S DEŤMI PO HORÁCH 11: Návrat do Nízkych Tatier

S odstupom niekoľkých rokov som opäť naplánoval akciu do Nízkych Tatier, tentoraz do východnej časti pohoria. Sprevádzal ma syn Milan, môj najvytrvalejší spoločník na horách. Už prekročil dvadsiatku, stal sa fúzatejším a v istom zmysle sofistikovanejším, a to aj napriek svojmu atypickému autizmu. A možno práve vďaka nemu ...

Bol začiatok júla 2018. Plán bol zdolať najskôr Kráľovú hoľu a potom pokračovať po hrebeni na západ, kam až to pôjde. Jedného večera sme dorazili k priateľom do Závadky nad Hronom, u ktorých sme prenocovali, a tí nás nasledujúci deň hodili do dedinky Šumiac. To bol náš východiskový bod. Počasie bolo sľubné a Milanko sa tváril odhodlane. Zatiaľ. Modro značený výstup zo Šumiacu je síce najkratší, ale aj najstrmší. Tak či onak, čakalo nás prevýšenie poctivých 1100 m s batohmi na chrbtoch. Ja som bol necelý rok po zložitej operácii kolena, tak som bol v napätí. Milanko zase počas výstupu to svoje odhodlanie dosť rýchlo stratil a navyše sa odmietal dať fotiť. To čosi signalizovalo.

Vyrážame zo Šumiaca. Milanko nemá náladu a rozmýšľa. 

Niekde v polovici výstupu, na mieste, kde modrá značka pretína vozovú cestu smerom k vysielaču na vrchole, sa nám nečakane ukázala chata pod Kráľovou hoľou, ktorá tam predtým nebola a ktorá začala fungovať iba pred pár mesiacmi. Boli tu nejakí turisti a cyklisti, tak sme si sadli ku kofole. Milanko sa zrazu vytasil, žeby vraj chcel pokračovať v túre, ale po rovine. Navrhol zostúpiť z kopca a pustiť sa nejakou rovnejšou cestou. Po krátkej diskusii som ho presvedčil, že k vrcholu už nie je ďaleko a že tam už to určite bude rovnejšie. A skutočne, krátko po odchode z chaty sa nám ukázala veža vysielača, ktorá nás ako magnet priťahovala hore. Konečne sme boli na najvyššom bode východnej časti Nízkych Tatier v nadmorskej výške 1946 m. Bolo tu dosť ľudí a bicyklov, trochu zastreté, ale nádherné výhľady na všetky strany a snáď po prvý raz v živote som tu konečne zažil iný ako zbesilý vietor.

Horská chata Pod Kráľovou hoľou.

Milanko dostal nápad, ale
nepomohlo mu to ...

Spomenul som si na svoj prvý výstup touto trasou pred viac než 30-mi rokmi. Bol chladný jún, silný vietor a vrchol Kráľovej hole bol skrytý v oblakoch. Žiadna chata, kde by si človek odpočinul pri kofole. Žiadny výhľad na vysielač ako motivačný či orientačný bod výstupu. Len hmlisté depresívne pološero, čoraz silnejší vietor a ostré dažďové kvapky, ktoré sa postupne menili na snehové krúpy. Na vrchole nebolo ani nohy, výhľady žiadne, iba veža vysielača sa strácala v oblakoch. Odtiaľto nás čakali ešte 3 hodiny otvoreným hrebeňom k najbližšej útulni Andrejcová. Vďaka legendárnemu rýchliku Horehronec, ktorý bol z nejakého dôvodu pred pár rokmi zrušený, sme to stihli ešte za svetla. To sa vtedy nastúpilo skoro ráno na stanici v Bratislave, okolo obeda sa v Červenej skale prestúpilo na autobus do Šumiaca a večer sa už veselo bufetilo na Andrejcovej. Dnes už to takto nefunguje.

Spomienka na prvý súvislý a dosť mokrý prechod 
Nízkymi Tatrami v júni 1984 zo Šumiaca do Korytnice.

Pred vrcholom Kráľovej hole. 

Milanko zvládol najťažšiu časť pochodu.
Aj úsmev sa mu vrátil!

Ešte jedno vrcholové selfie ...

Pohľad na Vysoké Tatry.

Z Kráľovej hole to už bola pohoda. Aj Milanko nakoniec uznal, že terén bol už rovnejší a viac zodpovedal jeho predstavám. 

Pred nami Stredná hoľa.

Bufetová prestávka.

Typická kráľovohoľská rula.

Pokračujeme na západ, teda doľava.

Pohľad späť na Kráľovú hoľu.

Väčšinou sa ide z kopca ...

... až do Ždiarskeho sedla.

Postupne sme prešli cez Strednú hoľu (1876 m n.m.), Orlovú (1840 m n.m.), Bartkovú (1790 m n.m.) až do Ždiarskeho sedla (1473 m n.m.), odkiaľ bolo nutné ísť zase kúsok do kopca. Že vraj či som o tom vedel. Nebola to ani tak otázka, skôr výčitka. Áno, vedel, len o niektorých veciach je lepšie hovoriť, až keď sú za nami, vieš? Na to už nepovedal nič. Akurát čosi utrúsil, že vraj ho bolí noha. Tak sme išli „do kopca“ na Andrejcovú (1520 m n.m.) a za jej vrcholom sme v kosodrevine naďabili na útulňu Andrejcová.

Útulňa Andrejcová.

To už bola iná útulňa, ako som si ju pamätal pred rokmi. Bývala to len osamelá búda s pričňami na spanie a stolom, neďaleko bola studnička a latrína. Teraz to bola naozajstná horská chata s opravenou strechou so solárnym panelom, nerezovým komínom a dokonca s kvetinami v oblokoch. Bola tu stála služba, ponúkajúca nejaké občerstvenie a aj polievku. 

Útulňa Andrejcová v prevádzke.

Dobre padlo!

Vysoké Tatry nás stále sprevádzali.

Nocľah na poslednú chvíľu.

Útulňa má dokonca aj webovú stránku (https://andrejcova.sk/), na ktorej sa okrem iného dozviete, že nocľah sa doporučuje zarezervovať vopred. Mali sme šťastie, že sa nám podarilo chytiť posledné dve miesta na spanie, pričom boli ešte len 4 hodiny poobede. V podstate by som sa s tým netrápil, keby som bol býval urobil to, čo robím pred každou putovnou akciou – pribalil by som si stan. Tentoraz som urobil výnimku. Snáď som chcel trochu odľahčiť svojmu čerstvo operovanému kolenu, v každom prípade išlo o chybné rozhodnutie. Uvedomil som si, že k ďalšej útulni na Ramži máme poriadny kus cesty a reálne nám hrozí, že keď neprídeme dosť načas, nebudeme mať kde spať. Okrem toho Milanko zase začal s tým, že ho bolí noha a ževraj na druhý deň príde búrka. Pôvodne som dúfal, že to na tú Čertovicu dáme, ale teraz sa zdalo, že je to v háji. No veď ráno bude múdrejšie....

Ranné balenie.

Ráno sme sa s Milankom najedli, pobalili a vykráčali k blízkemu rázcestníku, aby sme sa nejako dohodli. Okolo nás bolo rušno, všade sa tmolili a chystali turisti, medzi nimi pobehovali nejaké deti a dokonca aj dvaja psi. Ja som chcel pokračovať ďalej, ale nezdalo sa mi to v poriadku, predsa len som mal toho chlapca na starosti. On zase pokračovať zjavne nechcel, ale zrejme by si dal povedať, keby ho nebolela noha. Argumentačne som bol na tom dosť mizerne. Chcel som ho nahovoriť, aby sme to potiahli ešte kúsok na Veľkú Vápenicu a odtiaľ by sme zbehli do sedla Priehyba a do Heľpy. Ale keď som si predstavil zložitosť dopravy z Horehronia kamkoľvek, tak som napokon pristúpil na priamy ústup, aby sme mali viac času na cestovanie.

Milanko si už svoju šípku vybral ...

Najbližšie bola dedina Pohorelá, asi dve hodiny po modrej značke. Pozvoľna sme sa spúšťali po nadštandardne vykosenom turistickom chodníku a kochali sa výhľadmi na Horehronie.

Zostup do Pohorelej.

Horehronie ako na dlani ...

... a krívajúci Milanko. Nevymýšľal si. Vraj mal "niečo s topánkami".

Cesta k útulni bola nielen vykosená, ale aj dobre značená. 
Evidentne sa často používa kvôli obsluhe útulne. 

Keď sme zišli dole, chytili sme jeden autobus, potom v Brezne druhý, potom sme v Bystrici prestúpili na vlak a následne vo Zvolene na ďalší. Na nejaký serióznejší obed neostal čas. Na Liptove jednoducho sadneš na vlak a za pár hodín si doma. Domov sme prišli až neskoro večer, unavení viac z cestovania, ako zo samotnej turistiky. Ale veď nevadí. Milanko mal možnosť zažiť najkrajšiu časť východných Nízkych Tatier. Netuším, či sa sem ešte takto spolu niekedy dostaneme. A aj koleno vydržalo. Keď som sa potom svojmu ortopédovi pochválil, prísne na mňa pozrel a nepovedal nič. Takže bolo asi všetko v poriadku.

Či?

Foto: P.Vyskočil