nedeľa 19. januára 2025

Keď matka príroda oškaredie

Príroda sa neustále mení a dostáva rôzne prívlastky: pekná, krásna, smutná, ospalá, svieža, liečivá, atď. Ale nikdy nie je sama osebe škaredá. Tento prívlastok jej dáva iba človek, a to tým, že ju urobí škaredou.


Netreba chodiť ďaleko. Nasledujúce fotografie sú z okruhu niekoľkých kilometrov od Marianky. Zámerne som nefotil všadeprítomné čierne skládky všelijakého odpadu, na tie sme si už tak nejako zvykli. Zameral som sa na stopy po tých, ktorí majú v popise práce o prírodu sa starať. A to tak, aby bola pre všetkých, nielen pre tých, ktorí z nej ťažia, či už za pomoci motorovej píly, alebo poľovníckej pušky. Tak, aby návštevník či turista neprichádzal z prírody smutnejší, ako do nej vchádzal, a aby sme sa nemuseli falošne utešovať, že veď exploatácia prírody musí byť škaredá, lebo inak sa to nedá.

Dá sa!

Ak sa v lese ťaží drevo, použijú sa lesné cesty, ktoré sa za daždivého počasia rozbahnia. Nestalo by sa tak, keby sa tieto cesty občas posypali drveným kameňom, alebo keby sa ťažba realizovala za priaznivejšieho počasia. 

Táto cesta je frekventovanou turistickou trasou a cyklotrasou.
Pri ťažbe dreva sa mení na takéto rozbahnené trasovisko.
Keď do neho pripadne aj mokrý sneh, stáva sa
táto cesta nepriechodnou a neprejazdnou.

Táto malebná čistinka...

...poslúžila lesným mechanizmom ako skratka a tak
prestala byť malebná. No a čo?

Vyťažené drevo sa odvezie a po ňom ostáva takýto svinčík.
Veď ono sa to aj tak nejako samo niekedy možno... a možno
aj nie!

Okolo tejto rozbahnenej cesty sa v čase fotenia
široko-ďaleko nijaká ťažba dreva nerealizovala.
Zato na konci cesty sa nachádza poľovnícky
posed. Ozbrojený poľovník si svoj veľactený
zelený zadok vyvezie až pod posed, vytrepe
sa hore a potom v ňom zákerne striehne na nič
netušiacu zver, aby si konečne zastrieľal do
niečoho živého a bezzbranného. Keď ho to
omrzí, naloží sa do auta a odíde. Okrem
prázdnych nábojníc a prázdnej fľašky
po ňom ostáva aj takáto škaredá cesta.  

Prakticky každý poľovnícky posed v okolí má pod sebou takúto
vyjazdenú "otočku" ako znak toho, že poľovníci sú leniví chodiť pešo.

Tieto škaredé pneumatiky...

...a ani túto ešte škaredšiu pneumatiku tu nezanechal náhodný
nedisciplínovaný vodič osobného auta. Pochádzajú z lesného
vozidla či traktora. Kto asi tak na týchto mechanizmoch
v lese jazdí? 

Takmer 100-ročný násyp bývalej lesnej železničky a na ňom hrdzavé
nefunkčné oplotenie zvernice, zrušenej ešte niekedy po nežnej
revolúcii. Rekultivácia terénu, alebo aspoň odstránenie starého
pletiva sa ani náhodou nekonalo a už sa konať ani nebude.
Asi v tom treba hľadať hlboký odkaz predošlých generácii!

Tento opustený ovocný sad je už vlastne tiež príroda, ktorá má svoj
vlastný pôvab a kde sa dá plnohodnotne relaxovať. Avšak takýto
opustený sad je takpovediac územím nikoho, ak nerátame
miestne poľovnícke združenie, ktoré zaujíma iba streľba na
pohyblivé terče. Tak prečo to hneď nezahnusiť takýmto obrovským
divokým hnojiskom? Dodnes sa sem vyváža hnoj z neďalekej
jazdiarne. Čo tam po nejakých podzemných vodách, poriadna
dávka živočíšneho dusíka im nezaškodí. Pritom ide o vysokokvalitné
hnojivo. Nechce sa mi veriť, žeby sa doteraz nikto serióznejšie
nezaoberal  myšlienkou jeho aplikácie na okolitých poliach.

Ak sa v lese poriadne rozprší, na mnohých lesných
cestách tečú pootoky vody a robia hlboké výmole.
Nedialo by sa tak, keby sa voda z lesných ciest
odvádzala odtokovými žľabmi a prahmi a keby sa
väčšie potoky aspoň z času  na čas v rámci
protipovodňových opatrení čistili, keďže okolie
Marianky nie je bezzásahovou zónou. Potom by
ani následky nedávnych povodní neboli až takéto!

Za obzvlášť škaredé pokladám súčasnú urputnú snahu vlády o presadenie stavby nerentabilného 12-kilometrového diaľničného tunela cez Malé Karpaty, dokonca za pomoci súdruhov z Číny! Táto stavba by na dlhé roky nedobre zmenila život v Marianke a celé jej prírodné okolie. Za situácie, keď Slovensko nie je ďaleko od krachu, keď dokončenie diaľnice z Bratislavy do Košíc je stále v nedohľadne a keď „len“ 7-kilometrový tunel Višňové sa stavia už viac než štvrťstoročie, možno hovoriť o nereálnom megalomanstve, v ktorom akékoľvek náladové opisy a prívlastky strácajú svoj zmysel. Tak ako sa stráca cit pre maličkosti, pre harmóniu a príroda ako taká, pekná či škaredá, sa berie len ako terénna prekážka pre kus asfaltky.

Človek je asi vnútorne ten najškaredší tvor na svete!    




Foto:  P.Vyskočil

 

utorok 7. januára 2025

Vrchná hora

Medzi Stupavou a Mariankou sa nachádza nenápadný kopec s čudesným názvom Vrchná hora s nadmorskou výškou len 282 m. Takmer zo všetkých strán je oblepený záhradkami, chatami a, samozrejme, plotmi, ktoré značne obmedzujú možnosti prístupu na jeho vrchol. A ten vrchol so svojimi slnkom zaliatými lúčkami mi jedného dňa zakýval, žeby nebolo od veci ho navštíviť a rozhliadnuť sa z neho po okolí.

Vrchná hora

Celé roky som okolo tohto kopca behával, bicykloval s deťmi a teraz sem chodím so psami. Pohyb okolo neho umožňujú nespevnené vozové cesty, väčšinou lemované plotmi. Až nedávno, na juhozápadnom svahu kopca, kde prevládajú nepriechodné listnaté lesíky, som si všimol nenápadný chodník, ťahajúci sa od cesty hore trávnatým svahom. Týmto chodníkom sme sa krátko pred vlaňajšími Vianocami spolu so synom Milanom a dvoma psami dostali do vrcholovej časti kopca, kde sa nám začala otvárať nečakane zaujímavá krajina.

Po ceste z Marianky na okraji záhradkárskej oblasti míňame
zosuv cesty po nedávnych povodniach

Vo vrcholových partiách je zreteľné terasovité formovanie terénu, svedčiace
o dlhodobom intenzívnom využívaní týchto pozemkov v minulosti.


Na viacerých miestach sú viditeľné odkryvy piesčitého podložia, na ktorých
sa nemalou mierou podieľala aj lokálna ťažba piesku na stavebné účely. 

Zistili sme, že Vrchná hora nie je len taký bezvýznamný kopček v predhorí Malých Karpát, ale je to územie európskeho významu s 3. stupňom ochrany, ktoré je od roku 2017 zaradené do sústavy európskych chránených území NATURA 2000. Budované je horninami z obdobia mladších treťohôr, ktoré sú pozostatkom ustupujúceho mora. Striedajú sa tu piesky s lavicami pevnejších pieskovcov, v ktorých možno nájsť mnoho odtlačkov a odliatkov jadier lastúrnikov a ulitníkov a zvyšky ich schránok, podobne ako na neďalekom Sandbergu na Devínskej Kobyle. Vyskytujú sa tu aj bochníkové pieskovcové konkrécie a časté sú aj polohy piesčitých riasových vápencov, rozpadnutých na veľké bloky. Na svahoch a vrcholových plošinách nachádzajú unikátne rastlinné spoločenstvá s množstvom chránených a vzácnych druhov rastlín aj živočíchov. Podmienky pre ich výskyt boli vytvárané už v 16. storočí, odkedy sa tu pestoval vinič.Tieto časy pripomína aj kaplnka, zasvätená sv. Urbanovi, patrónovi vinárov, postavená na úpätí Vrchnej hory na juhovýchodnom okraji Stupavy neďaleko križovatky ulíc Marianská a Slnečná. Vrcholové partie a severné svahy v minulosti pravdepodobne slúžili ako obecný pasienok. Po znárodnení v päťdesiatych rokoch 20. storočia boli viaceré vinice rozparcelované a premenené na záhrady. Zvyšné vinice na Vrchnej hore spustli, podobne ako postupne spustli aj všetky ostatné vinice a ovocné sady v širšom okolí Stupavy.

Podrobnejší popis Vrchnej hory je v doporučených referenciách č.1 až 5.

Tabuľka s vyznačením kategórie územia
a zakázaných činností

Napriek svojmu významu nenájdeme na Vrchnej hore ani informačnú tabuľu, ani náučný chodník, či turistické značky, len nenápadnú zelenú tabuľku a spleť chodníkov, u ktorých treba vedieť rozlíšiť, či ide o chodníky vyšliapané lesnou zverou, alebo či ich používajú aj ľudia. Ostatné je už vecou improvizácie a orientácie. Milan sa v priebehu výletu vytasil s GPS-kou, ale jeho úsilie hanebne zlyhalo. Výstup aj zostup sme riešili z lesnej vozovej cesty, ktorá sa tiahne juhozápadným úbočím kopca, a to od odbočky z Marianskej cesty ponad spomínanú kaplnku sv. Urbana až po záhradkárskú osadu neďaleko Marianky. Z tejto cesty je možné na niekoľkých miestach dostať sa na vrcholové partie kopca. Tam vás čakajú rozprávkové výhľady na všetky svetové strany. 

Výhľad na Stupavu

Výhľad na Devínsku Kobylu a Devínsku Novú Ves

Niektoré chodníky vyzerajú, ako keby boli udržiavané ...

Staršie osamelé stromy vyzerajú v tejto krajine obzvlášť pôsobivo

Hrad Pajštún

Nález oddychovej lavičky nás ubezpečuje, že to tu nie je až také opustené


Vždy ma poteší, keď vidím na strome vtáčiu búdku, alebo krmítko

Túto malebnú pešinku onedlho preruší pletivo záhradných plotov, ...

... ale aspoň je odtiaľto pekný výhľad na Malé Karpaty

Väčší odkryv piesčitého podložia, alebo pieskovisko,
na mapách značené ako Pieskovisko

Vrchná hora je Devínskej Kobyle podobná nielen výskytom vzácnej fauny, flóry, či skamenelín. Ide o územie, ktoré vzhľadom na chýbajúci manažment v minulosti (kosenie, pasenie) postupne zarastá náletovými kríkmi, čo vedie k poklesu populácii chránených druhov rastlin a živočíchov. Preto sa tu organizujú brigády, v rámci ktorých sa hlavne odstraňujú náletové kroviny (napr. vo februári 2022), alebo sa zbierajú odpadky a likvidujú sa zvyšky starých oplotení (napr. v marci 2024), pričom tieto podujatia majú aj formu exkurzií za účasti odborníkov (viď rdoporučené referencie č.6 a 7).

Treba veriť, že tomuto vzácnemu územiu sa raz dostane náležitá pozornosť a ochrana a že toto územie nebude nakoniec rozparcelované na stavebné pozemky a záhrady, ako to u nás býva zvykom.  


Foto:    P.Vyskočil



Doporučené referencie:


1. Mapa územia

https://mapy.cz/zakladni?source=osm&id=1067270879&x=17.0468449&y=48.2612870&z=17

2.Vrchná hora v sústave Natura 2000

https://www.sopsr.sk/natura/index.php?p=4&sec=5&kod=SKUEV0911

3.Stručný popis územia

https://ibot.sav.sk/usr/Ivet/docs/pdf15_A5knihazal.pdf

4.Podrobnejší popis územia

https://pastekar.blogspot.com/2019/06/vrchna-hora-pri-stupave.html

5.Nelesné rastlinné spooločenstvá územia

https://ibot.sav.sk/usr/Ivet/docs/Vrchna%20hora.pdf

6. a 7. Brigády na Vrchnej hore

https://www.stupava.sk/seniori/o-meste/aktuality-1/brigada-na-vrchnej-hore-uz-tuto-sobotu-5055sk.html

https://chkozahorie.sopsr.sk/brigada-na-vrchnej-hore-dopadla-na-vybornu/

streda 7. augusta 2024

STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 6 – Návrat na Kalvársky vrch

V poslednom čase prenikajú médiami zaujímavé informácie o dianí na Kalvárskom vrchu v Bratislave, ktorý som opísal pred troma rokmi v príspevku „STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 3 – Potulky po Kalvárskom vrchu“. Zvedavosť mi nedala, tak som jedného zamračeného augustového dňa zobral syna a fotoaparát a vyrazili sme do terénu. Oplatilo sa, aj keď sme nakoniec zmokli ako myši.

Bratislavská Kalvária s krížovou cestou je najstaršou na Slovensku. Vďaka komunistom a rozširovaniu Pražskej ulice takmer zanikla, ale dnes je už situácia iná. Po rokoch plánovania a príprav konečne dostáva zaujímavú podobu. Zaslúži si to. Okrem toho sa tu každoročne organizujú púte a bohoslužby, čo svedčí o tom, že to tu žije a určite aj bude žiť aj napriek zámeru vlády zrušiť 2 percentá z daní pre neziskovky. Je to viac o ľuďoch, ako o peniazoch, a s tým mocní nič nenarobia.

Začiatok krížovej cesty je teraz preložený nižšie...

...až na okraj oporného múru Pražskej ulice. Bola zrealizovaná terénna
úprava chodníka a po pravej strany sa vybudovalo kovové zábradlie.

Jednotlivé zastavenia sú vybudované zo špeciálneho bieleho betónu. Za povšimnutie stojí aj svahová úprava v bezprostrednej blízkosti zastavenia.


Zrekonštruovaná kaplnka 4. zastavenia. Jej rekonštrukcia
síce prebehla už pred niekoľkými rokmi, avšak stavebné
a terénne práce na tomto mieste stále nie sú ukončené.

Nové zastavenia sú pôsobivé svojou strohosťou a jednoduchosťou...

...a spolu so skromnými pozostatkami pôvodných stavieb tvoria jeden celok.
Podaktorým konzervatívnejším návštevníkom nie sú až tak po chuti.
Avšak v tomto prípade nie sú dôležité historicky presné repliky
pôvodných kaplniek, ale samotný historický a duchovný odkaz,
ktorému dal architekt podobu nadčasového novotvaru. 

Pôvodné schodisko pred vrcholom Kalvárskeho kopca.

Jedenáste zastavenie na zvyškoch pôvodnej kaplnky.

Kalvária a zároveň dvanáste zastavenie na vrchole kopca.

Aj pri poslednom zastavení stále prebiehajú rekonštrukčné práce.

Bývalý vojenský bunker sa zjavne využíva ako pohodlná rozhľadňa.
Napravo stavebný žeriav, ktorý tu už viac rokov trčí zo staveniska
akejsi barbarskej stavby. Za posledné tri roky sa na nej nič nezmenilo. 

Namiesto záverečnej kofoly vo Funuse sme museli utekať pred touto
čierňavou k autu, ktoré sme nechali pod kopcom na začiatku krížovej cesty.




Foto:      P.Vyskočil


Doporučené referencie:   

www.bratislavskakalvaria.sk

www.facebook.com/bratislavskakalvaria

www.sprevadzajuci.sk


sobota 29. júna 2024

Bol raz jeden obchodík

Bol maličký, nenápadný, ale dôležitý, jediný široko-ďaleko. Aspoň pre nás, ktorí sme bývali na východnom úbočí Slavína. Krátko po tom, ako sme sa sem prisťahovali, som ako decko po prvý raz dostal dôležité poverenie vykonať samostatný nákup. Dali mi zoznam, peniaze, tašku a že vraj nech ma nezrazí auto. Postupne sa z toho stala rutina, prerušovaná mojimi občasnými „príhodami“. Dnes už ten obchodík dávno neexistuje. V mojej pamäti však postupne dostal podobu príjemnej a intenzívnej spomienky na obdobie detstva a dospievania.

Obchodík sa nachádzal v prízemí bielej bytovky vpravo.

Vstupná brána bola vždy otvorená.

Bývalý vstup do bývalého obchodíka.

Ten obchodík sa nachádzal na rohu bytového domu na Vlčkovej č.26. Predajňu obsluhovali dve ženy, matka s dcérou, ktoré sa medzi sebou sa rozprávali po maďarsky. Matka, staršia sivovlasá pani, väčšinou čosi robila v sklade a zvykla sa tváriť neprístupne. Dcéra, vedúca predajne, bola príjemná žena v stredných rokoch. Zakaždým sa ma spýtala: „Čo dostaneš?“ Väčšinou som si pamätal, ale pre istotu som mával pri sebe zoznam, ktorý som jej ukázal. Keď bol tovar na pulte, zobrala ceruzku, prúžok papiera a tovar rýchlo zrátala. Podal som jej peniaze a ona mi vydala. Vždy presne a spoľahlivo. Rodičia sa na to mohli spoľahnúť. Potom mi pomohla naložiť tovar do tašky a poslala ma domov.

Stalo sa mi, že som si vydané peniaze zabudol na pulte. Keď som bol už od obchodu dosť vzdialený, vystrčilo sa z neho dievča z našej školy a kričalo po mne: „Peniazééé!““ Musel som byť vtedy aj myšlienkami dosť vzdialený, čo sa mi stáva  dodnes: „Netrebááá!!“, odpovedal som jej cez plece. Doma sa ma tiež pýtali na peniaze a nevychádzali z údivu. V zápätí prišlo to ukričané dievča a podalo rodičom drobné z nákupu. Tá dobrá žena za pultom ju poslala po mojich stopách. Keď dievča odišlo, rodičov veľmi zaujímalo, že prečo. Nevedel som prečo. Pri ďalších návštevách obchodíka som si už na podobné nápady musel dávať pozor.  

Neskôr ma napadlo absolvovať nákup na kolobežke. Vyzeralo to ako dobrý nápad - taška na riadítka a hneď som späť! Prvý výsledok bol ten, že z desiatich čerstvých vajec som domov celé doniesol iba tri. Tak som aj tento nápad musel od základu prehodnotiť. Ale nezavrhol som ho. Niektorí starší chalani z ulice chodili do obchodu na bicykli a za sebou ťahali nákupnú tašku na kolieskach. Naši však nemali najmenší záujem zháňať takú tašku a vystavovať tak nakúpený tovar skaze.

Pani vedúca ponúkala svojím zákazníkom aj tzv. donáškovú službu. Kto mal záujem, mohol si priamo v obchode o túto službu požiadať a potom mal každé ráno okrem nedele zabezpečenú donášku čerstvého mlieka a rohlíkov priamo ku dverám, a to v množstve, o ktoré si požiadal a vopred zaplatil. Túto službu vykonávali brigádnici, väčšinou starší chalani. Po maturite som dostal ponuku aj ja.

Na zozname záujemcov bolo vtedy asi 30 adries na troch uliciach. Každé ráno som mal prísť o šiestej pred obchod. Bol síce ešte zatvorený, ale pred dverami už čakali dovezené prepravky s čerstvým pečivom a mliekom. Plnotučné bolo v sklenených fľašiach, polotučné v sáčkoch. Podľa zoznamu som si najskôr nasáčkoval pečivo, spolu s odpočítanými mliekami som ich naložil do dvojkoesového ručného vozíka a vyrazil som s ním do ulíc. Do ôsmej bola robota hotová.

Jedného dňa ma napadlo zapriahnuť vozík za bicykel, ako to robievali chalani z ulice. Veď čože sa mohlo stať... Stalo sa to, že pri zrýchlení začal vozík poskakovať, pričom rožky vypadávali zo sáčkov na ulicu a fľaše s mliekom rachotili tak, že sa iba zázrakom ani jedna nerozbila. Tak som sa radšej vrátil k osvedčenej chôdzi. Tiež sa mi stalo, že som v jednej bytovke položil sáčok s polotučným mliekom pred dvere a zrazu začalo z neho vytekať na dlážku mlieko. V panike som odiaľ ušiel. Aj tak celý dom ešte spal a ja som predsa nemohol zodpovedať za nekvalitné socialistické sáčky... Vedúcej však našťastie žiadna sťažnosť neprišla, tak som si túto trápnu príhodu nechal pre seba.

Po mesiaci mi začali na vysokej škole prednášky a s brigádou som musel skončiť. Pani vedúca bola so mnou spokojná a ako výslužku som si odniesol viac než sedemsto korún československých. Na tú dobu a za 2 hodiny práce denne to bol neslýchaný peniaz! Môj prvý nástupný čistý plat po promócii za štandardnú 8-hodinovú prácu predstavoval len asi dvojnásobok tejto sumy.

Do roka po skončení môjho štúdia sme sa spod Slavína odsťahovali. Keď som sa do týchto končín po pár rokoch v návale nostalgie vrátil, obchodík bol už zrušený. Po tej milej osôbke, ktorá ma takmer 20 rokov spoza pultu sprevádzala, sa zľahla zem. Nebola to žiadna „hrdinka socialistickej práce“. Bola to len skromná, čestná a zodpovedná žena, ktorej záležalo na tom, aby boli kupujúci spokojní. Zvládala chod predajne, denno-dennú lopotu s tovarom a vratnými fľašami, zvládala jednanie s ľuďmi a dalo sa na ňu spoľahnúť. Vedela byť aj rázna a dôsledná. Môjmu staršiemu kamarátovi Andrejovi z ulice raz odmietla prevziať fľašu od vína, lebo vo vnútri bola zatlačená zátka. Dodnes vidím jeho nešťastný výraz, keď tú zátku priamo v obchode vyšparchával akýmsi drôtom. S výnimkou zeleniny a mäsa mala v obchode všetko, čo bolo treba, od múky až po mletú kávu. Vždy tam bol poriadok a príjemná vôňa. Bol to obchodík môjho detsva. Jedinečný a neopakovateľný.

O nejaké desaťročie neskôr, keď som sa s manželkou a deťmi presťahoval do Prievozu, sme v jednom rodinnom dome na Kaštielskej ulici objavili maličký obchodík s názvom podľa majiteľa – Potraviny u Slivku. Bol to obchodík so srdcom, veľmi podobný tomu môjmu. Deti tam veľmi radi chodili. Nikdy ich tam nikto neoklamal a často sa im aj ušiel nejaký ten bonus. Ten obchodík fungoval iba niekoľko rokov. Pre zdravotné problémy Slivkovcov a v narastajúcom tlaku reťazcov nemal šancu na dlhší život. Ale stihol dať deťom to, čo som dostal aj ja – sprevádzal ich na dôležitej etape ich života. Aby im ukázal, že ten neznámy a nebezpečný svet okolo nich vie byť aj láskavý a nezištný.



Foto:  P.Vyskočil (2024)

piatok 3. mája 2024

Podivuhodné premeny Biskupického ramena 3

Po takmer 2 rokoch som opäť zavítal do týchto končín, tentoraz s úmyslom menej písať a viac fotiť. A bolo čo fotiť! Zdá sa, že tentoraz sa tu veci naozaj zmenili k lepšiemu. Čo bolo rozrobené, dotiahlo sa do konca a pribudlo aj niečo navyše. Všetko je zrejmé z nasledujúcej fotografickej exkurzie, zachytávajúcej okamihy posledných aprílových dní roku 2024.


1.  Začneme dokončeným nátokom dunajskej vody do
Biskupického ramena na jeho hornom konci. 

2.  Stav nátoku v roku 2022 (vľavo) a súčasný stav (vpravo).

3.  Dunajská voda sa do Biskupického ramena privádza z novovybudovanej Micherovej zátoky (umelého slepého ramena Dunaja), do ktorej hornej-slepej
časti v hojnej miere presakuje podzemná voda. Preto je v hornej časti
Biskupického ramena voda úplne priehľadná. 

4.  Horné Biskupické rameno z novovybudovaného mosta na prístupovej
ceste na ostrov Kopáč - pohľad na západ, teda proti prúdu.

5.  Tzv. mäkký lužný les a všadeprítomný medvedí cesnak.

6.  Stredná časť Biskupického ramena (tzv. "krčok")
neďaleko mestskej spaľovne - pohľad na sever,
teda proti prúdu, stav z roku 2022 (hore)
a súčasný stav (dole),...

7.  ...a pohľad na juh, teda po prúde,
stav z roku 2022 (hore) a súčasný stav (dole).

8.  Bočná vetva strednej časti Biskupického ramena smerom na sever, teda
proti prúdu. Na jej ľavom, či po správnosti vlastne na pravom brehu....

9.  ...je akási výsadba. Niekto sa tu teda o to celé stará.

10.  Pohľad na dolnú časť Biskupického ramena z Lužného mosta diaľnice D4.

11.  Pohľad z Lužného mosta na ľavostranný priesakový kanál vodného diela Gabčíkovo, do ktorého je Biskupické rameno zaústené.

12.  Okrem informačných panelov pribudli v tejto oblasti aj výstražné a
zákazové tabuľky. Najzávažnejšia je tabuľka vpravo dole, označujúca
hranicu prírodnej rezervácie Kopáčsky ostrov, na ktorej je v červenom
krúžku preškrtnuté nielen auto a kradmá ruka trhajúca kvietok, ale aj pes,
bicykel a dokonca chodec, hoci je tu cesta dostatočne široká aj pre Tatrovku. 
Podľa platnej legislatívy možno prírodnú rezerváciu úplne zneprístupniť
iba v prípade jej ohrozenia. Ak by tomu bolo tak, zrejme by tu bola aj
nejaká závora s náležitou výstrahou.

13.  Na tejto spomínanej ceste, ktorá sa tiahne celým ostrovom Kopáč v severojužnom smere, boli ešte pred pár rokmi modré turistické značky.
Potom modrú trasu presmerovali mimo ostrova Kopáč a na tejto pôvodnej
zakázali čo sa dalo. My sme si v rámci našej exkurzie dovolili porušiť "preškrtnutého chodca" a dokonca aj "preškrtnutého psa" a zašli sme
až do stredu tejto "africkej savany". Pritom sme stretli zopár cyklistov,
ktorí tiež mali byť "preškrtnutí" a ktorí ma ubezpečovali, že sem chodia
každý rok. Avšak zodpovedne môžem prehlásiť, že žiadne ohrozenie
prírodnej rezervácie sa tu zatiaľ nekonalo!

14.  V tejto centrálnej časti ostrova Kopáč Štátna ochrana prírody SR občas zabezpečuje kosenie a prerieďovanie krovín a odstraňovanie náletov
a inváznych rastlín s cieľom podporiť a zachovať vzácne stepné
a lesostepné spoločenstvá, ktoré sa tu nachádzajú a sú predmetom
ochrany. 

15.  Novinkou na ostrove Kopáč je aj riadená pastva zvierat (zrejme kôz
a oviec), ktorá prebieha v spolupráci so Štátnou ochranou prírody SR
(viď tabuľka vpravo hore na obrázku č.12)

16.  V súvislosti s touto pastvou sa tu objavili elektrické ploty....

17.  ....a budujú sa ďalšie.

18.  Hojne navštevované štrkové jazierko na ostrove Kopáč, mimo územia rezervácie. Kúpacia sezóna pomaly začína!

19.  Svoje miesto si v týchto končinách našiel aj bobor. 


Foto:    Peter Vyskočil

Doporučené referencie:    Je ich plný internet!



















Keď matka príroda oškaredie

Príroda sa neustále mení a dostáva rôzne prívlastky: pekná, krásna, smutná, ospalá, svieža, liečivá, atď. Ale nikdy nie je sama osebe škared...