Výlet za hranice spisovnej slovenčiny: HAPČI

Slovenčina je pomerne zložitý jazyk s množstvom nelogických a čudne znejúcich výrazov, tvarov a výnimiek. Keď raz moja prvorodená dcéra ako dvojročná čosi babrala a povedal som jej „Nechaj to!“, bez zaváhania mi odpovedala, že „Chám to!“ a babrala ďalej. Logicky úplne správne, avšak slovo „chať“ slovenčina nepozná. Podobných prípadov existuje viac. Škoda. Ako asperger by to bývala mala v škole podstatne jednoduchšie. Z tohto hľadiska sú zrejme najmenej problematickým slovným druhom citoslovcia. Vyjadrujeme nimi city, vôľu a kadejaké zvuky. Netreba ich ohýbať, ani časovať, či hľadať v nich nejakú logiku. Hlavne tie posledné (tzv. zvukomalebné) spravidla foneticky zodpovedajú zvuku, ktorý vyjadrujú, ako napríklad kvak, alebo čľup. Aby sa ľahko zapamätali a aby ich každý pochopil. Aj tu sa však nájdu dosť podivné výnimky.

Jedou z nich je aj výraz HAPČI. Poznáme ho všetci, dokonca je vraj spisovný. Vyjadrujeme ním kýchanie, čo je reflex, ktorým sa naše telo zbavuje dráždivých častíc v nose, ako prachu, peľu, či chlpov.

Avšak nepoznám človeka, ktorý by pri kýchaní hovoril hapči. Ak ľudské telo rieši tak fyzicky náročný a hlučný úkon, tak sa to vlastne ani nedá. Veď do kýchania zapájame nielen pľúca, ale aj bránicu, brucho, hrudník, krk, viečka, viacerí aj ruky a nohy a sem-tam si niekto pritom aj cvrkne, prípadne horšie. Pri kýchnutí z nás vystrelí vzduch rýchlosťou viac než 160 km/h, čo už zodpovedá orkánu. Dokonca vplyvom tlaku v hrudníku sa nám mení prietok krvi a srdcový rytmus.

Skúste pri tom všetkom spisovne vysloviť hapči!

Mal som spolužiačku, ktorá sa vždy pri kýchaní ozvala tenučkým ČI!. Bolo to pôvabné až nadpozemské! Ako keby si z ľudí okolo seba robila srandu. Ale vraj nerobila.

Môj otec pri kýchaní reval, že HEŠ!, pričom mu ako seniorovi párkrát vypadla z úst zubná protéza. Keď niekoho nechcel zobudiť, tak to so zjavnou námahou stlmil na HKECH! Aj tak vždy dotyčného zobudil. Obdoba HEŠ býva často EEŠ!, alebo EIŠ! Vo všetkých prípadoch ide o veľmi dynamický spôsob kýchania, sprevádzaný bohatým sprejom hlienu a bacilov, hlavne vďaka finálnemu vysokotlakému „Š!“.

Moja dcéra Naďa zvykne pri prvom kýchnutí povedať HECH!, pri druhom HACH! a pri treťom HUCH! Manželka spraví síce len HECH!, ale trvá na tom a vďaka svojej alergii to zvyčajne viackrát zopakuje, zakaždým intenzívnejšie. Ani náhodou žiadne hapči!

Môj dedo z otcovej strany vždy najprv stíchol, potom očervenel a nakoniec vybuchol: PUCH! Keď človek nezaregistroval spomínané úvodné fázy, tak to bolo na infarkt.

V mužskej časti mojej rodiny z maminej strany sa vždy kýchalo nahlas a od srdca, aby o tom vedeli aj susedia. Znelo to ako bohatierske HAACHUMM! To si naozaj zaslúžilo pochvalné NAZDRAVIE!

Moja babka z maminej strany kýchala, že ŠČI!. Existuje tradičná ruská polievka Šči. A babka bola z Ruska. Varila vynikajúco. Aj Šči!

Môj zať pri kýchnutí vždy povie KEŠU! Pritom z orieškov má vraj najradšej arašidy s medom. To by sa však asi ťažko ukýchalo...

Úplnou anomáliou je v tomto smere môj nevlastný syn Milanko. Pred kýchnutím vždy zomkne pery, povystrčí jazýček a pootočí hlavu tak, aby mu slnko svietilo pod istým uhlom do tváre, pričom nosom funivo nasáva vzduch. Potom sa zrazu švihne do predklonu a vyrazí z neho čosi ako ohlušujúce a hysterické EEEAAAARRHCH! Dalo by sa to prirovnať k anglickému ROAR!, ale to je veľmi, veľmi „slabé slovo“! Chudák chlapec, do svojich štyroch rokov vyrastal v detskom domove. Keď k nám prišiel, nevedel ani kýchať a ani plakať, plač iba predstieral. Dnes už nič nepredstiera, ale kýchať sa ani po viac než 20 rokoch nenaučil.

Inustračný Milanko (rok 2008)

Sú borci, ktorí dokážu kýchnutie zadržať, aj keď sa to dôrazne nedoporučuje. Hrozí totiž prasknutie cievky v oku, poškodenie ušného bubienka, alebo cievy v mozgu. Poznal som zopár takých, čo to praktizovali. Väčšinou to znelo, ako tlmené KM!, alebo HKM!, prípadne HAKM!. Keď som to raz skúšal, tak zo mňa vyšlo akési zachrčanie a hrozne ma rozbolelo v krku. Navyše som sa pripravil o pôžitok z kýchania. A presne toto slovíčku HAPČI chýba – nevyjadruje to živočíšne prežívanie a tú živelnú dynamiku celého procesu!

Ako vyjadrujú kýchanie v zahraničí? Keď som bol malý, jedna známa nám pravidelne posúvala francúzsky komiks PIF. Kýchanie kreslených postavičiek sa písalo ako ATCHOUM (čítaj Atjum). Vždy sme sa na tom s bratom hrozne bavili. V angličtine máme výrazy ATISHOO, ATCHOO alebo KERCHOO (Etšú, Kršú). Vo všetkých prípadoch to aj foneticky viacmenej sedí. Nemecké HATSCHI, či španielske HACHIS sa zase viac podobá na slovenské bezvýrazné HAPČI, či české HEPČI. Zato v maďarskom či v ruskom slovníku synonymum slovíčka HAPČI nenájdeme.

Nie vždy a nie všetko sa dá vyjadriť slovami...

Slovenčina je naozaj zložitý jazyk s množstvom nelogických a čudne znejúcich výrazov, tvarov a výnimiek. Viac logiky, či viac zvukomalebných slov by určite prispelo k jeho zjednodušeniu, avšak na druhej strane by mu to možno ubralo na jeho zaujímavosti. V každom prípade vývoj jazyka má svoje pravidlá a tie často nebývajú ani logické, ani zvukomalebné. Jeho hybnou silou je hľadanie, či preberanie nových výrazov a spojení mimo bezpečných hraníc spisovnosti. Tie výrazy a spojenia sa potom medzi ľuďmi buď ujmú a zľudovejú, alebo jednoducho zakapú. A jazykovedci nech sa potom aj zbláznia, veď inak by vlastne ani nemali čo robiť. Takže ak nám niekto vytkne, že toto alebo hento je nespisovné, treba trvať na svojom a nenechať sa zneistiť. Budúcnosť vždy ukáže, kde sú hodnoty!

HAACHUMM! Je to pravda!

Podivuhodné premeny Biskupického ramena 2

 Po takmer troch rokoch ma zvedavosť opäť vyhnala k Biskupickému ramenu. V príspevku z novembra 2019 som okrem iného popísal isté „ekologické“ aktivity, ktorých výsledkom malo byť vyvrcholenie dlhodobých snáh nadšencov o opätovné sprietočnenie tohto už takmer zaniknutého dunajského ramena pod Bratislavou. Tieto aktivity skončili tak, že sa minuli nejaké zbytočné peniaze, pár ľudí sa navzájom potľapkalo po pleci a ramenu sa nepomohlo. Teraz sa však schyľuje k niečomu serióznejšiemu.

Už v roku 2018 sa objavila správa, že sa v rámci projektu Diaľnica D4 Bratislava, Jarovce - Ivanka sever, projekt kompenzačných opatrení“ začalo pracovať na revitalizácii Biskupického ramena, do ktorého bude privedená voda priamo z Dunaja prostredníctvom nového prívodného kanála.Má sa tým dosiahnuť aj zlepšenie zásobovania zavlažovacích kanálov horného Žitného ostrova vodou s možnosťou regulácie privádzaného množstva vody, najmä počas povodňových stavov. V novembri 2019 bol spomínaný prívodný kanál už hotový. Dnes je v mapách označený ako „Micherova zátoka“. Nátok vody cez regulačný stupeň do Biskupického ramena je prakticky hotový, ale zatiaľ nie je v prevádzke.

Aktuálna mapka Biskupického ramena a okolia.

Micherova zátoka (november 2019)

Prítok vody z Micherovej zátoky cez regulačný stupeň, zabudovaný v hrádzi (júl 2022).

Výtok vody z regulačného stupňa do Biskupického ramena. Podobne, ako aj zo strany Micherovej zátoky, je aj tu kanál dočasne prehradený zemným „štupľom“.

Prístupová panelová cesta na ostrov Kopáč od severu križuje Biskupické rameno v jeho hornej časti. Pôvodne tu bol vybudovaný regulačný stupeň, ktorý sa však nikdy nesprevádzkoval. Teraz na jeho mieste vybudovali betónový most a voda v ramene môže pod ním voľne pretekať.

Prístupová panelová cesta na ostrov Kopáč od severu.
Naokolo je nepreniknuteľná džungľa.

Betónový most namiesto pôvodného regulačného stupňa (hate)
s impozantnou brezou v jeho blízkosti.

Voľná hladina ramena pod mostom.

Pohľad z mosta na hornú časť Biskupického ramena.
Hustá vegetácia čoraz viac zakrýva jeho hladinu.

Zhruba v strede Biskupického ramena, na jeho najužšom mieste, bol pred rokmi vybudovaný podobný zbytočný regulačný stupeň. Teraz je beznádejne zarastený vegetáciou. Kúsok od neho však pokračujú práce na prehĺbení nového koryta, kadiaľ potečie voda Biskupického ramena ďalej okolo ostrova Kopáč do ľavostranného priesakového kanála VD Gabčíkovo a ďalej do zavlažovacích kanálov Žitného ostrova.

Pôvodný zbytočný regulačný stupeň, zneprístupnený hustou vegetáciou.

Nová prebágrovaná časť koryta (smerom k ústiu ramena).

Pokračovanie novej časti koryta smerom k začiatku ramena.
Odlesnilo sa, nebágruje sa, zarástlo. Čo už...

Čoskoro aj tento zjavne dlho nepoužívaný
bager splynie s okolitou vegetáciou...

Celkovo sa táto oblasť na posledné roky zmenila. Pribudli nejaké informačné tabule a neďaleko horného konca Biskupického ramena je autom dostupné občerstvenie. Niektoré poľné cesty v okolí ramena a na ostrove Kopáč, donedávna tak príjemné, sú teraz rozjazdené a plné prachu, čo súvisí s prácami na Biskupickom ramene a na diaľnici D4. Modro značená trasa z Kalinkova do Slovnaftu donedávna viedla pozdĺž dolnej časti Biskupického ramena a potom na sever cez celý ostrov Kopáč, teraz je presmerovaná bližšie ku brehu Dunaja, pozdĺž Biskupickej a Micherovej zátoky. Les pozdĺž Biskupického ramena nebol nikdy taký hustý, ako je teraz. Neďaleko závory na prístupovej ceste od severu na ostrov Kopáč aj teraz parkovalo viacero áut, čo svedčí o pretrvávajúcom záujme o kúpanie v neďalekom jazierku, zvanom tiež Panský diel. Kým sme bývali v Prievoze, chodili sme sem s deťmi pomerne často. Pri ústí Biskupického ramena pod diaľničným mostom je cez pravostranný priesakový kanál VD Gabčíkovo vybudovaný na modro natretý cyklomostík, cez ktorý sa cyklisti z hrádze dostanú k výjazdovej rampe na diaľničný most a prostredníctvom bezpečnej cyklolávky pozdĺž diaľnice ponad Dunaj až do Petržalky. Napriek blízkosti diaľnice D4 a rýchlostnej cesty R7 je tu všade vďaka protihlukovým bariéram a hustej vegetácii ticho a kľud.

Jedna z nových informačných tabúľ.

Aj takéto tabule tu sú.
Je dobré byť informovaný...

Diaľničný most ponad hrádzu a pod ním ústie Biskupického ramena
a modrá cyklolávka ponad ľavostranný priesakový kanál VD Gabčíkovo. 
Napravo zvírený prach z rozjazdenej poľnej cesty,

Začiatok ľavostranného priesakového kanála VD Gabčíkovo.

Príjemnou cestou po okraji ostrova Kopáč.

Netuším, ako dlho ešte budú trvať práce na Biskupickom ramene, ale vyzerá to ešte nadlho. Určite sem o nejaký ten rok zájdem. Tentoraz však budem menej písať a viac fotiť. A popritom, samozrejme, relaxovať.

Foto:  P.Vyskočil

S DEŤMI PO HORÁCH 7: Keď turistika nie je len o turistike

Letné prázdniny boli pri štyroch deťoch vždy hektickým obdobím. Niekedy bolo treba vypracovať prehľadný grafikón, kedy ktoré z nich má akú akciu, či tábor, aby sme sa v tom nestratili. S tým bolo spojené kadejaké vybavovanie, balenie a vybaľovanie, sprevádzanie, prípadne vyprevádzanie či zbieranie detí po staniciach. Omyly, samozrejme, neprichádzali do úvahy. V lete 2004 som takto strávil 5 intenzívnych dní sprevádzaním a vyprevádzaním dvoch starších detí. Najskôr sme v trojici vycestovali vlakom na východ do Slovenskej Vsi, kde dcérke Nadi (16) začínali misijné prázdniny so saleziánmi, odtiaľ sme sa so synom Jergušom (14) presunuli do Liptovského Jána, odkiaľ sme mali prejsť pešo Nízkymi Tatrami až na Donovaly, a nakoniec som mal Jerguša vyprevadiť do Kremnice k priateľom na mládežnícke stretnutie.

Ako naschvál, hneď prvý a celý deň beznádejne pršalo, takže hlavný bod programu - prechod Nízkymi Tatrami - bol reálne ohrozený.

V Liptovskom Jáne nás čakal Peter, tretí účastník expedície. Peter je redemptorista, kňaz a náš dlhoročný rodinný priateľ. Napriek mizernému počasiu vyzeral byť odhodlaný. Tak sme neskoro popoludní za dažďa v pršiplášťoch vyrazili po modrej hore Jánskou dolinou. Za nejakú hodinu sme dorazili k horárni Pred Bystrou, kde sme chceli v nejakej súcej búde prenocovať. Aj sme takú našli, ale prezieravý Peter sa zrazu vybral sám hore dolinou. O chvíľu sa vrátil s tým, že asi 300 metrov vyššie je riadna útulňa. Bol to pomerne nový drevený domček, v ktorom okrem priční na spanie a klincov v stenách nebolo vôbec nič. Tak sme si na tie klince rozvešali mokré šatstvo a začali sme si chystať niečo pod zub. Keď sme sa opýtali Petra, či by sa ako kňaz nemohol prihovoriť za lepšie počasie, lakonicky odpovedal, že uvidí, čo sa dá robiť. Po chvíli naozaj prestalo pršať a oblaky sa zafarbili do oranžovo-ružova od zapadajúceho slnka. Peter nič nehovoril a tváril sa tajuplne. No veď uvidíme zajtra. 

Naše prvé nocľažisko v útulni nad horárňou Pred Bystrou.

Na druhý deň nás zobudil lesný traktor. Ťažba dreva uprostred národného parku? Čudné. Vychystali sme sa a vyrazili do slnečného rána. Vozová cesta sa postupne mení na lesný chodník. Na jednom mieste prekračujeme medvedie lajno, čo nám pripomína, že tu nie sme sami. Postupne sa medzi stromami objavuje kosodrevina. V ohybe doliny sme naďabili na dosť slušne vybavenú útulňu, ktorá patrí urbárom. Dobre vedieť. Po chvíli už máme na dohľad strmý skalnato-trávnatý záver doliny s niekoľkými fľakmi starého snehu. Ako posledný v zástupe sa musím uhýbať pred Petrovými snehovými guľami. Páterko je zjavne vo forme a užíva si to!

Vždy mal zmysel pre humor...

Hore Jánskou dolinou.

Jerguš vždy oddychoval v horizontálnej polohe.

Urbárska útulňa pred záverom doliny.

Záver doliny, v pozadí vidno zvyšky snehu. V popredí zamyslený Peter.

Konečne sme okolo obeda dorazili na Štefánikovu chatu. Mali sme v pláne prenocovať až na Chopku, takže po malom občerstvení sme sa pohli po červenej úbočím Ďumbiera do Krúpovho sedla a ďalej po hrebeni až na Kamennú chatu pod Chopkom. 

Pri Štefánikovej chate.

Jerguš spočiatku nebol celkom v pohode.
Bola to jeho prvá serióznejšia vysokohorská akcia.

V tom čase boli lanovky na Chopok z obidvoch strán nefunkčné, zásoby sa na chatu vynášali z Demänovskej doliny na chrbtoch. A to si horúce hlavy z radov mečiarovských poslancov verejne robili megalomanské nádeje na slovenské zimné olympijske hry v roku 2006, teda už o 2 roky! Pritom kompletná rekonštrukcia lanoviek, vrátane vybudovania novej budovy vrcholovej stanice, sa napokon odkladala až do roku 2013.  

Ruina budovy vrcholovej stanice nefunkčných lanoviek z Jasnej a z Kosodreviny.

Na vrchole Chopka.

Kamenná chata pod Chopkom.

Kamenná chata bola dosť plná, takže asi 15 nás nocovalo na zemi na karimatkách. O desiatej padla večierka a jedáleň sa o chvíľu zmenila na núdzové nocľažisko.

Ráno som sa zobudil na kovové zvuky a na tvár mi popadali akési zrniečka. Priamo nad hlavou mi visela klietka s akýmsi vtáctvom. Netrvalo dlho a jedáleň bola opäť v pôvodnom stave. Po raňajkách sme vyrazili do zamračeného rána. Z južnej strany hrebeňa sa tlačila hmla, ktorú zadržiaval prúd teplého vzduchu od severu z Demänovskej doliny. Zaujímavý jav! Našťastie ani tento deň nepršalo, dokonca na nás pred Chabencom začalo vykukovať slnko.

Poobede sme dorazili do útulne Ďurková. Postupne sa sem začali trúsiť aj účastníci tradičného Prechodu SNP Nízkymi Tatrami, medzi nimi aj môj brat Juro so svojim synom Jurom. Ozaj náhoda! Podľa plánu mali mať dnes cieľ na Magurke, avšak podaktorým sa nechcelo schádzať z hrebeňa. Našťastie ich nakoniec nebolo až tak veľa, takže útulňa to kapacitne zvládla. 

Útulňa Ďurková.

Pri útulni v kompletnej zostave.

Drsná zákazová tabuľka pri studničke neďaleko útulne. 

Večer sme sa odobrali kúsok od útulne. Peter si na vhodnom kameni rozložil svoje „nádobíčko“ a v komornom zložení sme slávili Eucharistiu. Len tak v tráve a v tichu, pod klenbou farebnej oblohy. Také niečo človek naozaj nezažije každý deň!  

Eucharistia v tráve. Po krátkom ostychu sa pridal aj brat so svojím synom.

Skoro ráno bolo slnečno a veterno. Teplomer na útulni ukazoval neuveriteľných 20 stupňov. Predpoveď na tento deň bola hrozivá: Búrky a zas búrky. Už som na horách zažil nepríjemnosti s búrkami a teraz som hlavne syna nechcel vystaviť nebezpečenstvu. Snažili sme sa preto vyraziť čím skôr, aby sme podľa možnosti stihli zvládnuť najexponovanejšie hôľnaté partie ešte doobeda. Spomenul som si tiež na tragédiu z roku 1972, pri ktorej blesk zabil účastníka prechodu SNP práve pri zostupe z Prašivej, teda na našej trase. Jeho pomníček bolo kedysi vidno z chodníka, teraz by som ho už v kosodrevine nenašiel.

Po ceste môj brat opakoval, že búrka dnes určite príde, vraj to už pozná, prechodu SNP sa totiž zúčastňoval pravidelne. Ja som mu oponoval. Peter nás mlčky počúval, na tvári mal ten svoj tajuplný výraz a chvíľami sa mi dokonca zdalo, že sa na nás baví. Naďalej bolo pekne, len vietor bol miestami taký silný, že v jednej nestráženej chvíli zvalil Jerguša aj s batohom do trávy. Rozveselilo nás to, vyzeralo to hrozne komicky, ako tak zrazu žuchol. Postupne sme prešli cez všetky hole až na Veľkú a Malú Chochuľu a Prašivú a búrky nikde. Až neskôr som sa dozvedel, že počasie sa v ten deň vybláznilo v Čechách, na Slovensko mu už nezostali sily.

Žeby páterko predsa len čosi kdesi „zariadil“?

Vždy mal zmysel pre humor...  

Oddych v závetrí.

Zostup z Prašivej

Rodinné foto v Hiadeľskom sedle.

V Hiadeľskom sedle sme sa s bratom a jeho synom rozlúčili. Oni spolu s ostatnými prechodniarmi pokračovali po červenej na Kozí chrbát a ďalej na táborisko pod Hrubým vrchom. My sme s časovým odstupom vyrazili žltým traverzom po severnom úbočí Kozieho chrbta, čo sa medzi tvrdými "hrebeniarmi" príliš nenosí. Ale keďže naša expedícia mala charakter hrebeňovky len čiastočne, mohli sme si to bez hanby dovoliť.   

Výstup na Kečku. V pozadí vpravo Kozí chrbát, vľavo Prašivá. 

K večeru sme sa dotrmácali na Donovaly. Sadli sme na autobus a o chvíľu sme boli v dome redemptoristov na Starých Horách. Osprchovaní, najedení a spokojní. Brata so synom a ostatných účastníkov prechodu SNP čakal ešte nasledujúci deň, kedy mali doraziť na Španiu Dolinu, konečného cieľa prechodu SNP Nízkymi Tatrami. Mňa s Jergušom zase čakala cesta autobusom a vlakom do Kremnice, odkiaľ som sa ešte v ten istý deň vrátil sám domov. 

Spoločné foto v Kremnici. Jergušovi sa
zase vrátil úsmev. Zvládol to!

Mimochodom, tradičného prechodu SNP Nízkymi Tatrami som sa zúčastnil iba raz, v roku 1986. Nebolo to zlé, ale zistil som, že ma hromadná turistika príliš neberie. Teraz to bolo v trojici síce netradičné, ale úplne vyhovujúce. A keď je súčasťou partie aj kňaz a navyše srandista, tak potom celá akcia má o rozmer viac. O to príjemnejšie sa potom spomína. A aj píše.

Foto:   P.Vyskočil, p.Peter

Zlatá horúčka na slovenský spôsob

 Ak si niekto myslí, že na Slovensku sa už žiadne zlato ťažiť nedá, je na omyle. Dokonca je to jednoduchšie, ako by si človek pomyslel. Stačí k tomu vhodná miska, čižmy a aspoň orientačná znalosť regionálnej geológie. A ešte niečo – trpezlivosť a odhodlanie. To posledné sa často zamieňa so šibnutosťou, ale správneho zlatokopa takáto zámena nijako neznechutí.

Ryžovanie zlata sa na území Slovenska praktizovalo odjakživa. A čuduj sa svete, stále sa aj praktizuje, aj keď motivácia je dnes iná, ako v minulosti. Napríklad od roku 1979 sa u nás usporiadavajú majstrovstvá v ryžovaní zlata, najskôr v rámci bývalého Československa, neskôr v rámci Českej a Slovenskej republiky. Okrem toho sa organizujú aj ďalšie súťaže na regionálnej a lokálnej úrovni. Pre úplnosť treba dodať, že ryžovanie (šlichovanie) zlata a ďalších minerálov sa praktizuje aj v rámci geologického prieskumu ako štandardná metóda vyhľadávania (prospekcie) rudných ložísk, pri ktorej sa okrem klasických ryžovacích misiek využívajú aj tzv. ryžovacie splavy, či žľaby, v ktorých sa zlatinky a iné minerály zachytávajú na hustej tkanine (súkno), alebo na vhodnej rohoži.

Najjednoduchší spôsob ryžovania je pomocou ryžovacej misky, do ktorej naberieme vodu a za hrsť naplaveného piesku, alebo jemného štrkopiesku. Potom krúživým pohybom tento materiál postupne odplavujeme cez okraj misky, pričom prednostne odchádzajú ľahšie frakcie, ako kremičitý piesok, íl a organické čiastočky. Ťažšie minerály s obsahom kovov, vrátane rýdzeho zlata, ostávajú v strede misky. Jednotlivé zlatinky potom vyberieme najlepšie pomocou pinzety. Keďže zlatinky sú veľmi malé, musia sa ešte skontrolovať pod mikroskopom, alebo aspoň silnou lupou, aby sa vylúčilo tzv. mačacie zlato, čo sú minerály, ktoré sa na zlato len podobajú. Vyryžované zlato má spravidla vysokú kvalitu.

Finančná bilancia ryžovania zlata v slovenských potokoch a riekach vyzerá zhruba nasledovne: Súčasná výkupná cena čistého zlata sa pohybuje okolo 60 EUR za gram, čo znie lákavo. Avšak na 1 gram zlata potrebujeme zhruba 2000 až 3000 zlatiniek, na získanie ktorých treba premrviť tony materiálu, čo predstavuje týždne lopoty a čabrania sa v studenej vode. Samozrejme, že niekde je zlata viac, inde menej, takže treba mať aj istú dávku šťastia. Nech si teda o finančnej rentabilnosti ryžovania urobí úsudok každý sám. V každom prípade ak človek nemá inú ako finančnú motiváciu, tak nech to radšej ani neskúša.

S ryžovaním zlata som sa stretol ako zamestnanec Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave, ktorý v roku 1985 v spolupráci s Ústredným ústavom geologickým v Prahe a obcou Partizánska Ľupča organizoval majstrovstvá Československa v ryžovaní zlata v Ľupčianskej doline neďaleko Magurky. Keďže v tom čase nás na ústave bolo dosť mladých a primerane šibnutých nadšencov, nebol problém zostaviť mládežnícky tím, ktorý mal celú akciu pripraviť. Väčšina z nás mala „naštudovanú“ základnú románovú literatúru o zlatej horúčke na Aljaške, takže mali sme istú predstavu čo a ako. A keďže zo strany vedenia ústavu nám neboli stanovené žiadne ideologické či iné obmedzenia, mohli sme sa pri príprave akcie náležite vyblázniť.

Tak sme v jeden júnový pondelok vyrazili s plne naloženou dodávkou na Liptov. Do piatku poobedia muselo byť všetko pripravené. Ubytovaní sme boli v horárni neďaleko miesta konania súťaže. Makalo sa každý deň a celý deň, v čase aj nečase. Bol síce začiatok leta, ale na krátke rukávy to rozhodne nebolo. V prvom rade bolo treba na Ľupčianke vybudovať priehradu. Obec Partizánska Ľupča nám poskytla potrebné rezivo a lesný traktor, ktorý dovliekol očistený kmeň obrovského stromu a umiestnil ho krížom cez koryto potoka. Ostatné už bolo na nás – utesniť hrádzu balvanmi a vybudovať po obvode priehrady mólo. Potom bolo treba vybudovať vhodnú latrínu a spoločnú umyváreň, lebo to je pri takýchto akciách základ, vykolíkovať priestor pre stanovanie, postaviť drevené pódium pre vyhlasovanie víťazov a riadny „saloon“, aby bolo kde posedieť, popiť a niečo prehryznúť. Pripravené boli pohľadnice, vyrobené špeciálne pre túto akciu, tiež plastové ryžovacie misky v troch farebných prevedeniach, primerané občerstvenie, riadna šibenica pre prípadných podvodníkov a na sobotný večer po hlavnej súťaži bola dojednaná country kapela, ktorá mala navodiť atmosféru „divokého západu“. Zriadili sme aj riadny mailbox, z ktorého sa každý deň za slávnostného trúbenia fanfáry (či čo to bolo) vyberala a odvážala pošta. Všetko bolo riadne označené priamo na mieste vyrobenými tabuľkami, šípkami a výveskami. 

Pohľadnica z akcie. Takto nejak to celé malo vyzerať.

Zatĺkanie kolov "priamo z koňa". Také niečo ani Amerika zezažila!

Základ spoločnej umyvárne - kus rúry s dierkami, napojenej na prívod vody.

Bez saloonu by to nebolo ono!

Súčasťou prác bola aj hromada kreslenia, vystrihovania a lepenia.

V piatok poobede sa začali trúsiť prví návštevníci. Nastal čas, kedy sa z nás ako budovateľov provizórnej zlatokopeckej osady stali „pomocníci šerifa“ (aj toho sme mali), informátori, povzbudzovači, vyhadzovači a zberači odpadkov a postrácaných detí.

V sobotu ráno „zlatú horúčku 85“ za účasti viac než 200 duší slávnostne zahájil samotný riaditeľ Geologického ústavu Dionýza Štúra spolu s predsedom miestneho národného výboru (starostom) v Partizánskej Ľupči. Hlavná súťaž spočívala vo vyryžovaní piatich zlatiniek o veľkosti asi 1 milimeter, umelo zamiešaných do predpísaného množstva (3 až 4 kg) preosiatého dunajského štrkopiesku, a to v stanovenom časovom limite 20 minút. Vrecia so štrkopieskom a so zlatinkami sme pripravili ešte v Bratislave. Mne sa podarilo po dlhom trápení vyryžovať 4 zlatinky, pričom jednu z nich som pri vyberaní z misky stratil. To tam boli inakší borci, ktorí v rekordnom podlimitnom čase vyryžovali všetkých päť. Potom bola tzv. voľná súťaž, pri ktorej mali súťažiaci v priebehu tuším dvoch hodín vyryžovať čo najväčší počet zlatiniek priamo z potoka. Každý nález kontrolovala niekoľkočlenná porota - „Jury“, zostavená z kvalifikovaných mineralogičiek, vybavených mikroskopmi. Istý Čech sa tam vytasil s toľkými zlatinkami, že nás všetkých ostatných hanebne zotrel. Avšak dosť nahlas sa medzi súťažiacimi pobrblávalo, že dotyčný si zlatinky nalovil vopred ešte v Čechách. Keďže Jury mu to nevedela dokázať, neskončil na šibenici.  

Zlatá horúčka v plnom prúde.

Kto mal čím, fotil a filmoval odušu.

Najlepší borci získali aj diplom.

Pamätám sa na ten úžasný pocit, keď sa mi podarilo prvý krát vyryžovať ozajstné zlatinky priamo z potoka. Zrazu ma ovládla túžba pokračovať a ďalej to skúšať, veď čo keď o kúsok ďalej nájdem niečo väčšie? Áno, vylúčiť sa to nikdy nedá. Je to naozaj ako horúčka. Ale každá horúčka, našťastie, po krátkom čase skončí. Ostanú len príjemné zážitky a chrobák v hlave, ktorý občas vyvolá nutkanie skúsiť to znova. Len tak!

Ohlas akcie v tlači.

Tak ubehol víkend. Účasť bola nad očakávanie, atmosféra výborná a odozva skvelá, dokonca aj v tlači. Pohľadnice a ryžovacie misky išli na dračku. Len spomínanej country kapele sa v sobotu večer akosi nechcelo, zakaždým zahrali 3–4 pesničky a potom mali polhodinovú pauzu. Tak sme si od nich požičali nástroje a riadne sme to roztočili. Bolo to až neuveriteľné, zrazu nás obkolesil dav skandujúcich ľudí a nedal nám prestať. A vtedy sa zrodila myšlienka pokračovať v hraní aj po skončení akcie. Tak sme nakoniec utriasli štvorčlennú zostavu (tzv. „tvrdé jadro“) a zopár rokov sme hrávali na rôznych folkových i nefolkových akciách. 

Zrod prospektorskej kapely...

... a jedno z jej neskorších "civilných" vystúpení.

Keď už bolo po všetkom a väčšina návštevníkov už odišla, objavil sa z ničoho nič samotný Karel Pech s filmovým štábom, v tom čase známy to český režisér a scenárista. Okrem iného bol autorom niekoľkých televíznych seriálov, napríklad o Japonsku a o svojej japonskej „přítelkyni Šimako“. Teraz prišiel do Ľupčianskej doliny nakrúcať zlatokopov. Museli sme ho sklamať. Karel Pech mal proste pech!

Foto:   Dobré duše.

STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 5 - Slavín známy aj neznámy

Pôvodne som o Slavíne ani nechcel písať. Veď čo takého sa dá napísať o vojenskom pamätníku, ktorý je pre mnohých ešte stále symbolom komunistických čias? Aj keď tých takmer 7000 mŕtvych vojakov, ktorí na Slavíne ležia, určite netušilo, že tú ťažko vybojovanú slobodu nám ich preživší krajania a naši „bratia na večné časy“ riadne osladia na viac než 40 rokov a že sem dokonca pošlú tanky proti bezzbranným civilom. V každom prípade je Slavín zaujímavý svojou lokalitou, staviteľskou hodnotou a aj svojimi tajomstvami. A pre mňa osobne aj mnohými spomienkami na prežité detstvo a mladosť v jeho blízkosti.

Pohľad z prednej, južnej strany. 

V stredoveku tvoril tento kopček jadro vinohradníckej oblasti. V 16. storočí sa volal Hymelperti (Nebeský štít), neskôr ho premenovali na Himmelspirzeln (po prešpurácky Spadnutý z neba). Koncom 19. storočia tu pestovanie viniča zaniklo a postupne ho nahradili záhrady. Po druhej svetovej vojne sa táto dovtedy nezastavaná lokalita stala dôstojným miestom posledného odpočinku pre vojakov Červenej armády, ktorí padli pri oslobodzovaní Bratisdlavy a západného Slovenska. Spolu s nimi sú tu pochovaní aj iní vojaci, ktorých telá sem previezli počas likvidácie pohrebísk v okolí Bratislavy.

Samotný pamätník, vysoký 52 metrov, bol postavený v rokoch 1957 až 1960, viď 1 a 2. Na jeho vrchole je umiestnená 12 metrová socha vojaka s vlajkou, stojaceho na polámanom hákovom kríži. Rozľahlý hektárový areál pamätníka, v ktorom sa nachádza viacero ďalších sôch, bol navrhnutý s ohľadom na už jestvujúce hroby. Dokopy je tu 6 masových a viac než 300 individuálnych hrobov. V roku 1962 bol Slavín vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Počas komunizmu a v podstate aj dnes je Slavín miestom rôznych ceremónii za účasti významných domácich i zahraničných štátnych činiteľov.    

Letný a zimný pohľad na Slavín zo severnej strany

Slavín bol navrhnutý ako dominanta mesta. Neďaleko neho však už jedna dominanta existovala, a to v podobe 50 metrov vysokej veže kostola Na kalvárii. Tá veža mala isté problémy so statikou, ale tie neboli neriešiteľné. Vtedajší komunistickí pohlavári však rozhodli vežu odstrániť. Nie zo statických, ale z ideologických dôvodov. Najviac im klal oči veľký železný kríž na jej vrchole, ktorý bol v noci navyše aj vysvietený. Viacerí ľudia boli, samozrejme, s týmto rozhodnutím nespokojní a okrem iných obviňovali aj autora sochy vojaka so zástavou na pylóne pamätníka, sochára Alexandra Trizuljaka, ktorý však rovnako so zbúraním kostolnej veže nesúhlasil, viď 3. 

Pohľad na Slavín z neďalekej Kalvárie

V súčasnosti prebieha komplexná rekonštrukcia Slavína, vrátane samotného pylóna i sochy vojaka na jeho vrchole. Podľa Ing. Borisa Šramka, riaditeľa mestskej spoločnosti Marianum, ktorá rekonštrukciu realizuje, Alexander Trizuljak do tejto sochy zakomponoval istý duchovný odkaz v podobe niekoľkých kresťanských symbolov, ktoré sa komunistom nepodarilo dešifrovať. Bližšie viď 4 (reportáž z rekonštrukcie Slavína).

Pohľad zo Slavína na bratislavský hrad

Pod Slavín sme sa prisťahovali, keď som mal štyri roky, a prežili sme tu v nájomnom byte takmer 22 rokov. Na základnej škole nás občas na Slavín vyhnali robiť uvítací špaliér významným návštevám. Keď na nejaké výročie ohlásili ohňostroj, chodili sme sa zo Slavína dívať. To bola vždy „spoločenská udalosť“, záujem býval značný. Často som sem chodil aj sám, hlavne večer kvôli úžasnému výhľadu na osvetlené hučiace mesto. Keď bolo v zime dosť snehu, dalo sa na sánkach spúšťať zadným prístupovým schodiskom na Havličkovu ulicu. Bolo však treba dávať pozor na policajtov, ktorí tu zvykli snoriť. Raz tesne pred Vianocami, keď som si ako chlapec krátil cez Slavín cestu domov, zachytil som okamih, keď sa zažínali obrovské reflektory, osvetľujúce Slavín, a ja som pri jednom z nich pozoroval trubicu výbojky, ako sa pomaly rozsvecuje, až kým jej svetlo nebolo oslepujúce. Fascinovalo ma to. Keď som o pár dní s očakávaním postával pred reflektorom neďaleko mladých jedličiek a ten nie a nie sa zažnúť, prišli za mnou dvaja policajti, presvedčení, že si tam chcem odrezať vianočný stromček. Najprv ma vystrašili tým, že musím ísť s nimi a popritom sa snažili pod blízkymi kríkmi nájsť nôž, ktorým som mal túto „vianočnú krádež“ spáchať. Nakoniec ma pustili s tým, že vraj som „pekný vtáčik“. Ani som sa im nepokúsil vysvetľovať, prečo som sa tam tak podozrivo motal, aj tak by mi neuverili. 

Panoramatický pohľad na Bratislavu. Pre nárast stromov je z roka na rok obmedzenejší. 

Pamätník-nepamätník, po decembrovej nádielke snehu by bola
škoda nevyužiť takýto pekný svah na sánkovačku. 

Nové moderné osvetľovače pamätníka.
Tie pôvodné mali rozmery menšieho auta.

Zopárkrát sme na lúke v blízkosti pamätníka púšťali šarkana a napodiv nás nikto nevyhadzoval. Keď som však raz chcel svojmu šarkanovi zaťažiť chvost a olámal som si z blízkeho kríka zopár vetvičiek, zjavil sa akýsi chlap v montérkach, zjavne lokálny záhradník, a riadne mi vynadal. Myslím, že urobil dobre. V areáli pamätníka bola aj jedna voľne dostupná čerešňa, ktorá tu zostala ešte z čias pred jeho vybudovaním. Bola ukrytá v zeleni a chodilo sa k nej po jednom z bočných chodníkov. Keď sme nepremeškali ten správny čas, tak sme si aj pochutili na čerstvom ovocí.

V týchto miestach sa nachádzala voľne prístupná čerešňa a naokolo boli dosť husté
kroviny. Prístupové chodníky v tejto lesoparkovej zóne areálu neboli spevnené, ako teraz. 

Jeden z dvojice tzv. pozorovacích bunkrov z roku 1960.
Tieto bunkre boli súčasťou civilnej obrany obyvateľstva.

Napravo druhý pozorovací bunker a naľavo vodný rezervoár,
zachovaný ešte z čias záhradníčenia na tejto lokalite.

Na stene rezervoára vidno písmená JM
a letopočet MCMXXI (1921)

V podstate sme Slavín ani nevnímali, ako cintorín. Stretávali sme sa tu s partiou, kecali, vykrikovali a zadkami leštili múrik pozdĺž terasy pamätníka. Zopárkrát sme mali šťastie, keď práve otvorili obradnú sieň pamätníka pre verejnosť, roky to bola pre nás „tajomná komnata“. Inokedy sme si všimli, že tajuplná kovová brána v zadnom opornom múre terasy pamätníka je pootvorená. Tak sme si zbehli pre baterky a vliezli sme dnu. Objavili sme obrovský priestor s množstvom betónových podperných stĺpov. Dovtedy som netušil, že pod pamätníkom a priľahlými terasami je dutina, rovnako ako je dutina v samotnom pylóne pamätníka a aj v soche vojaka na jeho vrchole. Vtedy bol tento priestor prázdny, dnes sú tu dobudované akési priečky a stienky a je tu uskladnené všetko možné. Vraj sa uvažuje s využitím tohto priestoru pre muzeálne účely. Bližšie viď 5, 6 a 7.

Tajuplná brána do priestorov pod pamätníkom. Kedysi tu žiadny chodník nebol.

V roku 2006 na Slavíne osadili a vysvätili pravoslávny kríž od Klementa Trizuljaka.
Patril sem už dávno, nakoľko je to cintorín a pochovaní vojaci boli prevažne
pravoslávneho vyznania.

Informačno-spomienkové tabule s menami viac než 5500 identifikovaných
padlých vojakov. Osadené boli v roku 2015 

Mierová lúka na počesť Alexandra Dubčeka, vybudovaná v roku 1997.
Len škoda, že kamenná pamätná tabuľa je už takmer nečitateľná.

Bývanie pod Slavínom sa dnes berie ako lukratívna záležitosť, avšak za socializmu to malo jednu veľkú nevýhodu: V jeho tieni sme mali veľmi zlý príjem rakúskeho rozhlasu a televízie. Takže keď sa chalani v škole vzrušene prekrikovali, aký super western bol včera na Viedni a aké rockové hviezdy videli v poslednom Spotlighte, mohol som im len ticho závidieť. Takmer sme uverili tomu, že na príjem rádiových vĺn má rušivý vplyv kovová socha vojaka na pylóne Slavína, alebo že priamo v tej soche je tajne namontovaná rušička. Rušenie „zlých“ západných staníc totiž nebolo v tom čase ničím mimoriadnym. Avšak celé to bolo len o tom, že sme bývali na blbej strane kopca a že sme nemali poriadny anténny zosilovač. To však bola snáď jediná nevýhoda tejto lokality.

Staré mesto južne od Slavína. Tento pohľad ma vždy fascinoval.

V každom prípade je Slavín pozoruhodným miestom a aj v týchto rokoch je mu venovaná náležitá starostlivosť, možno viac ako za čias socializmu. Keby tu nebol pamätník, tak by sa o tento kopček už dávno pobili zbohatlíci a developeri. Avšak tie tisíce mŕtvych vojakov, ktorí sú tu pochovaní, toto miesto našťastie dobre strážia.

Foto:      P.Vyskočil

Použité a doporučené zdroje:

1 https://bojovnik.eu/2021/04/05/slavin-pamatnik-s-antickym-smrncom/

2 https://www.teraz.sk/slovensko/unikatne-fotografie-slavin-vystavba/127491-clanok.html

3 https://www.bratislavskenoviny.sk/aktuality/stare-mesto/61297-video-biskup-jozef-halko-sa-vystveral-na-vrchol-slavina-aby-pripomenul-preco-bola-zburana-veza-kostola-na-kalvarii

4 https://www.facebook.com/watch/?v=2825878307694292

5 https://www.youtube.com/watch?v=RasQrkgXtf8

6 https://zivot.pluska.sk/soubiznis/tajomstvo-slavina

7 https://youtu.be/mZgdT8LrQ6s