Bol
maličký, nenápadný, ale dôležitý, jediný široko-ďaleko.
Aspoň pre nás, ktorí sme bývali na východnom úbočí Slavína.
Krátko po tom, ako sme sa sem prisťahovali, som ako decko po prvý raz dostal
dôležité poverenie vykonať samostatný nákup. Dali mi zoznam,
peniaze, tašku a že vraj nech ma nezrazí auto. Postupne sa z toho
stala rutina, prerušovaná mojimi občasnými „príhodami“. Dnes
už ten obchodík dávno neexistuje. V mojej pamäti však postupne
dostal podobu príjemnej a intenzívnej spomienky na obdobie detstva
a dospievania.
 |
Obchodík sa nachádzal v prízemí bielej bytovky vpravo. |
 |
Vstupná brána bola vždy otvorená. |
 |
Bývalý vstup do bývalého obchodíka. |
Ten
obchodík sa nachádzal na rohu bytového domu na Vlčkovej č.26.
Predajňu obsluhovali dve ženy, matka s dcérou, ktoré sa medzi sebou sa rozprávali po maďarsky. Matka, staršia sivovlasá pani, väčšinou čosi robila v sklade a zvykla sa tváriť neprístupne.
Dcéra, vedúca predajne, bola príjemná žena v stredných rokoch.
Zakaždým sa ma spýtala: „Čo dostaneš?“ Väčšinou som si
pamätal, ale pre istotu som mával pri sebe zoznam, ktorý som jej
ukázal. Keď bol tovar na pulte, zobrala ceruzku, prúžok papiera a
tovar rýchlo zrátala. Podal som jej peniaze a ona mi vydala. Vždy
presne a spoľahlivo. Rodičia sa na to mohli spoľahnúť. Potom mi
pomohla naložiť tovar do tašky a poslala ma domov.
Stalo
sa mi, že som si vydané peniaze zabudol na pulte. Keď som bol už
od obchodu dosť vzdialený, vystrčilo sa z neho dievča z našej školy a
kričalo po mne: „Peniazééé!““ Musel som byť vtedy aj
myšlienkami dosť vzdialený, čo sa mi stáva dodnes:
„Netrebááá!!“, odpovedal som jej cez plece. Doma sa ma tiež
pýtali na peniaze a nevychádzali z údivu. V zápätí prišlo to
ukričané dievča a podalo rodičom drobné z nákupu. Tá dobrá
žena za pultom ju poslala po mojich stopách. Keď dievča odišlo,
rodičov veľmi zaujímalo, že prečo. Nevedel som prečo. Pri ďalších návštevách obchodíka som si už na podobné nápady musel dávať pozor.
Neskôr
ma napadlo absolvovať nákup na kolobežke. Vyzeralo to ako dobrý
nápad - taška na riadítka a hneď som späť! Prvý výsledok bol
ten, že z desiatich čerstvých vajec som domov celé doniesol iba
tri. Tak som aj tento nápad musel od základu prehodnotiť. Ale
nezavrhol som ho. Niektorí starší chalani z ulice chodili do
obchodu na bicykli a za sebou ťahali nákupnú tašku na kolieskach.
Naši však nemali najmenší záujem zháňať takú tašku a
vystavovať tak nakúpený tovar skaze.
Pani
vedúca ponúkala svojím zákazníkom aj tzv. donáškovú službu.
Kto mal záujem, mohol si priamo v obchode o túto službu požiadať
a potom mal každé ráno okrem nedele zabezpečenú donášku
čerstvého mlieka a rohlíkov priamo ku dverám, a to v množstve, o
ktoré si požiadal a vopred zaplatil. Túto službu vykonávali
brigádnici, väčšinou starší chalani. Po maturite som dostal
ponuku aj ja.
Na
zozname záujemcov bolo vtedy asi 30 adries na troch uliciach. Každé
ráno som mal prísť o šiestej pred obchod. Bol síce ešte
zatvorený, ale pred dverami už čakali dovezené prepravky s
čerstvým pečivom a mliekom. Plnotučné bolo v sklenených
fľašiach, polotučné v sáčkoch. Podľa zoznamu som si najskôr
nasáčkoval pečivo, spolu s odpočítanými mliekami som ich
naložil do dvojkoesového ručného vozíka a vyrazil som s ním do
ulíc. Do ôsmej bola robota hotová.
Jedného
dňa ma napadlo zapriahnuť vozík za bicykel, ako to robievali
chalani z ulice. Veď čože sa mohlo stať... Stalo sa to, že pri
zrýchlení začal vozík poskakovať, pričom rožky vypadávali zo
sáčkov na ulicu a fľaše s mliekom rachotili tak, že sa iba
zázrakom ani jedna nerozbila. Tak som sa radšej vrátil k
osvedčenej chôdzi. Tiež sa mi stalo, že som v jednej bytovke
položil sáčok s polotučným mliekom pred dvere a zrazu začalo z
neho vytekať na dlážku mlieko. V panike som odiaľ ušiel. Aj tak
celý dom ešte spal a ja som predsa nemohol zodpovedať za
nekvalitné socialistické sáčky... Vedúcej však našťastie
žiadna sťažnosť neprišla, tak som si túto trápnu príhodu
nechal pre seba.
Po
mesiaci mi začali na vysokej škole prednášky a s brigádou som
musel skončiť. Pani vedúca bola so mnou spokojná a ako výslužku
som si odniesol viac než sedemsto korún československých. Na tú
dobu a za 2 hodiny práce denne to bol neslýchaný peniaz! Môj prvý
nástupný čistý plat po promócii za štandardnú 8-hodinovú
prácu predstavoval len asi dvojnásobok tejto sumy.
Do
roka po skončení môjho štúdia sme sa spod Slavína odsťahovali.
Keď som sa do týchto končín po pár rokoch v návale nostalgie
vrátil, obchodík bol už zrušený. Po tej milej osôbke, ktorá ma
takmer 20 rokov spoza pultu sprevádzala, sa zľahla zem. Nebola to
žiadna „hrdinka socialistickej práce“. Bola to len skromná,
čestná a zodpovedná žena, ktorej záležalo na tom, aby boli
kupujúci spokojní. Zvládala chod predajne, denno-dennú lopotu s
tovarom a vratnými fľašami, zvládala jednanie s ľuďmi a dalo sa
na ňu spoľahnúť. Vedela byť aj rázna a dôsledná. Môjmu
staršiemu kamarátovi Andrejovi z ulice raz odmietla prevziať fľašu
od vína, lebo vo vnútri bola zatlačená zátka. Dodnes vidím jeho
nešťastný výraz, keď tú zátku priamo v obchode vyšparchával
akýmsi drôtom. S výnimkou zeleniny a mäsa mala v obchode všetko,
čo bolo treba, od múky až po mletú kávu. Vždy tam bol poriadok
a príjemná vôňa. Bol to obchodík môjho detsva. Jedinečný a
neopakovateľný.
O
nejaké desaťročie neskôr, keď som sa s manželkou a deťmi
presťahoval do Prievozu, sme v jednom rodinnom dome na Kaštielskej
ulici objavili maličký obchodík s názvom podľa majiteľa – Potraviny u Slivku. Bol to obchodík so srdcom, veľmi podobný tomu môjmu. Deti
tam veľmi radi chodili. Nikdy ich tam nikto neoklamal a často sa im
aj ušiel nejaký ten bonus. Ten obchodík fungoval iba niekoľko
rokov. Pre zdravotné problémy Slivkovcov a v narastajúcom tlaku
reťazcov nemal šancu na dlhší život. Ale stihol dať deťom to,
čo som dostal aj ja – sprevádzal ich na dôležitej etape ich
života. Aby im ukázal, že ten neznámy a nebezpečný svet okolo
nich vie byť aj láskavý a nezištný.
Foto: P.Vyskočil (2024)