S DEŤMI POHORÁCH 8: Na Magurku a zase späť

Kto si zamiluje Nízke Tatry, vracia sa do nich po celý život. Toto majestátne pohorie poskytuje možnosti „pre každú príležitosť“ - od tvrdej 100-kilometrovej hrebeňovky až po nekonečné variácie bočnými hrebeňmi a dolinami, od lesnatých a hôľnatych partií az po nefalšovanú tatranskú žulu. Túto akciu sme nijako zvlášť neplánovali, proste sme potrebovali vypadnúť, hoci počasie nebolo ideálne. Ja, ako ten, ktorý to celé vymyslí a pripraví, a môj syn a parťák Milanko, vtedy ešte len jedenásťročný, u ktorého sme v tom čase riešili dosť kuriózny problém, súvisiaci s jeho školou.

Milanko sa raz totiž vo svojej špeciálnej škole po použití WC posťažoval svojej špeciálnej učiteľke, že mal na toaletnom papieri krv. Pani učiteľka ho duchaplne „uistila“, že je to rakovina hrubého čreva. Milankova autistická psychika túto správu vyhodnotila ako panický alarm a od toho dňa prestal chodiť na veľkú potrebu. Proste zadržiaval, menej jedol a vyhováral sa, že mu netreba. Niekedy to trvalo aj dva týždne, kým sme ho rôznymi trikmi, presviedčaním a strašením nemocnicou donútili vyprázdniť sa. Najlepšie a vcelku spontánne to fungovalo na našich pomerne častých výletoch do prírody. Ale doma sa to zase vždy vrátilo do starých koľají. Nebol to zďaleka jediný lapsus pani učiteľky, ale toto nás už dorazilo. Oznámili sme škole, že Milan najmenej 2 týždne nepríde na vyučovanie kvôli učiteľke. Lenže ani sedieť doma nebolo východisko. Tak sme sa v júni 2007 jednoducho zbalili a vo dvojici vyrazili na pár dní do hôr.

Ako východiskový bod som zvolil Liptovskú Lúžnu, odkiaľ sme zahájili peší pochod smerom na Magurku. Bolo teplo, slnko občas vykuklo spoza mrakov a z diaľky sa sporadicky ozývalo tlmené hrmenie. Kráčali sme hore dolinou po tzv. starej ceste pozdĺž toku Lúžnianky až na sedlo Prievalec. Za ním sme sa napojili na zelenú značku z neďalekej kúpeľnej osady Železnô a tá nás doviedla popri horárni Kapustisko až do osady Magurka. Po ceste sme absolvovali Milankovo spontánne vyprázdnenie, čo bol za daných okolností takmer dôvod k oslave.

Osada Magurka je jedno z miest, kam sa od svojho ranného detstva sporadicky vraciam. Je to prekrásne miesto, dýchajúce banskou históriou. Po stáročia sa tu ťažilo zlato, striebro a antimón. V súčasnosti je Magurka hlavne chatovou osadou, ale dodnes tu trvalo žije zopár miestnych obyvateľov. Administratívne patrí osada Magurka k Partizánskej Ľupči.

Zaujímavosti o Magurke - viď doporučené referencie. 

Na začiatku osady Magurka sa nachádza neogotický kostolík so zachovalým rapkáčom vo veži, ktorým sa zvolávali baníci na pobožnosti.

Smutný pohľad na niekoľko rokov opustenú legendárnu chatu Magurka, ktorá už našťastie dnes opäť funguje.

Čistinka pod chatou Magurka patrí k niekoľkým miestam v Nízkych Tatrách, kde je oficiálne povolené stanovanie. Tak sme si našli rovnejšie miesto a začal som rozbaľovať stan. Medzitým sa z ničoho nič zotmelo a pustila sa hrmavica. Kým som stihol nahádzať naše veci do stanu a zatiahnuť zvnútra zips, mal som úplne mokrý chrbát. Milanko mal tak o zábavu postarané. Ale iba na chvíľu, lebo bol hladný a musel čakať, kým neprestane pršať, aby som mohol rozbaliť varič a uvariť niečo na večeru. 

Čistinka pod chatou Magurka.

Ticho pred búrkou.

Čakáme, kým prestane liať.

Konečne teplá večera!

Ráno som chcel pokračovať smerom na hlavný hrebeň a po ňom až do Hiadeľského sedla, kde mal byť náš ďalší nocľah. Odtiaľ by sme pokračovali cez Kozí chrbát a Kečku a ďalej buď na bývalú osadu Kalište a do Balážov, alebo kratšou cestou na Donovaly. Počasie bolo slnečné, tak sme sa po raňajkách vybrali po modrej značke smerom na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Na tejto trase je dnes zriadený náučný tzv. Magurský zlatý chodník, vybavený informačnými tabuľami. Míňame ruiny základov tzv. bašovne, kde sa kedysi premývala vyťažená ruda, a po banskej ceste, vedenej po vrstevnici, prechádzame jednotlivé bočné hrebene a dolinky. V každej dolinke nachádzame stopy po banskej činnosti v podobe zarastených háld a zvyškov štôlní: Kilián, František, Leopold a nakoniec Ritenstein. Sporadicky sa nám odkrýva výhľad na majestátny Salatín. Milanko je spokojný a pospevuje si do kroku. 

Balíme tábor a vyrážame do slnečného rána. 

Malebná cesta na horný koniec osady.

Salatín.

Zarastená halda pri bývalej štôlni Kilian.

Príjemná banská zvážnica.

Pri bývalej štôlni Ritenstein sa modrá značka skrúca doľava a prudkým stúpaním pokračuje až na hlavný hrebeň, do sedla Latiborskej hole. Avšak pohodlná zvážnica, po ktorej kráčame, pokračuje ako neznačená ďalej po vrstevnici. Raz pred rokmi, keď som s partiou absolvoval prechod Nízkych Tatier, sme sa na podnet miestnych borcov pustili nie po modrej na hrebeň, ale ďalej touto neznačenou zvážnicou. Po niekoľkých kilometroch pri takmer nebadanom stúpaní sme sa prekvapení zrazu ocitli na križovatke so žltou značkou z Liptovskej Lúžnej v sedle Pod Skalkou na hlavnom hrebeni, na dohľad od smerovníka. Rozhodol som sa znova to skúsiť. Ušetrili by sme tým nepríjemný strmák a celkovo takmer 200 výškových metrov stúpania, pričom by sme od severu obišli Latiborskú a Veľkú hoľu. Avšak zhruba po 2 kilometroch narážame na prekážky v podobe popadaných smrekov po nedávnej veternej kalamite. Netuším, koľko ich je a preliezať ich sa nám nechce. Tak sa vraciame späť na modrú značku a napokon aj tak musíme absolvovať strmý výšľap na hrebeň. Nebol som na tom kondične najlepšie, takže aj s tou zachádzkou, ktorá nám zabrala hodinu, to nepadlo práve príjemne...  

Opäť Salatín, tentoraz z hlavného hrebeňa.

Konečne sme na hrebeni. Magurský zlatý chodník pokračuje po hrebeňovej červenej smerom na východ a následne od sedla Zámostskej hole kopíruje žlto značený chodník späť na Magurku. My pokračujeme po hrebeňovej červenej na západ. 

Sedlo Latiborskej hole.

Hrebeňom Nízkych Tatier. Pohľad na východ smerom k Chabencu.

Zvyšky zimného tyčového značenia.

Latiborská a Veľká hoľa.

V sedle Pod Skalkou.

Postupne sa však začína mračiť. Prichádzame do sedla pod Skalkou, kam nás mala zaviesť spomínaná neznačená zvážnica. Odtiaľto nás pri našom tempe čakajú ešte 3 hodiny otvoreným hrebeňom. Tu sa ešte dá včas pred búrkou zbehnúť dolu, avšak ďalej smerom na Prašivú už veľa možností nie je. Raz som takto utelal pred búrkou z Chabenca a nemám najmenšiu chuť si to zopakovať, najmä nie s jedenásťročným postihnutým deckom. Po zvážení rizík teda nariaďujem ústup z hrebeňa, a to smerom na Liptovskú Lúžnu. Nejdeme však presne po žltej značke, vedenej bočným hrebeňom, ale dobre vychodeným neznačeným chodníkom dolu žľabom pozdĺž Brezového potoka. Liptovskú Lúžnu máme po celý čas na dohľad. Milanko pri zostupe strieda nohy a zadok. Ja som zase na kritickom mieste po strate rovnováhy skončil aj s ťažkým batohom v kosodrevine a nie a nie sa odtiaľ vymotať, čím som Milanka opäť rozveselil. Napokon prichádzame do širšieho sedla na prekrásnu čistinu, obklopenú mladým lesom. Akurát tu partia drevorubačov končila svoju prácu. Povedali sme si, že keď tu môžu byť drevorubači, tak tu môžeme byť aj my. Bolo už pokročilé popoludnie a bolo treba riešiť nocľah. Keďže sa nám nechcelo v noci cestovať domov a počasie sa napokon umúdrilo, našli sme si vhodné miesto a zabivakovali sme. Podľa mapy sme už boli mimo hraníc národného parku. Milanko sa napapal, potom sa zahrabal do spacáka, založil si do úst palček a ešte za svetla zaspal.

Liptovská Lúžna zo sedla Pod Skalkou.

Lepšie miesto na bivak už asi nenájdeme.

Výškový tábor č.2.

Konečne zaslúžená večera! Drevorubači nám tu zanechali takéto šikovné stolčeky.

Zelený smrečok, kopovitý obláčik a blankytná obloha. K tomu spev vtáčkov, šum vánku v ihličí a Milankovo pochrapkávanie. Úplný balzam na dušu!

Napokon všetko stíchlo.

Ráno sme sa bez akéhokoľvek stresu najedli, zbalili a vyrazili na ďalší pochod. Kúsok od nášho táboriska sme sa napojili na našu žltú značku, ktorá nás po necelej hodinke doviedla na autobus do Liptovskej Lúžnej.

Rannú hygienu som mu ani tento deň neodpustil!

Zbalení a pripravení na ďalšiu cestu.

Posledný pohľad na náš nádherný bivak.

Opäť nás víta Liptovská Lúžna.

Hrebeň Nízkych Tatier sa aj dnes na nás mračí.

Spokojní a najedení na stanici v Ružomberku.

Bolo to síce celé narýchlo a dosť improvizované, ale napokon to bolo fajn. Milanko sa od návratu domov konečne uvoľnil a už sme jeho vyprázdňovanie riešiť nemuseli. Školský rok potom dokončil u inej učiteľky. Ďalšie dva roky dostal učiteľku, na ktorú dodnes spomína v superlatívoch. Avšak Milankových školských i mimoškolských problémov sme odvtedy riešili aj tak dosť. A bohužiaľ, väčšina z nich spočívala nie v samotnom chlapcovi a jeho postihu, ale v necitlivosti okolia, ktoré nie vždy dokázalo akceptovať jeho inakosť.

Foto:    P.Vyskočil

Doporučené referencie:

http://www.mineraly.sk/files/zber/047_magurka.htm

https://magurka-liptov.sk/magursky-zlaty-chodnik/

https://www.sme.sk/c/2126706/magurku-najviac-poznaju-nemci-najmenej-slovaci.html