V
minulosti som si často kládol otázku, či vtipy o Záhorákoch nie
sú prehnané, či vôbec majú niečo spoločné s realitou. Po
rokoch, prežitých na Záhorí, môžem konštatovať, že Záhoráci
naozaj nezakrývajú na noc studne, nehnoja záhradu z okna a ani
vtáci tu nelietajú hore bruchom. Avšak ten ich svojský naturel,
hraničiaci až s absurdizmom, ktorý nedokázali za stáročia
zlomiť ani Maďari, ani Nemci, ani Chorváti a už vôbec nie
Slováci, je tu aj napriek narastajúcej miere miešania obyvateľstva všadeprítomný a nezničiteľný.
Týmto
sa vôbec nechcem dotknúť Záhorákov, tým viac, že som vlastne už jedným z
nich. Záhorie je krásne a za tie roky sme tu spoznali veľa dobrých
a múdrych ľudí. Ale keď sa človek-nezáhorák rozhodne s nimi
žiť a dýchať ten istý vzduch, nemôže si po čase nepovedať:
Toto je úplne iný svet, iná zemeguľa!
Začínali
sme s manželkou v panelákovom jednoizbáku v Stupave. Už len
počúvať čakajúcich na ranný autobus stálo za to. „Jak ses
vyspau?“, pýta sa raz jeden druhého. Ten mu odpovedá: „Zle,
večér zas mosím jít!“ Takto sme postupne pochopili, že
záhorácke vtipy sa nevymýšľajú, ale preberajú z bežnej
záhoráckej komunikácie. Ďalšie
dejstvo zvyklo začať s príchodom autobusov. Spoj, ktorý chodil z
Rohožníka, býval dosť naprataný. Keď sa otvorili dvere a
podaktorí sme sa začali mliaždiť dnu, cestujúci sa búrili: „Co
je, Stupaviané, není místo, nepuscíme vás! Toto je NÁŠ
autobus, dočkajte si na mauačák!“, pričom občas podaktorí vlastnými telami zatarasili dvere. Autobus z Malaciek býval
síce voľnejší, avšak keď sa človek ponáhľa, tak je každý
autobus dobrý.
Pri
takýchto a podobných zážitkoch som si vždy spomenul na známu
historku ešte z čias Rakúsko-Uhorska o skalickej šibenici. V
neďalekom Holíči vraj chytili nejakých notorických zlodejov z
Moravy a odsúdili ich na smrť. Keďže v Holíči nemali
ustanoveného kata, poslali ich s drábom do Skalice, aby ich obesili
tam. Mestská rada v Skalici im však nevyhovela a odkázala, že
„šibenica je enem pro nás a pro naše dzeci!“. Potom zlodejov
nechala priviesť na moravsko-slovenské hranice, kde im dali po 7
grošov a kázali im ísť do Strážnice, aby sa nechali obesiť
tam. Zlodeji sa, pochopiteľne, obesiť nedali a zdúchli. Vďaka ním
sa potom rozšírila historka, že Skaličania majú šibenicu „enem
pro nich a pro jejich dzeci“.
Cesta
z práce späť do Stupavy bývala tiež zaujímavá. V tom čase
napríklad odchádzalo z Patrónky o 16:00 niekoľko autobusov naraz,
pričom jeden z nich nemal zastávku v Stupave. Samozrejme, že ako
novopečený „Stupavian“ som raz práve do neho na poslednú
chvíľu vliezol. Keďže väčšina z nás mala predplatný lístok,
ktorý stačilo vodičovi len zdiaľky ukázať, tak vodič vlastne
ani nevedel, kam chcem cestovať. Keď som potom zistil, že v
Stupave nehodlá zastaviť, poprosil som vodiča, aby ma nechal
vystúpiť. Keď mi nebyhovel, začal som sa s ním dohadovať, až
sa mi podaktorí cestujúci začali vysmievať. Zjavne som nebol
jediný, ktorý sa občas takto dostal. Nakoniec som to vzdal a
naštvatý som sa musel nechať odviezť až do Lozorna. Bolo to celé
hlúpe, ale poučné, to sa musí nechať. Ale aj tak sa mi o pár
mesiacov stala rovnaká patália. Tak som sa zase opýtal vodiča, či
by mi nemohol zastaviť. Odpovedal mi protiotázkou: PROČ? Naozaj,
proč? Veď v tej odpovedi bolo vlastne povedané všetko! Tak som si
povedal fajn, nič sa nedeje, veď sa až tak neponáhľam, trochu sa
povozím po Záhorí a v Lozorne mi aj tak pôjde za chvíľu spoj do
Stupavy, ako minule. Aká len vie byť tá záhoráčtina stručná!
Akurát mi pripadalo absurdné, prečo ten spoj neobchádzal Stupavu
po diaľnici, keď tam nestál.
Tiež
som zažil situácie, že keď bol v autobuse jeden kočík, tak
šofér ďalšie jednoducho odmietol zobrať. Vraj „NÉ“ a nič s
ním nepohlo. Na Liptove a aj inde som vídaval v autobuse aj tri
kočíky, pričom šofér i spolucestujúci mamičkám ochotne
pomáhali. Ďalšia absurdita, na ktorú sme si museli zvyknúť.
Mimochodom,
zistili sme, že s otázkami „PROČ?“, ČEHO?“ a „KERÝ?“
si priemerný Záhorák úplne vystačí. Vykomunikuje úplne všetko,
čo potrebuje. Žiadna zložitá diskusia. Podrobnosti si treba buď
domyslieť, alebo sa nimi vôbec nezaoberať.
Zistili
sme tiež, že záhoráčtina je dosť nákazlivá. Keď sa napríklad
s nami lúčila predavačka v obchode, volala za nami, že
„dovidzeňá!“. A naša ročná dcérka jej volala naspäť, že
„ŇOŇIŇEŇÁ!“. Tiež zvykla pri rôznych hrách rapkať, že
„En ten den, ideš z koua ven!“. Občas bolo treba deťom
prekladať, alebo im dokonca zapchať uši. Keď sa napríklad
„nacecaný“ sused vracal z krčmy, tak zvyčajne dupal po
schodoch ako slon a niečo si pritom brbotal. Potom začal búchať
na dvere svojho bytu a pritom si recitoval: „BUM, BUM, búchám
pjescú, BUM, BUM!“ A dvere sa otvorili. „Ty hajzle!“, vítala
ho žena. Potom za zavretými dverami padlo už len zopár ostrých
nezrozumiteľných slov a nastalo ticho. Žiadne zdĺhavé debaty, či
vysvetľovanie. Všetko bolo jasné a zrozumiteľné.
S
odstupom rokov sme si v susednej Marianke kúpili a zrekonštruovali
dom. Volili sme klasické materiály, ako tehlu a hlavne drevo, z
ktorého sme dali dokopy celé podkrovie. Susedia len nechápavo
krútili hlavami, lebo boli presvedčení, že je len otázkou času,
kedy vyhoríme. Raz som s bývalým starostom v obci Závod obdivoval
drevenú konštrukciu podkrovia na jednej novostavbe. Starosta to
komentoval slovami: „Pjekné je to drevo, len ket mu to začne
horat, tak to porád nezadusí!“. Dotyčný staviteľ zatiaľ
nemusel nič „dusiť“. A ani my nie. Paradoxne, najskôr horel náš dolný sused, chytili sa mu sadze v nevyčistenom komíne. O
krátky čas horel aj horný sused, požiar spôsobil skrat na
odfláknutej elektroinštalácii. V oboch prípadoch išlo o domy bezprostredne vedľa nášho. Obidva domy mali murované podkrovie a v oboch prípadoch zasahovali hasiči,
pričom náš „polodrevodom“ ostal bez újmy. Celé to strašenie
požiarom sa ukázalo ako mýtus, či skôr absurdita. Ďalšia.
A
práve absurdity dávajú záhoráčtine ako nárečiu osobitný
rozmer, zvýraznený spomínanou úspornosťou prejavu. To, čo je
pre Záhoráka normálne a bežné, to sa ostatným javí ako
nezvyklé s potrebou vysvetlenia. Avšak Záhorie je na vysvetľovanie
dosť skúpe. „Ket nevíš, sám ziscíš a zapamatáš si“, toť
celé tajomstvo. Preto záhoráčtina sa nedá naučiť len tak z
počutia, alebo podľa nejakého slovníka. Iba ak napodobňovať.
Učiť sa záhorácky znamená žiť na Záhorí. A tie záhorácke
vtipy, nech sú akokoľvek nadnesené, vyjadrujú len každodennú
realitu tohto regiónu a miestnym vôbec nepripadajú vtipné. Jedno
je isté – spisovnou slovenčinou sa rozprávať nedajú, tak ako
sa ani záhoráčtina ako taká do spisovnej slovenčiny jednoducho
„nemescí“.
Ešteže
máme tie nárečia, bez nich by bola slovenčina riadna nuda!
Ilustračné
foto: P.Vyskočil (január 2024)
Doporučená
referencia: MOR HO! v Malackách (záhorácka verzia).
https://www.diskusneforum.sk/tema/mor-ho-v-malackach
