že toto alebo hento je nespisovné, treba trvať na svojom a nenechať sa zneistiť. Budúcnosť vždy ukáže, kde sú hodnoty!

HAACHUMM! Je to pravda!

Podivuhodné premeny Biskupického ramena 2

 Po takmer troch rokoch ma zvedavosť opäť vyhnala k Biskupickému ramenu. V príspevku z novembra 2019 som okrem iného popísal isté „ekologické“ aktivity, ktorých výsledkom malo byť vyvrcholenie dlhodobých snáh nadšencov o opätovné sprietočnenie tohto už takmer zaniknutého dunajského ramena pod Bratislavou. Tieto aktivity skončili tak, že sa minuli nejaké zbytočné peniaze, pár ľudí sa navzájom potľapkalo po pleci a ramenu sa nepomohlo. Teraz sa však schyľuje k niečomu serióznejšiemu.

Už v roku 2018 sa objavila správa, že sa v rámci projektu Diaľnica D4 Bratislava, Jarovce - Ivanka sever, projekt kompenzačných opatrení“ začalo pracovať na revitalizácii Biskupického ramena, do ktorého bude privedená voda priamo z Dunaja prostredníctvom nového prívodného kanála.Má sa tým dosiahnuť aj zlepšenie zásobovania zavlažovacích kanálov horného Žitného ostrova vodou s možnosťou regulácie privádzaného množstva vody, najmä počas povodňových stavov. V novembri 2019 bol spomínaný prívodný kanál už hotový. Dnes je v mapách označený ako „Micherova zátoka“. Nátok vody cez regulačný stupeň do Biskupického ramena je prakticky hotový, ale zatiaľ nie je v prevádzke.

Aktuálna mapka Biskupického ramena a okolia.

Micherova zátoka (november 2019)

Prítok vody z Micherovej zátoky cez regulačný stupeň, zabudovaný v hrádzi (júl 2022).

Výtok vody z regulačného stupňa do Biskupického ramena. Podobne, ako aj zo strany Micherovej zátoky, je aj tu kanál dočasne prehradený zemným „štupľom“.

Prístupová panelová cesta na ostrov Kopáč od severu križuje Biskupické rameno v jeho hornej časti. Pôvodne tu bol vybudovaný regulačný stupeň, ktorý sa však nikdy nesprevádzkoval. Teraz na jeho mieste vybudovali betónový most a voda v ramene môže pod ním voľne pretekať.

Prístupová panelová cesta na ostrov Kopáč od severu.
Naokolo je nepreniknuteľná džungľa.

Betónový most namiesto pôvodného regulačného stupňa (hate)
s impozantnou brezou v jeho blízkosti.

Voľná hladina ramena pod mostom.

Pohľad z mosta na hornú časť Biskupického ramena.
Hustá vegetácia čoraz viac zakrýva jeho hladinu.

Zhruba v strede Biskupického ramena, na jeho najužšom mieste, bol pred rokmi vybudovaný podobný zbytočný regulačný stupeň. Teraz je beznádejne zarastený vegetáciou. Kúsok od neho však pokračujú práce na prehĺbení nového koryta, kadiaľ potečie voda Biskupického ramena ďalej okolo ostrova Kopáč do ľavostranného priesakového kanála VD Gabčíkovo a ďalej do zavlažovacích kanálov Žitného ostrova.

Pôvodný zbytočný regulačný stupeň, zneprístupnený hustou vegetáciou.

Nová prebágrovaná časť koryta (smerom k ústiu ramena).

Pokračovanie novej časti koryta smerom k začiatku ramena.
Odlesnilo sa, nebágruje sa, zarástlo. Čo už...

Čoskoro aj tento zjavne dlho nepoužívaný
bager splynie s okolitou vegetáciou...

Celkovo sa táto oblasť na posledné roky zmenila. Pribudli nejaké informačné tabule a neďaleko horného konca Biskupického ramena je autom dostupné občerstvenie. Niektoré poľné cesty v okolí ramena a na ostrove Kopáč, donedávna tak príjemné, sú teraz rozjazdené a plné prachu, čo súvisí s prácami na Biskupickom ramene a na diaľnici D4. Modro značená trasa z Kalinkova do Slovnaftu donedávna viedla pozdĺž dolnej časti Biskupického ramena a potom na sever cez celý ostrov Kopáč, teraz je presmerovaná bližšie ku brehu Dunaja, pozdĺž Biskupickej a Micherovej zátoky. Les pozdĺž Biskupického ramena nebol nikdy taký hustý, ako je teraz. Neďaleko závory na prístupovej ceste od severu na ostrov Kopáč aj teraz parkovalo viacero áut, čo svedčí o pretrvávajúcom záujme o kúpanie v neďalekom jazierku, zvanom tiež Panský diel. Kým sme bývali v Prievoze, chodili sme sem s deťmi pomerne často. Pri ústí Biskupického ramena pod diaľničným mostom je cez pravostranný priesakový kanál VD Gabčíkovo vybudovaný na modro natretý cyklomostík, cez ktorý sa cyklisti z hrádze dostanú k výjazdovej rampe na diaľničný most a prostredníctvom bezpečnej cyklolávky pozdĺž diaľnice ponad Dunaj až do Petržalky. Napriek blízkosti diaľnice D4 a rýchlostnej cesty R7 je tu všade vďaka protihlukovým bariéram a hustej vegetácii ticho a kľud.

Jedna z nových informačných tabúľ.

Aj takéto tabule tu sú.
Je dobré byť informovaný...

Diaľničný most ponad hrádzu a pod ním ústie Biskupického ramena
a modrá cyklolávka ponad ľavostranný priesakový kanál VD Gabčíkovo. 
Napravo zvírený prach z rozjazdenej poľnej cesty,

Začiatok ľavostranného priesakového kanála VD Gabčíkovo.

Príjemnou cestou po okraji ostrova Kopáč.

Netuším, ako dlho ešte budú trvať práce na Biskupickom ramene, ale vyzerá to ešte nadlho. Určite sem o nejaký ten rok zájdem. Tentoraz však budem menej písať a viac fotiť. A popritom, samozrejme, relaxovať.

Foto:  P.Vyskočil