S DEŤMI PO HORÁCH 11: Návrat do Nízkych Tatier

S odstupom niekoľkých rokov som opäť naplánoval akciu do Nízkych Tatier, tentoraz do východnej časti pohoria. Sprevádzal ma syn Milan, môj najvytrvalejší spoločník na horách. Už prekročil dvadsiatku, stal sa fúzatejším a v istom zmysle sofistikovanejším, a to aj napriek svojmu atypickému autizmu. A možno práve vďaka nemu ...

Bol začiatok júla 2018. Plán bol zdolať najskôr Kráľovú hoľu a potom pokračovať po hrebeni na západ, kam až to pôjde. Jedného večera sme dorazili k priateľom do Závadky nad Hronom, u ktorých sme prenocovali, a tí nás nasledujúci deň hodili do dedinky Šumiac. To bol náš východiskový bod. Počasie bolo sľubné a Milanko sa tváril odhodlane. Zatiaľ. Modro značený výstup zo Šumiacu je síce najkratší, ale aj najstrmší. Tak či onak, čakalo nás prevýšenie poctivých 1100 m s batohmi na chrbtoch. Ja som bol necelý rok po zložitej operácii kolena, tak som bol v napätí. Milanko zase počas výstupu to svoje odhodlanie dosť rýchlo stratil a navyše sa odmietal dať fotiť. To čosi signalizovalo.

Vyrážame zo Šumiaca. Milanko nemá náladu a rozmýšľa. 

Niekde v polovici výstupu, na mieste, kde modrá značka pretína vozovú cestu smerom k vysielaču na vrchole, sa nám nečakane ukázala chata pod Kráľovou hoľou, ktorá tam predtým nebola a ktorá začala fungovať iba pred pár mesiacmi. Boli tu nejakí turisti a cyklisti, tak sme si sadli ku kofole. Milanko sa zrazu vytasil, žeby vraj chcel pokračovať v túre, ale po rovine. Navrhol zostúpiť z kopca a pustiť sa nejakou rovnejšou cestou. Po krátkej diskusii som ho presvedčil, že k vrcholu už nie je ďaleko a že tam už to určite bude rovnejšie. A skutočne, krátko po odchode z chaty sa nám ukázala veža vysielača, ktorá nás ako magnet priťahovala hore. Konečne sme boli na najvyššom bode východnej časti Nízkych Tatier v nadmorskej výške 1946 m. Bolo tu dosť ľudí a bicyklov, trochu zastreté, ale nádherné výhľady na všetky strany a snáď po prvý raz v živote som tu konečne zažil iný ako zbesilý vietor.

Horská chata Pod Kráľovou hoľou.

Milanko dostal nápad, ale
nepomohlo mu to ...

Spomenul som si na svoj prvý výstup touto trasou pred viac než 30-mi rokmi. Bol chladný jún, silný vietor a vrchol Kráľovej hole bol skrytý v oblakoch. Žiadna chata, kde by si človek odpočinul pri kofole. Žiadny výhľad na vysielač ako motivačný či orientačný bod výstupu. Len hmlisté depresívne pološero, čoraz silnejší vietor a ostré dažďové kvapky, ktoré sa postupne menili na snehové krúpy. Na vrchole nebolo ani nohy, výhľady žiadne, iba veža vysielača sa strácala v oblakoch. Odtiaľto nás čakali ešte 3 hodiny otvoreným hrebeňom k najbližšej útulni Andrejcová. Vďaka legendárnemu rýchliku Horehronec, ktorý bol z nejakého dôvodu pred pár rokmi zrušený, sme to stihli ešte za svetla. To sa vtedy nastúpilo skoro ráno na stanici v Bratislave, okolo obeda sa v Červenej skale prestúpilo na autobus do Šumiaca a večer sa už veselo bufetilo na Andrejcovej. Dnes už to takto nefunguje.

Spomienka na prvý súvislý a dosť mokrý prechod 
Nízkymi Tatrami v júni 1984 zo Šumiaca do Korytnice.

Pred vrcholom Kráľovej hole. 

Milanko zvládol najťažšiu časť pochodu.
Aj úsmev sa mu vrátil!

Ešte jedno vrcholové selfie ...

Pohľad na Vysoké Tatry.

Z Kráľovej hole to už bola pohoda. Aj Milanko nakoniec uznal, že terén bol už rovnejší a viac zodpovedal jeho predstavám. 

Pred nami Stredná hoľa.

Bufetová prestávka.

Typická kráľovohoľská rula.

Pokračujeme na západ, teda doľava.

Pohľad späť na Kráľovú hoľu.

Väčšinou sa ide z kopca ...

... až do Ždiarskeho sedla.

Postupne sme prešli cez Strednú hoľu (1876 m n.m.), Orlovú (1840 m n.m.), Bartkovú (1790 m n.m.) až do Ždiarskeho sedla (1473 m n.m.), odkiaľ bolo nutné ísť zase kúsok do kopca. Že vraj či som o tom vedel. Nebola to ani tak otázka, skôr výčitka. Áno, vedel, len o niektorých veciach je lepšie hovoriť, až keď sú za nami, vieš? Na to už nepovedal nič. Akurát čosi utrúsil, že vraj ho bolí noha. Tak sme išli „do kopca“ na Andrejcovú (1520 m n.m.) a za jej vrcholom sme v kosodrevine naďabili na útulňu Andrejcová.

Útulňa Andrejcová.

To už bola iná útulňa, ako som si ju pamätal pred rokmi. Bývala to len osamelá búda s pričňami na spanie a stolom, neďaleko bola studnička a latrína. Teraz to bola naozajstná horská chata s opravenou strechou so solárnym panelom, nerezovým komínom a dokonca s kvetinami v oblokoch. Bola tu stála služba, ponúkajúca nejaké občerstvenie a aj polievku. 

Útulňa Andrejcová v prevádzke.

Dobre padlo!

Vysoké Tatry nás stále sprevádzali.

Nocľah na poslednú chvíľu.

Útulňa má dokonca aj webovú stránku (https://andrejcova.sk/), na ktorej sa okrem iného dozviete, že nocľah sa doporučuje zarezervovať vopred. Mali sme šťastie, že sa nám podarilo chytiť posledné dve miesta na spanie, pričom boli ešte len 4 hodiny poobede. V podstate by som sa s tým netrápil, keby som bol býval urobil to, čo robím pred každou putovnou akciou – pribalil by som si stan. Tentoraz som urobil výnimku. Snáď som chcel trochu odľahčiť svojmu čerstvo operovanému kolenu, v každom prípade išlo o chybné rozhodnutie. Uvedomil som si, že k ďalšej útulni na Ramži máme poriadny kus cesty a reálne nám hrozí, že keď neprídeme dosť načas, nebudeme mať kde spať. Okrem toho Milanko zase začal s tým, že ho bolí noha a ževraj na druhý deň príde búrka. Pôvodne som dúfal, že to na tú Čertovicu dáme, ale teraz sa zdalo, že je to v háji. No veď ráno bude múdrejšie....

Ranné balenie.

Ráno sme sa s Milankom najedli, pobalili a vykráčali k blízkemu rázcestníku, aby sme sa nejako dohodli. Okolo nás bolo rušno, všade sa tmolili a chystali turisti, medzi nimi pobehovali nejaké deti a dokonca aj dvaja psi. Ja som chcel pokračovať ďalej, ale nezdalo sa mi to v poriadku, predsa len som mal toho chlapca na starosti. On zase pokračovať zjavne nechcel, ale zrejme by si dal povedať, keby ho nebolela noha. Argumentačne som bol na tom dosť mizerne. Chcel som ho nahovoriť, aby sme to potiahli ešte kúsok na Veľkú Vápenicu a odtiaľ by sme zbehli do sedla Priehyba a do Heľpy. Ale keď som si predstavil zložitosť dopravy z Horehronia kamkoľvek, tak som napokon pristúpil na priamy ústup, aby sme mali viac času na cestovanie.

Milanko si už svoju šípku vybral ...

Najbližšie bola dedina Pohorelá, asi dve hodiny po modrej značke. Pozvoľna sme sa spúšťali po nadštandardne vykosenom turistickom chodníku a kochali sa výhľadmi na Horehronie.

Zostup do Pohorelej.

Horehronie ako na dlani ...

... a krívajúci Milanko. Nevymýšľal si. Vraj mal "niečo s topánkami".

Cesta k útulni bola nielen vykosená, ale aj dobre značená. 
Evidentne sa často používa kvôli obsluhe útulne. 

Keď sme zišli dole, chytili sme jeden autobus, potom v Brezne druhý, potom sme v Bystrici prestúpili na vlak a následne vo Zvolene na ďalší. Na nejaký serióznejší obed neostal čas. Na Liptove jednoducho sadneš na vlak a za pár hodín si doma. Domov sme prišli až neskoro večer, unavení viac z cestovania, ako zo samotnej turistiky. Ale veď nevadí. Milanko mal možnosť zažiť najkrajšiu časť východných Nízkych Tatier. Netuším, či sa sem ešte takto spolu niekedy dostaneme. A aj koleno vydržalo. Keď som sa potom svojmu ortopédovi pochválil, prísne na mňa pozrel a nepovedal nič. Takže bolo asi všetko v poriadku.

Či?

Foto: P.Vyskočil

STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 7 – Odviate časom

V predošlých častiach STAROMESTSKÝCH ZÁKUTÍ som sa venoval lokalitám v bratislavskom Starom meste, ktoré sú všeobecne známe. Lokalitám, ktoré pre mnohých znamenajú kus života a na ktoré sa mnohí aj po rokoch radi vracajú. Sú však miesta, ktoré nie sú až tak známe, prípadne sú úplne neznáme a dnes už prakticky neexistujú, avšak pre nás zasvätených tiež niečo znamenali. Trávili sme na nich veľa spoločného času, hrali rôzne hry, debatili, hádali sa a vymýšľali si svoj svet. Nie doma za klávesnicou, ale vonku, v reálnom svete, ktorý nám ponúkal rôzne možnosti. Využívali sme ich ako sa len dalo. 

Vyrastal som na Urbánkovej ulici, na kopci pod Slavínom. Ulica patrila a aj patrí k tým menej známym, avšak bývali tu dosť zvučné mená, ako Dibarbora, Kráľovičová, či Ursiny. V tom čase na ulici a v okolí bývalo pomerne veľa chalanov môjho veku, prípadne starší. Boli sme rôzni, znášali sme sa rôzne, ale keď išlo o spoločné veci, tak sme sa vedeli dohodnúť. A príležitostí bolo naozaj dosť.

Urbánkova ulica na začiatku 80-tych rokov

Asi najviac času sme trávili na rozšírenej zákrute na začiatku Urbánkovej ulice. Táto zákruta bola naším najbližším futbalovým i hokejovým ihriskom, cyklodromom a priestorom pre všetko. Vtedy tu ešte neparkovali autá a premávka bola poskromná už len preto, že Urbánkova je slepá ulica. Z jednej strany zákruty bol vysoký kamenný oporný múr, z druhej strany bol chatrný drôtený plot, oddeľujúci malú záhradku a uprostred nej starší rodinný dom. Samozrejme, že nám tam občas odskočila lopta, alebo zaletelo modelové lietadlo. Obyvateľ domu, vraj bývalý učiteľ, k nám spočiatku pristupoval láskavo a vždy nás ochotne pustil do záhrady. Postupne však strácal nervy a napokon takého priestupky začal riešiť radikálne. Zatúlanú loptu napríklad rozrezal a vyhodil nám ju na ulicu. Museli sme byť obozretní a hrávať iba s loptami, ktorých nebola škoda. Stalo sa tiež, že vykopnutá lopta narazila do elektrických drôtov, ktoré zaiskrili a v neďalekom dome nad ulicou zhaslo. Obľubenou hrou bola tzv. blokovaná. Pohybovali sme sa na bicykloch vo vymedzenom priestore zákruty a úlohou bolo prinútiť súpera, aby zložil nohu z pedálu. Teda bez strkania ho buď pritlačiť k obrubníku chodníka, alebo ho len predísť a zablokovať. Akonáhle blokovaný, prípadne blokujúci zložil nohu, musel odstúpiť. Jedno obdobie sme si všimli v zákrute akýsi zápach, obzvlášť keď sme sedeli na obrubníku chodníka. Zrejme si to všimli aj iní, lebo čoskoro prišlo nejaké auto, vystúpili z neho nejakí ľudia, vyvŕtali do cesty niekoľko dier a čosi merali. Potom odišli a dlho sa nič nedialo. Boli sme zvedaví a tak sme zistili, že ten zápach sa šíril aj z tých vyvŕtaných dier. Nebolo pochýb, že sa jedná o zemný plyn. Kohosi vtedy napadlo tie dierky zapáliť. Neváhali sme. Zrazu na ulici blčali štyri tenké plamienky rôznej veľkosti, z ktorých najväčší mal asi meter. Z blízkej garáže zrazu pribehol chlapík, s ktorým sme sa poznali, lebo sa stále, takmer denne, vŕtal v aute. Väčšinou odvzdušňoval brzdy a nás si občas zavolal na pomoc, aby sme mu šliapali na brzdový pedál: „Ježišmária!“, chytil sa za hlavu. Plamienky zahasil nohou a dôrazne nám zakázal čokoľvek zapaľovať, lebo vraj tu všetci vybuchneme. Potom zrejme kamsi telefonoval, lebo na druhý deň prišlo iné auto so zbíjačkou a na jednom mieste ulicu rozkopali. Trvalo však ďalší mesiac, kým poruchu konečne odstránili a ulicu zarovnali. Ako som spomenul, v priestore zákruty v tom čase nikto neparkoval, až na jednu výnimku. Nejaký čas na začiatku zákruty stávalo auto, ktorého šofér vždy sedel za volantom a zízal cez križovatku na začiatok Mišíkovej ulice. Všetci sme vedeli, že ten típek patril k eštébákom, že stráži pána Dubčeka a že nad Dubčekovým domom v rovnakom čase parkoval a zízal jeho komplic. Bývalo to ráno a poobede, keď pán Dubček chodil do práce a z práce. Aj to patrilo k našej „výchove“.

Dnes sa už na zákrute deti nehrajú, len tu parkujú autá. Život sa tu akoby zastavil. Alebo len prešiel do virtuálnej podoby.

Rozšírená zákruta na začiatku Urbánkovej ulice

Ďalším obľúbeným miestom bola tzv. „džungľa“. Zaberala „územie nikoho“ nad spomínaným oporným múrom na začiatku Urbánkovej ulice až po betónový oporný múr pod Havličkovou ulicou. Bola to strmá, zarastená a takmer neprístupná nezastavaná parcela. Prístupy boli len tri: Buď úzkym chodníčkom od tzv. „ihričáku“, čo bola ďalšia nezastavaná parcela, buď vyliezť priamo po kamennom opornom múre z Urbánkovej ulice, alebo zliezť z Havličkovej ulice po jednom zo stromov,  ktoré prerastali popri opornom múre ponad zábradlie. Bol to dokonalý priestor pre rôzne bojové hry, či stavanie bunkrov zo zvyšných dosák a lepenky. V čase najväčšíeho „rozmachu“ bolo v „džungli“ až 5 bunkrov, v ktorých sa dalo dokonca kúriť. Po rokoch prišli stavebníci, „džunglu“ vysekali a popri opornom múre pod Havličkovou ulicou zriadili stavebný výťah. Tým to však zhaslo. Stavebný výťah potom ďalšie roky zbytočne hrdzavel a „džungľa“ zase zarástla agátmi a rôznymi krovinami. Ale už to nebolo ono.

Napokon si „džungľu“ kúpil niekto dosť bohatý na to, aby v takýchto náročných podmienkach stavbu nielen začal, ale aj dokončil. Teraz je namiesto „džungle“ postavená nevídaná opacha.

Namiesto tej obrovskej opachy nad zákrutou
bola kedysi naša "džungľa"

Neďaleko „džungle“ sa nachádzal tzv. „ihričák“. Bola to parcela, ktorá sa tiahla pozdĺž betónového oporného múru pod Havličkovou ulicou. Z druhej strany ju ohraničoval plot s nefunkčnou bránkou a pozdĺž neho bol úzky chodníček, ktorý pokračoval až na „džungľu“. Za chodníčkom bol rad niekoľkých domov nad Urbánkovou ulicou. Vraj tu pôvodne aj bolo čosi ako ihrisko, preto tá prezývka. Za našich detských čias to bola už len veľká, čiastočne rozrytá a trávou zarastená plocha. Zjavne sa tu niekto pokúšal stavať, ale zrejme to vzdal. Dalo sa sem dostať buď chodníčkom z „džungle“, alebo z hornej časti Urbánkovej ulice dlhým schodiskom medzi domami. Toto miesto sme dlhé roky využívali na rôzne hry, púšťanie leteckých modelov, či stavanie ciest pre „angličáky“ v pieskovej jame. Stalo sa nám, že na nás z Havličkovej ulice nejakí bojovne naladení chalani strieľali z prakov kamene a sekané olovo. Na „ihričáku“ nerástol ani jediný strom, mali nás ako na dlani. Našťastie mierili dosť mizerne. Podarilo sa nám zdrhnúť do „džungle“, tam sme boli v bezpečí.

Dnes je parcela zastavaná a neprístupná. Zmestili sa sem až tri veľké domy.

Schodisko na "ihričák"

Súčasné satelitné zobrazenie brutálnej zástavby
naších obľúbených miest

K impozantnej budove na neďalekej Hlbokej ulici, ktorá bola kedysi ortopedickou klinikou, patril pomerne veľký pozemok, tzv. nemocničná záhrada. Tiahla sa pomedzi domy pozdĺž ulice Boženy Nemcovej, ktorá sa kľukatila zo spodnej strany nášho domu. V nemocničnej záhrade bola akási prízemná budova, ktorá zrejme patrila k ortopédii. Zvyšný priestor tvoril trávnatý porast, zopár impozantných starých stromov a smerom k ulici Boženy Nemcovej aj dosť prerastená hradba orgovánu. Chodili sa sem prechádzať pacienti z ortopédie a samozrejme aj my, chalani z okolitých ulíc, keďže nemocničná záhrada bola stále otvorená. Bavili sme sa tu tými najrôznejšími spôsobmi, od futbalu cez prakové prestrelky, večerné vábenie netopierov vyhadzovaním kameňov do vzduchu, tzv. vykúsavanú (pravidlá radšej nezverejňujem), až po klasickú schovávačku. V zime sa tu dalo dosť obstojne sánkovať, samozrejme, keď bol sneh. Zo zadnej strany prízemnej budovy bola skupinka borovíc a pod ňou zopár balvanov, na ktorých často vysedávali veľkí chalani z našej školy, vykrikovali a fajčili. Väčšinou to bývalo ráno pred vyučovaním. Povyše stál obrovský bútľavý gaštan, ktorému už zjavne neostávalo veľa života. Mal som na neho výhľad z okna svojej izby. Raz som zbadal, že zo stromu stúpa stĺp iskier a dymu. Niekoho proste napadlo zapáliť práchno v bútľavine. Keď sa oheň pod vplyvom obrovského ťahu s hučaním nekontrolovane rozhorel, tak podpaľači spanikárili a zdrhli. O chvíľu už požiar riešili hasiči a VB. Strom sa zlomil a páchatelia sa nenašli, hoci všetci sme vedeli, že kto. Horná časť záhrady skrývala tajomstvo v podobe rozsiahleho pivničného systému, z ktorého na dvoch miestach vyčnievali na povrch prieduchy, zakryté kvádrovitými kameňmi. Samozrejme, že sme po nejakom čase tie kamene odsunuli z miesta a cez dieru sme sa dostali s baterkami dnu. Pivnica ústila v rodinnom dome na rohu ulice Boženy Nemcovej. Mali sme šťastie, keď sme odtiaľ vyliezali von, že práve nebol nikto doma a že nás neprichytili ako zlodejov.

Ortopedickú kliniku napokon zrušili a nemocničnú záhradu uzatvorili. A samozrejme, zastavali opachou nevídaných rozmerov. 

Súčasná satelitná snímka obrovskej budovy, ktorá zabrala
takmer celú nemocničnú záhradu. Napravo od nej vidno 
plechovú strechu pôvodnej prízemnej budovy, zarastenej
ako v Šípkovej Ruženke. 

V blízkosti spomínanej Havličkovej ulice smerom ku Kalvárii boli počas vojny vybudované veľké montované drevodomy a zopár menších domov, známych ako „Pallehnerova kolónia“. Neďaleko nich, na Břeclavskej ulici, sa nachádzalo kúpalisko, zvané „Pallehnerka“, pôvodne vybudované pre zamestnancov Pallehnerovho podniku, neskôr slúžilo pre verejnosť. Počas môjho detstva, kedy už kúpalisko nefungovalo, som sem chodieval s mojím dedom, ktorý tu po okolí zbieral šípky. Boli tu dva bazény, úplne zarastený malý a prázdny veľký, v ktorom sme občas hrávali futbal alebo hokej. Bazén však pozvoľna zarastal a zároveň sa plnil posekaným bioodpadom z okolitých domov.

Napokon si toto miesto ktosi kúpil a začal na ňom stavať dom, samozrejme veľký, veď v okolí Slavína sa iné ani nestavali. Ostali len spomienky a zopár obrázkov.

Príbeh "Pallehnerky" v štyroch dejstvách

Občas sme chodievali aj na regulérne ihriská. Jedným z nich bolo ihrisko na Puškinovej ulici. Puškinova ulica začína krátkou slepou odbočkou z Krížkovej ulice, pokračuje do kopca dlhým schodiskom, križujúcim ulicu Fraňa Kráľa a Vlčkovú, a končí na Mišíkovej ulici. Popri jej hornom úseku nad Vlčkovou ulicou bola kedysi malá ihrisková plocha bez hojdačiek a preliezok, niekoľko lavičiek a zvyšok tvorila trávnatá plocha a nejaká kríková výsadba. Bolo to kúsok od našej školy, tak nás počas vyučovania učiteľka občas zobrala práve sem a tu sme si v tráve na čerstvom vzduchu čítali učivo, hlavne literatúru. Futbal sa tu príliš hrať nedal, pretože za ihriskom bol nízky plot a za ním strmá záhrada, kam nám občas odskočila lopta a bolo treba pre ňu zakaždým ísť dosť veľkou okľukou. Ale aj tak sme ho tu hrávali, alebo sme len tak vysedávali na lavičkách.

Teraz je ihrisko spolu s priľahlými trávnatými plochami kompletne zastavané.

Satelitné snímky pred (r.2004) a po (2025)

Neďaleko našej základnej školy na Hlbokej ulici, niekde pozdĺž Sokolskej ulice, bolo kedysi voľne prístupné asfaltové ihrisko. Chodili sme sem občas po škole hrať futbal, alebo hokej. Po skončení základky som na toto ihrisko prestal chodiť. Za dlhé roky sa tu všeličo pomenilo. Na satelitnom snímku z roku 2009 vidno nejaké ihriskové plochy, ale netuším, ktorá z nich je tá správna.

V každom prípade, na aktuálnom 3D snímku z roku 2025 už žiadne ihriská nie sú. Na ich mieste stojí obrovská luxusná budova, postavená v papalášskom štýle, na ktorej sa zjavne na ničom nešetrilo. A športuchtivá „chamraď“ v už aj tak prehustenej zástavbe takto prišla o dôležitý životný priestor. Veď čo?  

Satelitné snímky pred (rok 2009) a po (rok 2025).
Domček, domček, kto v tebe býva?

Ďalšie ihrisko, či skôr klzisko, ohradené dreveným mantinelom, sa nachádzalo na rohu Búdkovej a Majakovského ulice. Okrem neho tu bolo zopár detských hojdačiek. Od nášho domu to bolo dosť od ruky. Občas sme sa tu zastavili na bicykloch a na hojdačkách rozmýšľali o živote.

Podľa dostupných informácii je toto ihrisko dlhodobo zdevastované a nefunkčné kvôli nevysporiadaným vlastníckym vzťahom.

Namiesto klziska parkovisko pre vyvolených, namiesto
stupňovitého hľadiska burinové záhony a namiesto
detského kriku a smiechu len ticho a smútok

Všetky doteraz popísané miesta už pohltila minulosť. Avšak niektoré stále existujú a fungujú. Takými sú napríklad Ihrisko na Palisádoch, známe ako Slubekova záhrada, alebo Grasalkovichova záhrada na Štefánikovej ulici za Prezidentským palácom.

Slubekova záhrada sa nachádza v priestore medzi ulicami Palisády, Kozia, Podjavorinskej a Zochova. Záhrada i budova na rohu Kozej a Palisád patrila od 19.storočia rodine Slubek a nachádzala sa v nej aj likérka. Na mieste pôvodnej záhrady, kde Slubekovci pestovali bylinky na výrobu likérov, je jedno z najstarších a naj­obľúbenejších ihrísk v meste, zvané tiež „Slubečka“. Občas ma sem ako malého školáka zaviedol dedo, ale inak som do týchto končín takmer nechodieval. Je to pekné miesto medzi domami, zrekonštruované, upravené a hojne navštevované.

Grasalkovichova záhrada na Štefánikovej ulici prináleží Grasalkovichovmu palácu, ktorý dal postaviť uhorský šľachtic Anton Grasalkovich v r.1760. Na prelome 19. a 20. storočia v paláci žil arciknieža Fridrich Habsburský s manželkou Izabellou de Croy. Po druhej svetovej vojne areál slúžil pionierom, takže palác sa volal Pioniersky, záhrada sa volala Pionierska a ulica, z ktorej je vstup do záhrady, sa volala Obrancov mieru. Okrem návštev detského ihriska som sem chodil zbierať gaštany, keď v škole vyhlásili ich zber, bolo ich tu neúrekom. Od roku 1996 je palác sídlom prezidentov Slovenskej republiky a volá sa Prezidentsky, záhrada sa volá Prezidentská a ulica Obrancov mieru sa zase volá Štefánikova. V dnešnej záhrade je detské ihrisko, hojdačky, kladiny, hrazdy, vláčiky, piškvorky a rôzne preliezky z agátového dreva.

Ako ďalšie pozitívne príklady spomeniem ešte Horský park a areál Ekoiuventy.

O Horskom parku som už síce písal, ale rád by som spomenul jednu dôležitú vec. Totiž, horáreň Horský park bola dlhé roky zatvorená a neprístupná. Zlom nastal až po Nežnej revolúcii, kedy tu vzniklo detské ihrisko, minizoo, kaviareň a v malom domčeku oproti horárni, v bývalom Feikeho hostinci, sa začali organizovať rôzne kultúrne podujatia. Ja ako decko som si to všetko síce nestihol užiť, ale moje deti už áno. To všetko vďaka mimovládkam, ktoré súčasnej vládnej garnitúre tak prekážajú.

O areáli Ekoiuventy (Mičurin), ktorý sa za akýchsi čudných okolností dostal do rúk súkromníkom, som tiež písal. Nedávno sa tu mestu podarilo sprevádzkovať letné kúpalisko a letné kino. Novinkou je, že tento areál, vrátane historickej budovy Ekoiuventa, je od roku 2023 „definitívne vo vlastníctve hlavného mesta“. Podľa všetkého však zrejme ešte nie celkom definitívne, pretože areál je ako celok verejnosti stále neprístupný. Primátor Bratislavy Matúš Vallo však deklaruje, že „celý areál Ekoiuventy bude opäť slúžiť Bratislavčanom“. Takže aj na toto miesto sa postupne vracia život.

Ak to mám zhrnúť, tak konštatovaním, že dnešné možnosti malých staromešťanov sú podstatne obmedzenejšie, ako za naších čias. A som si istý, že ani počítače, ani internet, mobily či iné vymoženosti dnešnej doby nemôžu tento deficit náležite vykompenzovať.

Foto:  P.Vyskočil, archív a Google Earth

Veď nejako bude ...

Táto horská akcia bola ako mnoho iných, a predsa bola iná. Bola to hurá akcia, vybavená telefonicky a na poslednú chvíľu. Nebol by to problém, keby sa nejednalo o vysokohorské prostredie a keby sme boli zohratejšia partia.

V roku 1983 počas mojej preddiplomovej praxe na Liptove som mal v pláne odskočiť si na pár dní k rodičom na chalupu na Španej Doline. Ako mi matka telefonicky zvestovala, okrem mladšieho brata Jura tam mal byť aj Martin, syn otcovko kolegu z práce. Vraj by bolo super, keby sme ho zobrali na pár dní do hôr. S Martinom sme sa síce poznali už roky, ale nejaké veľké kamarátstvo to nebolo. Ale nikto z nás nebol proti. Výbavu sme mali k dispozícii, času bolo dosť a detaily sme neriešili. Veď nejako bude.

Pricestoval som teda na Španiu Dolinu a narýchlo sme sa zbalili. Plán bol jednoduchý: Trojica rozmaznaných Bratislavčanov podnikne spanilý trojdňový okruh po Veľkej Fatre a Starohorských vrchoch. Najskôr lanovkou na Krížnu, odtiaľ po hrebeni na Ostredok, najvyšší vrchol Veľkej Fatry, a ďalej cež Ploskú na Čierny kameň. Ďalší deň z hrebeňa dolu do Liptovskej Revúcej, potom hore na vrch Zvolen a zase dolu na Donovaly. Posledný deň už len hrebeňom Starohorských vrchov späť na Španiu Dolinu.

Hneď na druhý deň nás mama odviezla autom do Tureckej, kde sme sa naložili na lanovku. Bola to neskutočne pomalá jednosedačka, ktorá prekonávala až 730 výškových metrov. Keď sme tu v zime lyžovali a bolo pod nulou, prípadne aj vietor, tak po každej jazde si človek dole pod kopcom sadol rozohriaty do sedačky a hore na kopci, vymrznutý ako cencúľ, z nej ledva vystúpil. Táto lanovka bola v roku 1993 zrušená a demontovaná. Na jej mieste sa mala vybudovať nová, modernejšia. Dokonca sa už aj začala stavať, avšak zámer bol z nejakého dôvodu zrušený. Rok 1993 bol zároveň prvým rokom samostatnej Slovenskej republiky, čo by mnohé vysvetľovalo... To, čo z lanovky zostalo, dodnes chátra. 

Cesta z Krížnej prebiehala bez problémov. Počasie bolo fajn a výhľady boli prekrásne. Okolo obeda sme zbehli ku chate pod Borišovom. Chata bola zatvorená a široko-ďaleko ani nohy. Občerstvili sme sa teda z vlastných zásob a potom sme sa po úbočí Ploskej počas zbierania čučoriedok štverali smerom k Čiernemu kameňu. 

Chata Pod Borišovom

Medzitým sa rozfúkalo a pribudli aj nejaké oblaky. Bolo to varovanie, ktoré sme nebrali vážne. Čierny kameň, ktorého skalné bralá nás zdravili už zdiaľky, sme obchádzali po zelenej značke zo severozápadu. Tu sme konečne narazili na nejaké pramene. V sedle Pod Čiernym kameňom sme si v mladej smrečine našli skrytú čistinku, na ktorej sme zabivakovali. Ako veľkí frajeri sme si namiesto dvoch dvojmiestnych stanov zobrali iba jednu otcovu starú stanovú striešku, pod ktorú sme sa ledva zmestili. Chceli sme takto ušetriť nejaké kilogramy nákladu, čo sa nám aj vypomstilo. 

Čierny kameň z Ploskej

V noci začalo pršať. „Chalani, kopať jarčeky!“, zabľabotal vzrušene rozospatý Juro. Rozosmialo ma to. Zvykli sme totiž s rodičmi na dovolenkách táboriť v rôznych kempingoch a keď začalo liať, tak jarčeky okolo stanu boli vždy účinným „protipovodňovým opatrením“. To sme však mávali so sebou pevnú kovovú lopatku. Teraz by sa našiel tak akurát otvárací nôž. Že vraj kopať jarčeky... Smiech ma však čoskoro prešiel. Stanová strieška, pod ktorou sme spali, bola dosť chatrná a ukážkovo premokala. No jasné, mali sme ju pred odchodom naimpregnovať, ale na to už nebol čas. Najhoršie som to mal ja s Jurom, nakoľko sme ležali na krajoch a naše spacáky sa dotýkali vodou nasiaknutej striešky. Martin ako „čestný hosť“ bol v strede a bol z nás najmenej mokrý. Do rána sme toho veľa nenaspali, dážď s prestávkami pretrval až do nasledujúceho dňa. Akonáhle začalo svitať, náhlivo sme sa zbalili a dali sme sa na ústup mokrým hmlistým lesom smerom na Liptovské Revúce.

Čo by sa nám bolo stalo, keby sme si pred odchodom pozreli predpoveď počasia a trochu sa zamysleli?

Kúsok pod hrebeňom, na čistinke medzi stromami, sne naďabili na modrý stan. Určite v ňom bolo príjemne sucho, takže osadenstvo mohlo nerušene drichmať. Áno, toto bolo rozhodne múdrejšie. Poriadny stan a nie priamo na hrebeni. Mali sme v podstate šťastie, že neprišla búrka. Ten nočný dážď totiž signalizoval prechod nejakého frontu, takže noc mohla byť nielen mokrá, ale aj nebezpečná...

Konečne sme sa premočení, hladní a nevyspatí dostali do dediny. Deň predtým sme dojedli naše skromné zásoby chleba s útechou, že ďalší deň si po ceste niečo kúpime. Zabudli sme, že v tom čase sa v menších dedinách záujemci o chlieb dopredu zapisovali u predavačky, aby sa im nejaký chlieb vôbec ušiel. Fungovalo to tak aj na Španej Doline. Takže keď sme v obchodíku v Liptovskej Revúcej konečne prišli na rad, mali už len sladké rožky. Nemali sme na výber, tak sme nakúpili. Po krátkych sladko-slaných raňajkách sme sa pustili asfaltkou na dolný koniec dediny a ďalej až do susednej Nižnej Revúcej, kde sme narazili na žltú značku. Tá nás vyviedla pozvoľným stúpaním na vrchol Zvolena. Počasie sa medzitým umúdrilo. Zase svietilo slnko, len vrcholky vyšších kopcov ostali v mrakoch.

S Jurom na vrchole Zvolena

Okolo obeda sme už prechádzali cez Donovaly. V tom čase tam neboli žiadne bufety a obchod sa nám hľadať nechcelo. Pokračovali sme až k neďalekej osade Polianka. Keďže bolo slnečno, na kraji lesa sme sa zložili do trávy a rozhodili sme na ňu naše premočené spacáky a šatstvo, aby trochu preschli. K večeru sme za Poliankou zišli z červeno značenej cesty, ktorá pokračovala na hrebeň Nízkych Tatier, a pokračovali sme vpravo neznačenou vozovou cestou ďalej na juh, pričom sme hľadali vhodné miesto na ďalší bivak. Zrazu sme neďaleko cesty zbadalí poľovnícky posed s rebríkom, vybudovaný medzi stromami. Dokonca bolo pod ním aj ohnisko. Nerozmýšľali sme. O chvíľu sme už sedeli pri príjemnom ohni a opekali špekáčky, ktoré nám ešte ostali. Ani nám neprekážalo, že si nimi pokvapkávame sladké pečivo. Už sme neboli ani mokrí, ani hladní a v posede bolo dosť miesta na spanie. Akurát noc bola dosť chladná a naše spacáky nestihli úplne vyschnúť. Takže ani túto noc to nebolo príliš útulné.  

Ráno sme sa zbalili a pokračovali sme po ceste ku križovatke značiek nad osadou Bully a odtiaľ po zelenej juhozápadným smerom po hrebeni Starohorských vrchov na Španiu Dolinu. Je to veľmi príjemná cesta, mierne stúpania a klesania a striedanie lúk a lesov. Keď sme sa už blížili k sedlu Šachtičky, spomenul som si na salaš, ktorý v tom čase fungoval pod Panským Dielom. Bola to mierna zachádza, avšak náš „čestný hosť“ Martin prejavil nezlomnú vôľu nikam sa neodkláňať a zamieriť rovno na chalupu. Asi už toho mal plné zuby, paštekár jeden. Nakoniec sme predsa len ten salaš navštívili. Po dobrej žinčici si Martin nenápadko šupol žuvačku zo svojich zásob, ako už párkrát predtým. Mňa ani Jura neponúkol ani raz. Niežeby mi na horách chýbali žuvačky, ale to ústretové gesto by potešilo. No nič. Dôležité bolo, že chlapec celú tú strelenú akciu v zdraví prežil a že bol v poriadku vrátený svojím rodičom. 

V kompletnej zostave, niekde v Starohorských vrchoch

Akcia sa teda v podstate vydarila. Akurát mi po nej zostal taký rozpačitý pocit. Každé dobrodružstvo znamená vystaviť sa neistote, ale keď tá neistota vyplýva hlavne z hlúposti a ľahkomyselnosti, tak sa nie je veľmi čím chváliť. Navyše, keď sa z „čestného hosťa“ výpravy vykľuje sebček, alebo keď sa všeobecne vyskytnú problémy s „chémiou“, tak účastníci prichádzajú o spoločný zážitok. V tomto smere je potom férovejšie turistikovať osamote, čo som vzhľadom na svoje samotársko-autistické sklony aj praktizoval, kým neprišli deti. Vždy to bola príležitosť upratať si v hlave, čo sa v kolektíve veľmi nedalo. Ale vydarená spoločná akcia je predsa len iný level. Táto síce nesplnila všetky očakávania, ale aj tak bola užitočná. Ako pripomienka, že „dobré mravy“ sa na horách rozhodne oplatí dodržiavať.

Foto:    Tak rôzne... a čo sa ešte našlo.

Nepekné tajomstvo pod Lomničákom 2

Kto sa vyberie pešo na Lomnický štít cez Cmiter a má pritom oči otvorené, nemôže si nevšimnúť hromady rôzneho odpadu ako pamiatku na výstavbu observatória a lanovky. Toto smetisko som vo svojom prvom príspevku z novembra 2019 nazval „nepekným tajomstvom“. Teraz sa k nemu vraciam, pretože to „nepekné tajomstvo“ sa poodhalilo.

Nedávno mi totiž môj kamarát poslal odkaz na galériu aktuálnych fotografií z jednej z webových kamier na vrchole Lomnického štítu, že aby som posúdil, o čo ide. Na prvý pohľad som v strede rozoznal Vidlový hrebeň, napravo od neho stožiar vysokého napätia a medzi nimi našu výstupovú trasu od Cmitera, ktorú sme spolu absolvovali pred viac než 20-timi rokmi. Potom som si však v ľavej dolnej časti všimol nápadný hnedý fľak, zvýraznený belobou zasnežených skál.

Pohľad cez webkameru z Lomničáku na východ.
Nechutný, ale pravdivý. Dôkaz o tom, že
na Lomničáku máme "observatórium". 
Koľká poézia a symbolika!
(Link na celú fotogalériu je na konci príspevku)

Spomenul som si na hnedé fľaky na skalách počas nášho spomínaného výstupu a bolo mi jasné, že čistiareň odpadových vôd na štíte ani po dvadsiatich rokoch nefunguje. Napriek tomu, že za posledných 20 rokov sa na vrchole Lomničáku dosť modernizovalo – okrem adrenalínovej vyhliadky pribudla kaviareň a dva apartmány - a štít je aj napriek astronomickým cenám za lanovku celoročne plný návštevníkov. Pribudli aj webové kamery. A vďaka jednej z nich, zrejme nedopatrením nasmerovanej k výusti odpadových vôd z observatória, teraz svet môže vidieť to, čo nemal vidieť nikto. 

Finále výstupovej trasy na Lomničák popod Vidlový hrebeň.
Na skalách vidno hnedé fľaky od odpadovej vody. Vtedy
sme ich videli iba my (september 2004)

Detail skál, znečistených odpadovou vodou

Výusť odpadových vôd na Lomničáku

V súvislosti s Lomničákom som si spomenul na istého youtubera, ktorý minulý rok zverejnil video z výstupu na Lomničák práve cez Cmiter. Pri výstupe skalnatým terénom si pochvaľoval, že na niekoľkých miestach našiel pramenitú vodu. Vraj keby to bol vedel, nebral by si na výstup štyri litre vody, ale iba jeden. Tak som mu napísal, že inšpirovať verejnosť, aby chlemtala zriedené splašky, nie je dobrý nápad. Poďakoval sa mi za upozornenie, vraj ho to nenapadlo. Koľko je však takých, ktorých to tiež nenapadne a ktorých nikto neupozorní!

Čistiareň odpadových vôd na Lomnickom štíte bola (alebo mala byť) rekonštruovaná ešte v roku 2008 (viď 1). Netuším, čo všetko sa s ňou v roku 2008 a po ňom udialo, ale teraz sú prevádzkové problémy čistiarne evidentné a dokonca už aj verejné. Tie obrázky z webkamery sú v príkrom rozpore s bombastickými reklamami o tom, ako je na štíte bohovsky a ako si tam hore treba užiť romantiku (viď 2). Tie obrázky z webkamery sú odvrátenou tvárou všetkej tej romantiky, na ktorú sa nikto nechce pozerať. Keď sa roztopí sneh a prídu jarné dažde, tak sa nepochybne niečo spláchne do doliny, čo si zrejme kompetentní aj želajú, ale problém tým vyriešený rozhodne nebude.  

Bude zaujímavé sledovať, či tú webkameru niekto náhodou alebo cielene neposunie alebo nepremiestni tak, aby bola tá hnedá hrôza mimo obraz. Lebo podľa indícií nie sme prví, kto si to všimol. Takže je len otázka krátkeho času, kedy a čo sa udeje.

Pre porovnanie sa ešte pozrieme na chatu pod Rysmi, ktorá sa pýši tzv. panoramatickou latrínou. Ide o maľovanú kadibúdu s lavičkou, prichytenú ku skale oceľovými lanami. Podľa chatára Viktora Beránka patrí tento výtvor medzi 100 najzaujímavejších a najkrajších záchodov na celom svete. Vraj v zahraničí vyšla kniha s touto tématikou. Avšak na rozdiel od Lomničáku tu nie je ani elektrina, ani dostatok vody a ani vykúrené priestory na vybudovanie modernej a spoľahlivej čistiarne odpadových vôd. Okrem toho chata funguje iba zopár mesiacov v roku. Zato sem chodia mraky návštevníkov a každý z nich – napriek všetkým svojím osobnostným kvalitám – je v podstate iba živočích a musí sa podriaďovať živočíšnym zákonom. A na Tatranských chatách sú podmienky na sústredené zneškodňovanie ľudských výlučkov značne obmedzené.

Ekológia si však vždy nakoniec nájde cestu!

Panoramatická latrína, či skôr "observatórium"
pri chate pod Rysmi. Romantika a krásne výhľady. 
Kto by si to nechcel skúsiť? (leto 2009)

Keď však návštevník maľovanej
kadibúdy pri zasnenom pohľade
na hory cez presklenenú prednú
stenu sklopí pohľad smerom dole,
tak je romantika preč.

Ikonickú latrínu ešte v októbri 2023 strhla víchrica, avšak na jej mieste sa už buduje nová, ekologická, kompostovacia (viď 3). O spracovanie exkrementov by sa mali postarať dážďovky. Hotová by mala byť ešte tento rok v lete. 

6-tonová kovová konštrukcia novej ekologickej
latríny je už na svojom mieste. 

Ktovie, možno budú tie dažďovky špeciálne trénované na nízke teploty. Alebo sa vždy na jar prinesú nové. Tam hore sú zimy dlhé a mrazivé, čo sú ideálne podmienky pre znefunkčnenie aj tej najdokonalejšej technológie. Takže aj tak najdôležitejším zostáva ľudský faktor.

Tak ako aj na Lomničáku, napriek všetkým vymoženostiam, ktoré sú tam k dispozícii.

Poznámka: Pár hodín po zverejnení tohto príspevku bola dotyčná webová kamera na Lomničáku vypnutá.

Foto: P.Vyskočil, S.Klaučo. Posledný obrázok prevzatý z N.Času (viď 3)

Doporučené referencie:

1. Avízo novej ČOV na Lomničáku z r.2008:

https://domov.sme.sk/c/3910633/na-lomnickom-stite-bude-nova-cistiaren-odpadovych-vod.html

2. Reklama na „nebeskú romantiku“ na Lomničáku z r.2021:

https://globalnews.sk/cestovanie/stravit-noc-v-najvyssie-polozenej-izbe-v-strednej-europe-mozete-na-lomnickom-stite/

3. Nové ekologické toalety na chate pod Rysmi:

https://www.startitup.sk/legendarna-latrina-pri-chate-pod-rysmi-je-minulostou-postavia-tam-taketo-toalety/

https://www.cas.sk/clanok/3015671/ikonicku-latrinu-pod-rysmi-nahradi-novinka-chatar-beranek-je-skepticky-je-tu-zasadny-problem/

Limk na webkameru:

https://www.vt.sk/stredisko/info-o-stredisku/webkamery/lomnicky-stit-ii-2634-m-nm

Link na fotogalériu z tohoročnej zimy:

https://photos.app.goo.gl/tm7jyJRVxgoLEcD9A

Keď matka príroda oškaredie

Príroda sa neustále mení a dostáva rôzne prívlastky: pekná, krásna, smutná, ospalá, svieža, liečivá, atď. Ale nikdy nie je sama osebe škaredá. Tento prívlastok jej dáva iba človek, a to tým, že ju urobí škaredou.

Netreba chodiť ďaleko. Nasledujúce fotografie sú z okruhu niekoľkých kilometrov od Marianky. Zámerne som nefotil všadeprítomné čierne skládky všelijakého odpadu, na tie sme si už tak nejako zvykli. Zameral som sa na stopy po tých, ktorí majú v popise práce o prírodu sa starať. A to tak, aby bola pre všetkých, nielen pre tých, ktorí z nej ťažia, či už za pomoci motorovej píly, alebo poľovníckej pušky. Tak, aby návštevník či turista neprichádzal z prírody smutnejší, ako do nej vchádzal, a aby sme sa nemuseli falošne utešovať, že veď exploatácia prírody musí byť škaredá, lebo inak sa to nedá.

Dá sa!

Ak sa v lese ťaží drevo, použijú sa lesné cesty, ktoré sa za daždivého počasia rozbahnia. Nestalo by sa tak, keby sa tieto cesty občas posypali drveným kameňom, alebo keby sa ťažba realizovala za priaznivejšieho počasia. 

Táto cesta je frekventovanou turistickou trasou a cyklotrasou.
Pri ťažbe dreva sa mení na takéto rozbahnené trasovisko.
Keď do neho pripadne aj mokrý sneh, stáva sa
táto cesta nepriechodnou a neprejazdnou.

Táto malebná čistinka...

...poslúžila lesným mechanizmom ako skratka a tak
prestala byť malebná. No a čo?

Vyťažené drevo sa odvezie a po ňom ostáva takýto svinčík.
Veď ono sa to aj tak nejako samo niekedy možno... a možno
aj nie!

Okolo tejto rozbahnenej cesty sa v čase fotenia
široko-ďaleko nijaká ťažba dreva nerealizovala.
Zato na konci cesty sa nachádza poľovnícky
posed. Ozbrojený poľovník si svoj veľactený
zelený zadok vyvezie až pod posed, vytrepe
sa hore a potom v ňom zákerne striehne na nič
netušiacu zver, aby si konečne zastrieľal do
niečoho živého a bezzbranného. Keď ho to
omrzí, naloží sa do auta a odíde. Okrem
prázdnych nábojníc a prázdnej fľašky
po ňom ostáva aj takáto škaredá cesta.  

Prakticky každý poľovnícky posed v okolí má pod sebou takúto
vyjazdenú "otočku" ako znak toho, že poľovníci sú leniví chodiť pešo.

Tieto škaredé pneumatiky...

...a ani túto ešte škaredšiu pneumatiku tu nezanechal náhodný
nedisciplínovaný vodič osobného auta. Pochádzajú z lesného
vozidla či traktora. Kto asi tak na týchto mechanizmoch
v lese jazdí? 

Takmer 100-ročný násyp bývalej lesnej železničky a na ňom hrdzavé
nefunkčné oplotenie zvernice, zrušenej ešte niekedy po nežnej
revolúcii. Rekultivácia terénu, alebo aspoň odstránenie starého
pletiva sa ani náhodou nekonalo a už sa konať ani nebude.
Asi v tom treba hľadať hlboký odkaz predošlých generácii!

Tento opustený ovocný sad je už vlastne tiež príroda, ktorá má svoj
vlastný pôvab a kde sa dá plnohodnotne relaxovať. Avšak takýto
opustený sad je takpovediac územím nikoho, ak nerátame
miestne poľovnícke združenie, ktoré zaujíma iba streľba na
pohyblivé terče. Tak prečo to hneď nezahnusiť takýmto obrovským
divokým hnojiskom? Dodnes sa sem vyváža hnoj z neďalekej
jazdiarne. Čo tam po nejakých podzemných vodách, poriadna
dávka živočíšneho dusíka im nezaškodí. Pritom ide o vysokokvalitné
hnojivo. Nechce sa mi veriť, žeby sa doteraz nikto serióznejšie
nezaoberal  myšlienkou jeho aplikácie na okolitých poliach.

Ak sa v lese poriadne rozprší, na mnohých lesných
cestách tečú pootoky vody a robia hlboké výmole.
Nedialo by sa tak, keby sa voda z lesných ciest
odvádzala odtokovými žľabmi a prahmi a keby sa
väčšie potoky aspoň z času  na čas v rámci
protipovodňových opatrení čistili, keďže okolie
Marianky nie je bezzásahovou zónou. Potom by
ani následky nedávnych povodní neboli až takéto!

Za obzvlášť škaredé pokladám súčasnú urputnú snahu vlády o presadenie stavby nerentabilného 12-kilometrového diaľničného tunela cez Malé Karpaty, dokonca za pomoci súdruhov z Číny! Táto stavba by na dlhé roky nedobre zmenila život v Marianke a celé jej prírodné okolie. Za situácie, keď Slovensko nie je ďaleko od krachu, keď dokončenie diaľnice z Bratislavy do Košíc je stále v nedohľadne a keď „len“ 7-kilometrový tunel Višňové sa stavia už viac než štvrťstoročie, možno hovoriť o nereálnom megalomanstve, v ktorom akékoľvek náladové opisy a prívlastky strácajú svoj zmysel. Tak ako sa stráca cit pre maličkosti, pre harmóniu a príroda ako taká, pekná či škaredá, sa berie len ako terénna prekážka pre kus asfaltky.

Človek je asi vnútorne ten najškaredší tvor na svete!    

Foto:  P.Vyskočil