Veď nejako bude ...

Táto horská akcia bola ako mnoho iných, a predsa bola iná. Bola to hurá akcia, vybavená telefonicky a na poslednú chvíľu. Nebol by to problém, keby sa nejednalo o vysokohorské prostredie a keby sme boli zohratejšia partia.

V roku 1983 počas mojej preddiplomovej praxe na Liptove som mal v pláne odskočiť si na pár dní k rodičom na chalupu na Španej Doline. Ako mi matka telefonicky zvestovala, okrem mladšieho brata Jura tam mal byť aj Martin, syn otcovko kolegu z práce. Vraj by bolo super, keby sme ho zobrali na pár dní do hôr. S Martinom sme sa síce poznali už roky, ale nejaké veľké kamarátstvo to nebolo. Ale nikto z nás nebol proti. Výbavu sme mali k dispozícii, času bolo dosť a detaily sme neriešili. Veď nejako bude.

Pricestoval som teda na Španiu Dolinu a narýchlo sme sa zbalili. Plán bol jednoduchý: Trojica rozmaznaných Bratislavčanov podnikne spanilý trojdňový okruh po Veľkej Fatre a Starohorských vrchoch. Najskôr lanovkou na Krížnu, odtiaľ po hrebeni na Ostredok, najvyšší vrchol Veľkej Fatry, a ďalej cež Ploskú na Čierny kameň. Ďalší deň z hrebeňa dolu do Liptovskej Revúcej, potom hore na vrch Zvolen a zase dolu na Donovaly. Posledný deň už len hrebeňom Starohorských vrchov späť na Španiu Dolinu.

Hneď na druhý deň nás mama odviezla autom do Tureckej, kde sme sa naložili na lanovku. Bola to neskutočne pomalá jednosedačka, ktorá prekonávala až 730 výškových metrov. Keď sme tu v zime lyžovali a bolo pod nulou, prípadne aj vietor, tak po každej jazde si človek dole pod kopcom sadol rozohriaty do sedačky a hore na kopci, vymrznutý ako cencúľ, z nej ledva vystúpil. Táto lanovka bola v roku 1993 zrušená a demontovaná. Na jej mieste sa mala vybudovať nová, modernejšia. Dokonca sa už aj začala stavať, avšak zámer bol z nejakého dôvodu zrušený. Rok 1993 bol zároveň prvým rokom samostatnej Slovenskej republiky, čo by mnohé vysvetľovalo... To, čo z lanovky zostalo, dodnes chátra. 

Cesta z Krížnej prebiehala bez problémov. Počasie bolo fajn a výhľady boli prekrásne. Okolo obeda sme zbehli ku chate pod Borišovom. Chata bola zatvorená a široko-ďaleko ani nohy. Občerstvili sme sa teda z vlastných zásob a potom sme sa po úbočí Ploskej počas zbierania čučoriedok štverali smerom k Čiernemu kameňu. 

Chata Pod Borišovom

Medzitým sa rozfúkalo a pribudli aj nejaké oblaky. Bolo to varovanie, ktoré sme nebrali vážne. Čierny kameň, ktorého skalné bralá nás zdravili už zdiaľky, sme obchádzali po zelenej značke zo severozápadu. Tu sme konečne narazili na nejaké pramene. V sedle Pod Čiernym kameňom sme si v mladej smrečine našli skrytú čistinku, na ktorej sme zabivakovali. Ako veľkí frajeri sme si namiesto dvoch dvojmiestnych stanov zobrali iba jednu otcovu starú stanovú striešku, pod ktorú sme sa ledva zmestili. Chceli sme takto ušetriť nejaké kilogramy nákladu, čo sa nám aj vypomstilo. 

Čierny kameň z Ploskej

V noci začalo pršať. „Chalani, kopať jarčeky!“, zabľabotal vzrušene rozospatý Juro. Rozosmialo ma to. Zvykli sme totiž s rodičmi na dovolenkách táboriť v rôznych kempingoch a keď začalo liať, tak jarčeky okolo stanu boli vždy účinným „protipovodňovým opatrením“. To sme však mávali so sebou pevnú kovovú lopatku. Teraz by sa našiel tak akurát otvárací nôž. Že vraj kopať jarčeky... Smiech ma však čoskoro prešiel. Stanová strieška, pod ktorou sme spali, bola dosť chatrná a ukážkovo premokala. No jasné, mali sme ju pred odchodom naimpregnovať, ale na to už nebol čas. Najhoršie som to mal ja s Jurom, nakoľko sme ležali na krajoch a naše spacáky sa dotýkali striešky. Martin ako „čestný hosť“ bol v strede a bol z nás najmenej mokrý. Do rána sme toho veľa nenaspali, dážď s prestávkami pretrval až do nasledujúceho dňa. Akonáhle začalo svitať, náhlivo sme sa zbalili a dali sme sa na ústup mokrým hmlistým lesom smerom na Liptovské Revúce.

Čo by sa nám bolo stalo, keby sme si pred odchodom pozreli predpoveď počasia a trochu sa zamysleli?

Kúsok pod hrebeňom, na čistinke medzi stromami, sne naďabili na modrý stan. Určite v ňom bolo príjemne sucho, takže osadenstvo mohlo nerušene drichmať. Áno, toto bolo rozhodne múdrejšie. Poriadny stan a nie priamo na hrebeni. Mali sme v podstate šťastie, že neprišla búrka. Ten nočný dážď totiž signalizoval prechod nejakého frontu, takže noc mohla byť nielen mokrá, ale aj nebezpečná...

Konečne sme sa premočení, hladní a nevyspatí dostali do dediny. Deň predtým sme dojedli naše skromné zásoby chleba s útechou, že ďalší deň si po ceste niečo kúpime. Zabudli sme, že v tom čase sa v menších dedinách záujemci o chlieb dopredu zapisovali u predavačky, aby sa im nejaký chlieb vôbec ušiel. Fungovalo to tak aj na Španej Doline. Takže keď sme v obchodíku v Liptovskej Revúcej konečne prišli na rad, mali už len sladké rožky. Nemali sme na výber, tak sme nakúpili. Po krátkych sladko-slaných raňajkách sme sa pustili asfaltkou na dolný koniec dediny a ďalej až do susednej Nižnej Revúcej, kde sme narazili na žltú značku. Tá nás vyviedla pozvoľným stúpaním na vrchol Zvolena. Počasie sa medzitým umúdrilo. Zase svietilo slnko, len vrcholky vyšších kopcov ostali v mrakoch.

S Jurom na vrchole Zvolena

Okolo obeda sme už prechádzali cez Donovaly. V tom čase tam neboli žiadne bufety a obchod sa nám hľadať nechcelo. Pokračovali sme až k neďalekej osade Polianka. Keďže bolo slnečno, na kraji lesa sme sa zložili do trávy a rozhodili sme na ňu naše premočené spacáky a šatstvo, aby trochu preschli. K večeru sme za Poliankou zišli z červeno značenej cesty, ktorá pokračovala na hrebeň Nízkych Tatier, a pokračovali sme vpravo neznačenou vozovou cestou ďalej na juh, pričom sme hľadali vhodné miesto na ďalší bivak. Zrazu sme neďaleko cesty zbadalí poľovnícky posed s rebríkom, vybudovaný medzi stromami. Dokonca bolo pod ním aj ohnisko. Nerozmýšľali sme. O chvíľu sme už sedeli pri príjemnom ohni a opekali špekáčky, ktoré nám ešte ostali. Ani nám neprekážalo, že si nimi pokvapkávame sladké pečivo. Už sme neboli ani mokrí, ani hladní a v posede bolo dosť miesta na spanie. Akurát noc bola dosť chladná a naše spacáky nestihli úplne vyschnúť. Takže ani túto noc to nebolo príliš útulné.  

Ráno sme sa zbalili a pokračovali sme po ceste ku križovatke značiek nad osadou Bully a odtiaľ po zelenej juhozápadným smerom po hrebeni Starohorských vrchov na Španiu Dolinu. Je to veľmi príjemná cesta, mierne stúpania a klesania a striedanie lúk a lesov. Keď sme sa už blížili k sedlu Šachtičky, spomenul som si na salaš, ktorý v tom čase fungoval pod Panským Dielom. Bola to mierna zachádza, avšak náš „čestný hosť“ Martin prejavil nezlomnú vôľu nikam sa neodkláňať a zamieriť rovno na chalupu. Asi už toho mal plné zuby, paštekár jeden. Nakoniec sme predsa len ten salaš navštívili. Po dobrej žinčici si Martin nenápadko šupol žuvačku zo svojich zásob, ako už párkrát predtým. Mňa ani Jura neponúkol ani raz. Niežeby mi na horách chýbali žuvačky, ale to ústretové gesto by potešilo. No nič. Dôležité bolo, že chlapec celú tú strelenú akciu v zdraví prežil a že bol v poriadku vrátený svojím rodičom. 

V kompletnej zostave, niekde v Starohorských vrchoch

Akcia sa teda v podstate vydarila. Akurát mi po nej zostal taký rozpačitý pocit. Každé dobrodružstvo znamená vystaviť sa neistote, ale keď tá neistota vyplýva hlavne z hlúposti a ľahkomyselnosti, tak sa nie je veľmi čím chváliť. Navyše, keď sa z „čestného hosťa“ výpravy vykľuje sebček, alebo keď sa všeobecne vyskytnú problémy s „chémiou“, tak účastníci prichádzajú o spoločný zážitok. V tomto smere je potom férovejšie turistikovať osamote, čo som vzhľadom na svoje samotársko-autistické sklony aj praktizoval, kým neprišli deti. Vždy to bola príležitosť upratať si v hlave, čo sa v kolektíve veľmi nedalo. Ale vydarená spoločná akcia je predsa len iný level. Táto síce nesplnila všetky očakávania, ale aj tak bola užitočná. Ako pripomienka, že „dobré mravy“ sa na horách rozhodne oplatí dodržiavať.

Foto:    Tak rôzne... a čo sa ešte našlo.